Aký bol rok 2015 z pohľadu recenzentov?

Hoci sa divadelná sezóna zvykne bilancovať až po jej ukončení, ponúkame našim čitateľom už teraz, v pomyselnom polčase, pohľad na uplynulý kalendárny rok a udalosti s ním spojené. Na neformálne postrehy, zážitky a sklamania roka 2015 nielen z domácej opernej scény sme sa opýtali aj siedmich slovenských hudobných kritikov a publicistov.

V kalendárnom roku 2015 sa neobmenili len repertoáre slovenských operných divadiel, k zmenám došlo aj na niektorých vedúcich postoch. Novým riaditeľom Opery SND sa stal Slavomír Jakubek, košická opera zase získala nového šéfdirigenta v osobe Petra Valentoviča. Uviedli sa slovenské premiéry opier či viaceré detské projekty a deťom bola venovaná aj nová rozhlasová opera Stručné dejiny vesmíru. Popri Opere SND vzniklo prvýkrát na Slovensku Operné štúdio, zatiaľ len s jedinou produkciou. K zaujímavým mimooperným počinom na Slovensku patrí svetová premiéra životopisného diela Nižinskij-Boh tanca v Balete SND.

Jubilejným koncertom oslávili Košičania 90. výročie vzniku Východoslovenského národného divadla a Banskobystričania 55. výročie vzniku svojho operného divadla. Pripomenuli sme si aj 95. výročie založenia Konzervatória v Bratislave. Štandardne sa konali zabehnuté ale aj nové festivaly a v Banskej Bystrici sa uskutočnil nultý ročník festivalu Operalia Banská Bystrica, ktorým chcú usporiadatelia nadviazať na dlhoročnú tradíciu zaniknutej opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské.

Minulý rok priniesol aj niekoľko knižných noviniek, z nich treba spomenúť napr. publikáciu Kornela Klatta Hral som s Warchalovcami, či knihu Dušana Jarjabka Spevohra Novej scény…?, či kniha Veroniky Šikulovej Moyzesovo kvarteto 40. Dve významné jubileá pripomenulo SND výstavami. Jednak storočie od narodenia Márie Kišonovej-Hubovej, ale aj 95. výročie vzniku SND a iné.

Od minulého roka môžu priaznivci Jany Kurucovej a Štefana Kocána spoznávať ich umenie aj prostredníctvom ich profilových CD nosičov.

Smutnou súčasťou roka 2015 bol aj odchod viacerých významných osobností slovenskej hudobnej kultúry, či už pedagogičky, hudobnej historičky a publicistky Márie Potemrovej, sopranistky Anny Starostovej, scénografa Jána Hanáka, umelecké rady opustil operný spevák Jozef Špaček aj husľový virtuóz Ernest Patkoló, a asi najviac zaskočila náhla smrť na Slovensku často hosťujúcej opernej speváčky Louise Hudson.

Náš portál dostal v minulom roku vzácny darček v podobe jednoznačného identifikátora produkcie periodickej literatúry v tlačenej i netlačenej podobe, tzv. ISSN kódu. Týmto sa Opera Slovakia stala oficiálnym internetovým časopisom, zaradeným v kategórii náučno-populárny a všetky jeho články tak získali punc oficiálneho dokumentačného materiálu.

A ako vnímajú uplynulý kalendárny rok doma či v zahraničí slovenskí hudobní kritici a publicisti? Siedmi z nich odpovedali pre portál Opera Slovakia na stručnú otázku:

Aké je vaše najväčšie plus a mínus, naj… zážitok, sklamanie, úspech alebo prepadávka roku 2015 doma alebo v zahraničí?

Vladimíra Kmečová

Kým svetové operné dianie poznamenalo niekoľko výrazných momentov (hoci nie všetky boli len pozitívne), na Slovensku rok 2015 ničím nerozčeril stojaté vody operné. Snaha priblížiť svet opery bežnému návštevníkovi divadla, resp. úsilie priviesť do opery nových divákov zostáva viac menej v rovine deklamačných bublín a nie je to len vinou podfinancovania rezortu kultúry.

Webové stránky všetkých troch opier prinášajú len nevyhnutné minimum informácií, na začiatku sezóny spravidla nie sú známe ani všetky obsadenia premiérových titulov (často ani pár týždňov pred premiérou). Pritom sú weby a sociálne siete ideálnou príležitosťou pre bližšiu prezentáciu uvádzaných diel, realizačného tímu, hosťujúcich umelcov, prípadne pre nakriatnutie diváka ukážkami zo skúšok či predstavení.

Absentujú dramaturgické úvody pred predstavením, také bežné v okolitom svete (ktoré pritom nič nestoja). Bratislava má síce zažitý spôsob predpremiérových matiné, tie sa však konajú len raz, a to niekoľko dní pred premiérou (navyše v diskutabilnom čase nedeľného dopoludnia), čím prakticky vylučujú z účasti prípadných mimobratislavských záujemcov.

Uplynulý rok nepriniesol žiadne výrazné zmeny ani v dramaturgii našich operných scén. Mám na mysli predovšetkým bratislavskú operu, ktorá si chce nárokovať prívlastok prvej scény a mala (mohla) by ťažiť zo svojej lokality. Jej dlhodobá dramaturgická koncepcia je nejasná a aktuálna dramaturgia nevyvážená. Z 25 titulov súčasného repertoáru (vrátane detských opier) je až 40% zastúpených len tromi skladateľmi (Verdi, Puccini, Mozart) a aj zvyšný výber je poznačený konzervatívnosťou, ktorá by viac svedčala ostatným dvom divadlám s inou sociálno-ekonomickou vrstvou potenciálnych návštevníkov. Výnimku z tohto pravidla tvoria Wolf-Ferrariho Šperky Madony, ktoré – odeté do šatu pútavej inscenácie a s výborným hudobným naštudovaním – by mohli byť dôkazom, že nielen klasické romanticko-veristické „kasaštyky“ patria na program tohto operného domu.

Teší ma, že po ukončení opernej časti Zámockých hier zvolenských si svoju tvár začala hľadať (a snáď ju aj nájde) banskobystrická Operalia. Minimálne ako jedna z platforiem, dávajúcich príležitosť talentovaným mladým spevákom, ktorí nám spravidla utečú do zahraničia.

Operné produkcie či koncerty bývajú spojené tak s pozitívnymi ako aj negatívnymi skúsenosťami. Veľkým sklamaním bol pre mňa výkon Josepha Calleju na bratislavskom koncerte, sprznenie českého hudobného pokladu Libuše v Plzni, ale aj prostoduchá inscenácia bez kvalitného hudobného naštudovania v prípade Nevesty messinskej v Magdeburgu.

Naopak, k najväčším osobným zážitkom radím určite uvedenie kompletnej Rachmaninovej opernej tvorby počas jedného večera Kráľovskou operou v Bruseli – bezpochyby ojedinelý dramaturgický počin aj v celoeurópskom meradle. Bieitova inscenácia Modrofúza v Komische Oper Berlin zase zaujala strhujúcou réžiou a výnimočným hereckým prejavom oboch protagonistov. Že za nadpriemernými inscenáciami niekedy netreba chodiť ďaleko, potvrdzujú brnianske Hry o Márii režiséra Jiřího Heřmana, s jeho osobitou režijnou poetikou, aj produkcie Theater an der Wien. Či už nedávny, po všetkých stránkach výborný, Peter Grimes alebo tamojšia Korunovácia Poppey v réžii Clausa Gutha, ktorá dokázala, že aj barokovú operu možno režírovať moderným a pritom zmysluplným spôsobom. Opera v Grazi zaujala dielom Der ferne Klang znovuobjaveného skladateľa Franza Schreckera (možno škoda, že na tohtoročnom Eurokontexte nebude od grazskej opery k videniu práve tento titul, ale Webberov muzikál). A nielen o Schreckerovi, ale o celej generácii židovských skladateľov a ich osudoch počas Tretej ríše pútavo rozpráva vynikajúca kniha Michaela Haasa Forbidden music. Srdečne odporúčam!

Michaela Mojžišová

Mojím najintenzívnejším zážitkom bolo stretnutie s legendárnou inscenáciou Brittenovho Sna noci svätojánskej v réžii Roberta Carsena na letnom festivale v Aix-en-Provence. Hoci od jej pôvodnej premiéry uplynulo štvrť storočia, nestratila nič z fascinujúcej javiskovej mágie. Na publikum sa lial prúd pozitívnej hudobno-divadelnej energie – v dnešnom negativistickom svete naozaj raritný jav. Aj najväčšie melomanské hody som zažila na provensálskom festivale – pripravila ich famózna Patricia Petibon v titulnom parte Händlovej Alciny.

Za najsmutnejšiu udalosť slovenského operného roka 2015 považujem skon operných Zámockých hier zvolenských. Istým sklamaním je i to, že sa počas neho neudialo nič natoľko výnimočné, čo by som vedela uviesť ako odpoveď na predchádzajúcu otázku.

Terézia Ursínyová

Naj + a – zážitok roku 2015 v umení Slovenska

Najväčšie zážitky r. 2015? Nebude to na dve – tri vety, lebo kladné dojmy našťastie prevyšujú záporné. Ale ak vydržíte, niektoré z tých „mojich“ pripomeniem:

– Slovenská filharmónia na otváracom koncerte BHS s dirigentom E. Villaumeom – zvlášť predvedenie Musorgského Piesní a tancov smrti s mezzosopranistkou Olgou Borodinou a skvelá interpretácia SF v Dukasovom Čarodejníkovom učňovi;

– Konnzerthausorchester Berlin s Mahlerovou Symfóniou č. 5 cis mol pod taktovkou ruského dirigenta Andreja Borejka;

– Úžasné orchestrálno-vokálne predvedenie Rossiniho Stabat mater (s prevažne) talianskym vokálnym kvartetom pod taktovkou vynikajúceho dirigenta, bielovlasého Gianluigi Gelmettiho, ktorý štýlovo presne dirigoval Filharmonický orchester Monte Carlo;

– „Nášho“, ale už svetového dirigenta Juraja Valčuhu, ktorý na BHS´2015 priam vášnivo uviedol s NDR Sinfonieorchester Hamburg symfonickú báseň Don Juan od R. Straussa a Ravelovu choreografickú báseň La Valse.

– Zážitok z dirigentského umenia Valčuhu sa potvrdil aj na koncerte SF 17.12.2015, kde uviedol dve kontrastné diela: Schubertovu priezračnú Symfóniu č. 3 D dur – a Straussovu obrazno-emotívnu Alpskú symfóniu, op. 64. Veľký mladý umelec, ktorý skvelo reprezentuje Slovensko!

– Do 1. kategórie zážitkov zaraďujem Stravinského Lišiaka a Príbeh vojaka v interpretácii Quasars Ensemble s francúzskym hercom a sugestívnym narátorom „mníšskeho vzhľadu“ Michelom Maulneom (na BHS 2015);

– Na 13. medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos – Étos v Štúdiu SND (11.11. m. r.) ma do srdca „zasiahla“ hudobne a obsahom náročne zhudobnená báseň E. A. Poea v podobe sugestívnej komornej scénickej monodrámy Havran (The Raven) od súčasného japonského skladateľa Toshio Hosokawu – v interpretácii Quasars Ensemble a vynikajúcej slovenskej koncertnej sopranistky Evy Šuškovej;

– Vždy ma poteší vysoká úroveň koncertov jubilujúceho 40 – ročného Moyzesovho kvarteta, ktoré si konečne „vyslúžilo“ nielen hudobne „kulinárske“, ale aj celospoločenské uznanie Laureátstvom Nadácie Tatra banky za umenie (november 2015). K tomuto uznaniu sa pridružuje aj súbežne vydaná kniha Veroniky Šikulovej, ktorá prostredníctvom interview „mapuje“ osobnosti Moyzesovho kvarteta;

– Počas vianočného televízneho vysielania, ktoré kvantom rozprávok prekrývalo absenciu pôvodnej slovenskej i českej televíznej tvorby, ma zaujal osobitým režijným pohľadom do nedávnej minulosti slovenský film „Rukojemník“ režiséra Juraja Nôtu. Popri krutosti doby má dej tohto filmu v sebe neopakovateľnú, čistú poéziu detstva. Výborný herecký výkon M. Lasicu je podporený ďalšími hercami, zvlášť mladým – malým talentom Richarda Labudu (najmladšieho);

– Práve som dočítala tretie vydanie monografie geniálneho českého režiséra Miloša Formana (5 + 8 Oscarov + ďalšie svetové uznania jeho filmov) CO JA VÍM? Spoluautorom je český publicista a spisovateľ Jan Novák. Kniha mapuje život veľkého filmového režiséra a dobu v ktorej žil a tvoril (polovicu v „socialistickom“ Československu, od r. 1967 v USA). Obsiahla, neobyčajne pútavá kniha pripomína, ako to bolo v rokoch 1938 -1989 vo vojnovom, povojnovom i reálnom socializme ČSR, cez prizmu zložitého, pritom bohémstva sa nevzdávajúceho života umelca. Pritom som spomínala na české i americké filmy tohto geniálneho režiséra jednak českej „novej vlny“ a neskôr americkej filmovej tvorby. Spomínate? Konkurs, Černý Petr, Kdyby ty muziky nebyly, Lásky jedné plavovlásky, Hoří, má panenko, Prelet nad kukučím hnízdem, Vlasy, Ragtime, Amadeus, Valmont, Ľud verzus Larry Flynt, Muž na Mesiaci, Goyove prízraky…

– Úspechom Baletu SND bol po dlhom čase choreograficky zaujímavý (Daniel de Andrade), hoci hudobne (americký skladateľ Carl Davis) viac kompilačný, než osobitý, zato v každej chvíli srdce diváka zasahujúci „Nižinskij, Boh tanca“. Javiskové dielo v štýle Gesamtkunstwerku, chvályhodne presahujúce čisto „baletomanský“ večer.

Najväčším sklamaním bol pre mňa:

– H. W. Henzem inovovaný G. Paisiellov Kráľ Teodor v Benátkach v podaní mladých členov Štúdia Opery SND.

– Nielen kvôli spomienkovému optimizmu z inscenácie r. 1973, ale zvlášť súčasným posunutím imperatívom diela, navyše v hrubozrnnom hudobnom naštudovaní je pre mňa sklamaním „nová“ Vec Makropulos v Opere SND. Pritom bez veľkých inscenačných posunov režiséra P. Konwitschného ju uviedli nedávno nielen vo viedenskej Staatsoper, ale v janáčkovskom roku 2014 aj v Národnom divadle Brno (dirigent Marko Ivanović, réžia David Radok), čo vďaka TV ART mohli sledovať operní fanúšikovia aj prostredníctvom záznamu inscenácie.

– V negatívnom zmysle slova nezabudnem na koncert ,,svetovej“ opernej hviezdy, tenoristu Josepha Calleju v Redute;

– Pre mnohých návštevníkov činohry SND a obdivovateľov režiséra Romana Poláka je sklamaním jeho čerstvo inscenovaná, nekonečne nudná, intelektuálne sa tváriaca hra Toma Stoppard – Arkádia. „Hľadanie strateného raja v ironickej komédii“ je skôr diváckou tragédiou, na ktorej sa zaspáva. Všetka česť hercom, ktorí to museli naštudovať;

– Najväčším poklesom kultúry (cez reality show, umelo nadstavované seriály, Kredence, Partičky, Sladké životy, Nečakané stretnutia – s roky sa opakujúcou moderátorkou, súťaže s umelými radostnými výkrikmi, Chart Show, odpadové americké krimifilmy a pod.) – s horibilnými honorármi pre hercov, moderátorov a dobre usídlených ďalších aktérov podobných gýčov, je v ostatných rokoch poznačená slovenská televízia (Jednotka – často aj Dvojka, najmä však Markíza, Joj, nehovoriac o ostatných vskutku televíznych „kanáloch“). Žiaľ, aj v spravodajstve si divák radšej pozrie obsažnejšie, inteligentnejšie, svetovejšie a zaujímavejšie spravodajstvo ČT 1…

Jaroslav Blaho

Najväčším zážitkom bolo pre mňa naštudovanie dnes už takmer neuvádzanej opery Šperky Madony od Ermanna Wolf-Ferrariho. Zaujímavá partitúra, vymykajúca sa dobovým trendom vzniku – práve tak verizmu ako nastupujúcej moderne XX. storočia. Pri adekvátnej realizácii schopná osloviť aj dnešného operného návštevníka, pokiaľ pravda hlavným kritériom jeho záujmu o operu nie je názov diela (!). Skvelé hudobné naštudovanie Friedricha Haidera, prezentujúce mimochodom orchester Opery SND nie v každodennej kvalitatívnej rovine. Inscenácia, ktorá úporne nehľadá neexistujúce významy a posolstvá, ale ponúka príťažlivý príbeh javiskovými prostriedkami scénického neorealizmu.

Najväčšie sklamanie prišlo s poznaním ako ľahko sa slovenská operná (a nielen operná) verejnosť rozlúčila s tridsať päťročnou existenciou letného operného festivalu Zámocké hry zvolenské, ktorý na bohatej európskej mape podobných open-air podujatí predstavoval jedinú akciu u nás. Navyše, aspoň v oblasti obľúbenej talianskej klasickej opernej tvorby programovo gumoval veľké, trochu aj zahanbujúce manká takmer storočnej slovenskej opernej dramaturgie. Či už ide o opery serie Rossiniho, základné diela predverdiovského romantického belkanta (Donizetti, Bellini), alebo ranné opusy Verdiho.

Vladimír Blaho

Oveľa lepšie sa píše o zážitkoch pozitívnych než o tých negatívnych. No nie vždy sa to dá. Tak ako rok 2015 priniesol v celom svete viacero politicko-ekonomických kríz, tak som ich registroval aj v oblasti opernej interpretácie. S potešením som privítal dve kvalitné vystúpenia Simony Houda-Šaturovej a tri zážitky na Slovensku mi pripravil aj Štefan Kocán. K pozitívnym zážitkom by som priradil aj mimoriadne vydarený program Kontinuity venovaný výročiu veľkej slovenskej speváčky minulosti Márii Kišonovej-Hubovej. Iní renomovaní speváci súčasnosti mi však pripravili raz menšie raz väčšie sklamanie. Išlo napríklad o vystúpenie tenoristu Calleju v SF, kde tiež ukázala výrazný úbytok nosnosti hlasu česká mezzosopranistka Dagmar Pecková. Vo svete uznávaná bulharská mezzosopranistka Kassarova je už tiež zrejme za zenitom, ako potvrdila jej bratislavská Carmen. Adriana Kučerová si ako ďalšiu úlohu v SND zvolila Rossiniho Rosinu, čo sa neukázalo najšťastnejšie. V štyroch predstaveniach Pucciniho opier v Deutsche Oper Berlin spievali hviezdy najpoprednejších operných javísk súčasnosti, no takmer u každého z nich sa dali nájsť nejaké rezervy alebo sporné aspekty interpretácie. Podobne mužským predstaviteľom barcelónskej Traviaty by sa dalo všeličo vyčítať. Aj sledovanie Bizetovej Carmen z festivalu v Orange resp. Manon Lescaut v Baden-Badene prostredníctvom televízie ma utvrdilo v názore, že naozaj vysoko kvalitných spevákov dnes je podstatne menej než v minulosti. Ale nemusíme chodiť až tak ďaleko. Máme dnes na Slovensku vo Verdim rovnocennú náhradu za Margitu Česányiovú, spinto tenoristov akými boli Jakubek a Zahradníček pre taliansky a MUDr. Papp pre nemecký repertoár? Aj v iných odboroch chýbajú dramatickejšie hlasy. Obe mimobratislavské operné scény až na pár výnimiek sú odkázané na hosťujúcich spevákov. Kde hľadať príčiny? Je to prirýchly prechod z učbárskych rokov k náročným úlohám alebo sú na vine vo svete platné pravidlá, o ktorých sa Kocán zmienil na stránkach Opera Slovakia ako o vykorisťovaní spevákov vedúcom k ich predčasnému opotrebovaniu? Svetový operný kolotoč musí (silou mocou) neustále produkovať nové hviezdy, pričom v niektorých prípadoch ide skôr o kvalitný manažering a reklamu než o skutočnú kvalitu. Dnes je dôležitejšie, či je sopranistka pekná, než to, ako spieva.

Milovníkom operného spevu zostáva počúvať historické nahrávky alebo obdivovať výkony desiatich dnešných ozajstných operných hviezd. Neviem, či by sa situácia zmenila, keby opera nastúpila spiatočnú cestu od diktátu režisérov k dominancii dirigentov a hlasových pedagógov. Niekedy (prirodzene nie vždy) mi to však pripadá tak, že akcentovanie divadelnej zložky inscenácie len zakrýva fakt, že sa už nespieva tak dobre ako kedysi. Bojovať za lepší a spravodlivejší svet sa dnes nechodí po operných inscenáciách (ako za talianskeho risorgimenta) a aktualizácia operných diel sa často robí pomerne primitívnym alebo príliš elitárskym spôsobom. Ako svetielko nádeje v súčasnom opernom svete vidím niekde dôslednejšiu inde sa len rozvíjajúcu prácu s detským divákom, aby tak opera nevymrela s mojou generáciou, ale mala pre koho hrať aj v budúcnosti.

Jozef Červenka

Koncert violončelistky Alisy Weilerstein v pražskom Rudolfíne s Českou filharmóniou a dirigentom Jiřím Bělohlávkom 9. októbra 2015. Prokofievova Sinfonia concertante pre violončelo a orchester sa nehrala, ona intenzívne vznikala a ožila. Jeden z hudobných zážitkov na celý život.

Pavel Unger

Plusy roku 2015

Slovensko:

1. Slovenská premiéra Šperkov Madony od Ermanna Wolfa-Ferrariho. Dramaturgické osvieženie, dielo hodné povšimnutia, obzvlášť v zanietenom hudobnom naštudovaní Friedricha Haidera, nepoburujúcej réžii Manfreda Schweigkoflera, s niekoľkými hodnotnými sólistickými kreáciami.

2. Júnový gala týždeň v Štátnej opere Banská Bystrica, najmä hosťovanie Pavla Bršlíka ako Nadira v Lovcoch perál. Prvého Vodníka, stvárneného na slovenskej pôde v podaní Štefana Kocána som, žiaľ, nevidel.

3. Opäť Štátna opera Banská Bystrica, za odvážny dramaturgický počin, slovenskú premiéru Donizettiho drámy Maria Stuarda v réžii legendárneho Gianfranca de Bosia, s výbornými protagonistkami Adrianou Kohútkovou a Jolanou Fogašovou v úlohách škótskej a anglickej kráľovnej.

4. Bratislavské hudobné slávnosti v ročníku po jubileu vo väčšine podujatí nepodliezli vysoko nastavenú latku kritérií.

5. Tešia ma trvalo zapísané medzinárodné úspechy slovenských umelcov. Bolo mi potešením vo Viedenskej štátnej opere naživo sledovať Pavla Bršlíka v Traviate a v záskoku debutujúceho Ľudovíta Ludhu vo Veci Makropulos. S radosťou sledujem, ako sa na významných pódiách darí mladému Pavlovi Kubáňovi či Judite Nagyovej a zároveň smútim, že si ich naša prvá scéna nevšíma.

Zahraničie:

1. Moja jubilejná, dvadsiata piata účasť na Rossini Opera Festivale v Pesare, spojená opäť so spoznávaním zriedka hraných diel skladateľa a skvelými výkonmi spevákov. Medzi nimi aj Juana Diega Flóreza.

2. Po dlhšom čase návšteva Štátnej opery v Budapešti (Goldmarkova Kráľovná zo Sáby a Massenetov Werther) a symbolické sňatie klobúka pred úrovňou aj manažovaním tohto divadla. Nemálo inšpirácií aj pre našu prvú scénu.

3. Po prvýkrát spoznanie operného domu v Stuttgarte a vysoká úroveň oboch videných predstavení.

4. Z českého zahraničia vo mne silno zarezonovala Janáčkova opera Z mŕtveho domu v pražskom ND (pod taktovkou Roberta Jindru a v réžii Daniela Špinara) a ostravské zavŕšenie Donizettiho Tudorovskej trilógie Robertom Devereux, so skvelou Janou Šrejma Kačírkovou.

Mínusy roku 2015

Slovensko:

1. Trápi ma, že Opere SND sa stále nedarí vyprofilovať súbor dramaturgicky ani umelecky. Po zmene na poste riaditeľa nevyšiel žiaden mediálny výstup o krátkodobých plánoch, nehovoriac o víziách. Vedenie priam sugeruje domnienku, že žiadne nie sú. Za fiasko považujem odstúpenie dirigenta Tomáša Hanusa, z dôvodov nesplnenia jeho oprávnených požiadaviek, tesne pred premiérou Veci Makropulos. Za omyl roka považujem naštudovanie Paisiellovho Kráľa Teodora v Benátkach – po každej stránke.

2. Zánik opernej časti Zámockých hier zvolenských. Jedinečné prostredie nádvoria nedokázala rovnocenne nahradiť nástupnícka banskobystrická Operália. Hoci bola pripravená starostlivo a záujem tamojšieho publika prevyšoval Zvolen.

3. Opäť neúrodný rok pre Operu ŠD Košice. Priam katastrofou bola premiéra Pucciniho Manon Lescaut a nad priemer sa nevyšvihol ani Verdiho Trubadúr.

4. Chýbajúca mladá generácia na operu zameraných kritikov – zrejme ako zrkadlo pomerov na príslušnej vysokej škole.

5. Pretrvávajúce embargo klasickej hudby v najsledovanejších programových službách verejnoprávnych médií.

Zahraničie:

1. Premárnená šanca plzenského DJKT priniesť po dlhých rokoch do českého operného prostredia novú a atraktívnu podobu Smetanovej Libuše.

2. Tvrdohlavosť Viedenskej štátnej opery v obsadení Janáčkovej Veci Makropulos, kde by sa medzi slovenskými a českými spevákmi (ako to dokázal Ľ. Ludha) našlo vhodnejšie a jazykovo vybavenejšie obsadenie.

Globálne – pomaly ale isto upadajúca úroveň operného spevu a znižovanie kritérií na angažovanie sólistov v mienkotvorných operných domoch.

Plus-mínus z iného šuplíka

1. Na primitívnu mocenskú aroganciu istého župana zo srdca Slovenska promptne a jednoznačne zareagovala slovenská kultúrna (i politická) obec.

2. Na scestnú predstavu riaditeľa bratislavského letného festivalu (bohato dotovaného štátom!) o tom, že si môže vyberať jemu vhodných recenzentov, odpovedalo viacero médií ignorovaním podujatia. Doplatili na to tí nevinní.