Dnes je: streda, 28. 6. 2017, meniny má: Beáta , zajtra: Pavol, Peter, Petra

Zomrel Georges Prêtre

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
4. januára 2017 zomrel vo veku 92 rokov jeden z významných dirigentov druhej polovice minulého storočia Georges Prêtre. Narodil sa 24. 8. 1924 vo francúzskom Waziers a študoval na Vyššom národnom konzervatóriu v Paríži harmóniu a dirigovanie.

Spočiatku pôsobil pod pseudonymom Georges Dherain a jeho dirigentským debutom bolo naštudovanie Straussovho Capriccia v roku 1956 v Opera Comique. Tam pôsobil do roku 1963 a tam tiež v roku 1960 dirigoval svetovú premiéru Dallapicolovho Nočného letu. Pritom už hosťoval aj na iných operných scénach, napríklad v Ženeve (Hoffmannove rozprávky, Eugen Onegin, Samsona Dalila) či v Chicagu (Thais).

Georges Prêtre (1924 – 2017)

Georges Prêtre
(1924 – 2017)

Z najvýznamnejších operných domov debutoval v londýnskej Covent Garden v roku 1961 a v nasledujúcom roku vo Viedenskej štátnej opere (Capriccio s Lisou della Casa a Walterom Berrym). Neskôr naštudoval vo Viedni Rigoletta, Fausta, Carmen, Bohému s najvýznamnejšími opernými spevákmi. V roku 1964 debutoval v MET uvedúc Samsona a Dalilu, kde až do roku 1977 oddirigoval 101 predstavení, okrem iných Traviatu (s Annou Moffo) a Tristana (s Birgith Nilsson). V La Scale postupne od roku 1966 dirigoval Fausta (Gjaurov, Freni, Gedda) Turandot, Romea a Júliu, Samsona a Dalilu s Verretovou), Carmen (s Cosotto), Bohému (s Pavarottim a Cotrubasovou), Faustovo prekliatie, Španielsku hodinku, Debussyho Martýra zo San Sebastienu, Werthera (s Krausom), veristické dvojičky (s Domingom), Madama ButterflyManon Lescaut, Berliozove Trojanky. Prêtre dirigoval na mnohých ďalších významných operných scénach a vždy s prvotriednymi spevákmi. Napríklad v roku 1979 v Chicagu Fausta (Ghjaurov, Kraus, Freni), v roku 1989 pri otváraní L Opera Bastille Toscu (s Tomovou-Sintow), v Ženeve Otella (s Margarethe Price a Capuccillim) v Benátkach Dona Quijotta (s Ruggerom Raimondim). Bol obľúbeným dirigentom Marie Callas v poslednej (parížskej) fáze jej aktívnej činnosti.

Georges Prêtre s Mariou Callas, Orchestre National de l'ORTF, máj 1965, foto: Chevrier Georges/INA

Georges Prêtre s Mariou Callas, Orchestre National de l’ORTF, máj 1965,
foto: Chevrier Georges/INA

Popri tom bol však aj významným symfonickým dirigentom orientovaným predovšetkým na francúzsky repertoár. Jeho obľúbeným skladateľom bol Francis Poulenc. Jeho koncerty neobyčajne často snímala práve taliansky RAI, najmä jeho novoročné koncerty z benátskeho La Fenice. Ešte v roku 1971 dirigoval v Taliansku Gavaliera s ružou (s Fiorenzou Cossotto), čo bolo prvé rozhlasové uvedenie tejto opery v Taliansku. V roku 2009 dirigoval s Viedenskými filharmonikmi Mahlerovu Piatu.

Pokiaľ ide o trvalé úväzky Prêtre v roku 1966 sa stal umeleckým riaditeľom Opera National de Paris, od roku 1986 do 1991 bol šéfdirigentom Viedenským symfonikov, nahradiac vo funkcii Genadija Roždestvenského. Ako dirigent často vystupoval na Salzburskom festivale, v roku 2008 ako prvý zahraničný dirigent viedol Viedenských filharmonikov pri Novoročnom koncerte, čo si zopakoval v roku 2010. V La Scale naposledy vystúpil v roku 2013 a ešte minulý október dirigoval koncert vo viedenskom Musikvereine.

Georges Prêtre (1924 – 2017), foto: Francois Goillot

Georges Prêtre
(1924 – 2017),
foto: Francois Goillot

Georges Prêtre (1924 – 2017)

Georges Prêtre
(1924 – 2017)

Dirigentovo umenie je zachytené na mnohých zvukovým (výnimočne zvukovo-obrazových) nahrávkach. Napríklad v roku 1984 pre firmu EMi nahral Gounodovu omšu Sv. cecilie (sólo Barbara Hendrix) a o rok neskôr s tou istou speváčkou Poulencovu GloriuStabat Mater, symfonického diela Ravela a Saint Saensa, Milhauda a Debussyho, Šostakoviča (12. symfónia), Čajkovského (5. symfónia), Berlioza (Fastanstická symfónia, Harold v Taliansku, Faustovo prekliatie), Bizeta (1. symfónia), Straussa (Tak rozprával Zarathustra, Don Juan, Eulenspiegel), Rachmaninova (3. klavírny koncert) Gershwina (Rapsodia v modrom), Dvořáka (9. symfónia) Z opier zostali nám po ňom Bizetova Carmen (Callas, Gedda ale neskôr aj  Carmen s Verretovou a Lancem) a Verdiho Traviata (Caballé, Bergonzi), Bizetovi Lovci perál, a Kráska s Perthu (Anderson, Kraus), Samson a Dalila (Gorr, Vickers), Massenetov Werther (Gedda, Angeles) a Pucciniho Tosca (Callas, Bergonzi, Gobbi), Hoffmannove rozprávky (s Domingom), Cherubiniho Medea, Gluckova Iphigenia v Tauride (obe s Ritou Gorr), Massentova Herodiade (s Regine Crespin), Charpentierova Louisa, Donizettiho Lucia di Lammermoor (Moffo, Bergonzi, Sereni), Delibesova Lakmé (Gedda, Gianna d´Angelo) a viaceré koncerty Marie Callas ale aj recitály iných spevákov. Jeho nahrávka Sedliackej cti a Komediantov (1982, s Domingom, Stratas, Brusonom) slúžila ako podklad pre Zeffirelliho operný film.

Georges Prêtre (1924 – 2017), foto: lorientlejour.com

Georges Prêtre
(1924 – 2017),
foto: lorientlejour.com

S Prêtrovou smrťou sa zasa stenčil zoznam zoznam svetoznámych operných dirigentov veľkej interpretačnej éry operného umenia. Nasledoval do večnosti Gavazzeniho, Sinopoliho, Kleibera, Abbada, Maazela a ďalších. Vďaka rozvoju technického snímania zvuku, však jeho umenie zostáva aspoň čiastočne dostupné pre nasledujúce generácie.

Autor: Vladimír Blaho

video

email

About Author

Leave A Reply