Adriana Lecouvreur sa vrátila do Viedne – rivalka spevácky víťazila nad primadonou

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nebola to z mojej strany plánovaná návšteva reprízy Adriany Lecouvreur od Francesca Cilèu vo Viedenskej štátnej opere. 2. novembra 2021 ma do susednej metropoly priviedla skôr náhoda. Hoci toto až prekvapujúco obľúbené dielo nie je mojou „šálkou kávy“, išlo po vyše desiatich rokoch o zaujímavé stretnutie s ním. Aj keď nie vyslovený zážitok.

Francesco Cilèa (1866 – 1950), rodák z regiónu Kalábria a absolvent neapolského konzervatória, bol rovesníkom známych reprezentantov talianskeho verizmu, hoci jeho hudobný sloh bol trocha odlišný. Zanechal len päť javiskových prác, Adriana Lecouvreur z roku 1902 je predposlednou z nich. Meno L´Arlesiany (1897), preslávenej na premiére Enricom Carusom, žije dodnes len vďaka tenorovej árii, Federicovho žiaľu. V Cilèovej dobe bola preferovanou najmä v 30. rokoch minulého storočia, vďaka Mussoliniho nariadeniu preferovať domácu tvorbu.

Francesco Cilèa (1866 – 1950), zdroj: internet

Adriana Lecouvreur je kombináciou veristického stavebného materiálu (so všetkými jeho pozitívami i spornejšími stránkami v nie reprezentatívnych dielach) s prvkami francúzskeho impresionizmu. Nie je náhodou, že v rovnakom roku mal premiéru aj Debussyho Pelléas a Mélisanda. A povedzme, aj o desať rokov skôr Massenetov Werther. Cilèova opera žije z desiatky pôsobivých árií a duet, v približne 145 minútach čistej hudby je však viac než polovica nezaujímavých, výplnkových pasáží. Vrátane rozsiahleho baletného čísla.

Viedenská štátna opera v súčasnosti funguje v až prekvapujúcom benevolentnom režime. Vstupenky sú síce personalizované a je potrebné preukázať sa covid passom (platia len dve možnosti: kompletne zaočkovaní a uzdravení po prekonaní choroby), no obsadzuje sa plná kapacita hľadiska a nosenie rúšok či respirátorov je dobrovoľné. Navštívená repríza síce nebola úplne vypredaná, no ani voľných miest neostalo priveľa. Obľúbený a publikom vyhľadávaný dramaturgický úvod sa konal v Sále Gustava Mahlera (kde je zároveň bufet) a suverénne ho viedol dramaturg Dr. Andreas Láng.

Do Viedne sa v aktuálnom bloku predstavení vrátila javisková podoba Adriany Lecouvreur z tvorivej dielne režiséra Davida McVicara, scénografa Charlesa Edwardsa a kostýmovej výtvarníčky Brigitte Reiffenstuelovej. Ide o koprodukciu Royal Opera House Covent Garden v Londýne (tam sa zrodila v roku 2010) s Viedenskou štátnou operou (premiéra 2014), Gran Teatre del Liceu v Barcelone, San Francisco Opera House a Opéra National de Paris. A navyše ju prevzala aj newyorská MET.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2021, Ermonela Jaho (Adriana Lecouvreur), Nicola Alaimo (Michonnet), foto: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn

Spoznal ju teda veľký kus sveta. David McVicar nepatrí medzi ambasádorov formy „režisérskeho operného divadla“, je skôr tradicionalistom. Ale dostatočne invenčným a vynaliezavým, aby jeho práce nepôsobili muzeálne. V Adriane išiel pokorne po stope príbehu. Nepridával, neuberal, snažil sa kresliť autentické pomery v Comédie-Française v roku 1730. Vytvoril koncepciu „divadla v divadle“ a dominantný javiskový korpus svojou rotáciou pri meniacich sa scénach nadobúdal zakaždým k deju primeraný zmysel.

Divák mal pred sebou zákulisie slávneho parížskeho súboru, interiér vily, kde sa rozvíja zápletka, kniežacieho paláca s barokovou baletnou scénou, až napokon sa scéna „vyzliekla“ a pred holou konštrukciou dostalo tragické rozuzlenie intímnejší rámec. McVicarova koncepcia je primárne čitateľná, opisnosťou výpravy a dobovými kostýmami dnes nesie pečať typickej opernej „klasiky“. Naplno môže žiť, ak je spevácky brilantne obsadená. Je pravda, že dnes už nemáme Magdu Olivero, Renatu Tebaldi, Montserrat Caballé, Renatu Scotto, ba ani Mirellu Freni. A Anna Netrebko nemôže byť všade…

Čo sa divák z prílohy k bulletinu s denným obsadením, prípadne z webu divadla už vopred dozvedel, bola náhla zmena predstaviteľa Maurizia. Za chorého Briana Jadgea náhle, podľa živého vyhlásenia pred oponou išlo o hodiny, zaskočil taliansky tenorista a debutant v Štátnej opere Luciano Ganci. Pre návštevníkov Zámockých hier zvolenských jeho meno nie je neznáme, v roku 2013 v koncertnom naštudovaní Verdiho Korzára (Il corsaro) vytvoril pod taktovkou Mariána Vacha hlavnú postavu Corrada. Veru, takého osobnosti písali históriu neodpustiteľne zlikvidovaného festivalu.

Luciano Ganci, zdroj foto: opera-online.com

Maurizio nie je ľahká rola, navyše, vytiahnuť náhradu „z rukáva“ tiež nemusí byť jednoduché. Luciano Ganci je momentálne tesne pred premiérou Adriany Lecouvreur v Bologni, ktorá bola pre covid oddialená, takže hudobne ju ovládal. Inscenácia Davida McVicara nie je v aranžmánoch zložitá, takže Ganci sa adaptoval pohotovo a spevácky ponúkol vrúcne sfarbený spinto tenor s kovovým leskom a príkladným frázovaním.

Najväčšou osobnosťou na javisku však nebola titulná hrdinka, hoci ide to typ primadonskej opery, ale jej protihráčka, Kňažná de Bouillon. Elina Garanča aj na menšej ploche, ktorú part ponúka, preukázala farebnú krásu a objemnosť voľne sa nesúceho mezzosopránu. Nechýbajú mu popri dominantnej strednej a vysokej polohe ani prirodzene znejúce, hoci nie vyslovene démonické hĺbky.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2021, Elīna Garanča (Kňažná de Bouillon), foto: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn

Albánska sopranistka Ermonela Jaho v titulnej postave najmä vokálne neodkryla potrebnú stupnicu výrazových a dynamických odtieňov. Jej parketou sú piana, ba až pianissimá, no len nimi nemožno oklamať celkový profil partu. Veľké vášne, od lásky, cez postavenie sokyne až po obeť sofistikovanej vraždy, sa ťažko dajú obsiahnuť jednorozmerným tónom. Ermonele Jaho chýbalo nielen forte, ale aj rezonujúca hlbšia poloha.

K výrazným pozitívam navštíveného večera patril Michonnet v podaní Nicolu Alaima. Jeho mnohostranne využívaný barytón (je rovnako výborným komikom ako tragédom) znel okrúhlo, mäkko a do postavy vniesol zreteľný emocionálny náboj. Mladý basista Evgeny Solodovnikov nebol práve najideálnejším typom pre Knieža de Bouillona, no jeho štíhlo vedený bas určite má perspektívu. Charakterovú rolu Abbého de Chazeuila primerane stvárnil Andrea Giovannini.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2021, Ermonela Jaho (Adriana Lecouvreur), foto: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn

Adriane Lecouvreur sa za dirigentský pult Viedenskej štátnej opery po takmer desaťročnej pauze vrátil v druhej polovici 90. rokov hojne využívaný izraelský rodák Asher Fisch. S bohato obsadeným orchestrom zachádzal veľmi diferencovane. Púšťal ho aj do mohutných dynamických gradácií, no väčšinou citlivo a zodpovedne tvaroval jeho zvuk v jemnejších hladinách, aby neprekrýval hlasy. Rešpektoval úseky konverzačné a ansámblové, pracoval s príznačnými motívmi, no vrcholom sa stalo 4.dejstvo (vrátane jeho predohry), maľované najjemnejším štetcom.

Cilèova Adriana Lecouvreur mala slovenskú premiéru v roku 1985 v banskobystrickej opere. O štyri roky neskôr ju uviedla Opera SND v réžii Mariána Chudovského (pamätné výkony podali najmä Ľubica Rybárska a Sergej Larin) a naposledy sa diela zhostilo košické Štátne divadlo v roku 2010. Povinnú jazdu slovenskými opernými domami teda Adriana Lecouvreur absolvovala. Momentálne nám určite nechýba. Nie som si ale celkom istý, či s Ermonelou Jaho v titulnej postave malo jej obnovenie vo Viedenskej štátnej opere až taký veľký zmysel. Aj keď publikum aplaudovalo riadne. Možno i preto, že v dnešných pandemických dňoch môže neprerušene navštevovať svoj operný palác.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 2. 11. 2021

Francesco Cilea: Adriana Lecouvreur
Viedenská štátna opera, 2. novembra 2021

Dirigent: Asher Fisch
Réžia: David McVicar
Scéna: Charles Edwards
Kostýmy: Brigitte Reiffenstuel
Svetlo: Adam Silverman
Choreografia: Andrew George

Maurizio, Gróf zo Saska: Luciano Ganci
Michonnet: Nicola Alaimo
Adriana Lecouvreur: Ermonela Jaho
Kňažná de Bouillon: Elīna Garanča
Knieža de Bouillon: Evgeny Solodovnikov
Abate: Andrea Giovannini
Quinault: Ilja Kazakov
Poisson: Angelo Pollak
Jouvenot: Ileana Tonca
Dangeville: Patricia Nolz

www.wiener-staatsoper.at

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár