Addio del passato… Zomrela Rosanna Carteri

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vejár s bielym páperím, za ktorým drieme bledá tvár Violetty. Rukavičky Manon. Károvaná sukňa šičky Mimì. Rekvizity, ktoré zostali v spomienkach talianskej sopránovej „čerešne“ Rosanny Carteri. Rodená Verončanka žila dlhé roky v Monte Carle, kde 25. októbra 2020 zomrela.

Dožila sa 89 rokov, ponuky na vystúpenia však v posledných desaťročiach odmietala. Známe krédo, podľa ktorého treba v najlepšom prestať, si vzala k srdcu až príliš. Sotva tridsaťpäťročná Carteri sa po spontánnom potrate rozhodla odísť zo scény, viac než potlesk si cenila láskyplný plač budúcich detí.

V roku 1971 sa posledný raz mihla v hudobnom úli, keď prijala pozvanie na galavečer Unicef v turínskom Palazzo dello Sport, kde predniesla úryvok z Verdiho Traviaty.

Rosanna Carteri (1930 – 2020), lyrická sopranistka s imidžom filmovej hviezdy. Zdroj: pinterest.com

Verdiho kamélia rozkvitá v podaní Rosanny Carteri na gramoplatni s červenou pečaťou spoločnosti RCA Victor. Záznam z roku 1965 patrí k posledným štúdiovým snímkam sopranistky (po nej sa s tenorom Luigim Alvom v nahrávacom štúdiu ešte napila z Donizettiho Nápoja lásky), v tomto období totiž už premýšľala nad odchodom z operného javiska.

Soprán s veľkým S

Krátka, ale dynamická kariéra dievčiny, ktorá sa začala venovať spevu ako dvanásťročná a o dva roky už koncertovala pre nemeckých vojakov, je v porovnaní s fakľami Callas, Scotto, Tebaldi či Olivero malou zápalkou. Aj obyčajná zápalka však dokáže podpáliť dom.

Bola adventným dieťaťom. Rosannina púť na tomto svete sa začala 14. decembra 1930. A parvulis, teda od mladých liet, vyrastala v meste svätého Antona v Padove.

V štýle Marilyn Monroe. Zdalo sa, že Carteri bude bohyňou, umenie však obetovala na oltár rodinného života. Zdroj: alchetron.com

Do oceánu solfeggia a vokálnych cvičení sa ponárala s pomocou Ferruccia Cusinatiho, ktorý s Mariou Callas pripravoval jej debutovú Giocondu v Arene di Verona, či Wagnerovu Isoldu. Na hrnčiarskom kruhu vokálnej pedagogiky uhnietol dobre formovanú amforu nielen s Grékyňou, vzácny materiál našiel tiež v lyrickej nezábudke Rosanne Carteri.

Ruky budúcich operných stálic si podávali kľučky na veronskej Via della Valverde, kde mal Cusinati svoju oázu. Keď práve nepodkúval nádejné hrdlá, skúšal so zboristami Areny di Verona, tí ho považovali za miestneho „guru“.

S ruinami za chrbtom

Len devätnásťročnej dievčine robili antické ruiny rímskych Caracallových kúpeľov, ktoré v roku 1990 rozvibroval prvý z pamätných koncertov Troch tenorov, impozantnú kulisu. Práve tu, na mieste, kde si aj mravce rozprávajú príbehy z dejín starého Ríma, sa Rosanna Carteri predstavila v kostýme Elsy vo Wagnerovom hľadačovi smrteľnej nesmrteľnosti a nesmrteľnej smrteľnosti Lohengrinovi.

Rosanna Carteri mala v repertoári klasicizmus aj hudbu 20. storočia. Zdroj foto: internet.

Taliansko v nej našlo ideálnu predstaviteľku zlomených ženských sŕdc. S klipkajúcimi mihalnicami filmovej hviezdy čarovala v televíznych adaptáciách Figarovej svadby, Bohémy a Falstaffa. Londýnska Tosca bola v roku 1960 už za hranicami jej vesmíru.

Pucciniho bojovníčka proti skostnatenej justícii bola pre Carteri azda najdramatickejšou výzvou. Opačným emocionálnym znamienkom sú nabité uspávanky, ktoré speváčka prekvapivo zaradila na jeden z telerecitálov.

Pri obede či večer, v kresle a s novinami v ruke si Taliani vychutnávali jej výlet do sveta popovej hudby. V roku zdolávania dravej rieky v podobe Toscy v meste doubledeckerov a červených telefónnych búdok nahrala Rosanna Carteri singel s dvoma piesňami. Oba tracky z tejto SP platne, È vero a Quando vien la sera, mali súťažiť na festivale v San Reme, ktorý bol a je povinnou jazdou pre každého, kto chce v talianskej populárnej hudbe niečo znamenať.

Čiernooké vinyly

Rosannin príklad neskôr nasledoval veľký muž s bielou vreckovkou Pavarotti, ktorý svoju diskografickú kariéru rovnako, ako ona, uzavrel crossoverovým projektom Ti adoro. Slová ti adoro, v preklade „zbožňujem ťa“, si Carteri počas aktívnych speváckych rokov vypočula vari tisíckrát.

Do kráľovstva popu si operná speváčka Rosanna Carteri odskočila s týmto singlom. Zdroj: discogs.com

Jej hlas vstupoval do obývačiek Talianov aj vďaka filmu Puccini, ktorý v roku 1953 poslal na mediálny orbitál režisér Carmine Gallone. Mimochodom, cum carmine v latinčine znamená „s básňou“. O spoločnosť hudobných básnikov Rosanna nemala núdzu. Vo filme Puccini s ňou „spoluspieval“ napríklad Beniamino Gigli, ktorý mal v päťdesiatych rokoch povesť chodiaceho zlata.

Čierne oči z vinylov divy, ktorú prijalo za svoje aj Monacké kniežatstvo, kde s manželom-priemyselníkom našla druhý domov, sú pre zberateľov starých nahrávok  očami Medúzy.

Paolo Padoan venoval talianskej slávici tristostranovú monografiu Il fascino di una voce. Carteriovej odyseu mapuje s chronologickou presnosťou, ku ktorej ale občas pridáva rétorickú šľahačku zveličenia.

Na začiatku krátkej, sotva sedemnásťročnej dráhy, nahrávala pre taliansku Cetru. Jej gramofónovou prvotinou bol Verdiho Falstaff s Giuseppem Taddeim „opečiatkovaný“ rokom jej rímskeho wagnerovského debutu 1949.

Károvaný outfit v Pucciniho Bohéme. Zdroj: operanostalgia.be

Veselá a prešibaná Serpina v Pergolesiho Slúžke paňou na „vinylke“ z dielne EMI rozosmievala niekoľko generácií melomanov. V basovej úlohe večne namrzeného hundroša Uberta Carteriovej kontruje rusko-taliansky fenomén Nicola Rossi-Lemeni, manžel distingvovanej Rumunky Virginie Zeani.

Spevák – darca života

S hudobnými konzervami na gramofónoch sme všetci vyrastali, a Carteri mala to šťastie žiť v dobe, v ktorej sa goldoniovským duchom nasiaknuté Taliansko ocitlo na vrchole pyramídy opernej fonografickej industrie. Nebolo by anglického slova industry bez latinského industria, ktoré značí usilovnosť a pracovitosť. Dar vytrvalého úsilia, ktorý je aspoň v teoretickej rovine základným predpokladom ekonomickej produktivity.

Ako vyznamenanie bez stuhy pôsobil by medailón Rosanny Carteri, ak by sme sa nezmienili o vklade sopranistky z Verony do pokladnice dobových svetových premiér. Dievča s medovým hlasom bolo v rokoch 1950 a 1951 súčasťou premiérového obsadenia jednoaktovky Ifigénie Ildebranda Pizzettiho a desať rokov po nej účinkovala i v jeho ďalšej opere, „dvojdejstvovke“ Il calzare d’argento.

Zhliadnuť tvár Rosanny Carteri na titulkoch magazínov nebolo ničím nezvyčajným. Carteri mala potenciál prekročiť hranice opery – ale za akú cenu? Zdroj: listal.com

Živé striebro Rosanny Carteri (menej vyťažené a menej finančne náročné, než hrdlá mediálne preferovaných kolegýň) našlo uplatnenie v novinkách viacerých autorov 20. storočia, exempli gratia, Maria Castelnuova-Tedesca a Juana José Castra z Argentíny. Ich tóny pršali na notový papier položený na Rosanninom klavíri…

Na stránky hudobných encyklopédií sa Cusinatiho žiačka dostala aj vďaka modernému vzkrieseniu jednej z operných verzií príbehu o nenapraviteľnom záletníkovi Donovi Juanovi. Teraz nie je reč o Donovi Giovannim z Mozartovej hlavy, ale o rovnomennom opernom divadle od Neapolom adoptovaného klasicistu s bielou parochňou Giuseppe Gazzanigu.

Dobrá dcérenka

Don Giovanni oblečený v Gazzanigovom hudobnom rúchu ožil na divadelných doskách vo februári 1787, plus mínus osem mesiacov pred Mozartovým pražským výletom s rovnakou tematikou. Rosanna Carteri sa vo svojej dobe postarala o to, aby dlane hudbychtivého obecenstva schuti zatlieskali nielen Mozartovej, ale aj Gazzanigovej partirúre.

Úsmev Rosanny Carteri. Zdroj: listal.com

Na vlnách klasicizmu sa plavila už v roku 1951 v úsmevnej hre Niccolu Picciniho La buona figliuola. Dobrá dcérka, čo by mohol byť slovenský názov tejto veselohry, sa postarala o dobré prijatie Carteri v La Scale. V milánskej jame levovej sa chystala zvíťaziť s titulom, ktorý nepatrí medzi osvedčené repertoárové trvalky.

Pre začínajúcu speváčku je oveľa náročnejšie upútať na seba pozornosť v málo známom diele, než staviť na istotu s operou, ktorú si pospevujú pri práci gondolieri, predavači pizze aj upratovačky.

Archaický, zamatovo mäkký, v strednej polohe sýty a gigliovskými vzlykmi nabitý Rosannin soprán dobre poznali v Chicagu a v San Franciscu. Výraznú vokálnu „vôňu“ zanechala aj na salzburskom festivale. Rok 1952 privial do soľného hradu inscenáciu Verdiho Otella. Dirigentské opraty pôvodne držal v rukách Wilhelm Furtwängler, dvadsaťdvaročná Carteri bola snehovo jasnou Desdemonou.

Zažila aj piskot

„Jej kariéra zdá sa byť striedaním zapínania a vypínania, on a off,“ napísal na margo Talianky flámsky publicista a diskofil Jan Neckers, „a hoci spravila zopár výborných nahrávok a stala sa známejšou, v operných kruhoch zostala jednoznačne domácou osobnosťou.“

Rigoletto z roku 1953 nebol najlepšou Rosanninou vizitkou. Na snímke s Leonardom Warrenom v titulnej maske hrbáča. Zdroj: pinterest.com / Teatro alla Scala

Nie vždy zaujala prísnejších kritikov. Tep muzikológa a vociológa, ako sa v rodnej zemi opery hovorí filozoficky podkutým expertom na ľudský hlas, Rodolfa Cellettiho, sa pri výkonoch Carteriovej nezrýchľoval. Jej Rigoletta v La Scale spolu s Di Stefanom ťažko nazvať úspechom, rola Gildy bola nad jej sily. Na druhej strane však nikdy nespadla do hrobu provinčnosti ani vulgárnosti.

Predčasný odchod Rosanny Carteri z divadelných javísk (a rovnako tichý odchod zo života počas koronavírusovej pandémie bez udania príčiny speváčkinho úmrtia) nespravodlivo vymazal meno umelkyne z diárov agentov, ale nevymazal ho z poličiek s gramoplatňami, ktoré sú pre mnohých z nás relikviou.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Sublimitas. Finále Bohémy s tenorom Ferrucciom Tagliavinim na štúdiovej snímke z talianskej Cetry.

Pergolesiho slúžka sa stala paňou.

Violettina túžba po večnej slobode tlmočená sopránom Rosanny Carteri.

Víno už šumí. Donizettiho Nápoj lásky bol posledným štúdiovým operným kompletom Rosiny Carteri, záznam vznikol v roku 1958. Naivného Nemorina oduševňuje tenore di grazia Luigi Alva, jeho opakom je suverénny Belcore zosobnený barytonistom Rolandom Paneraiom.     

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku