Agata Schindler o svojom projekte Maličká slzička v Semperovej opere v Drážďanoch

30. novembra t. r. uvideli na javisku Semper Zwei Semperovej opery v Drážďanoch program s názvom Eine winzige Träne (Maličká slzička), ktorého autorkou je, v Ďrážďnoch dlhodobo žijúca, slovenská muzikologička, publicistka a taktiež recenzentka Opera Slovakia, pani Agata Schindler. V programe odzneli hudobné ukážky, ale aj hovorené slovo. S Agatou Schindler, ktorá je zároveň aj autorkou rovnomennej knižnej publikácie sme sa porozprávali o tomto projekte, ktorý má veľký súvis so Slovenskom.

V Semperovej opere ste sa autorsky podieľali na projekte piesňového večera Eine winzige Träne, teda Maličká slzička. Priblížte, prosím, tento projekt našim čitateľom.

Názov projektu Maličká slzička vychádza z názvu rovnomenného evergreenu, ktorý komponoval Karol Elbert v Grandhoteli v Žiline v roku 1942 ako trpený kaviarenský hráč v čase, keď jeho rodina z Trnavy bola už zavlečená do koncentračného tábora Osvienčim. Po dlhých desaťročiach vzniku tohto šlágru sa v týchto dňoch uskutočnila v Drážďanoch jeho nemecká premiéra. Táto vydarená swingová perlička nenechala poslucháčov v Drážďanoch ani jediný moment tušiť, aký ťažký bol osud jej autora v čase jej vzniku. Nie len dielko Elberta, ale i skladby všetkých skladateľov, ktorí na koncerte dňa 30. novembra na scéne Semper Zwei Semperovej opery zazneli, pozvali na nevšednú prechádzku piesňami, áriami, šlágrami a šansónami kedysi prenasledovaných skladateľov.

V rámci piesňového večera Eine winzige Träne (nemecký preklad Maličkej slzičky) organizovaného Semperovou operou, zaznel projekt nazvaný po rovnomennom Elbertovom šlágri a po mojej rovnomennej publikácii (pozn. red.: recenziu knižnej publikácie Maličká slzička si prečítate TU…). Koncert bazíroval na myšlienke Honorárneho konzula Slovenska v Hessensku, Imricha Donatha. On bol spiritus rector celého podujatia, jeho ideou bolo nechať v Semperovej opere v Drážďanoch zaznieť tú stratenú hudbu, ktorá v knihe Maličká slzička po dlhoročnom bádaní „ožila“, aby sa nebodaj zasa rýchlo nevytratila a neostala znova zabudnutá. Konzulovou zásluhou bol projekt navyše obohatený o diela ľahkej múzy internacionálne známych skladateľov, ktorých domovom bola predovšetkým hudba.

Tento večer sa konal na javisku Semperovej opery, prečo práve tu?

Vedeniu Semperovej opery sa tento projekt zapáčil, chytila sa šance a dobrú myšlienku zasadila na scénu Semper Zwei. Koncert bol včlenený na javisko, na ktorom sa momentálne uskutočňujú predstavenia opery Viktora Ullmanna Der Kaiser von Atlantis. Teda priamo na javisku inscenácie spomínanej opery sa naskytla možnosť vyrozprávať a vyspievať všetko to, čím prešli prenasledovaní skladatelia a hudobníci koncom tridsiatych a v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia.

Náplň koncertu poskytla viacero styčných bodov. Jedným z nich bola spomínaná skutočnosť, že Ullmanova opera vznikla v gete Terezín, ale jej tvorca sa nedožil premiéry, krátko po jej dokončení zahynul v Osvienčime. Takýto osud stihol nejedno dielo tých skladateľov, ktorí v rokoch 1933 – 1945 nevedeli doložit svoj „árijský“ pôvod. Najskôr ich nacisti zlikvidovali psychicky, neskôr fyzicky a v mnohých prípadoch sa im podarilo vygumovať ich diela z hudobného života vlastne podnes. Sprevádzajúci text – pomedzi hudbu celého koncertu sa prelýnajúcim obsažným moderovaním – vysvetľoval okolnosti, za ktorých interpretovaná hudba vznikla a poslucháčov oboznámil s osudnými mesiacmi a rokmi ich autorov.

Aký bol program tohto večera?

Piesňový večer vo vypredanom divadle pozostával z dvoch častí. Prvá časť, Eine winzige Träne (Maličká slzička), dostala podtitul Musik aus Dresden und anderen europäischen Städten (Stratená hudba z Drážďan a iných stredoeurópskych miest). Túto časť koncertu som koncipovala a moderovala ja, ako autorka knihy Maličká slzička. Do programu sa dostali diela a osudy z dnes slovenských a českých miest pochádzajúcich hudobníkov, ktorých doplnili skladby prenasledovaných skladateľov z Drážďan

Celá prvá časť programu bola jednoznačným okienkom do neznáma: každý z predstavených hudobníkov mal iný skladateľský rukopis, každý zanechal žanrovo i štýlovo inú hudbu, ich osudy boli odlišné, ale okrem autora šlágru Maličká slzička, zapadli všetci na desaťročia do zabudnutia. Od z Košíc pochádzajúceho klaviristu a skladateľa Josefa Weissa, ktorý sa zo života vytratil bez stopy v roku 1944 v gete v Budapešti, zaznela historická nahrávka z roku 1910 uskutočnená na papierovom kotúči. Weiss sám brilantne interpretoval vlastnú transkripciu valčíka Die Rosen aus dem Süden Johanna Straußa. To bola jediná zo zvukového nosiča znejúca hudba, všetky ostatné skladby zazneli naživo. Punc jedinečnosti im vtlačil Hudobný vedúci (jedná sa o umelecký titul tohto hudobníka v Semperovej opere), klavirista Johannes Wulff-Woesten, ktorého plastický klavírny sprievod hraničil miestami priam so zvukom orchestra. Z každého dielka, z každej drobnosti, vytvoril spolu s mladými sólistami Semperovej opery svet pre seba.

Drážďančan Siegfried Sonnenschein skomponoval ako 23-ročný v roku 1932 úspešné tango Auf der Terrasse vom Romanischen Café, po ktorom mu emigrácia do Šanghaja zobrala všetky ďalšie tvorivé sily. V podmanivom podaní českého barytonistu Jiřího Rajniša, ktorý si dokáže prvým tónom získať publikum, zaznelo toto tango plné života a optimizmu znova po 85 rokoch!

Takže prostredníctvom koncertu ste si pripomenuli autorov prenasledovaných nacistami, ktorých osudy sú zároveň súčasťou vašej knižnej publikácie?

Áno, do programu sa dostalo niekoľko ,,hrdinov“ knihy Maličká slzička, ale nakoľko sa koncert uskutočnil v Drážďanoch, siahla som aj po výsledkoch mojich bádaní zabudnutých skladateľov a ich diel z tohto mesta, po dielach, ktoré sa mi podarilo objaviť. Spolu sa na prvej časti koncertu predstavilo osem štýlovo i žánrovo rozličných skladieb. Dovolím si povedať, dramaturgicky sa podaril vydarený mix z toho všetkého zabudnutého a násilne vygumovaného z hudobnej histórie.

Dvojitý akademik, z Prahy pochádzajúci skladateľ, dirigent a klavirista Arthur Chitz, stratený v pracovnom tábore pri Rige v roku 1944, skomponoval v roku 1929 ako hudobný riaditeľ Drážďanskej činohry hudbu k rozprávke Jacob fliegt ins Zauberland. Z nej zaznela po takmer 90-tich rokoch dojímavá rozprávkovo-romantická pieseň Lied des Puppenvaters, sólistom bol znova technicky i výrazovo suverénny zamatový barytón sympatického Jiřího Rajniša. Lučenčanku, sopranistku Margit Bokor, pripomenul večer duetom Good Night! z operety Victoria und ihr Husar Paula Abrahama. V roku 1932 bolo toto hudobno-javiskové dielo prehlásené za „národnú“ operetu, o rok neskôr muselo zmiznúť z programov divadiel a koncertných siení. A sopranistka Bokor i skladateľ Abraham museli zmiznúť z Nemecka. Britská sopranistka Grace Durham spolu s českým barytonistom Jiřím Rajnišom sa vrátili do začiatku 40-tych rokov, kde Margit Bokor v exile v New Yorku účinkovala za Abrahamovho klavírneho sprievodu na večierku v Cosmopolitan Opera House.

Dvojica mladých vokalistov podala hlasovo i výrazovo uvedenú rozlúčkovú scénu Good Night! priam kúzelne. Z Prahy boli deportovaní do geta Terezín klaviristka Edith Kraus a skladateľ Viktor Ullmann. Napriek hladu, chorobám a neustálemu strachu o zajtrajšok, sa obaja aktívne podieľali na tak zvláštnom hudobnom živote Terezínskeho geta. Edith Kraus zahrala v tomto tábore cca. 300 koncertov, Ullmann okrem iného komponoval. Vedľa spomínanej opery Der Kaiser von Atlantis vznikla v Terezíne i jeho 7. klavírna sonáta, ktorú nikdy na pódiu nepočul. Ullmann patrí k obetiam holokaustu, Edith Kraus sa dožila oslobodenia. Keď vyše sto ročná v roku 2013 v Jeruzaleme zomrela, mala za sebou desiatky koncertov z tvorby skladateľov komponujúcich v Terezíne, ktoré zanechala aj na viacerých zvukových nosičoch.

Na koncerte v Drážďanoch sme počuli v mimoriadnej pôsobivej interpretácii Johannesa Wulffa-Woestena z Ullmannovej 7. klavírnej sonáty 5. časť – Tému, variácie a fúgu na hebrejskú ľudovú pieseň. Po tejto priam filozofickej hudobnej výpovedi sa rozľahla priestorom Elbertova umelecky vydarená „Maličká slzička“.

V Semperovej opere teda zaznela okrem iného aj hudba slovenských autorov. Už dlhé roky žijete v Drážďanoch. Hrala sa tam niekedy hudba našich autorov?

Podľa mojich vedomosti, slovenská hudba zaznela konkrétne v Semperovej opere druhýkrát v jej histórii vôbec. Prvýkrát to bolo 1. marca 1940, keď Sächsische Staatskapelle Dresden hrala pod taktovkou Karla Böhma Suchoňovu Baladickú suitu. Druhýkrát teraz, teda 77 rokov po Suchoňovi, to bola hudba Karola Elberta, jeho v istom zmysle šibalský slovenský fox a swing. Populárny šláger zaznel v zrozumiteľnej slovenčine a v unášajúcom swingu operných sólistov Grace Durham a Jiřího Rajniša. Spolu s klaviristom Wulffom-Woestenom sa podieľali na veľmi vydarenej aktuálnej nemeckej premiére tohto Elbertovho evergeenu, ich zásluhou sa dostal do sveta a oni si na Elbertovi priam zgustli!

Na záver prvej časti koncertu prebiehajúceho attacca, sa dostali k slovu dvaja skladatelia z Drážďan, ktorým sa podarilo z Nemecka ujsť do bezpečia. Richard Engländer, v hudobných dejinách známy ako popredný historik hudby 18. storočia, skomponoval vo švédskom exile pieseň Letzter Abend (Posledný večer), autorom textu je slávny básnik Rainer Maria Rilke. V priam éterickom podaní Grace Durham sme zažili premiéru nádherného krehkého dielka, štylisticky niekde na rozhraní impresionizmu a útržkovitého Janáčka. Pieseň vznikla v roku 1942 v Uppsale, snáď ako spomienka na posledný večer v Drážďanoch. Po 75 rokoch sa dočkala konečne premiéry z rukopisu!

A napokon v sólovom klavíri po dlhých desaťročiach prehovoril v Drážďanoch zasa Paul Aron, ktorý v dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia prezentoval ako usporiadateľ a klavirista európsku skladateľskú špičku na vyše 50 koncertoch v tomto meste na Labe. V trpkom exile v New Yorku čerpal z týchto ničím nezaplatiteľných skúseností. Jeho kompozície boli štýlovým a technickým vyznaním sa z toho najlepšieho, čo za svojho aktívneho života pri klavíri spoznal. Johannes Wulff-Woesten ukončil prvú časť koncertu excelentne dvomi časťami Aronových Four Ostinatos for Piano: Lullaby a Little Boogie-Woogie.

Podľa programu, boli hosťami druhej časti večera hostia z Frankfurtu nad Mohanom. Ako prebiehala táto časť?

Táto druhá časť prebehla v réžii pána honorárneho konzula a bola koncipovaná inak. Pod názvom Ihre Heimat ist die Musik (Ich domovom je hudba) sa pred poslucháčmi rozprestrel pestrý koberec s hudbou dnes medzinárodne známych melódií ľahkej múzy, ktorých domovom bolo Nemecko, Rakúsko, východná Európa, Amerika, Kanada a Izrael. Táto časť programu s podtitulom Eine Zeitreise durch die Musik jüdischer Komponisten und Texter der 20er Jahre bis heute (Putovanie hudbou židovských skladateľov a textárov dvadsiatych rokov až po dnes) ležala v rukách hostí z Frankfurtu nad Mohanom: moderátorky Simone Hofmann, ktorá rozprávala o živote a pôsobení autorov uvádzaných diel, klaviristky Annay Kupferschmidt, opernej sólistky Alexandry Benz a vokalistu Benjamina Maroko. V ich interpretácii sme počuli výber hudby známych  skladateľov a textárov.

Odznela napríklad pieseň Adieu, mein kleiner Gardeoffizier Roberta Stolza, ária Ich hab einen Mann der mich liebt z operetty Ball im Savoy Paula Abrahama, ďalej populárna pieseň Ich bin die fesche Lola z filmu Der blaue Engel Friedricha Hollaendera, známa z repertoáru Marlene Dietrich. Umelecky najsilnejšie podaný bol evergreen Hallelujah nedávno zosnulého skladateľa, básnika a speváka Leonarda Cohena. Na záver vniesli hostia z Frankfurtu nad Mohanom do priestoru Ullmannovej opernej inscenácie tri hity plné tých najprirodzenejších ľudských túžob: Exodus s hudbou Ernesta Golda, Yerushalayim Shel Zahav Noami Shemer a rozlúčkovú pohnutú Shir Hashalom (Pieseň mieru) Yaira Rosenbluma.

Aké dojmy máte ako autorka projektu po tomto podujatí?

Všetkých aktérov podujatia prijal umelecký a technický personál Semperovej opery, konkrétne scény Semper Zwei, mimoriadne srdečne. I nevšedným prosbám sa dostalo ochotných a pomocných rúk. K nekaždodennosti patrila aj skutočnosť, že medzi publikom vypredaného koncertu sedeli a tlieskali viacerí vzácni hostia. Vedľa slovenského veľvyslanca v Nemecku, dr. Lizáka, ktorý prišiel z Berlína do Drážďan spolu s riaditeľkou Slovenského inštitútu, dr. Polakovičovou, osobne podporiť nezvyčajnú ideu, sa nachádzali i potomkovia prenasledovaných skladateľov.

Myšlienku podujatia prišli po dlhej ceste z USA pozdraviť vnučka a pravnučka dr. Arthura Chitza, Diana Sheets a Maren Ryken, medzi publikom sedeli tiež v Nemecku žijúce dve vnučky skladateľa Siegfrieda Sonnenscheina, Sarah a Jessica. Za ich prítomnosti zaznela v Drážďanoch po vyše ôsmych desaťročiach znova hudba ich predkov, ktorú sami nemali nikdy možnosť počuť, ktorá do dňa koncertu existovala iba zabudnutá v notovom zázname. Ostala zabudnutá aj v takom prípade, keď bola – ako v prípade piesne Lied des Puppenvaters Arthura Chitza – do notových osnov vpísaná zlatým atramentom.

Boli to pohnuté hudobné i citové momenty, ktoré sa niesli priestorom divadla i dlho po koncerte. Maličká slzička vniesla do tak dlho trvajúceho ticha hudobnej histórie veľký kus šťastia a podnikla napraviť vlastne nenapraviteľnú krivdu. Jedinou trpkou „slzičkou“ snáď bola skutočnosť, že nikto z nás na projekte aktívne zúčastnených neobdržal ani symbolický honorár a na javisku ani len kvietok pozornosti. O to viac nás hriali nespočetné gratulácie a slová vďaky zo strany neobyčajne intenzívne reagujúceho publika.

Na čom momentálne pracujete?

Snáď na divadelnej hre, na jednoaktovke… Ale to chce čas, veľa času…

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej