Alessandro Moreschi – Posledný kastrát v zlatej klietke

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Čo vám príde na um, keď sa povie kastrát? Len máloktorý fenomén v dejinách hudby vzbudil toľko kontroverzií a protichodných názorov, ako táto krvavá kytica anjelských bŕk v ornátoch z notového papiera… Posledný nositeľ tradície kastrátov a verný sluha pápežskej mozzetty Alessandro Moreschi zomrel 21. apríla 1922 pred sto rokmi.

„Vybrali sme si skvostný salón so stenami pokrytými Tizianom, Raffaellom či Tintorettom a náš pekelný stroj sme namontovali priamo do stredu podlahy.“ Otec gramofónového priemyslu Fred Gaisberg, ktorý rozkrútil nahrávací kolotoč neapolskej tenorovej mušle Enrica Carusa, mal na čo spomínať. Fonograf za múrmi pápežských komnát dostal rozhrešenie. Mal predsa nebeskú úlohu: zaznamenať spev posledného cantore evirato (tak nazývali talianske vokálne príručky 18. storočia živé hudobné sviece – kastrátov) Alessandra Moreschiho. Muž, ktorého priezvisko odkazovalo na starý šabľový tanec morescu, sa symbolicky „oženil“ so Sixtínskou kaplnkou. Ako to, prezradia ďalšie riadky.

Prečítajte si tiež:
Sedem divov opery (2). Kamarát fonograf

Moriscos boli bývali moslimovia, ktorí v 16. storočí, po tom, čo katolícka španielska koruna postavila islam mimo zákon, prijali Kristovo učenie. Kastílske texty 12. storočia však poznajú slovo morisco v podobe bežného adjektíva maurský, do verbálnej tuniky moslimského konvertitu sa toto slovo zaodelo až neskôr. Kastrát Moreschi teda nosil priezvisko s maurskou minulosťou.

O jeho prípadných orientálnych koreňoch sa nič nevie. Kontroverzné umenie spevu kastrátov ale preniklo do Talianska východnými cestami z Byzancie a fakt, že priezvisko posledného kastráta z talianskej čižmy voňalo maurským korením, je len trivium temporis – „trojcestie“ a križovatka času.

Alessandro Moreschi (1858 – 1922), soprán s kravatou. Zdroj foto: wikipedia.org

Hora otcov

Via in diversas partes abit. Cesta sa rôzni a križuje, najmä ak je reč o tej životnej. Cestu budúceho vokálneho anjela so zlomenými krídlami dláždili štyri jednotky. Narodil sa 11. novembra 1858 do rodiny Luigiho Lorenza Moreschiho a Rosy Marie Potelli. Spev miloval skôr, než sa naučil chodiť. Už ako chlapec sa nadchýnal „gaštanovou“ akustikou sanktuária Madonna del Castagno neďaleko rodného Monte Compatri.

Toto mestečko v pohostinnom Latiu oddávna patrilo pod pápežské umbraculum a jeho názov zdedený z latinského mons cum patribus (hora s otcami), prípadne mons patrum (hora otcov) bol možno spomienkou na staré osídlenie benediktínskych mníchov. Tí prápor hudby vyšívali zlatými niťami gregoriánskeho chorálu, ktorý bol pre Moreschiho prvé duchovné epulum – hostina.

Myslel posledný kastrát na detstvo aj vo chvíli, keď jeho hlas kreslil špirálu do Edisonovho voskového zázraku ako mráz na okno? Pamätal si vôbec na úkon kastrácie? Kedy bol podrobený zákroku, ktorý bol v dobe jeho narodenia už dobrých pár desaťročí na čiernej listine práva?

Od 18. storočia bola kastrácia mladých chlapcov v Taliansku nezákonná a smela sa vykonať výlučne zo zdravotných dôvodov. Hippokratovi „apoštoli“ tej doby verili, že problematický zákrok je vhodnou terapiou napríklad pri brušnej hernii. Svojím non placet pohrozila ústami Benedikta XIV. aj Cirkev. Pápež sa v roku 1748 chystal očistiť loď katolíckej viery od kastrátskych vokálnych sĺz a v roku 1878 sa k jeho názoru prikláňa ďalší nositeľ svätopeterskej tiary Lev XIII. Cirkev síce nad mužskými sopránmi či altmi vyhlásila anatému, no v salónoch a kostoloch sa to nimi len tak hemžilo.

Treba vedieť, že takzvaní hormonálni kastráti (muži, ktorí neboli telesne zmrzačení, ale z rôznych dôvodov neprešli mutáciou) boli na chóroch vítaní. Neboli však niečím ako „copy and paste“ ženského spevu do mužskej fyziológie. Vôkol spevu kastrátov sa cielene maľovala svätožiara. Verilo sa, že ich hlas pochádza z iného sveta, že vlieva do ľudského hrdla nektár bezpohlavnosti anjelov a nevinnosť prvého človeka Adama pred tým, než povedal áno pokušiteľovi.

Moreschiho supernaturálny spev priťahoval rímske šľachtické kruhy. Zdroj: youtube.com

Margaréta v nohaviciach

Pokušenie vyrábať pozemských cherubínov (po)zbavením mužnosti bolo bohužiaľ silnejšie, než pápežské dekréty a kliatby z kazateľníc. Kastráti boli superhviezdami barokových palácov, ale v čase Moreschiho mladosti už divadelným lóžam kraľoval Verdi. Operná estetika s ním odomkla špajzu plnú tenorových a sopránových kavatín podľa Belliniho, Donizettiho a Rossiniho hudobnej receptúry.

Kastráti v hudobnom divadle dávno patrili do starého železa a Moreschi tradičnou opernou formáciou vlastne nikdy neprešiel. Keď ho – už ako dôchodcu a profesora musicae sacrae – lámal nemecký muzikológ Franz Haböck, aby na plánovanom turné vzkriesil z nekropoly času Farinelliho koloratúrne árie, Moreschi len zachmúrene pokrútil hlavou. Pápežský kastrát z Monte Compatri mal ďaleko k afektovanej virtuozite Händelových bielych hrdiel a na takéto turné nemal zdravotné ani psychické predpoklady.

S opernou hudbou však v mladosti predsa len prišiel do kontaktu. Môžu za to šľachtické večierky. V Moreschiho biografii sa zachovala zmienka o vystúpení v rímskom salóne Američanky Madame Bristed, čerstvej konvertitky do rímskej Cirkvi. Jej komnaty boli jediným miestom mimo chrámov, kde bolo možné počuť pápežských spevákov takpovediac „v akcii“. Moreschi – vtedy najlepší soprán Lateránskej baziliky – sa v plyšovom interiéri salónu „zahryzol“ do šperkovej árie Margaréty z Gounodovho Fausta. Pramene rozprávajú, že výber skladby nebol najšťastnejší…

Moreschiho surrealistický prejav založený na lízankách glissánd, vrúcnych vzdychoch, vzlykoch a extatických portamenti musel účinkovať ako exotická droga. Maestro Gaetano Capocci zodpovedný za hudbu v Lateránskom veľchráme (a tiež čosi ako kastrátov mentor, učiteľ a agent) predával umenie nezvyčajného sólistu ako kuriózne Fabergého vajce.

Veselé klbko

Špecifickosť kastrátovho prejavu súvisela s jeho telesnou stavbou. V dôsledku neprirodzených hormonálnych procesov bol skôr malého a okrúhleho vzrastu. Spevákov hovorový hlas znel podľa Haböckovho svedectva ako vysoký a svetlý tenorino prenikavo rezonujúci v pyramíde podnebia a v jantárovej komnate lícnych kostí. Pôsobil mladistvým a energickým dojmom, žiadne zmoknuté pierko.

Alessandro Moreschi. Platne posledného plodu na vyschnutom figovníku kastrátov sú vyhľadávaným zberateľským artiklom. Zdroj foto: internet

Ďalšou loptou na Božom ihrisku dejín boli Moreschiho krstné mená. Volal sa Alessandro Nilo Angelo. Anjelské meno akoby predznamenávalo „anjelský“ repertoár, ktorý mu bude najbližší.

Prvým zastavením na Moreschiho speváckej Via crucis bol kňaz Nazareno Rosati, ktorý mu okolo roku 1870 otvoril dvere do mesta miest nad Tiberom. V Ríme mu do pórov duše aj ducha vsiakala história, disciplína, duch ignaciánskej spirituality, latinský jazyk a diplomatická konverzácia. Rosati bol bývalým členom zboru Sixtínskej kaplnky a je veľmi pravdepodobné, že o kvalitách mladého sopranistu pošepol v Ríme tým správnym ušiam.

Punctum saliens, teda kľúčový bod v jeho kariére, bola rímska premiéra Beethovenovho oratória Kristus na Olivovej hore. Moreschi stvárnil exponovaný part Serafína. Predstavenie mu okrem záujmu verejnosti prinieslo prezývku angelo di Roma.

V auguste 1900 si kráľovská rodina „vybojovala“ Moreschiho účinkovanie na pohrebe zavraždeného kráľa Umberta I. Bolo to veľmi nezvyčajné, pretože vzťahy sekulárneho talianskeho štátu a Svätej stolice boli mrazivé a ostré ako ľadovec pred Titanicom. Pontifex považoval mladé Taliansko za uzurpátora, ktorý sa zadrapil do suverénneho pápežského štátu vlčími labami.

Sixtínsky Orfeus

Prijímací ceremoniál do zboru Sixtínskej kaplnky bol taký prísny, že by ním neprekĺzla ani myš bez talentu. Nad prísne hierarchickým systémom bdelo oko (či skôr ucho) Domenica Mustafu, ktorý rovnako patril do radov cirkevných kastrátov – zákonmi zakopávaných do hrobu dejín, ale praxou veľkoryso tolerovaných. Za Mustafovej „vlády“ mala Sixtínska kaplnka sedem kastrátov, no ich kvalita nebola práve päťhviezdičková.

Vzácna Moreschiho fotografia medzi speváckymi kolegami spoza múrov Vatikánu. Zdroj foto: facebook.com

Po rebríku pokory ako vystrihnutom z diel sinajského mnícha Ioanna Klimaka (latinské climax značí vrchol), šplhal sa Moreschi na dôležité priečky v zbore. Po odchode kastráta Giovanniho Cesariho do dôchodku v roku 1886 prevzal tento snehobiely hlas – voce candida – funkciu direttore dei concertisti (riaditeľ sólistov) a v roku 1891 bol ako segretario puntatore zodpovedný za časový harmonogram a dramaturgiu telesa. O rok neskôr bol menovaný za maestra pro tempore, čo sa dá klasifikovať ako manažérska pozícia aj podľa súčasných kritérií. Na Moreschiho pleciach stála príprava skúšok, výber sólistov, plánovanie a udeľovanie dovoleniek… A to všetko popri aktívnom spievaní a kontemplatívnej modlitbe, ktorá vždy zavlažovala sixtínske hrdlá.

Umelcovo pôsobenie v najdôležitejšej pápežskej „hudobnej reholi“ sa však nieslo v znamení zrážky dvoch kultúrnych meteoritov: estetiky doznievajúceho romantizmu, ktorý do sakrálnej sféry importoval veľkooperné melódie a nastupujúceho nemeckého cecilianizmu volajúceho po návrate ad fontes. Koryfeji reformného hnutia kľačali pred hudobnými oltármi starovekého chorálu a palestrinovskej polyfónie, túžiac očistiť kostolné chóry od profánneho pachu.

Hodiny dotikali

Kastráti mali v roku 1903 svoje dni zrátané. Na svätopeterskú katedru nastúpil Pius X., horlivý hlásateľ ceciliánskych ideí. 22. novembra 1903 – ako inak, na deň svätej Cecílie! – vydal nový patriarcha Západu motu proprio (dokument publikovaný z pápežovej vlastnej iniciatívy) Tra le sollecitudini (Uprostred starostí), v ktorom odporučil substituovať kastrátov chlapčenskými hlasmi. Moreschimu mal zazvoniť umelecký umieračik. Nestalo sa tak, posledný falzetista zostal v pápežských službách až do Veľkej noci 1913.

V Sixtínskej kaplnke medzitým pristál orol Lorenzo Perosi – všestranný skladateľ a najmä tradicionalista, ktorému sa z presladených afektov kastrátov ježili vlasy.

Neúprosný Perosi dal pod Michelangelovými freskami stopku Moreschiho žiakovi Domenicovi Mancinimu v domnení, že ide o ďalšieho ilegálneho kastráta. Mancini spieval na nerozoznanie od svojho idolu, chirurgickou kastráciou však nikdy neprešiel (taliansky štát v roku 1870 deformáciu virility na spevácke účely oficiálne prohiboval). Perosi si nedal povedať. Manciniho špeciálnu vokálnu techniku považoval takmer za odtlačok čertových rohov…

Alessandro Moreschi. Kamenná tabuľka na hrobe rímskeho anjela. Zdroj: veranomonumentalcemetery.wordpress.com

Alessandro Moreschi sa po utiahnutí do ústrania zdržiaval v byte na Via Plinio len pár minút chôdze od dnešného Vatikánu. Zomrel ako 63-ročný pravdepodobne na zápal pľúc. Veľkolepé rekviem za posledného rímskeho kastráta viedol práve Lorenzo Perosi, ktorý nakoniec vzdal hold Moreschiho epochálnej muzikalite – možno aj s výčitkami svedomia.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Vatikánske fono-cylindre a platne pápežského mužského sopránu vznikali v dvoch „blokoch“: prvé matrice pre britskú spoločnosť Grammophone & Typewriter Company sa zrodili na jar 1902, ďalšia nahrávacia sesia bola na programe dňa v apríli 1904. Cyklus sedemnástich skladieb, z ktorých väčšinu tvoria Moreschiho sóla (zvyšok je prezentáciou dobového zvuku sixtínskych chóristov) vyšiel aj v CD kabáte.

Talentovaný mladík sa v pätnástich rokoch stal primo soprano Lateránskej baziliky, preto je prirodzené, že celý život inklinoval k duchovnej tvorbe. Záznam salónnej piesne Ideale Paola Tostiho je v Moreschiho diskografii vzácnou výnimkou.

Slávna Gounodova Ave Maria patrí k Moreschiho najznámejším, ale nie najlepším rytinám do zvukového mramoru. Spevákove lapsi ospravedlňuje pokročilý vek a primitívna nahrávacia technika.

Intonačná labilita, prehnané glissandá a neisté nástupy sú čiernym prachom usadeným na Giottovej freske ľudského hlasu… Zotrieť ho treba hodvábom úcty, emócií a umeleckej autenticity, ktorá sa dnes už nevidí. Modernému prejavu kontratenorov vo väčšine prípadov chýba archaická farba starých vatikánskych gobelínov nasiaknutých dymom boswellie…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár