60 rokov operného umenia v Banskej Bystrici

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Je to neuveriteľné, ale najmenšia operná scéna na Slovensku slávi svoje okrúhle jubileum – a nie malé! Za roky svojej existencie prešla „chodníčkami“ svojho rastu, zrenia i umeleckého tvarovania. Jej existencia potvrdila, že dlhoročné snahy občanov mesta o kultúru ešte v 19. storočí, ústiace do ochotníckych a zájazdových dramatických produkcií, sa právom naplnili vznikom profesionálnej hudobno – dramatickej scény v roku 1959.

Hudobná scéna v Banskej Bystrici bola pričlenená k existujúcemu činohernému súboru Stredoslovenského divadla so sídlom vo Zvolene. Do vienka dostala povinnosť zájazdovej scény pre stredoslovenské teritórium.

Tento zámer určoval aj prvotný výber operných titulov, ktorý sledoval predovšetkým výchovu diváka k hudobno-dramatickému umeniu. Voľba prvého titulu nebola jednoduchá. Išlo o publikum, ale aj o personálne obsadenie novovzniknutého umeleckého súboru, ktoré boli prioritnými požiadavkami pre výber titulu. Jeho voľba patrila opere českého skladateľa J. B. Foerstra Eva, ktorá bola svojim príbehom blízka mentalite širokého spektra publika a tiež vhodná k umeleckej realizácií zo strany hudobného súboru. Premiéra bola 23. januára 1960, a v živom prenose bola sledovaná Československým rozhlasom.

J. B. Foerster: Eva, Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera) 1960, Marie Urbanová (Eva), Ladislav Longauer (Samko), foto: súkr. archív rodiny Longauerovej

Už výber tohto operného diela jasne naznačil, že názvu Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského so sídlom v Banskej Bystrici nebude jednoznačne verná a v jej záujme bude predovšetkým uvádzanie operných diel svetových a domácich skladateľov. Potvrdili to aj najbližšie umelecké sezóny, kedy na javisku Národného domu – kde opera dodnes sídli! – zazneli Verdiho Traviata, Smetanova Hubička a Predaná nevesta, Čajkovského Eugen Onegin, tiež Dusíkova opereta Hrnčiarsky bál. Tento fakt sa stal podkladom pre nový štatút telesa, ktorý vydalo Ministerstvo kultúry, čím hudobnodramatickú scénu premenovalo v roku 1972 na Operu Divadla Jozefa Gregora Tajovského. To značne otvorilo cestu operným dielam na banskobystrickú scénu a ustálilo dramaturgický plán, z ktorého sa vynechali pravidelné zájazdové vystúpenia v kraji, dostali však širší záber – na celé Slovensko.

Vytvorili sa tým aj podmienky pre budovanie stabilnejšieho personálneho obsadenia jednotlivých umeleckých zložiek. Na prvých úspechoch operného súboru mal zásluhu predovšetkým dirigent Ján Kende, ktorý od začiatku zdôrazňoval hudobno-dramatickú líniu na operných dielach, v jeho myšlienke pokračovali Ján Valach, Anton Buranovský a Vojtech Javora najmä svetovou klasickou a romantickou operou a slovenskými a českými autormi (Suchoň, Figuš-Bystrý, Andrašovan, z českých Smetana, Dvořák, Pauer, Janáček, Martinů).

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1969, Edita Gruberová (Olympia), foto: archív OS

V roku 1993 sa operné teleso osamostatnilo a vytvorilo samostatný umelecký súbor pod názvom Štátna opera, stal sa štátnou príspevkovou organizáciou pod gesciou Ministerstva kultúry SR. Tak sa ustálila podoba umeleckého telesa do dnešných dní s programovou náplňou operných diel svetových a domácich autorov s plánom päť operných premiér za umeleckú sezónu, z toho s jedným titulom operetným, resp. muzikálovým. Vytvorili sa tak podmienky ku kvalite interpretácie, zodpovednému prístupu k realizácií vybraných operných diel, ustálil sa aj počet členov umeleckého súboru vo všetkých zložkách, posilnila sa najmä jeho hudobná zložka – orchester a zbor.

Pretože nebol záujem z riadiacich orgánov krajského sídla o postavenie novej budovy pre operný súbor, vedenie opery pristúpilo k rekonštrukcií budovy (hľadisko, javisko, šatne, pracovné priestory pre balet, zbor a orchester), aby aspoň minimálne vyriešilo stiesnené a už chátrajúce priestory budovy Národného domu. A nakoniec pri dobrej vôli sa podarilo vyriešiť aj existenciu baletného súboru ako umeleckej zložky, ale i samostatnej tvorivej jednotky, čím sa rozšíril dramaturgický plán jednotlivých umeleckých sezón i o kvalitné programy baletnej (tanečnej) tvorby.

Štátna opera v Banskej Bystrici, hľadisko, zdroj: ŠO

Pri celkovom pohľade na činnosť Štátnej opery v Banskej Bystrici sa nám vynára niekoľko jedinečných momentov, ktoré charakterizujú činnosť tohto umeleckého telesa a vypĺňajú biele miesta v dramatickom umení. Ide predovšetkým o priestor a pracovné podmienky. Dramaturgický plán prvých rokov vychádzal z toho, že začínajúce teleso potrebuje nájsť svoj tvar. Vsadilo na opernú tvorbu, čo bola voľba správna.

Výber operných titulov bol podmienený personálnym obsadením vo všetkých zložkách súboru – sólisti, zbor, orchester, baletná zložka a tiež technický personál. Rozsah a obsah inscenácií bol podmienený priestorovými podmienkami javiska divadla Národného domu, preto zborové scény mali skôr komorný charakter. Ťažisko tvorili sólisti a orchester, tiež baletné vstupy. Tým bola podmienená aj režijná náročnosť, ktorú v prvých rokoch modelovali František Rell (operety) a pozoruhodne Drahomíra Bargarová v nápaditom oživovaní statických miest inscenovaných diel ako aj aktualizáciou ich obsahu.

Domáci režisér Koloman Čillík priniesol na scénu domácu tvorbu (Beg Bajazid, Juro Jánošík, Majster Pavol), ale nebol dlžný ani komediálnym titulom (Donizettiho Viva la mamma). V prvých desaťročiach pomohol novej opernej scéne aj renomovaný režisér Branislav Kriška Verdiho Traviatou (1960), Suchoňovou Krútňavou, či Andrašovanovou Hájnikovou ženou. A vzácne Věžníkove réžie (Rigoletto, Carmen, Rusalka) tiež poukázali na skryté možnosti umeleckého súboru.

T. Andrašovan: Hájnikova žena, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1974, Jarmila Vašicová, František Caban, foto: Archív ŠO

Prvých päť sezón banskobystrickej opery bolo prelomových pre jej ďalší vývin a existenciu medzi opernými domami na Slovensku. Povinnosť zájazdovej scény jej nepridal na kvalite a lákavosti prostredia: nebolo jednoduché vystupovať v nepripravených (v zime často nevykúrených priestoroch) s následným návratom domov, avšak úloha naučiť široké publikum vnímať aj hudobno-dramatický žáner sa začala napĺňať. Vďačíme tak sólistom Márii Urbanovej ako nezabudnuteľnej opernej postave Evy v otváraní prvej sezóny a tiež významným postavám romantického operného repertoáru.

Leví podiel na prvých operných inscenáciách, ale aj v celkovom repertoári scény má operná diva sopranistka Dagmar Rohová-Boksová, ktorá celý svoj umelecký život zasvätila banskobystrickej opernej scéne a nastavila latku vysokej umeleckej náročnosti sólistickým úlohám, ktoré stvárnila či vo svetovom alebo domácom repertoári. (O jej umeleckej kariére pojednáva kniha Márie Tomanovej Diva banskobystrickej opery Dagmar Rohová-Boksová, 2014).

W. A. Mozart: Don Giovanni, Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1971, Dagmar Rohová-Boksová (Donna Anna), foto: Archív ŠO

Umeleckými súputníkmi Dagmar Rohovej boli Jozef Konder, výrazný charakterový tenor, od roku 1966 tenorista Ján Zemko, ktorý podobne ako pani Rohová bol stálicou opernej scény až do sklonku 80-tych rokov. Od začiatku pôsobenia opernej scény je na jej umeleckú úroveň mal výrazný podiel aj barytonista Štefan Babjak, jeho hlas sa stal neodmysliteľnou súčasťou väčšiny operných a operetných inscenácií, kde dominoval nielen ako spevák, ale aj charakterový herec. Spolu s Ladislavom Longauerom tvorili pevnú a umelecky spoľahlivú dvojicu barytonového repertoáru. Basový register oživil v prvých rokoch Juraj Šomorjai, spoľahlivý a jedinečný najmä v Suchoňovej Krútňave Ondrej Bystran a Ján Hadraba, pôsobivý pre slovenský aj svetový romantický basový repertoár. Tieto mená tvorili základ umeleckej úrovne začínajúcej opernej scény a boli meradlom kvality všetkých ďalších inscenácií v nasledujúcich umeleckých sezónach.

G. Puccini: Dievča zo zlatého západu, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1978, foto: Archív ŠO

Významný podiel na kvalite operných predstavení mali aj scénickí výtvarníci, ktorí dielo vizuálne dotvárali a zvýrazňovali jeho umelecké posolstvo. K prvým a na dlhé roky stálym výtvarníkom patril Pavol Herchl, ktorý temer dvadsať rokov zdobil operné javisko svojimi kreatívnymi nápadmi v malom priestore pôvodnej amatérskej scény Národného domu. Jeho dôverné poznanie každého kúta javiska prinieslo často výrazné nápadité riešenie scény, ktoré zaujalo svojou úspornosťou, ale aj adresnosťou (Figarova svadba, Hájnikova žena, Krútňava – jedinečné slovenské krojové oblečenie 1972, Don Carlos, My fair Lady, Don Giovanni). Dlhodobé pôsobenie koncom 70-tych a 80-tych rokoch vystriedali Pavol Čisárik, Peter Čanecký, po ktorom sa jedinečne a nezabudnuteľne uviedol Aleš Votava (Madame Butterfly, Aroldo, Luisa Miller).

Zbor opery bol spočiatku existencie súboru súčasťou umeleckého kolektívu, nebol samostatnou umeleckou jednotkou, jeho úloha bola v skompletovaní opernej produkcie. Sprvu v ňom pôsobili zväčša bývalí členovia umeleckého súboru SĽUK a ochotnícki amatéri, mal prevažne početnú ženskú skupinu. Prvým zbormajstrom v opernom súbore bol Karol Béla, ktorý temer dve desaťročia viedol prípravu inscenácií. Kvalita bola rôznorodá, nakoľko nebolo dostatočné personálne obsadenie, čím trpel vokálny prejav zboru. História však zaznamenala pozitívny ohlas najmä v uvádzaní slovenských diel. Podobne aj balet bol len výrazovou zložkou inscenácií a nedalo sa na ňom stavať s profesionálnymi nárokmi, hoci ich prvé kroky usmerňoval svojou náročnosťou František Bernatík, jeho úsilie vyústilo aj do samostatných baletných večerov , zvlášť v balete Keď srdiečko pobolieva na hudbu Jána Cikkera (1972).

V. F. Bystrý: Detvan, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1975, Mária Murgašová (Elena), František Urcikán (Martin Hudcovie), zbor ŠO, foto: Archív ŠO

V prvých dvoch dekádach opernej scény umelecký súbor naštudoval aj operu banskobystrického rodáka Viliama Figuša Bystrého Detvan (1975) pri príležitosti stého výročia jeho narodenia v hudobnom naštudovaní Antona Buranovského a v réžii Kolomana Čillíka. Stalo sa tak z podnetu Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici, ktoré v tom čase usporiadalo na pôde Pedagogickej fakulty konferenciu o živote a diele Viliama Figuša-Bystrého. Touto inscenáciou nešlo o to, aby sa dokázalo, či dielo, sprevádzané toľkými trpkými slovami od dobovej kritiky, má svetové parametre alebo nie, ale skôr o zjasnenie a začlenenie tejto opery do vývinového kontextu slovenskej národnej hudby v oblasti hudobno-dramatickej. Premiéra Detvana tento poznatok dokázala a po zásluhe zvýraznila osobnosť skladateľa v hudobnom živote Slovenska.

Koniec 70-tych a začiatok 80-tych rokov minulého storočia sa niesol v znamení nového realizačného umeleckého tímu opery, ktorý tvorili dirigenti Miroslav Šmíd, Vojtech Javora, s menším podielom Jan Šrubař a Jaroslav Krátký, režisér Peter Dorr, tiež hosťujúci Miroslav Fischer, Branislav Kriška a temer prevažne domáci výtvarník Pavol Herchl, vystriedaný neskôr Čisárikom, Čaneckým a Votavom.

Personálna ustálenosť umeleckého súboru, zvlášť sólistov opery, dovoľovala siahnuť aj na náročnejší operný repertoár: Pucciniho Tosca, Dievča zo západu, Plášť, Gianni Schicchi, Verdiho Falstaff, Rigoletto, Maškarný ples, Gounodova opera Faust a Margaréta a z českej a slovenskej tvorby Andrašovanova Hájnikova žena, Meierove Dreváky, Pauerov Ferdo Mravec, Urbancov Majster Pavol, Cikkerov Juro Jánošík. Jedinečné bolo uvedenie Urbancovej opery Majster Pavol, ktorým operný súbor nadviazal na svoju tradíciu premiér pôvodných diel slovenských autorov a naviac – sám Urbanec bol prítomný na príprave uvedenia jeho opery a podľa personálneho obsadenia upravoval jednotlivé árie priamo „ do úst“ sólistom, aby dielo vyznelo kvalitne a hodnoverne. Taký zážitok pre súbor sa nestáva často!

B. Urbanec: Majster Pavol, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1980, foto: Karol Miklóši/Archív ŠO

Už v tomto období môžeme bilancovať obľúbenosť niektorých opier a operiet podľa množstva repríz. Od začiatku vzniku umeleckého súboru to boli Dusíkov Hrnčiarsky bál (premiéra 1960), počet repríz 120, E. Kálmán Čardášová princezná (1987) – 114, muzikál My fair Lady (1986) – 115, viac ako 50 repríz dosiahli Verdiho opery Traviata, Rigoletto, Maškarný bál, Nabucco, Bizetova Carmen, Pucciniho Tosca, Madame Butterfly. Je to deklarovanie opodstatnenosti hudobno-dramatickej scény na teritóriu stredného Slovenska s jej záberom na celé jeho územie. Vytvoril sa tu jedinečný umelecký korpus, ktorý zohľadňuje viacero aspektov vo svojom estetickom programe a dáva životaschopnú energiu pre svojich návštevníkov.

Zásluhu na tom mali predovšetkým noví umelci, ktorí v týchto rokoch posilnili operné teleso: Juraj Sanitra, Peter Kopal – tenori, barytonista Jaroslav Kosec – sólista so vzácnym citom pre tón a výraz spievaného slova, basista Mikuláš Doboš: jeho operné i operetné postavy boli živými kreáciami s pôsobivou eleganciou. Basový odbor osviežili Štefan Turňa a Igor Lacko.

V ženských postavách sa predstavili Božena Fresserová s kultivovaným koloratúrnym sopránom, Alena Stopková, Jarmila Vašicová vyrovnaná v opernom i operetnom žánri so svojou javiskovou noblesou, Emília Rothová s lyrickým sopránom najmä v postavách mladých žien. Alena Hodálová-Dvorská so svojim mäkkým zamatovým sopránom pôsobivo oživila niekoľko operných postáv (Adriana Lecoureour, Santuzza,Katrena), neskôr i postavy mezzosopránové (Azucena). V roku 1982 sa stala sólistkou opery Oľga Hromadová, ktorá do dnešných dní vytvorila rad titulných sopránových postáv a je stálou výraznou oporou umeleckých hodnôt súbor do dnešných dní.

Z radu mezzosopránov hodno spomenúť Boženu Lenhardovú s pôsobivou Azucenou, ale zvlášť vtipnou Pani Quickly vo Falstaffovi. Tamara Brummerová rozvinula svoj vokálny dar v niekoľkých dielach, zvlášť v Adriane Lecoureur, či Janáčkovej Její pastrokyni (Kostelníčka), tiež v dielach slovenských autorov.

Toto obdobie bolo overením toho, že diela domácej tvorby českej a slovenskej majú svoje miesto na opernej scéne. Tiež úsilie osloviť aj mladého diváka a vychovať ho pre hudobno-dramatický žáner prinieslo svoje ovocie v návštevnosti titulov s rozprávkovým námetom. (Křička: Tučný pradeduško, Nedbal: Z rozprávka do rozprávky, Frešo: Martin a slnko, Pauer: Ferdo Mravec, Prokofiev: Peter a vlk).

G. Donizetti: Viva la mamma, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1983, Štefan Babjak (Agáta), Mikuláš Doboš (Biscroma ), foto: Pavel Danko/Archív ŠO

Dirigentsky sa zvýraznil Miroslav Šmíd, ktorý sprecizoval prácu jednotlivých nástrojových skupín v orchestri, ale neodolal ani veľkým romantickým operám, v ktorých vzácne vycítil emocionálnu žilu (Verdiho Nabucco, Falstaff, Trubadúr). Dirigent Vojtech Javora inklinoval skôr k veselšiemu typu, kde presadil uvoľnenosť a ľahkosť v klasických operetách (Paganini, Krásna Helena, Boccaccio). V tomto období sa dramaturgický plán vracal k niektorým už predtým uvádzaným dielam, aby získal i mladšie publikum a tiež dal možnosť umeleckého priestoru pre nových členov súboru.

Zbormajstrom v tomto období bol Branislav Vargic, ktorý s nárokmi profesionálneho dirigenta viedol zbor k precíznemu a expresívnemu tvaru svojich partov, v úzkej spoluprácu s dirigentom orchestra a v súlade s celkovou hudobno-umeleckou koncepciou jednotlivých predstavení. Mal v sebe pedagogický dar, čo značne skvalitnilo prácu v zbore. A nepostrádateľnou sa stala v tomto obdobím aj umelecká práca korepetítorky a zbormajsterky Dariny Turňovej, stálice v umeleckej spolupráci so sólistami i zborom opery. (Počet členov zboru v tomto období bol 22 interných a 15 externých spevákov).

Opera v Banskej Bystrici v tomto období preukázala pozoruhodnú umeleckú prácu a začala vytvárať tlak na vznik hudobného školstva v Banskej Bystrici, ktoré by bolo aktívnym spolutvorcom hudobnej úrovne operného súboru a dalo možnosť rozvoju tohto žánru na ešte vyššiu úroveň kvality. Toto neostalo bez ohlasu v kultúrnej verejnosti mesta, pozitívne sa prejavili snahy predovšetkým na pôde Mestského zastupiteľstva, ktoré zmenou spoločenských pomerov po roku 1989 bolo ochotné činnosť Opery v tomto smere podporiť.

J. Beneš: Skamenený, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1995, foto: Archív ŠO

Po úsilí viacerých nadšencov a spolupráce s Ministerstvom školstva vzniká v Banskej Bystrici 1992 Konzervatórium Jána Levoslava Bellu a v roku 1997 Akadémia umení, ktoré vyplnili prázdne miesto vo výchove umeleckých jedincov pre opernú scénu. Túto významnú skutočnosť podporila aj pedagogická práca Katedry hudobnej a estetickej výchovy na Univerzite Mateja Bela, ktorá v 80-tych rokoch vzdelávala absolventov konzervatórií v jednoodborovom štúdiu Hudobnej a estetickej výchovy a umožnila im vstup na opernú scénu ako členom zboru alebo orchestra.

Týmto sa otvorilo pre operu ďalšie významné tvorivé desaťročie, v ktorom naplno uplatnilo všetky svoje dramaturgické i umelecké postuláty životaschopnej hudobno-dramatickej scény. 90-te roky patria mladej generácií tvorivých umelcov: dirigenti Pavol Tužinský, Igor Bulla, režiséri Marián Chudovský a Martin Bendik, pohostinne Branislav Kriška, Pavol Smolík, scénografovia Aleš Votava, Peter Čanecký či Otto Šujan.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

A opäť sa rozprestrela scéna pútavých operných titulov – Pucciniho Madame Butterfly, Verdiho Aroldo v slovenskej premiére v hlavnej postave s Gurgenom Ovsepianom, Donizettiho Nápoj lásky, Verdi Luisa Miller, Benešov Skamenený či Verdiho Nabucco s hosťujúcim dirigentom Buranovským, ale i Zeljenkova Bátoryčka vo svetovej premiére či Janáčkova Jej pastorkyňa. Výrazné miesto dostávajú aj doteraz neuvádzané opery Verdiho Atilla, Benešova opera The Players, Belliniho Kapuletovci a Montekovci. V neposlednom rade treba v tomto období vyzdvihnúť naštudovanie Suchoňovej Krútňavy z pôvodnej skladateľovej predlohy s dvoma činohernými postavami (Básnik a Dvojník), ktoré s režijným poňatím Romana Poláka a hudobným naštudovaním Mariána Vacha oživili dielo v jeho pôvodnej podobe so silným katarzným účinkom.

E. Suchoň: Krútňava, Štátna opera v Banskej Bystrici, svadobná scéna, Veronika Mihálková (Katrena), zbor a balet ŠO, foto_ Archív ŠO

Za celým týmto umeleckým tokom stojí dramaturgický výber, ktorý kreovali osobnosti ako Branislav Vargic, ale predovšetkým Mária Glocková. Pod jej smerovaním operný súbor rozšíril svoj umelecký zámer o pôvodné slovenské diela (Dreváky, Majster Pavol, Juro Jánošík), nezabudla ani na detského diváka a jedinečné scénické uvedenia menej známych opier (Angelika, Dievča zo západu, Orfeus a Eurydika), dbala aj o propagáciu práce súboru – predpremiérové a analýzy uvádzaných opier, stretnutie s umelcami v Bohéma klube, vytvorenie Sufléru – operného „ klebetníka“.

V tomto období výraznou prvou dámou opernej scény bola Mária Tomanová-Šlosiarová, ktorá svojim postavám dala nezvyčajný citový rozmer a silnú expresiu nielen v romantických operách, ale i vo veristických a jedinečne u súčasných autorov (Janáček: Jenůfa, Zeljenka Bátoryčka). S ľahším, svietivým a šťavnatým sopránom zaujala Alžbeta Trgová zvlášť v Mozartových Don Giovanni, Così fan tutte, a tiež v operetách. Vzácne zaujala aj Margaréta Vajdová svojimi šperkovými koloratúrami vo Verdiho a Mozartových operách. Mezzosopránové roly predstavila Eva Lucká najmä vo Verdiho operách.

I. Zeljenka, Bátoryčka, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1996, svetová premiéra, Mária Tomanová (Bátoryčka), foto: ŠO

Doménou tenoristov v 90-tych rokoch bol Stanislav Matis s pôsobivým životaschopným tenorom najmä v dramatických postavách, ktorému konkuroval svojim lyrizmom a mäkkou cantabilitou Ján Babjak. Barytónový odbor oslňoval kultivovaným muzikálnym prejavom Martinom Babjakom, neskôr sa výrazne presadil Šimon Svitok. Jedinečnú vývinovú líniu zaznamenal Zoltán Vongrey, ktorý na dramatických postavách si vypracoval svoj spevácky profil do plasticky náročných tvarov romantických i súčasných diel, čím sa stal vyhľadávaným barytónovým interpretom. A basové úlohy z opier nie sú nič dlžné v stvárnení Jozefa Benciho, či Ivana Zvaríka, ktorým vyhovuje romantická opera so svojim napätím a citovým chvením i rozhodným konaním. Zvarík naviac skultivoval svoj vokálny prejav a zmäkčil farbu hlasu.

Deväťdesiate roky priniesli aj výrazný posun v koncepcii práce baletnej zložky súboru. Snaha o osamostatnenie skupiny tanečníkov sa prejavila už v koncepcii Zuzany Hajkovej ako choreografky a naplnila sa prácou Dany Dinkovej (spolupráca s Operou od roku 2000), všestrannej umelkyni, ktorá naplnila súbor nielen tanečnými kreáciami celovečerných vystúpení, ale stala sa aj autorkou niektorých predstavení, presahujúcich teritórium bystrickej scény (Gypsy roots, Krvavá svadba, Božský Amadeus, Verdi). Dnes je balet kultivovanou súčasťou opery, hýri mladosťou a pohybom, dotvára svojou kvalitou plnohodnotne operné predstavenia. Jeho kreativita sa potvrdila v samostatných javiskových prezentáciách.

D. Dinková: Nemé tváre/Výkriky do ticha, Balet ŠOBB, 2016, svetová premiéra, foto: Jozef Lomnický

V súčasnosti dramaturgia opery je otvoreným programom hudobnej produkcie, kde sa využívajú všetky umelecké zložky operného súboru k flexibilným interpretáciám operných a baletných (tanečných) diel, s dôrazom na spoluprácu s hosťujúcimi režisérmi, dirigentmi, výtvarníkmi, choreografmi, sólistami. Opera sa otvorila súčasným trendom inscenácií s dôrazom na obsahovú skratku, účinnú adresnosť, jednoduchosť scény, presvedčivé kreácie postáv.

Umelecká snaha niekoľkých desaťročí je korunovaná náročnosťou, úctou k umeleckej práci, zodpovednosťou k návštevníkovi, k hodnotovému diapazónu všetkých jeho zložiek. Tento zmyslu plný umelecký celok dnes sa dostal na piedestál hudobno-dramatického umenia a kráča v hľadaní a objavovaní ďalej. Napomáha k tomu všestranne rozhľadená a ambiciózna práca dramaturgičky Alžbety Lukáčovej, ktorá s mladíckou odvahou odkrýva rôzne nepoznané krásy operných diel. Jej zásluhou sa dostal na scénu Stravinského Príbeh vojaka, či úspešná Mozartova Záhradníčka z lásky, a má zásluhu na ostatných premiérach operného súboru s výraznými titulmi: Rossini Otello, Ponchielli La Gioconda, Mozart Čarovná flauta (detské predstavenie) a iné.

W. A. Mozart: Záhradníčka z lásky, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2006, Erika Tégen Čambálová, Peter Schneider, Peter Berger, foto: Jana Lišániková/ŠO

Za jednu z významných prezentácií umeleckých diel v tomto považujem uvedenie pantomimicko-vizuálnej scénickej básni v dvoch dejstvách Dubčekova jar (2018). Nebýva zvykom uvádzať politické osobnosti a témy formou umeleckého diela, nakoľko nemusia priniesť súčinnosť jednotlivých zložiek v kontexte estetických hodnôt. Avšak v tomto prípade išlo o decentné pripomenutie úsilia významnej slovenskej osobnosti minulých rokov v stvárnení mímom svetového mena Milanom Sládkom, kde boj dobra a zla vyznel ako dôstojná spomienka i hold na náš nedávny dejinný vývoj.

V súčasnosti umelecký základ tvoria personálne skompletizované umelecké zložky, ktoré sú schopné uvádzať náročné operné, operetné i baletné – tanečné tituly. To dáva nádej na kvalitnú dramaturgiu, možnosť voľnejšieho výberu diel i podnet k tvorivej umeleckej predstave každého jednotlivca, čo je dôležitý predpoklad ďalšieho vývoja Opery v Banskej Bystrici. Za týmto všetkým stojí osobnosť riaditeľa Opery Rudolfa Hromadu, od roku 1996 vedie opernú scénu, je jej oddaným pracovníkom, ktorý nešetrí úsilie pri presadzovaní estetických hodnôt operných diel, ale hlavne sa stará o chod celého súboru od technických a prevádzkových oddelení až po finálny umelecký výsledok – uvedenie naštudovanej opery. Jeho koncepčný a nekonfliktný prístup k svojmu postu je základom pre úspešnú a umelecky tvorivú prácu telesa. Po jeho boku pracuje umelecký šéf, sólista opery Šimon Svitok (od roku 2011 ), s ktorým vytvárajú presvedčivý tandem.

G. Rossini: Otello, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, slovenská premiéra, Zi-Zhao Guo (Otello), Mariana Hochelová (Desdemona), Dušan Šimo (Rodrigo), Ivan Zvarík (Elmiro), zbor ŠO, foto: Zdenko Hanout

Sólistický kolektív (okrem už vyššie uvádzaných ) tvoria Patrícia Solotruková, kultivovaná sopránistka v hlasovom i hereckom prejave, Michaela Kušteková a Katarína Prochádzková (2005). Mezzosopránový odbor tvoria spomínané dámy Hodálová, Lucká, ku ktorým patrí najnovšie aj Michaela Šebestová, mladá sólistka so vzácnou farbou svojho mäkkého, tvárneho, nosného a vrúcneho hlasu. V tenorových roliach sa zaskvel v poslednom období Dušan Šimo, jeho lyrický, znelý tenor dal podobu nie jednej opernej či operetnej postave (Madame Butterfly 2011, Cigánska láska, Cárovič), tiež Michal Hýroš v Cikkerovej opere Juro Jánošík (2016) bol pôsobivou mladíckou rolou. K nim patrí aj lyrický tvárny tenor Petra Račka.

Barytónové roly zväčša sú obsadené Martinom Popovičom, výraznou osobnosťou súboru, ktorý očividne pracuje na svojom umeleckom raste, jeho hlas znie v plnom rozsahu príjemne a nenásilne, naviac je to nielen spevák, ale aj kreatívny herec (Falstaff). Významnou osobnosťou v tomto hlasovom odbore je Zoltán Vongrey, ktorý od roku 1995 vytvoril na scéne rad operných postáv predovšetkým verdiovských a veristických, kde ide o silné vášne s mnohotvárnou vrstvou prejavu, ktorá je u Vongreya veľmi citeľná a čitateľná. K uvádzaným hlasom v basovom odbore (Lacko, Zvarík) treba pripísať aj aktivity v kultivovanom prejave basistu Mariána Hadrabu.

Marián Vach a orchester počas derniéry Cikkerovej opery Juro Jánošík, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, foto: Zdenko Hanout

Post dirigenta opery zastávajú Marian Vach (striedavo od roku 1999) ako šéfdirigent, v rokoch 2005 – 2011 zastával funkciu šéfa opery. Jeho bohaté interpretačné skúsenosti s rôznymi hudobnými telesami sú zúročené v tomto súbore vrchovato v jeho jedinečných dôkladne orchestrálne pripravených operných tituloch. Banskobystričan Igor Bulla je dirigentom, ktorý s citlivým gestom pripravuje s orchestrom rôzne hudobné obdobia a tiež koncerty orchestra k rôznym hudobným a spoločenským príležitostiam. Asistentom dirigenta je mladý ambiziózny Ján Procházka.

K úplnosti umeleckej produkcie Štátnej opery patrí aj jeho zbor, ktorý od roku 2014 vedie Iveta Popovičová. Jej nároky na zborový tón a vokálnu prácu jedincov korunuje spoľahlivým, životaschopným a plnohodnotným hudobným i pohybovým prejavom, čím dostala zbor na poznateľne vyššiu umeleckú úroveň a zvukove posilnila celý umelecký obraz jednotlivých operných titulov.

Slovo na záver

60 rokov je dosť rozľahlý čas na to, aby v jednom príspevku bolo zachytené celé obsažné dianie banskobystrickej opery. Štátna opera za tento čas dokázala, že je plnohodnotným umeleckým korpusom, ktorý nielen vyspel, ale vychoval si aj svoje publikum, etabloval sa v kultúrnom dianí Slovenska, vpísal sa do histórie nielen mesta, kraja, Slovenska, ale i za jeho hranice. Nebolo možné vymenovať všetko, ale obsah naznačuje bohatosť aktivít, životaschopnosť umeleckého telesa, kvalitu umeleckej úrovne, mnohokrát v dramaturgickom i v inscenačnom výbere jedinečnosť svojej práce. Za tým všetkým stojí človek a jeho tvorivá umelecká sila.

Vernisáž výstavy k 60. výročiu otvorenia Štátnej opery v Banskej Bystrici, 2019, Michaela Mojžišová, Alžbeta Lukáčová, foto: Archív ŠO

K opernému súboru patrili istý čas aj hudobné telesá – Trávníčkovo kvarteto a Jurovského dychové kvinteto, tie všetky dotvárali hudobný profil umeleckej inštitúcie s príspevkom na mnohých kultúrnych podujatiach. K umeleckému profilu operných sólistov patria aj pravidelné koncerty v Japonsku, kde prilákal umelcov Štátnej opery obdivovateľ operného umenia pán Nadayuki Hasegava.

Prečítajte si tiež:
V Banskej Bystrici sa konala vernisáž výstavy k 60. výročiu Štátnej opery

Prví sólisti opery boli protagonisti tohto žánru v náročnom a temer nepoznanom prostredí, ktorí formovali, ovplyvňovali, kreovali na citlivú, chápajúcu a na hudobno-dramatické umenie vnímajúcu dušu diváka. V prípade Štefana Babjaka sa štafeta spevu niesla v jeho deťoch – barytonistovi Martinovi Babjakovi, tenoristovi Jánovi Babjakovi, mezzosopranistke Terézii Kružliakovej. Oni všetci začínali svoju kariéru na banskobystrickej scéne, tiež ich brat Štefan bol dlhé roky členom operného zboru. V prvých rokoch žala úspechy na opernom javisku aj svetová diva Edita Gruberova v Traviate, či Hoffmannových poviedkach. Na banskobystrickom javisku svoju kariéru začínali aj ďalšie veľké mená ako Ľubica Orgonášová či Sergej Kopčák.

Slávnostný koncert k 60. výročiu otvorenia Štátnej opery v Banskej Bystrici, 2019, foto: Zdenko Hanout

Dvere opery sú otvorené pravidelne pre hosťovanie spevákov, čo sa využíva v ostatných rokoch vrchovato. Štátna opera v Banskej Bystrici za svoju existenciu vykonala poznateľný kus umeleckej práce a právom si zaslúži, aby jej bol poskytnutý priestor na ďalšiu umeleckú prácu a rast vo vhodných moderných, technicky vybavených priestoroch, ktoré by sa stali stánkom všetkých zložiek – hudobných a dramatických – a niesli svoje posolstvo ďalej. To je už úloha nie pre miestnu komunitu, ale pre najvyššie štátne orgány – Ministerstvo kultúry a vládu Slovenskej republiky.

Autor: Eva Michalová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár