Adriana Kohútková: Svoje sny som si už odspievala, ďalšie postavy ma príjemne prekvapujú

Sopranistka Adriana Kohútková patrí medzi tie speváčky, ktoré popri operných predstaveniach v divadlách pomerne často vyhľadávajú aj možnosti ponúknuť divákom svoje spevácke umenie na koncertných pódiách. Naposledy si košické publikum podmanila v interpretácii Beethovenovej Symfónie č. 9. Divák si počas predstavenia nemohol nevšimnúť, ako veľmi ju dokáže muzika strnúť, preto sme sa porozprávali okrem iného aj o tom, čím sú jej podobné koncertné vystúpenia blízke.

Vo vašom repertoári nie sú koncerty na okraji, práve naopak. Nehovoríme však o koncertoch zostavených z operných árií či duetov, skôr o ucelených koncertných projektoch ako sú napríklad Dvořákova Stabat Mater, Verdiho Requiem či práve Beethovenova Symfónia č. 9. Čím vám je tento druh spevu blízky?

Od začiatku svojej speváckej kariéry som bola vedená aj týmto smerom, keďže moja profesorka pani Hana Štolfová-Bandová je hlavne koncertnou speváčkou. Koncertný spev má svoje zákonitosti, ktoré dokážete využiť v operných predstaveniach a naopak. V podstate sa dá povedať, že v mojom repertoári sú divadelné predstavenia a koncerty zastúpené päťdesiat na päťdesiat. Robím dve až tri operné premiéry za sezónu a popri tom veľa koncertov, ktoré majú inú atmosféru a pre mňa aj náplň. Je to živý dotyk hudby a interpreta voči divákovi. Spievate a máte možnosť dívať sa ľuďom v hľadisku do očí. V opernom predstavení je to málokedy možné – keď to nie je vyslovene prianie a zámer režiséra. A hlavne v opernom predstavení nie som Kohútková, ale daná postava. V opere je v hľadisku tma, ale pri koncertoch je sála osvetlená, vidíte priame reakcie divákov a to je fascinujúce. Koncerty by som nazvala poéziou a predstavenia prózou.

Divák si nemôže nevšimnúť, že vás hudba dokáže aj na koncerte doslova pohltiť…

Akúkoľvek vec spievate koncerne, vždy má svoj príbeh. A ja som človek, ktorý veľmi intenzívne prežíva emócie na javisku ale i na koncertnom pódiu a v neposlednom rade aj v živote. Koncert nikdy neberiem ako niečo statické, kedy sa len postavím na pódium a spievam. Aj keď robíme oratórium či omšu, má to svoj text, je to prenos slova do hudby. A aj to musíte vedieť precítiť a podať. Moja profesorka ma učila spievať tak, ako keby ma ľudia nevideli. Vždy mi vravela – predstav si, že spievaš v rozhlase a ľudia ťa iba počujú. Z tvojho spevu si musia vedieť predstaviť všetko – ako vyzeráš, ako sa tváriš, akú máš mimiku, gestá. Tvoj hlas musí divákov motivovať k vizuálnym predstavám. Aby som to docielila a vyvolala v ľuďoch emócie, musím ich prežívať aj ja. Napríklad Beethovenovu ´Deviatku´ som spievala už možno dvestokrát, no vždy ma tá hudba dostane. Keď robíme Verdiho Requiem, tak mi je do plaču. Sú to úžasné skladby a ja ich prežívam spolu s divákmi. Diváci to na mne vidia a myslím si, že to dokážu oceniť. Na druhej strane – musím sa priznať k príšernej veci, ktorá sa mi stala. So Slovenskou filharmóniou sme robili Dvořákovu Stabat mater a šlo už o štvrtý koncert v rade za sebou a tak som sa započúvala do zborového ,,Virgo, virginum…“ až som sa pozabudla a jednoducho sa mi nepodarilo potlačiť zívnutie. Bohužiaľ, to sú isté negatíva koncertných vystúpení – nemáte sa kam schovať, keď nespievate, nemôžete zísť z pódia. Ľudia sa na vás celý čas dívajú a keď vás niečo svrbí alebo zabolí, musíte vedieť elegantne sa poškrabkať…

Dokážete si muziku v tých momentoch, kedy čakáte na svoj výstup, aj vychutnať?

Áno, inak by som to nemohla robiť. Popravde, keď som bola mladšia, bola som často oslovená aj do rôznych projektov s modernou vážnou hudbou a to mi až tak nesedelo, lebo som na slovo vzatý romantik. Romantická a klasicistická muzika ma dokáže strhnúť za každých okolností. Emócie na javisku vždy využívam a prežívam.

Nie je to niekedy pre interpreta úskalie, keď sa nechá strhnúť emóciami?

Je. Napríklad v predstavení Jej pastorkyňa vždy plačem. Ale dá sa inak, keď spievam – Tož umřel, tož umřel muj chlapčok radostný… Sama si vravím – Adriana, nepoddaj sa tomu. Ale často slzy neviem zastaviť. Vtedy sa sústredím na dych a prekonám to. Ak to však aj diváci vidia, nemyslím si, že je to na škodu. Milujem to úžasné fluidum, ktoré si s kolegami vytvoríme počas predstavenia. Vzniká také malé ´ozajstno´, žijeme daný príbeh. V tej chvíli si uvedomím, aké mám neskutočné šťastie v živote, že mám toto nádherné povolanie. Čo viac si môžem priať?

Ste teda ako speváčka spokojná?

Samozrejme, súčasťou tohto povolania sú aj mnohé zákulisné záležitosti, ktoré vplývajú na ľudí pozitívne alebo negatívne. Nemusím to viac rozvádzať, myslím, že ľudia presne vedia, o čom hovorím…

Ak teda opomenieme divadelné zákulisie, skúsim sa spýtať znovu – ste spokojná?

Odpoviem inak – svoje sny, čo sa týka rolí, som si už odspievala. Keď som napríklad prvýkrát počula Donizettiho Luciu di Lammermoor, bola som očarená a vravela som si, že ak by som raz toto dokázala aj ja, bolo by to obrovské šťastie. Mala som vtedy sedemnásť rokov a ani som len netušila, že by zo mňa raz mohla byť sólistka opery. Potom som snívala o Gilde, Violette, Nedde, Rusalke… Všetky postavy, po ktorých som túžila, som si už zaspievala a teraz ma príjemne prekvapujú tie, ktoré sa ku mne postupne dostávajú. Je to dané aj tým, aký vývoj som mala ako speváčka. Začínala som ako lyrický soprán. Ale svojou mladosťou a dravosťou som sa prepracovala ku koloratúre a mohla si zaspievať dokonca Luciu di Lammermoor, či Aminu v Námesačnej, Konstanze v Únose zo Serailu… Lenže vekom sa mi hlas začal zafarbovať, zväčšovať, takže som viac-menej musela ustúpiť z týchto pozícií. Zaujímavé je, že pred pár mesiacmi som si vlastne urobila akýsi návrat do tohto môjho obdobia, keď som v Štátnej opere v Banskej Bystrici naštudovala Donizettiho Mariu Stuardu. Už som totiž spievala vyslovene mladodramatické veci ako Desdemonu v Otellovi či Lízu v Pikovej dáme, Alžbetu v Tannhauserovi a Donovi Carlosovi a zrazu som sa skúsila vrátiť do mladých liet a späť k Donizettimu. Bola to pre mňa obrovská výzva a utvrdila som sa v tom, že s hlasom treba stále výrazne pracovať, aby fungoval. Nie je dobre povedať si – v poriadku, teraz už budem spievať len istý typ postáv. To je ako keby ste celý život iba rýľovali, boli rovnako zohnutý a potom sa chcete vystrieť, no nejde to, alebo to ide veľmi ťažko. Ja som toho názoru, že ak má spevák ponuky, ovláda techniku a má odvahu, tak by mal skúšať nové veci. Vždy môžete v procese tvorby povedať – prepáčte, prestrelil som.

Dostali ste vďaka spomínanej Marii Stuarde impulz k tomu, aby ste skúsili ešte viac rozšíriť svoj repertoár?

Napríklad nebyť toho, že som sa znovu ponorila do Donizettiho, by som asi neprijala ponuku účinkovať znovu v Beethovenovej ´Deviatke ́. Mám v nej síce málo spievania, ale keď mladodramatický soprán dostane ponuku do tejto skladby, musí si veľmi dobre rozmyslieť, či je v takej kondícii, aby to zaspieval tak, ako to Beethoven napísal..

Čo je pre vás teda rozhodujúce pri rozhodovaní, akú ponuku prijmete?

V podstate je najdôležitejšie to, čo momentálne spievam a čo mám v aktuálnom repertoári. Lebo keď máte viacero dramatických prestavení a potom vás čaká niečo podobné ako je Beethoven, tak môže byť pomerne problematické vyľahčiť si hlas tak, aby to zvládol.

Čo si máme predstaviť pod pojmom vyľahčiť si hlas?

U mňa to funguje vtedy, keď mám dostatočný relax. No a potom pri klavíri cvičím repertoár z čias minulých (smiech). Vraciam sa do čias Paminy a Violetty, systematicky pracujem na výškach, behoch ale snažím sa aj rozhýbať iným spôsobom svoje telo… Ak nemám dostatok času na prípravu, tak ponuku radšej odmietnem.

Je to v istom zmysle alchýmia?

Prenesene možno áno. Každý spevák má na to iný recept, lebo každý z nás je iný, naše telo funguje inak. Základy sú samozrejme rovnaké, ale tie drobné finesy – tie má každý svoje.

Čím viac sa vyznáte v tom, ktoré sú tie vaše, tým ľahšie sa vám pracuje?

Ani nie, pretože každým rokom sa to mení. Je to ako s vínom – každý deň môže mať úplne inú chuť. Ja spievam už vyše dvadsať rokov a to veľmi intenzívne, no vždy objavujem niečo nové. O veciach, o ktorých som bola presvedčená, že vždy zaberú, zrazu zistím, že už vôbec nefungujú. Musím teda hľadať niečo nové a to ma fascinuje. Napríklad Donnu Annu v Don Giovannim spievam už viac ako desať rokov, mám za sebou jedenásť rôznych inscenácií a každým rokom ju spievam inak. Podľa toho, ako mi v danom momente funguje telo, hlava, duša…

Ako odľahčujete hlas ste prezradili. Prezraďte však aj to, ako po náročnom predstavení odľahčujete svoju myseľ?

Nuž, to závisí od predstavenia. Napríklad po Madama Butterfly, čo je vlastne celovečerný stres – nie však v zlom zmysle slova – je predýchanie všetkých emócií pomerne náročné. Dôležitá je rodina – prídem domov a doslova sa zo všetkého vytáram, prefiltrujem cez mojich najbližších svoje pocity. Potom pomôže deci červeného vína a padnem do postele ako podťatá (smiech).

Adriana Kohútková

Vyštudovala spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prvé úspechy zaznamenala ako interpretka starej hudby (s viedenským súborom Les Menestrels). Od roku 1993 je sólistkou Opery SND, kde naštudovala rad veľkých postáv lyrického a koloratúrneho sopránového odboru: Konstanzu v Únose zo serailu, Aminu v Námesačnej, Gildu v Rigolettovi, Olympiu v Hoffmannových poviedkach a mnohé ďalšie. Neskôr sa jej repertoár rozšíril o mnohé ďalšie postavy ako je Nedda v Komediantoch, Violetta v Traviate, Donna Anna v Donovi Giovannim či Helena vo Verdiho Sicílskych nešporách. Hosťuje na významných scénach a koncertných pódiách v zahraničí (Praha, Budapešť, Zürich, Ženeva, Paríž). Roku 1996 naspievala titulnú rolu v premiérovej nahrávke Chabrierovej opery Gwendoline na CD a pre Francúzsky rozhlas nahrala piesne Leoša Janáčka. Na javisku SND taktiež stvárnila postavu Tatiany v Čajkovského Eugenovi Oneginovi v réžii legendárneho Petra Konwitschného. V hamburskej Štátnej opere zažiarila v titulnej postave v Donizettiho Dcére pluku a v postave Donny Anny sa predstavila v produkcii opery v Terste v réžii Daniele Abbada.

Vynikla i vo veľkých operetných postavách: ako Hana Glawari v Lehárovej Veselej vdove či ako Lisa v Zemi úsmevov. Brilantnosť svojho vokálneho prejavu využila v Donizettiho extrémne náročnej Lucrezii Borgii, ktorú stvárnila i na doskách Veľkého divadla vo Varšave. Pravidelne účinkuje s poprednými symfonickými telesami ako sú Orchestre Suisse Romande, Symfonický orchester Düsseldorf, Slovenská filharmónia, Janáčkova filharmónia Ostrava, Česká filharmónia, Štátna filharmónia Brno. Spolupracovala s renomovanými dirigentmi ako sú Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Oliver Dohnányi, Zdeněk Mácal, Friedrich Haider, Peter Maag, James Judd a Sylvain Cambreling.

Za postavy Mèlissande (Pelleas è Mèlissande), Šemachánska Cárovná (Zlatý kohútik), Tatiana (Eugen Onegin), Desdemona (Otello), Rosalinde (Netopier), Jenůfa (Jej pastorkyňa) a Elzu (Tannhäuser) dostala ceny Slovenského literárneho fondu a za koncertnú činnosť bola ocenená cenou „Frica Kafendu“.

Pripravila: Dáša Juhanová

www.kohutkova.sk

video