Vedeli ste, že po Adeline Patti je pomenovaný aj kráter na planéte Venuša? 19. februára 2023 uplynie 180 rokov od narodenia jednej z najvýraznejších koloratúr v dejinách belcanta. Stala sa stelesnením divizmu, ale aj prísneho interpretačného kánona.
Jedného dňa, keď spolu so skladateľom Rossinim študovala áriu Una voce poco fa, pridala k nej toľko ozdôb, že autor splašene vyskočil zo stoličky s ironickou otázočkou, kto vlastne napísal tú hudbu. Toľko anekdota, aká však bola Adelina Patti naozaj?
Pôrod v opere
Isté je, že vyrastala medzi notami a ku klavíru ju to ťahalo viac, než k bábikám. Obaja rodičia sa živili operným spevom. Otec, tenore di forza Salvatore Patti pochádzal z Catanie. Matka Catarina Chiesa Barili síce mala v priezvisku kostol (po taliansky chiesa), ale namiesto chrámov dôverne známych z jej rodného Ríma sa jej belliniovský soprán udomácnil v operných divadlách.
Moderné médiá vytvorili vôkol „operných párov snov“ (Freni – Gjaurov, Zouves – Milnes, Caballé – Martí, Gheorghiu – Alagna, neskôr Kurzak – Alagna alebo Netrebko – Eyvazov…) umelú aureolu, fenomén speváckeho manželstva však zamestnával praprapredkov bulváru už v storočí romantického snenia a snivého impresionizmu.
Hudobnými salónmi sa šírila fáma, že Caterina Chiesa Barili porodila Adelinu Patti počas „mystického“ predstavenia Normy, v ktorom, samozrejme, stvárňovala titulnú hrdinku, druidskú kňažku. Muzikologický výskum pochoval túto fámu do hrobu „hoaxov“, na ktorom však stále rastie burina pochybností.
Najväčšie pochybnosti vzbudzuje dátum speváčkinho narodenia. 19. február 1843 vstúpil do učebníc vďaka článku v New York Times zo dňa 2. októbra 1898. Slávny americký denník publikoval text krstného listu Adeliny Patti s dôvetkom, je dátumom narodenia slávnej sopranistky je 19. február.
To isté médium to v roku smrti primadony poprelo. V septembri 1919 dal New York Times svetu na známosť, že Patti sa narodila 10. februára 1843. Ako to teda je?
Cirkevné matriky 19. storočia si z teologických dôvodov dávali pozor najmä na deň krstu a dies natalis v nich nebol vždy zapísaný presne. Vieme, že Adelina Patti bola pokrstená 8. apríla 1843 v dnes už neexistujúcom kostole S. Luis Obispo na madridskej Calle de la Montera. Krstným otcom neskoršieho koloratúrneho zázraku bol tenor Giuseppe Sinica. Matka mala v tom čase angažmán v Španielsku a bola hlavnou hviezdou Donizettiho drámy Marino Faliero.
Hudobný talent sa Pattiovcom zapísal do DNA. Najmladšia Adelina nebola jedinou pokračovateľkou rodinného remesla, spevu sa upísali aj jej sestry Carlotta a Amelia. Molekula hudby neobišla ani ich brata Carla, ktorý si výborne rozumel s husľami.
Agent z Moravy úraduje
Keď v roku 1862 Adelina Patti účinkovala v Bielom dome a s piesňou Home Sweet Home Johna Howarda Payneho dojala prezidentský pár Lincolnovcov, miesto v hudobných encyklopédiách mala isté.
Ceste na Parnas ale predchádzalo veľa zakopnutí. Len rok po narodení dievčaťa, z ktorého mal vyrásť jeden z najväčších sopránových zjavov svojej doby, sa rodina Pattiovcov presťahovala do „Veľkého jablka“.
Skladateľ a impresário rakúskeho pôvodu Max Maretzek zamestnal otca Salvatora v newyorskej opere v Astor Palace. Hoci nikdy nedozrel na pozíciu prvého tenora, s divadelným riaditeľom mal nadštandardný pracovný vzťah, ktorý prerástol do vzájomného priateľstva. Rodiny Pattiovcov a Maretzekovcov sa často navštevovali a diskutovali o umení.
Pozorné ucho impresária Maretzeka rozpoznalo výnimočné dispozície malej Adeliny a fenomén zázračného dieťaťa à la Mozart bol na svete. Traduje sa, že len sedemročná Adelina Patti bola po návšteve recitálu vtedajšej švédskej sopránovej superstar Jenny Lind absolútne očarená a možnosť, že v živote bude robiť niečo iné, ako spev, si skrátka nepripúšťala.
Na veľké prekvapenie rodičov dokázala na druhý deň po koncerte zopakovať takmer celý Lindovej repertoár. Okrem fenomenálnej hudobnej pamäte bola obdarená „laserovým“ sopránom, s ktorým si vyspievala prezývku „malá Maria Malibran“.
Nádeje vkladané do nového talentu priniesli prvé ovocie v roku svetovej premiéry Verdiho Rigoletta 1851. Osemročnú budúcu virtuózku čakalo debutové verejné vystúpenie v Triple Hall v New Yorku. Prvé naozajstné turné absolvovala s nórskym huslistom Bullom a s klaviristom Mauriceom Strakoschom.
Rodokmeň muža so slovansky znejúcim priezviskom siahal až na Moravu. Strakosch nebol Adeline cudzí. Oženil sa s jej staršou sestrou Ameliou, speváčkou slušnej interpretačnej úrovne a takmer šľachtického osobnostného profilu. Moravský pianista zastupoval umelecké záujmy rodiny Patti za oceánom a až do roku 1868 pôsobil ako agent temperamentnej Adeliny, ktorá ako jediná z členov speváckeho klanu definitívne prekročila tieň priemernosti.
Vzostup
Scéna šialenstva z Lucie di Lammmermoor rozpútala 24. novembra 1859 v New Yorku uragán potlesku. Dejiskom debutu Adeliny Patti v celovečernom dramatickom diele bola operná sála miestnej Akadémie hudby. Hlava Akadémie, Verdiho žiak Emanuele Muzio, hľadal nový soprán do produkcie Donizettiho Lucie a stavil na Adelinu Patti, o ktorej už veľa počul. Lepší výsledok si nemohol priať.
Operní experti si čoskoro začali klásť otázku, kto vychoval takýto vokálny vulkán. Máloktorý Talian sa uspokojil s teóriou, že Adelinu zasväcoval do tajov belcanta Moravan Strakosch. Predstava, že prvé lekcie jej dávali rodičia (obaja speváci), bola oveľa reálnejšia.
Muzio sa na stránkach milánskej Gazzetta Musicale pokúsil uviesť veci na pravú mieru, tvrdiac, že Adelina Patti bola študentkou talianskej vokálnej pedagogičky pôsobiacej v New Yorku Elisy Valentini Paravalli a jej dvoch nevlastných bratov Antonia a Ettoreho.
Rolu Belliniho Námesačnej s ňou pripravoval priamo Muzio. S touto postavou Patti debutovala v londýnskej Covent Garden, ktorá taliansku poetku tónov okamžite prijala za svoju. Úloha Zerliny v Mozartovom Donovi Giovannim zabezpečila americkej občianke Patti lístok na zaoceánsky parník do Európy. Do Londýna sa pravidelne vracala až do roku 1895. Ktoré ďalšie postavy si pribalila do opernej batožiny?
Storočie industrializácie so sebou prinieslo viacero technologických noviniek, ale operným spevákom stále chýbal komfort pri cestovaní. I napriek limitom železničnej či lodnej dopravy 19. storočia potešila Patti priaznivcov lyrického umenia v Nemecku i v krajinách Beneluxu.
Do krajiny jej rodičov do Talianska sa dostala v roku 1865, v turínskom Teatro Regio stvárnila Aminu a Rosinu. Prvým výraznejším tvorivým počinom vo francúzskom repertoári bola Margaréta z Gounodovho Fausta a autor diela pred sopranistkou doslova sňal klobúk. Pre viacerých skladateľov bola Patti hudobnou reinkarnáciou Botticelliho Venuše.
Laus verdiana
… čiže verdiovská chvála mala na kariéru Adeliny Patti pochopiteľne veľký vplyv. V roku 1862 bola Violettou v prítomnosti samotného maestra, ktorý ju o dva roky neskôr oslovil s láskavým humorom „il mio bel diavoletto“ („môj krásny diablik“, list z 26. februára 1864). Slovná hračka Violetta – diavoletta prezrádza Verdiho záujem o perspektívnu umelkyňu, ktorý je vzácnejší o to viac, že populárny operista bol na spevákov extrémne prísny.
Táto pozornosť nebola jednorazová alebo krátkodobá, pretože v liste vydavateľovi Giuliovi Ricordimu zo dňa 12. apríla 1870 sa Verdi opäť vyjadruje o Pattiovej ako o úžasnej umelkyni („meravigliosa“). Skladateľ bol svedkom jej údajne excelentného výkonu v Rigolettovi a Traviate a prvá Aida Teresa Stolz mala dokonca dôvod na žiarlivosť. Vo februári 1876 sa pokúsila prehovoriť Verdimu do svedomia. Stolzová v jednom zo svojich listov vykresľuje Patti v dosť nelichotivých farbách („tanto cattiva e invidiosa“, „taká zlá a závistlivá“). Pokiaľ by v posledných dekádach 19. storočia existovali „tlupy“ callasiánov a tebaldiánov, zgustli by si na „studenej vojne dív“.
Adelina Patti nie je zakladateľkou „divizmu“, ale patrí k interpretkám, ktoré zasiali tento nezdravý kult aj do spoločensky a politicky nestabilnej pôdy 20. storočia. Nechala sa fotografovať ako Šípková Ruženka, byzantská princezná alebo so sériou korún a tiár, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani britská kráľovná Viktória.
Výstrednosť talianskeho slávika sa stala legendárnou a jediné, čo ju v našich očiach čiastočne ospravedlňuje, sú jej umelecké kvality. Giuseppe Verdi ich liste novinárovi Opprandinovi Arrivabenemu (datovanom 27. december 1877) opísal s presnosťou topografa: „Voce meravigliosa, stile di canto purissimo, attrice stupenda con uno charme ed un naturale che nessuna ha.“ („Úchvatný hlas a mimoriadne čistý spevácky štýl, skvelá herečka so šarmom a s naturelom, aký nemá žiadna iná.“)
Skrývala sa v Čechách
Aj Patti mávala čierne dni. V roku 1885 prišla do londýnskej Covent Garden vyvolať stavy extázy s Bizetovou Carmen, no namiesto obligátneho bravissima sa divadlom šírilo bučanie a piskot. Skúsenosť s Bizetovou španielskou kráskou bola najhoršou v jej kariére. Carmen si vyžaduje temnejšie vokálne odtiene, a nie koloratúru con voce bianca, ktorá tancuje ako operetná subreta.
Necelý rok po debakli s Carmen sa Patti zúčastnila Rossiniho pohrebu v Paríži a spolu s altistkou Mariettou Alboni predniesla Dies irae.
Osobné dni hnevu jej pomohli rozpútať najmä manželia. Plurál je namieste, bola trikrát vydatá. Mala necelých osemnásť, keď povedala áno markízovi z Caux, ale toto manželstvo bolo väčšmi výsledkom pubertálneho poblúznenia než zrelého vzťahu. Jej druhým manželom bol tenor Ernesto Nicolini, ktorému zostala verná usque ad mortem. Tretíkrát si svadobné šaty obliekla po Nicoliniho smrti a jej nastávajúcim bol švédsky barón Rolf Cederström.
Čajkovskij, ktorý opakovane počul Pattiovú v cárskych divadlách v Petrohrade a Moskve, ju nadšene nazval nadčlovekom („sovrumana“). Každé profánne nadšenie však jedného dňa vyprchá ako bublinky z minerálky…
Adeline Juane Marii Patti, ako znelo jej občianske meno, ubúdali sily a v roku 1895 ukončila divadelnú kariéru. Príležitostným hudobným soirée na svojom hrade Craig-y-Nos ako vystrihnutom z libreta Donizettiho lammermoorskej Lucie však nemohla odolať. Komponovala piesňovú literatúru, hrala na klavíri a v roku 1909 vydala anglicky písané memoáre (My reminiscences).
Gramofónový lievik zachytil vitálnu šesťdesiatničku v neuveriteľnej vokálnej kondícii. Jej materiál nás neoslní objemom ani silou. Aktívami Adeliny Patti boli perleťový timbre, dievčenská ľahkosť a pozoruhodný rozsah soprano d’agilità na hranici odboru lirico-leggero. Nahrávky Pattiovej, ktorá sa so životom rozlúčila 27. septembra 1919, sú ojedinelým príkladom predveristického sopránu zvečneného na prvých zvukových nosičoch
Prečítajte si tiež:
Sedem divov opery (2). Kamarát fonograf
Adelina Patti sa dostala až na územie dnešnej Českej republiky. Žiaľ, nie pracovne. Krátko pred vypuknutím grande guerre ju zadržali ju v Karlových Varoch, keď sa spoločne s manželom pokúšala utiecť v dôsledku čoraz mrazivejšej politickej klímy.
V októbri 1914 stihla usporiadať dobročinný koncert pre Červený kríž a v roku 1918 sa ako pravá pacifistka aktívne podieľala na oslavách ukončenia vojenského konfliktu.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Skladba The Last Rose of Summer, ktorú Flotow „prepašoval“ do svojej opery Marta, bola v prvých dekádach minulého storočia obľúbeným koncertným číslom. Nahrávka z roku 1905 prekvapí interpretačnou ľahkosťou a živosťou, ktorá má ďaleko od artificiálnej sterility. Sopranistka sa vyhýba vibratu, takému obľúbenému u veristiek.
Mozartovu áriu Batti, batti o bel Masetto spieva prirodzene a nenásilne a veľkú pozornosť venuje dikcii. Stále znie veľmi dievčensky, hoci v dobe vzniku tejto nahrávky mala neuveriteľných 62 rokov!
Po Tostiho salónnych romancách siahajú najmä tenori, no v „zlatej ére“ opery neboli cudzie ani ostatným hlasovým odborom. Je škoda, že dobová technika zaznamenala vokálny prejav Adeliny Patti až v zrelom veku, kedy už scénickú kariéru mala za sebou.
Gounodovej Ave Marii nechýba intimita, i keď sólistka sa miestami uchyľuje k veľmi jemným „ne-sakrálnym“ glissandám. I keď jej celoživotnou doménou bola lucídna koloratúra, na tejto nahrávke môžeme obdivovať aj hrudný register sopranistky milovanej Rossinim i Verdim.
Johann Strauss mladší venoval Adeline Patti skladbu s príznačným názvom Patti Polka a Luigi Arditi pre ňu napísal slávnu pieseň Il Bacio, v ktorej sa mohla pohrať s obľúbenými fioritúrami.
Španielska pieseň La Calesera má podobnú hravú a tanečnú atmosféru. Jej autorom je Sebastián Yradier, ktorého poznáme vďaka známej La Palome.
