96. sezónu SND otvorili Sedliacka česť a Komedianti s José Curom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operné jednoaktovky Mascagniho Sedliacka česť a Leoncavallovi Komedianti – mali v SND premiéru 20. a 21. októbra 2006 v réžii Mariána Chudovského, v hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda, ešte v Historickej budove SND (Nová budova, kde sa obe diela preniesli, bola otvorená až v apríli 2007). Odvtedy sa v opernej „dvojačke“ vystriedali viacerí domáci i zahraniční interpreti a dirigenti, dielo sa na čas i stiahlo z repertoáru, aby ho znovu zaradili do programu s niektorými pôvodnými, ale väčšinou novými sólistami.

Na otváracom predstavení 96. sezóny sa za dirigentský pult postavil Rastislav Štúr, hudobným temperamentom blízky Ondrejovi Lenárdovi. Najkrajšie vyšli dirigentovi a orchestru medzihry – intermezzá, pričom v úvodných častiach oboch opier treba ešte popracovať na zjednotení a presnosti nástupov. Podobne je to v zbore, ktorý po počiatočných rozbitejších nástupoch stúpal do jednoliatosti a zvukovo-výrazovej veľkoleposti. Zbor má v oboch operách veľa duchovne i vášňou naplnených čísel – čo bolo po čase zrejme nielen „oprášené“, ale aj preštudované z pôvodnej premiéry spred deviatich rokov.

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND, Scéna, (Zbor Opery SND) foto: Alena Klenková

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND,
Scéna, (Zbor Opery SND)
foto: Alena Klenková

Sedliacka česť, ktorá predchádza uvedeniu Komediantov s očakávaným hosťom svetového mena, mala tiež svoje veľké chvíle a výkony. Na prvom mieste to bola Santuzza Jolany Fogašovej, ktorá sopránový part naštudovala s temnou farbou hlasu, oscilujúceho od výšok dramatického sopránu po tmavé mezzosopránové tóny. Spočiatku rozvibrované tóny postupne dostala pod kontrolu a výrazovo i spevácky do konca demonštrovala veľkú formu svojho spevácko – hereckého dramatického umenia. Jej krásna Santuzza žila na javisku od začiatku s obdivuhodne prežívanou vášňou k nevernému Turiddovi. Po konečnom zavrhnutí zo strany bývalého milého sa z ľahkomyseľnej dievčiny, žobrajúcej o lásku, zmenila na pomstou posadnutú ženu. Fogašovej výkon mal vokálne svetové pamarametre. Réžia na malom priestore ju však – podobne ako matku Luciu – nútila pričasto hľadať útechu pri bočnom oltáriku na javisku, v menej javiskovo umožňujúcom pohybe. No bola v pohybovom dotvorení dostatočne invenčná pri sprevádzaní orchestra bez vokálnych vstupov.

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND, Jolana Fogašová (Santuzza), Miroslav Dvorský (Turiddu), foto: Alena Klenková

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND,
Jolana Fogašová (Santuzza), Miroslav Dvorský (Turiddu),
foto: Alena Klenková

Ďalšou skvelou predstaviteľkou bola Lucia v umeleckom podaní štíhlej, upätej, šedivej, v každom geste elegantnej i prísnej, no citlivej Jitky Sapara- Fischerovej. Jej tmavý hlas bol po Pikovej dáme ďalším hudobno-speváckym zážitkom z  detailne vypracovanej charakterovej postavy tejto mezzosopranistky s altovou farbou hlasu. Po prológu Turiddu za scénou, ktorý vyznel intonačne a – samozrejme akusticky – matne, sa Miroslav Dvorský strhujúco rozospieval vo veľkej postave veristicky poňatého Turiddu, muža medzi dvomi ženami, a to s dramatickým nervom a iskrou v hlase i v celkovom hereckom predvedení. Oproti scénam so Santuzzou bola dojímavo-kontrastná a vrúcna jeho veľká áriová scéna s matkou, v ktorej – v tušení skorej smrti – nezabudol ani na Santuzzu. Lolu v novšom obsadení naštudovala Monika Fabianová. Má to byť žena plná vášne, pre ktorú sa opúšťajú prvé lásky, s hlasovo temnou farbou. Mezzosopranistka ju však spievala i hrala komornejšie, sebe vlastným lyrickejším tónom – a akoby v úzadí javiska i diania. Sergej Tolstov spieval Alfia tu, ako aj v pôvodnej premiére oblečený nie ako „kočiš“, milujúci slobodu, človek, ktorý voľne križuje svet, ale ako mafián s čiernymi okuliarmi a v bielom obleku, čo nezdôvodňuje ani sviatočný deň. Oblečením malomeštiaka a pohybom v mafiánskej spoločnosti, ostatnými účinkujúcimi situovanej do polovice 20. storočia, stratil Alfio zemito – vidiecky charakter. Vo svojom prejave si zachoval herecky temperament i živočíšnosť, s ktorými ľahkovážne vzal život nežiadanému sokovi. Vokálne mu nemožno vyčítať nič v zvučných, veľkých spodných tónoch – iba ak užšie spievané vyššie polohy.

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND, Sergej Tolstov (Alfio), Miroslav Dvorský (Turiddu), foto: Alena Klenková

Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND,
Sergej Tolstov (Alfio), Miroslav Dvorský (Turiddu),
foto: Alena Klenková

Keďže obe uvedené diela scénicky i kostýmovo na seba nadväzujú, Alfio sa objavuje s Lolou i v Komediantoch – ako vážený člen tunajšej „smotánky“, ktorá nechce vidieť minulosť.

Po prestávke sa, pochopiteľne, očakával najmä vstup slávneho speváckeho hosťa José Curu v postave Cania v Komediantoch. Predchádzal ho však Prológ v mimoriadne účinnom, vokálne mimoriadne vydarenom podaní Daniela Čapkoviča. Ten – farbou i dramatickosťou barytónu – začína pripomínať veľkého Bohuša Hanáka… Daniel Čapkovič potom vstúpil do role mrzáka Tonia, „obťažujúceho“ vrúcnym vyznaním svojich veľkých citov krásnu Neddu. Veľkú ženskú postavu operného verizmu spievala zamatovo mäkkým, bezchybným hlasom, diferencovaným vo vzťahoch k Toniovi, milencovi Silviovi i k manželovi Caniovi – Katarína Juhásová-Štúrová. Doplnila tak sexteto účinkujúcich, maximálne kvalitou prezentovaných spevákov tejto opery, ktorých s citom pre ich frázovanie, dynamické vypracovanie a výraz sprevádzal dirigent Rastislav Štúr. Ani výkon lyrického Peppeho v podaní M. Kutsenka nebol zanedbateľný. Má voľne plynúci tenor, ktorý viedol ku charakteru vyplašenej postave mladého komedianta. Veľký spevácky večer demonštroval aj barytonista Aleš Jenis. Jeho hladký lyricky znejúci, svetlejší barytón bol v postave Silvia podaný bez jediného zaváhania a pripomienky. Vášeň a odhodlanie prvej lásky dominovali v Silviovi nad záchranou života. Padol mŕtvy pod nožom Cania – spolu s Neddou.

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, José Cura (Canio), foto: Alena Klenková

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND,
José Cura (Canio),
foto: Alena Klenková

Posledným, najviac očakávaným spevákom a hrdinom na scéne bol Canio v podaní José Curu. Hral ho od začiatku ako nezlomného starnúceho, no ešte vždy svojmu súboru dominujúceho „šéfa“, muža, ktorý by sa možno neodhodlal k vražde, keby ho k nej neposúril žiarlivý Tonio a vlastná pudovosť, podporená podanou fľašou alkoholu, ktorou potúžil pohanené, zneuctené city manžela. O postave i ďalších súvislostiach charakteristiky Cania hovoril na stretnutí s novinármi v monológu o „maske“. Mnohí ju celoživotne nosia a snímu iba v krízových bodoch života. Popudom ku konaniu Cania tak bola odhalená nevera Neddy so Silviom, pričom pocity žiarlivosti umocnil zákerný Tonio s podanou fľašou alkoholu, ktorú Canio popíjal pred nasledujúcim dianím v portáli javiska.

Na otázku, akou rolou by svetovo známy tenorista chcel raz ukončiť svoju kariéru v rozhovore pre Opera Slovakia povedal:

,,Svoj spevácky život by som chcel ukončiť práve dielom Pagliacci. Povedané ústami môjho hrdinu: „Zapamätajte si, že ja som nikdy nebol tou maskou, ale tým mužom za ňou”. (José Cura: Ani mnohí dobrí slovenskí speváci neboli uznaní vo svojej krajine, rozhovor zo dňa 16. 9. 2015, Opera Slovakia) Veľavravné – i vzhľadom na mnohé role, ktoré J. Cura počas dlhej kariéry vytvoril. Kto a aký je Cura? To neodhalil ani pred nami počas hodinovej stretávky. Samozrejme, je to očarujúci muž, ktorý vie okamžite odpoveď na všetky otázky, formulujúc myšlienky vtipne a tak povediac v „titulkoch“, ktoré môžu zasvietiť v serióznej i bulvárnej tlači. Ale je to i človek hlbokého intelektu a poznania – nielen hlasu.

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, José Cura (Canio), foto: Alena Klenková

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND,
José Cura (Canio),
foto: Alena Klenková

Svoju rolu a známe veristické dielo charakterizoval takto: V Komediantoch nie je hlavným príbehom láska a žiarlivosť. Je to skôr o vnímaní toho, čo v skutočnosti sme a nie o vnímaní toho, čo predstierame, že chceme byť. Ide o pochopenie bytosti za tou maskou a preto najdôležitejšou áriou v Komediantoch nie je tá prvá, ktorá je najznámejšia, ale tá druhá v ktorej hovorí – ja nie som tá maska, ale to čo je za maskou. Som si istý, že každý z nás pozná mnoho mien ľudí, ktorí sa skrývajú za maskou – a to sú Komedianti.“ (písali sme o tom TU…, pozn. red.)

V zmysle odkrývania ľudsky hlboko poníženého a pohaneného vnútra, s priam démonickou vášňou sa Canio – už nie ako divadelný Pajác, ale manžel, ktorý kedysi zachránil sirotu Neddu, vzal si ju ku sebe do putujúceho divadla i za životnú družku – vrhá na svoju ženu a prebodáva ju i jej milenca, ktorý s ňou chcel utiecť do lepšieho života.

Čo povedať o José Curovi ako Caniovi? Je to mimoriadny spevák a herec, veľký dramatický tenorista – so stále obrovskou silou svojho tenoru, jeho prieraznosťou, nosnosťou a celkovým výrazom i prežívaním. Aj ničím nemaskované, pravé šedivé vlasy svedčia o zrelosti citov Cania, hanby, akej sa dožil od mladučkej Neddy – najmilšieho stvorenia vo vzájomnom ťažkom ľudskom putovaní. Isteže: Nedda je ospravedlnená veľkou láskou a túžbou po lepšom živote a prebudením zrelej ženskosti, Tonio je urazený odmietnutím a daným osudom mrzáka, Silvio zasa mladou vášňou – a Peppe poznáva, čo môže spraviť z ľudí zverstvo vášne i žiarlivosti.

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, Aleš Jenis (Silvio), José Cura (Canio), Katarína Juhásová-Štúrová (Nedda), foto: Alena Klenková

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti, Opera SND,
Aleš Jenis (Silvio), José Cura (Canio), Katarína Juhásová-Štúrová (Nedda),
foto: Alena Klenková

Canio s José Curom vyprovokoval všetkých účinkujúcich  sólistov SND k veľkým vokálno-speváckym zážitkom. Bol inšpirátorom a odleskom najväčších operných sviatkov operných večerov, ktoré sa nedajú zabudnúť. Canio nie je rola, ktorá dosahuje veľkosť a vývoj charakteru Otella, s ktorou sme ho už v SND videli. Ale od začiatku demonštrovanou chlapskosťou, reálnosťou života, narastajúcou žiarlivosťou hrdinu i tragickým finále príbehu, zažal v nás oheň neobyčajne silných citov.

Pripomeňme si

Na Slovensku nebol José Cura po prvýkrát. V SND účinkoval na Krištáľovom plese (5. marca 2011), o rok neskôr v dvoch úspešných predstaveniach Verdiho Otella (11. februára a 2. marca 2012). Tretie účinkovanie na Slovensku, bolo na jeho prvom celovečernom koncerte, ktorý sa uskutočnil 13. marca 2014 v bratislavskej AEGON Aréne NTC a o dva dni neskôr v Ostrave. José Cura si vtedy na koncert vybral ako hudobného hosťa mladú slovenskú sopranistku Lindu Ballovú, pričom sa vyjadril, že je povinnosťou slávnych spevákov propagovať a podporovať mladých talentovaných spevákov.

Autor: Terézia Ursínyová

foto: Alena Klenková

Sedliacka česť a Komedianti

Dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Otto Šujan
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Ladislav Kaprinay

Pietro Mascagni: Sedliacka česť

18. september 2015

Santuzza: Jolana Fogašová
Turiddu: Miroslav Dvorský
Alfio: Sergej Tolstov
Lola: Monika Fabianová (debut)
Lucia: Jitka Sapara-Fischerová
Spoluúčinkuje: Orchester a Zbor SND, Bratislavský chlapčenský zbor

Ruggiero Leoncavallo: Komedianti

18. september 2015

Prológ: Daniel Čapkovič
Canio (pajác): José Cura, (debut s postavou na javisku Opery SND)
Nedda (Colombina): Katarína Juhásová-Štúrová
Tonio (Taddeo): Daniel Čapkovič
Silvio: Aleš Jenis
Peppe (Harlekýn): Maxim Kutsenko (debut)
Spoluúčinkuje: Orchester a Zbor SND, Bratislavský chlapčenský zbor

www.snd.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár