Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Ako sa spievalo v prekladoch a origináloch v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako je známe, za prvej ČSR sa v SND hrávalo po česky. Z tohto úzu bolo len pár výnimiek, ako uvedenie Massenetovej opery Kaukliar u Matky Božej (1924) a Thais (1933), Na veľkej ceste od rumunského skladateľa Nottaru (1935) a Vladigerov Cár Kalojan (1937). Asi nie je náhoda, že spomínané diela mali málo repríz (od 2 do 5). SND síce uviedla v slovenčine aj jednu inscenáciu Eugena Onegina a Gounodovho Fausta, ale to už bolo tesne pred Mníchovom resp. tesne po ňom.

V časoch, kedy som začal chodiť systematicky do opery (1957) sa prirodzene už 18 rokov spievalo všetko v slovenských prekladoch. Nebol to však odraz nejakého slovenského zápecníctva. Vo Viedni sa až do príchodu Herberta von Karajana opery uvádzali v nemeckých prekladoch a v La Scale otvárali v roku 1967 sezónu Faustom, v ktorom Gianni Raimondi, Mirella Freni, Nikolaj Gjaurov a Luigi Alva (ako tenorový Siebel) spievali v taliančine. Podobne veľkí tenoristi tých čias (Bjoerling, Bergonzi) spievali vtedy na nahrávkach áriu Vasco de Gamu z Meyerbeerovej Afričanky ako Ó, tu paradiso dall´onde uscito a Wertherovu Pourqoui me reveiller ako Ad ogni ridestar čiže v taliančine. V opere SND sme teda až do 17. januára 1970, kedy sa Verdiho Rigoletto premiéroval v taliančine, počúvali inú než slovenskú reč len pri hosťujúcich súboroch alebo jednotlivcoch.

Historická budova SND

Historická budova SND

Ako prekladatelia libriet (s počiatku najprv s pomocou českých prekladov ) začínali divadelní praktici, čiže režiséri operní (Vilím, Hájek, Gyermek) i činoherní (avantgardný Ferdinad Hoffmann) , dirigenti (Holoubek), speváci ( Flögl, Markov, Hoza, Gabajová, Suryová), ale v ojedinelých prípadoch sa do tejto práce zapájali aj básnici (Poničan, Žarnov, Rázusová-Martáková, Feldek, Janovic) a prekladatelia (Strasser, Pažítka). Od druhej polovice 60. rokov sa profesionálne venovali tejto činnosti interné pracovníčky SND Alexandra Braxatorisová a predovšetkým Jela Krčméry. Preklady niektorých opier sa postupne prepracúvali („mliečarky“ v Bohéme sa v pôvodnom preklade stretali pri Segerté, neskoršom podľa talianskeho originálu pri San Michelle) a modernizovali, aby sa vyhli takým veršom, aké zazneli v zbore vojakov z Trubadúra: „V tej bojovej vojny vrave – pevnosť dobyjeme hrave – nech sa blyštia naše meče – nepriateľ nám neutečie“

Novinky do prekladov ale vnášali aj speváci. Neviem, či to bola z ich stránky improvizácia, alebo hľadali pre frázu vo vysokej polohe vhodnejší vokál. Tak napríklad v Oneginovi Bohuš Hanák v záverečnej fráze árie (končiacej na vysokom f) začínajúcej v ruštine slovom „mečtánje“ mal pôvodne spievať: „sny lásky míňajú sa nám“, no zavše zanôtil inak : „míňajú sa sťa tieň“. V závere tejto opery zasa popri texte „ách bôľ a žiaľ je osud biedny môj“ raz zaspieval „ách bôľ a žiaľ len v smrti nájdem cieľ“. V opakovanom refréne Triquetovej árie (v prvej slohe preloženom ako „vy kvietok“), ktorá sa spievala vo francúzštine, sme najprv počuli od Alexandra Baránka „brie, brie“, neskôr miesto toho z úst Vojtecha Schrenkela alebo Paľa Gábora „ la rose, la rose“. V slávnom kréde Jaga z Verdiho Otella sa v Hozovej inscenácii objavovali dva varianty originálneho „ e poi, la morte é il nulla“. Prvým bol text „čo viac, len smrť a nič viac“, druhým „čo viac, len výsmech smrti“.

Počiatkom 70. rokov, kedy v SND hosťovali Košičania práve s úspešným Bargárovej Otellom, predstaviteľ Jaga zaspieval „čo viac, aj smrť je nula!“. Nové textové nuansy vniesol na javisko SND aj Jiří Zahradníček, ktorý bratislavské premiéry študoval v slovenčine, ale do starších inscenácií vstupoval s českým textom. A tak v Rigolettovi z roku 1956 som počul najskôr v slávnom kvartete spievať Andreja Kucharského text „bella figlia dell´amore“ ako „deva moja, ty si krásna“ a potom Zahradníčka ako „dívko má slyš mé lkání“. Podobne v Maškarnom bále veľký ansamble v druhom obraze „é scherzo e folia“ znel v Jakubkovej slovenčine „to žartovný je nápad, a ja mám smiechu záchvat“, no český tenorový „ výškar“ sa vrátil k rodnému jazyku a spieval „to k smíchu je a k žertu, co vychází ti ze rtu“. Aj záver Trubadúra (všetko to boli vtedy exportné spevácke inscenácie) sa vďaka českému tenoristovi objavil v dvoch podobách. Namiesto slovenského „matka, matka buď zbohom“, v češtine spieval „máti, já loučím se navždy“, no raz hádam z recesie siahol po staršom českom preklade „máti, mne k špalku vedou“. Pre záverečné c3 slovenský preklad určil nespievateľné „ do bo-ja“, čo si Zahradníček zjednodušil a očarúval nás záverečným „hu-rá“. Part Radamesa z Aidy Imrich Jakubek naštudoval ešte v Brne, a tak v nilskej scéne text „io son disonorato“ nespieval (na rozdiel od MUDr. Pappa) ako „som vlastizradca biedny“, ale ako „běda, já sem znectěn“. České texty vnášala na javisko SND aj pravidelne hosťujúca sopranistka Drahoslava Kralovcová (spievala Traviatu, Musettu, Butterfly).

Historická budova SND

Historická budova SND

Ako kuriozity sú prípady, kedy speváci neplánovane použili spev v originálnom jazyku. Keď si raz Andrej Kucharský odskočil do Bratislavy z Novosibírska, zaspieval u nás vojvodu v taliančine. Ostatní prirodzene húdli v slovenčine, no keď sa dostal Bohuš Hanák k veľkej árii Rigoletta, zrazu sme začuli „cortigiani, vil razza dannata“, za čo vraj musel potom zaplatiť pokutu. Hanák nás v tomto smere ešte raz prekvapil, keď počas angažmánu v Linzi prišiel do Bratislavy, kde sa SND pokúsilo o akýsi verdiovský festival v hradnom amfiteátri. V predstavení Aidy sa objavil na javisku ako Amonasro (v bratislavskej inscenácii úlohu spievali Martvoň a Schutz) a text „nezraď ma“ čo je doslovný preklad talianskeho „non mi tradir“, zaznel v nepôvabnej  nemčine „spricht kein wort“. V inscenácii Leoncavallových Komediantov z roku 1984 bol zasa Kucharský nasadený do prvej premiéry ako Canio, ktorého spieval, na rozdiel od ostatných v taliančine, hoci v tom čase SND už mala naštudované niektoré opery v origináloch (Boris Godunov, Lucia, Cosí fan tutte, Don Giovanni, neskôr Verdiho opery v naštudovaní Ondreja Lenárda). Ku kuriozitám patrí aj fakt, že rumunský barytonista Sandor Konya, ktorý spieval v SND Onegina, krátko potom, čo tu v jazykoch originálu vystúpili jeho slávnejší krajania Herlea a Ohanesjan ( v úlohách Barbiera, Mefista a Rigoletta), spieval Onegina v rodnej rumunčine a dodnes si pamätám ako v hádke na plese u Larinovcov oslovil svojho druha „asculda, Lenskij“ (počuj, Lenskij).

Speváci mali ale zavše problémy aj so slovenským textom. Napríklad v inscenácii Dalibora má postava Budivoja oznamujúceho hrdinovi, že ide na smrť, text „to káže mrav a jeho stav“. Impozantnému interpretovi Budivoja Jurajovi Martvoňovi sa raz podaril prešmyk na „to káže stav a jeho mrav“. Smiešnejšie dopadol Emil Schutz interpretujúci v Svätoplukovi Turoňa, keď namiesto „list čo niesla holubica,“ zaspieval „list čo písala holubica“. K drobným chybám v texte občas dochádzalo aj pri rozhlasových nahrávkach. Napríklad v záverečnom duete z Carmen, ktorý nahrali Ľuba Baricová a Andrej Kucharský, náš exportný tenorista zaspieval „ a tebe (namiesto teba) s ním ja nepustím“.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár