Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Zuzana Šveda: Ak je spev len dobre vykonávané remeslo, je to málo

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
To, že slovenské operné umenie má vo svete svoje miesto, potvrdzujú naši rodáci neustále. Medzi tých, ktorí úspešne žnú plody svojej práce najmä za hranicami, patrí aj naša mezzosopranistka Zuzana Šveda. Pre portál Opera Slovakia prezradila, ako sa cítila v nemeckých divadlách, na pódiu vedľa Edity Gruberovej, ale aj ako prežívala návrat do operného kolotoča po materskej dovolenke.

Naposledy ste sa bratislavskému publiku predstavili v máji 2014 ako Carmen z rovnomennej Bizetovej opery, ktorá patrí medzi vysnívané postavy takmer každej mezzosopranistky. Je to aj váš prípad?

V máji 2014 som sa po dlhšej materskej pauze vrátila do operného sveta a to práve debutom Bizetovej Carmen v SND v Bratislave. V Carmen ma však mohli vidieť návštevníci Moravsko-sliezskeho divadla v Ostrave a to dokonca v dvoch produkciách – v jednej zaujímavej, skrátenej verzii a v réžii Mariána Chudovského. Samozrejme, Carmen bola vždy mojou vysnívanou rolou. Keďže na opere milujem nielen spev ale i možnosť prevteliť sa do určitého charakteru, naplno ho precítiť a pretaviť do hereckého stvárnenia, poskytla mi možnosť vyžiť sa v širokom spektre výrazových prostriedkov. A vytiahnuť zo svojho vnútra to, čo by ste v osobnom živote pre kontrolku super ega alebo svedomia, nikdy nevytiahli. Je to vzrušujúce, ale podľa mňa i zdravé. V osobnom živote už nepotrebujem byť Carmen.

G. Bizet: Carmen, Opera SND,
Zuzana Šveda (Carmen), Ján Galla (Zuniga),
foto: Ctibor Bachratý

Dá sa skĺbiť rodina s prácou opernej speváčky?

Určite, veď veľká väčšina operných speváčok sú doma manželkami a mamami, no netvrdím, že je to ľahké a v pohode. Chce to vypracovanú logistiku a spoluprácu širokej rodiny i „nerodiny“… A ak je operným spevákom aj manžel, čo je aj môj prípad, tak Pán Boh pomáhaj! Myslím napríklad, keď je dieťa choré a obaja máme v tom čase spevácke povinnosti alebo život s častým cestovaním a sťahovaním, aby sme ako rodina boli čo najviac spolu.

Hovorí sa, že po tehotenstve cítia na sebe ženy určité zmeny. Prešiel nejakou zmenou povedzme aj váš hlas alebo prežívanie daného charakteru? Ako sa vám teraz spieva?

Po narodení nášho synčeka som dlhý čas vôbec nespievala. Bojovali sme o jeho život, pretože sa narodil extrémne predčasne – pri narodení vážil iba 670 gramov. Na spev som vtedy ani nepomyslela. Dokonca som aj uvažovala, že sa pokúsim uplatniť sa v oblasti liečebnej pedagogiky, ktorú som vyštudovala na Pedagogickej fakulte UK ešte pred konzervatóriom a VŠMU, a spevácku kapitolu úplne uzavriem. Ale práve vtedy mi prišla ponuka zo strany SND, či by som si chcela zaspievať Carmen. Zistila som, že nemá zmysel si klamať – spev milujem a neviem bez neho žiť. Naštartovala som všetky motory a v podstate som začínala od znova. Všetko som určite nezabudla, ale dva roky bez spievania je dlhý čas. Našla som si pedagóga, ktorý mi vyhovuje, a do polroka sa to už snáď dalo počúvať. Tá spevácka pauza ma však veľa naučila, predovšetkým pokore a vďačnosti robiť také nádherné povolanie. Nemyslím si, že by sa mi po pôrode nejako zmenil hlas, ale dokážem byť počas vystúpenia pokojnejšia a preto som aj schopná uvedomiť si, že ma to robí veľmi šťastnou. Jednoducho si to užívam.

Odkedy ste znovu naskočili do operného „kolotoča“, zúčastnili ste sa rôznych významných koncertných podujatí, mimo iného aj v ďalekom Japonsku, kde ste absolvovali turné s pani Editou Gruberovou. O akú inscenáciu išlo?

Na prelome októbra a novembra 2016 som absolvovala turné po Japonsku s našou a svetovou Editou Gruberovou s operným predstavením Belliniho Normy. Bola to inscenácia Štátnej opery v Prahe, v réžii Tomo Sugao-a, ktorú premiérovala Praha v októbri 2015. Okrem troch hlavných hosťujúcich protagonistov a dirigenta, predviedol túto inscenáciu pražský operný súbor v štyroch japonských mestách – Tokyo, Osaka, Nagoya a Fukuoka. Samozrejme, že ťahákom na toto predstavenie bola Edita Gruberová, ktorá má v Japonsku davy milujúcich fanúšikov. Ja som sa v tejto produkcii predstavila ako Adalgisa, speváckym partnerom nám bol srbský tenorista Zoran Todorovich a za dirigentským pultom stál Peter Valentovič.

Z. Šveda (Adalgisa) a E. Gruberová (Norma), Bellini: Norma, Tokio/Japonsko, 2016,
foto: súkromný archív ZŠ

Ako prebiehala vaša príprava na turné a aké pocity ste si z ďalekého východu odniesli?

Bola to naozaj silná skúsenosť. Adalgisu som si pripravovala takmer rok a nechala som si čas, aby pekne spevácky dozrela. Pripravovala som si ju aj v spolupráci s Editou a Peťom Valentovičom. Belcantu som sa nikdy špeciálne nevenovala a navyše tento part je písaný v podstate pre soprán, keďže niektoré pasáže, ktoré Adalgisa opakuje po Norme, sú tesitúrou sopránové a dokonca trikrát s vysokým a podľa možnosti držaným „c“! Takže v priebehu štúdia som si niekoľkokrát povedala, že je to nad moje sily. Ale nevzdala som to a tak sa mi nakoniec podarilo postaviť sa na javisko vedľa kráľovnej belcanta a spievať po jej boku! Spievali sme v koncertných halách s kapacitou okolo 2000 ľudí s úžasnou akustikou, s akou som sa ešte nikdy v živote nestretla. Spievalo mi to v podstate samo. Teraz som možno neskromná, ale vtedy som mala ten pocit. Veľmi som si to užívala. Edita nás zobrala pod svoje krídla a my sme si mohli ten nádherný let vychutnávať spolu s ňou. A navyše som si stihla oddýchnuť aj od materských povinností a bežných životných starostí. O synčeka sa staral manžel a neskôr aj moji rodičia a tak som sa úplne oddala spevu, relaxu a japonskému jedlu.

S pani Editou Gruberovou ste sa však osobne nestretli prvýkrát. Váš manžel Richard Šveda, ktorý je rovnako operným spevákom, účinkoval s pani Gruberovou napríklad v rámci koncertu BHS v roku 2014 alebo sa stretol pri nahrávaní svojho profilového CD, na ktorom si pani Gruberová zaspievala. Ako pani Editu vnímate po profesionálnej a dá sa povedať aj po ľudskej stránke? Je pre vás určitou inšpiráciou?

Pani Editu Gruberovú som osobne spoznala prostredníctvom môjho manžela Richarda Švedu. Pamätám sa na prvé spoločné stretnutie – mala som obrovskú trému. A keď mi navrhla tykanie, celkom sa mi začalo zasekávať v hrdle (smiech). Až keď som si spojila dohromady Editu Gruberovú – svetovú opernú divu a Editu – normálnu ženu, matku…, až vtedy som sa upokojila. Pustila nás s manželom aj do svojho súkromného sveta a to je vari v živote najkrajšie – keď sa stretne človek s človekom. Páči sa mi, že napriek závratnej speváckej kariére vraví, že si robila len svoju prácu. Páči sa mi, ako sa pohráva s hlasom i mimo javiska, ako sa vie z chuti zasmiať, ako si vie zo seba robiť žarty. To, aká je pracovitá a aké kvalitatívne nároky na seba neustále kladie, je obdivuhodné. No a spievanie je jednoducho jej život.

Galakoncert slovenských operných umelcov v Berlíne, 2016,
Peter Valentovič, Zuzana Šveda, Pavol Bršlík, Edita Gruberová, Richard Šveda,
foto: Veronika Schindler

Vaše cesty sa umelecky spojili aj nedávno, a to na galakoncerte pri príležitosti ukončenia slovenského predsedníctva v EÚ, o ktorom sa na Opera Slovakia písalo TU…

Áno, 12. decembra 2016 sa konal galakoncert za prítomnosti slovenského a nemeckého prezidenta k ukončeniu slovenského predsedníctva v EÚ, ktorý organizoval Slovenský inštitút v Berlíne. Ja a môj manžel sme dostali ponuku vystúpiť na tomto koncerte po boku Edity Gruberovej a tenoristu Pavla Bršlíka.

Čo tvorilo repertoár večerného podujatia?

Prvá časť koncertu bola venovaná piesňovej tvorbe, predovšetkým slovanských skladateľov. Zaznela i pätica slovenských ľudových piesní v klavírnej úprave známych slovenských skladateľov. Môj manžel mi pred svojim výstupom šepol do ucha, že čo môže byť krajšie, ako začať koncert krásnymi slovenskými, milovanými piesňami. A mal pravdu. Nádherne sa niesli Berlínskym dómom a pozorné publikum ich ocenilo nadšeným potleskom. Druhá časť koncertu patrila áriám a duetom zo svetového operného repertoáru a ako prídavok zaznel kvartet z opery Rigoletto. Berlínsky dóm, v ktorom som vystupovala po prvýkrát je nádherný a akusticky vďačný priestor pre speváka. Atmosféra tohto koncertu po boku tak významných speváckych osobností mi ostane ešte dlho v pamäti. A nemôžem nespomenúť, že po koncerte sme mali možnosť podať si ruku s prezidentom SR Andrejom Kiskom a prezidentom NSR Joachimom Gauckom.

Galakoncert slovenských operných umelcov v Berlíne, 2016,
Andrej Kiska, Viera Polakovičová, Pavol Bršlík, Zuzana Šveda, Richard Šveda,
foto: Kancelária prezidenta SR

Vráťme sa však trochu na začiatok. Vaša profesionálna umelecká činnosť štartovala u našich susedov – v Národnom divadle moravskoslezském v Ostrave. Tu ste debutovali Mozartovou Dorabellou a neskôr ste sa predstavili v titulnej roli v opere La Lupa od Marca Tutina, za ktorej stvárnenie ste sa dostali napríklad aj do nominácie na Cenu Thálie 2009. Ako hodnotíte s odstupom času tieto inscenácie a vaše pôsobenie v spomenutom divadle?

V NDM v Ostrave som debutovala mojou prvou veľkou rolou – Dorabellou z Così fan tutte, v preklade známeho Jarka Nohavicu. Milovala som toto predstavenie. Bolo vtipné, hravé a publikum reagovalo na každý jeden žart. No a k tomu samozrejme krásna Mozartova muzika… Postupne prichádzali ďalšie titulné postavy ako La Lupa, Vita od súčasného skladateľa M. Tutina, za ktorú som bola nominovaná i na cenu Thalie, Carmen, ďalej milovaná Charlotta z Werthera, Isabella z Talianky v Alžíri, Fedora, Fenena… Som nesmierne vďačná, že mi už počas štúdia na VŠMU bola prejavená dôvera, že takéto krásne, ale aj náročné party nielen zvládnem, ale i presvedčím, že som ich hodna. Ostravské divadlo zostane navždy mojou „srdcovkou“.

M. Tutino: Vita, NDM Ostrava,
Zuzana Šveda (Vita), Chad Armstrong (Il poeta John Donne),
foto: Vojtěch Bartek

Operné cesty Vás však neskôr zaviedli aj do Rakúska a Nemecka. Účinkovali ste v Štátnom divadle v Klagenfurte a v sezóne 2011/12 ste boli angažovaná aj v nemeckej opere Regensburg. O nemecky hovoriacich divadlách sa vraví, že tam panuje pomerne prísny režim, na ktorý nie sú Čechoslováci tak celkom zvyknutí. Zažívali ste po príchode do angažmá „pracovný šok“?

Nemecky hovoriace divadlá sú povestné dobre fungujúcim systémom práce a áno, môžem to iba potvrdiť. Na skúšku sa prichádza načas, v plnom počte, klebetné krúžky počas skúšok sú neprípustné, ale ako všade – všetko závisí od konkrétnych ľudí na konkrétnych miestach. Ak máte ľudského, ale i profesijne „zapáleného“ šéfa, kvalita vyprodukovaného umenia bude stúpať a celý divadelný ansámbel sa vypne k najlepším výkonom. Takto som to mala možnosť zažiť práve v Klagenfurte. Avšak presný opak bolo žiaľ moje ročné angažmá v Regensburgu. Zažila som celoročne dusnú divadelnú atmosféru, kde sa len vyžadovalo, no neoceňovalo a chuti v ansámbli, napriek dobrej vôli, akosi ubúdalo. Až na pár výnimiek boli operné produkcie nudné a z môjho pohľadu i nekvalitné, často doslova preskúšané. Napríklad na režijné skúšky Falstaffa boli vyhradené takmer tri mesiace a až na posledné dva generálkové týždne vždy dvojfázovo. To už prechádzala chuť i hosťujúcim umelcom. Takže áno, šok som zažila, ale bohužiaľ nie ten pozitívny.

S manželom a synom dokonca v Nemecku aj žijete. Je vám nemecká mentalita blízka? Ako často sa na Slovensko vraciate?

Pred rokom a pol sme si s manželom kúpili malý domček na Záhorí, takže žijeme v Nemecku už len na polovicu. Vždy keď má môj muž na svojej domovskej scéne v Düsseldorfe dlhšie voľno, prípadne hosťuje mimo Nemecka, balíme kufre a šup ho na Slovensko. Moje slovenské korene sú určite zapustené hlbšie ako manželove, ale teraz, keď máme náš domček, ktorý si počas leta stále vylepšujeme, sledujem, že i jemu sa žiada domovská hruda! Rozmýšľam, ako by som asi charakterizovala nemeckú mentalitu – pracovitosť, slušnosť, poctivosť, otvorenosť, ústretovosť – toto sú charakteristiky, ktoré u nich veľmi obdivujem. Možnosť oprieť sa o systém, keď ste v núdzi a zdravotníctvo, o ktorom sa nám Slovákom môže ešte dlho snívať. No zasa živý temperament, hoci ho vedia oceniť, u nich však nájdete len veľmi ťažko.

P. Hindemith: Cardillac, NDM Ostrava,
Zuzana Šveda (Dáma), Luciano Mastro (Gavalier),
foto: Archív NDM

Zuzana Šveda, Maroš Potokár, Štátna filharmónia Košice, koncert,
foto: Jaroslav Ľaš

Nechýba Vám vaša rodina a priatelia doma?

Chýba, veľmi.

Keď som pred istým časom robila rozhovor s vašim manželom Richardom, položila som mu otázku, či tým, že máte obaja rovnakú prácu, nepociťujete medzi sebou možno aj zdravú občasnú rivalitu. Odpovedal že nie, ale musí sa opýtať vás (smiech). Ako je to teda s vami?

Rivalita medzi manželmi? Ale jasné, čestne priznávam – neviem, či spevácka, ale také zdravé občasné napätie pociťujem (smiech). Áno, občas si tak v duchu vzdychnem, že chlapi to majú aj v tom speváckom svete jednoduchšie a trochu šťastia by si mohlo už aj na mňa sadnúť. Ale potom si uvedomím, že ťaháme za jeden povraz rovnakým smerom a tak je jeho šťastie i mojim šťastím a naopak.

Ako postupujete pri štúdiu novej postavy resp. čo samotnému spievaniu a „drilovaniu“ technicky náročných úsekov predchádza?

No asi nepoviem nič objavné – prečítam/preložím si libreto, prípadne pozháňam doslovný preklad a potom ide na rad „vyťukávanie“ nôt na klavíri, práca s pedagógom, korepetítorom. Netvárim sa, že nepoznám youtube, počúvam nahrávky, rôzne typy interpretácii, nechávam sa inšpirovať. Polokonečné vlastné prevedenia si najnovšie nahrávam pre prípadnú korekciu.

Na čo by podľa vás nemal operný spevák pri výkone svojho remesla zabúdať?

Som presvedčená, že nesmie zabudnúť na to, že to, čo robí miluje. Inak to v najlepšom prípade môže byť dobre vykonávané remeslo, ale to je podľa mňa málo.

Váš repertoár zahŕňa širokú škálu postáv rôznych štýlových období či jazykov – od Mozarta, Rossiniho, Straussa až po Catalaniho či Bizeta. Ku ktorej opernej literatúre najviac inklinujete a kam by ste sa v budúcnosti chceli prespievať?

Objavila som krásy belcanta, ale srdcu najbližšia mi je francúzska muzika, tá ma naozaj „berie“. Charlotta z Werthera zatiaľ jednoznačne vedie, no túžim si zaspievať Saint-Saënsovu Dalilu a raz v budúcnosti i Massenetovu Herodiade. Teším sa na Verdiho mezzosopránové hrdinky a keďže som rodená tragédka, Mascagniho zúfalá Santuzza mi nesmie ujsť (smiech)!

J. Massenet: Werther, NDM Ostrava,
Zuzana Šveda (Charlotte),
foto: Martin Popelář

Profil operných spevákov však často nezahŕňa len operné tituly ale aj piesňovú tvorbu, ktorá interpretom umožňuje použiť širšiu škálu výrazových či vyjadrovacích prostriedkov. Čím sú piesne pre Vás?

Piesne zvyknem počúvať z nahrávok, stále dookola, aby som zachytila všetky nuansy, ktoré interpret ponúka. Na malej ploche zachytiť citové poryvy, vône, spomienku, atmosféru či vyrozprávanie príbehu. Náročné a vzrušujúco krásne zároveň. Pochopila som, aké je pri piesni nevyhnutné nielen poznať reč, v ktorej spievam, ale doslova precítiť každé slovo. To chce čas. Veľa času a štúdia…

Na záver otázka – aké máte v súčasnosti plány do budúcnosti?

Žiť naplno prítomnú chvíľu. A spievať!!!

Ďakujem za rozhovor

Zuzana Šveda,
foto: súkromný archív ZŠ

Mezzosopranistka Zuzana Šveda vyštudovala spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede pani Dagmar Podkamenskej-Bezačinskej ArtD. Svoje spevácke umenie ďalej rozvíjala v rámci projektu Sokrates v Landestheater Detmold v Nemecku a na medzinárodných speváckych kurzoch Petra Dvorského, Zlatice Livorovej a Borisa Statsenka. Z medzinárodných speváckych súťaží, na ktorých sa Zuzana Šveda úspešne presadila, je najzaujímavejšie získanie titulnej roly v opere Vita od súčasného skladateľa Marca Tutina na Opera Competition and Festival v spolupráci s Mezzo Television v Szegede. Za interpretáciu tejto opernej postavy v Ostrave získava Zuzana Šveda neskôr i nomináciu na českú Táliu za rok 2009. K jej repertoáru patria mnohé titulné postavy ako Dorabella (Così fan tutte), Isabella z Rossiniho Talianky v Alžíri, Bizetova Carmen, Charlotta (Massenet: Werther) i Giordanova Fedora z rovnomennej opery. Z vedľajších postáv stojí za povšimnutie postava Dámy z Hindemithového Cardillacu, prípadne rola Veštkyne v Ohnivom anjelovi od Prokofijeva. Tieto a mnohé iné operné postavy interpretovala Zuzana Šveda na doskách NDM v Ostrave, SND v Bratislave, ŠD v Košiciach, ale aj na zahraničných scénach v Klagenfurte, Regensburgu i v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe. V sezóne 2016/17, na Japonskom turné v Tokiu, Osake, Nagoyi a Fukuoke Zuzana Šveda predstavila svoju interpretáciu Donizettiho Adalgisy v Belliniho opere Norma po boku svetoznámej Edity Gruberovej.

Pripravila: Adriana Banásová

email

About Author

Adriana Banásová

Leave A Reply