Alica Flachová-Pastorová – z koncentračného tábora po špičkách na javisko Slovenského národného divadla

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Od príkoria, hladu a zimy oslobodili Angličania pred 75 rokmi v koncentračnom tábore Bergen-Belsen Licku, mladučkú tanečnicu Alicu Flachovú. V našom príspevku približujeme spomienky Licky, primabaleríny Slovenského národného divadla v Bratislave, ktoré napísala ako zrelý človek. Po desaťročiach sa v nich rozpamätúva na čas dospievania, ktorý prežila na hranici medzi životom a smrťou. Ale sen stať sa tanečnicou sa jej napokon splnil.

Autorka týchto riadkov venovala Alici Flachovej-Pastorovej (1928 Těšín – 2006 Bratislava) samostatnú kapitolu v knihe Maličká slzička. Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (Hudobné centrum, Bratislava, 2016) nazvanú Volali ju Licka. Názov kapitoly, z ktorej nasledovné riadky čiastočne štylizovane čerpajú, neevokuje trpké roky dospievajúceho dievčatka, ktoré chcelo celý život tancovať. Pomocou jej spomienok, upravených pre tento príspevok, dobových dokumentov a fotografií je možné napokon predložiť nekaždodenný obraz strádania, sily ducha, ale napokon i šťastia.

Alica Flachová-Pastorová (1928 – 2006), foto: zbierka Anny Flachovej-Hanusovej

Keby sme dnes stretli bývalú primabalerínu dosiek prvej divadelnej scény Slovenska, Alicu Flachovú-Pastorovú, o čom by sme sa s ňou chceli rozprávať? O tých úžasných inscenáciách, v ktorých mala šťastie tancovať? O tých desiatkach drinou naplnených krásnych liet na krídlach čarovného sveta tanca, baletu a divadla a o stovkách zodratých špičiek? Či o tom, ako jej tanec zachránil život?

Licka, ako volali doma Alicu, sa dočkala splnenia snov i stvárnenia hlavnej postavy z Labutieho jazera. Kým však pochopila, že táto labutia dvojrola je jednou z najťažších z celého klasického baletného repertoáru, trvalo to svoj čas. Divák si sotva uvedomí, že hlavná úloha v Labuťom jazere patrí k tým najťažším v klasickom balete vôbec, že na sólistku kladie neobyčajne vysoké výrazové a technické nároky.

Alica Flachová-Pastorová v predstavení Baletu SND Labutie jazero, foto: zbierka Anny Flachovej-Hanusovej.

Dotancovať tri dejstvá do konca nikdy nebolo pre Licku výhrou vopred. Keďže prekonala tuberkulózu, to bol doslovný zápas so samou sebou. Sily ju opúšťali, dych štrajkoval… Pri každom predstavení už v druhom dejstve priam neľudsky trpela – tak sa na jej rozprávanie pamätala jej sestra Anička. Ale vždy dotancovala. A potom ten pocit úľavy i šťastia. Podobne to bolo pri Júlii, Popoluške či Mášenke.

S postavami, ktoré stvárňovala, prežívala ich osudy, vstrebala ich do seba, vytancovala a vystískala si ich, denne s nimi vstávala a zaspávala. Zhovárala sa s nimi, zverila im všetko, čo jej práve napadlo. Iba o jednej skutočnej postave nepadlo zo strany Licky dlhé roky ani slovo. O postave z jej vlastného života nebola schopná rozprávať… S nikým! Takmer pol storočia si svoj život nechala iba pre seba. Bola to jej tajomná, nedobytná trinásta komnata. Snažila sa potlačiť to, čo prežila, nechcela, aby sa jej to plietlo do života. Ale nepodarilo sa. Raz svoj príbeh porozprávať musela.

Na jar v roku 1945 nemala vôľu žiť ani do zajtra, nevládala prehĺtať ani kvapky vody aby nezahynula smädom. Pred jej očami bola tma, okolo nej hlad, špina a smrť. A perspektíva? Žiadna. Jej myšlienky blúdili iba po stopách detstva, po všetkom tom, čo ostalo doma. Rozdiel medzi dobrom a zlom poznala vtedy iba z rozprávok.

Alica Flachová-Pastorová v detských rokoch, zdroj: internet

Doma u Licky sa hralo na klavíri, na husliach, spievalo sa, tancovalo. Najnadanejšia bola Anička, chodila na klavír, brat Michal bol výborným huslistom, hrával i v symfonickom orchestri. Aj Irča chodila na klavír a pri slávnostných príležitostiach účinkovala na akadémiách. Otec bol invalid, v prvej svetovej vojne prišiel o dlaň pravej ruky, keď chcel zachrániť zraneného kamaráta. Chcel odhodiť granát, ale ten vybuchol. Živil celú rodinu ako reprezentant jednej obchodnej firmy, neskôr si otvoril vlastný úspešný veľkoobchod. Deti vychovávala predovšetkým mamička. Zaoberala sa filozofiou, napísala aj knihu, v ktorej šlo o rodinný život a poslanie matky. Vraj ju poslala i prezidentovi Masarykovi.

Šesťročná Licka začala chodiť v Těšíne do baletnej školy. Každý ju poznal podľa veľkej bielej mašle vo vlasoch. Potom sa Flachovci presťahovali do Brna. Neďaleko nich sa nachádzala vychýrená baletná škola. Založil ju uznávaný tanečník, baletný majster Ivo Váňa Psota. Lickiným snom bolo tancovať v divadle, v takom naozajstnom veľkom a nádhernom – s kulisami, oponou, potleskom. Keď mohla tancovať, cítila sa šťastná, jej sen bol už na dosah. Ale v trinástich rokoch ju vyhodili z baletnej školy – iba preto, lebo pochádzala zo židovskej rodiny. Bola to prvá facka v jej živote – tanec nadovšetko milovala. Zobrali jej ho.

Odrazu ju krivda a bolesť zovreli vo svojich pazúroch. Spôsobili to nové okolnosti, ba nie, spôsobili to ľudia, ktorí sa dali zaslepiť, zmanipulovať… Raz sa vrátila zo školy domov s plačom, aj z nej ju vyhodili. Potom ju cudzí ľudia ozdobili žltou židovskou hviezdou. S ňou chodila po chodníkoch Brna tak dlho, kým židom nezakázali používať chodníky…

Ale čo boli Flachovci za židia? V ich rodine oslavovali Vianoce tak ako ich kresťanskí susedia, do synagógy sa chodievalo iba na židovský nový rok.

S. Prokofjev: Popoluška, Balet SND, 1951, Alica Flachová-Pastorová (Popoluška), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

„V novembri 1941 sme dostali oznámenie, že nás zaradili do transportu. Bolo to práve v deň, keď mala Anička jedenásť rokov… Zobrali nás celú rodinu naraz.“ uvádza Licka vo svojich rukopisných spomienkach. S Aničkou patrila k prvým deportovaným deťom vôbec. Hneď po príchode do cieľa oddelili mužov od rodín. „Mamu a nás deti ubytovali v Drážďanských kasárňach, ktoré náš – pôvodne tisícčlenný transport – natoľko zaplnil, že životný priestor jedného človeka určoval rozmer jedného až dvoch kufrov, na ktorých sme spočiatku aj spali. Takmer všetko, čo sme si z domu priniesli, nám zobrali.”

Len tie žlté hviezdy, tie im dovolili ponechať si a prikázali im nosiť ich aj naďalej. Bola to jediná dekorácia deportovaných. Neskôr ubytovali Licku s Aničkou v dievčenskom domove. „Rodičia uvítali túto možnosť, boli presvedčení, že nám s rovesníkmi bude lepšie.“ V izbe, v ktorej bývala Anička, sa tislo na tridsiatich metroch štvorcových tridsať mladých dievčat. Izba, v ktorej bývala Licka, nebola iná. Dievčatá si stúpali po nohách a po rukách, medzi ne sa vtisol hlad, okolo zúril týfus, ploštice a vši.

To bolo geto Terezín, ktorým prešlo vyše 140 000 deportovaných! Bola to prechodná zberná stanica, čakáreň na ceste k vyriešeniu tzv. židovskej otázky, teda k likvidácii ľudí – aj Licky.

Ilustračné foto k filmu „V tichu” režiséra Zdeňka Jiráského z roku 2014, ktorý vznikol podla story muzikologičky Agaty Schindler, autorky tohto článku. Zdroj: internet

Do Terezína prišla Licka cez Prahu, ako prvý rodinný transport z Moravy. Namiesto baletnej školy tam navštevovala terezínske záhradníctvo a pole. Spolu s ostatnými dievčatami pomáhala pri zbere kukurice a zemiakov. Vracali sa domov v podvečer unavené ako psy. V zime plietli rohože zo slamy a z hrdzavých drôtov. Rohožami sa v gete ohľaduplne prikrývali skleníky, dievčatám z nich krvácali doráňané ruky. Po práci sa sprchovali studenou vodou – teplú vodu a mydlo nevideli. Až po večeri, keď zjedli kúsok chleba, mohli sa konečne venovať sebe, z detských topánok definitívne vyrastajúcemu a prebúdzajúcemu sa telu, prvým láskam a intímnym rozhovorom. Všetky dievčatá boli určené na to, aby ich odviezli nevedno kam. Vlakové transporty z Terezína boli pre nich postrachom…

Ale múzy nemlčali!

Keď Nemci povolili v mimopracovnom čase v gete kultúrne aktivity, dostal život v tábore neuveriteľné dimenzie. Medzi internovanými boli mnohí vynikajúci umelci. Ich zásluhou sa v gete s tichým súhlasom nacistov v poniektoré dni uskutočnilo toľko koncertov a kultúrnych podujatí, ako v nejakom veľkomeste.

Všetko sa začalo biednym terezínskym krídlom bez nôh, podoprenom knihami. Ľudsky ponížení, trpiaci a hladní väzni, ktorí boli na slobode vylúčení z verejného života, prednášali v Terezíne básne a spievali. Postupom času ovládali celé opery a oratória, usporadúvali sólové koncerty, založili komorné súbory – ba dokonca i zbor a orchester. Koncerty sa uskutočňovali na povalách, v telocvičniach, umelci vystupovali v kasárňach, na dvoroch a obytných komplexoch. Hudba zohrala v Terezíne vo všetkých svojich podobách ničím nenahraditeľnú úlohu pri prekonávaní hladu a neistoty, čo bude zajtra, o týždeň, o mesiac…

A k tomu veľkolepému umeleckému dianiu patrila napokon i Licka. Medzi internovanými sa nachádzala jedna choreografka, ktorá sa ujala záujemcov o tanec. Po večeroch viedla pravidelné tréningy a nacvičovala divadelné scénky. „Tancovali sme, spievali známe ľudové piesne a väzni v hľadisku spievali s nami“, spomína Licka. Napokon sa dočkala sama veľkého dňa. Mala 15 rokov keď vystúpila v gete ako tanečnica – sólistka v zdramatizovanej poézii Françoisa Villona. „Šlo o kombináciu hudby, hovoreného slova a pohybových variácií, kde som tancom znázornila revolúciu a napokon aj smrť.“ Už sám farebný plagát, na ktorom bolo uvedené jej meno, evokoval vysokú úroveň, ktorú sa podarilo dosiahnuť i v skromných podmienkach. Na zachovanom plagáte nájdeme aj meno autora hudby, českého skladateľa Viktora Ullmanna, internovaného tiež Terezíne.

Plagát k predstaveniu François Villon v Terezíne. Autorom plagátu je pravdepodobne Heinrich Bähr, vznik cca. 1943-1944. Památník Terezín, Heřmanova zbierka.

Režisérka uvítala na premiére prítomných tak, ako keby sa práve nachádzali na slobodnej scéne veľkého divadla: „Jej slová boli revolučné, jej prejav, ktorý opakovala na všetkých reprízach, sme prv počúvali s otvorenými ústami, neskôr sme ho vedeli naspamäť.“ Revolučné Balady Françoisa Villona, básnika 15. storočia, neutrpeli na aktuálnosti, mali silnú vôľu zastať sa slabých a utláčaných, obnažiť pravdu a nebáť sa ju vysloviť. Na hre sa podieľalo pätnásť hercov, päť tanečníc, päť hudobníkov a technici.

Premiéra sa uskutočnila v provizórnej divadelnej sieni Magdeburských kasární s približne stopäťdesiatimi miestami a zaznamenala dvadsaťpäť repríz! Neskôr bolo predstavenie preložené na pôjd Hamburských kasární, „kde sme si svojpomocne vytvorili nové javisko a nové hľadisko pre dvestošesťdesiat divákov“. Tam sa hra uvádzala pri plnom obsadení hľadiska spolu pätnásťkráť. Jej úspech garantoval obsah diela – bola to obžaloba nevinne trpiacich ľudí a viera vo vyslobodenie.

Pred očami mala Licka aj po dlhých rokoch posledný obraz: prítmie na javisku narastalo, v pozadí viselo päť obesených, ich siluety vynikali, za nimi presvitala žiara vychádzajúceho slnka. „Môj výrazový tanec, tanec života a smrti, sprevádzal zbor obesencov.“ Až tuhé decembrové mrazy znemožnili ďalšie reprízy. Ale do tých čias si Licka na štyridsiatich predstaveniach s takmer ôsmimi tisícmi divákov vytancovala prvé skutočné ovácie publika. I keď nacisti obrali Licku o všetko, na lásku k tancu, ktorú nosila v srdci, nemali možnosť siahnuť.

V Terezíne smelo znieť všetko to, čo nacisti za jeho hranicami už dávno zakázali. Pre hudbu, ktorej autormi boli židovskí skladatelia, nastala v lágri konjunktúra. Napriek tomu, že bol táborový hudobný život stále viac narušovaný transportami na východ, väzni organizovali znovu a znovu nové podujatia, nahrádzali chýbajúcich, medzičasom odvlečených umelcov tými, ktorí ešte v Terezíne ostali. Zbor, ktorý poslali nacisti kompletne do plynovej komory, pozostával v Terezíne v tých priaznivejších časoch pre kultúru, až zo 150-tich spevákov. Mnohí účinkujúci, deti a dospelí, boli odvezení naraz na jeseň 1944.

A 19. októbra 1944, ako jedinú z rodiny Flachových, odvliekli aj Licku. Mala 16 rokov.

Dnes už nepoužívané koľajnice v Terezíne, zdroj: internet

Natlačená bola v preplnenom dobytčáku, bez jedla, bez vody a za katastrofálnych hygienických podmienok. Konečná stanica transportu bol Auschwitz – metropola holokaustu. „Hneď po príchode začali kápovia vykladať našu skromnú batožinu. Jeden z nich si všimol zlatú obrúčku na mojej retiazke a požiadal o ňu slovami: ‚Daj mi ju a ja ti zachránim život.‘ Jeho radu som počúvla. Pri selekcii som povedala doktorovi Mengelemu, že mám 18 rokov, že som zdravá a silná. Toto moje klamstvo rozhodlo o tom, že som nešla do plynu. Zaradili ma do transportu na prácu. Mnohé rodiny z nášho transportu rozdelili a časť poslali okamžite do plynu. A potom nastala pre mňa potupa: oholili moje bohaté vlasy, moja hlava ostala holá. Zobrali mi aj šaty, ktoré som mala na sebe. Z veľkého kopca handier mi ponúkli náhradu. Netetovali nás, na krku som nosila poznávacie číslo vytlačené na malom kúsku kože. Potom nám priniesli prvé jedlo. Niečo ako kapustnicu. Jedla som rukou. Predsavzala som si, že tam nebudem jesť vôbec. Ale pud sebazáchovy bol predsa len silnejší.“

Bola jeseň. Taká, ako keď nám dnes pod nohami šuchoce prvé popadané lístie, keď má svet farbu zlata.

Ale nie v hlavnom meste holokaustu. Tam stáli vyčlenené ženy celé dni vonku, pod nimi holá zem, okolo ostnaté drôty. Na vlak, ktorý ich mal odviesť do pracovného tábora, bolo treba čakať. Opakovane ich sčítavali, stáli v radoch s minimálnou možnosťou pohnúť sa. Celú tú večnosť počúvali prenikavé zvuky píšťaliek, ktoré sprevádzali väzňov na ceste, po ktorej sa nikdy nevrátili späť. Bola to cesta do plynu.

„Konečne prišiel pre nás, pre takmer tisíc zúbožených žien, vytúžený deň. Vydali sme sa na cestu vlakom, opätovne vagónmi pre dobytok, v zime a o hlade. Ale aj v nádeji, že miesto kde vystúpime, bude menej otrasné ako miesto, z ktorého odchádzame. Koncom októbra sme došli do malej dediny Kurzbach. Našou ubytovňou sa stali konské stajne. Diery v stenách sme zapchali slamou, aby sa nimi vietor hvízdajúc nepreháňal. Každej z nás pridelili veľké papierové vrece, také, v akom sa zvyklo predávať uhlie alebo koks. A určili nám i miesto na gavalci. Sto žien dostalo jedného veliteľa. Náš dozorca nebol Nemec, pochádzal z Českomoravskej vysočiny. Nebil nás pažbou pušky len za to, že sme zdvihli niekde zabudnutý zemiak. Zemiak – to bol pre nás jeden z mála zdrojov vitamínov. Od skorého rána sme nosili z lesa stromy, celé kmene! Boli ťažké, nasiaknuté vodou. Neraz som sa pod ich ťarchou podlomila a spadla. Vysoký sneh sa mi lepil na dreváky priviazané k nohe šnúrkou. Keď sa pretrhla, musela som pridelené tenké plátené šaty vždy o niečo skrátiť, pretože bez šnúrky by som nemohla v drevákoch chodiť, musela by som chodiť bosá….“

Ilustračné foto k filmu „V tichu” režiséra Zdeňka Jiráského z roku 2014, ktorý vznikol podla story muzikologičky Agaty Schindler, autorky tohto článku. Zdroj: Artcam

Každý deň ušli v krutých mrazoch vyše 12 kilometrov. Vrátili sa premoknuté na kosť, čo najrýchlejšie vliezli do ľadových vriec. „Vo veľkej zime sme okamžite zaspali únavou – a snívali o teple, o domove a maminom pohladkaní. Naša terezínska vychovávateľka bola v stajni s nami, bola našou spolutrpiteľkou.“ Bol to jej nápad osláviť Mikuláša spevom a navrhla, aby Licka vyjadrila piesne tancom. „Okolo holej hlavy mi omotali pančuchu, požičali mi červené trenírky, niekto mi dal blúzku a kostým tanečnice bol hotový. Mojím javiskom bola stredná časť žľabu, z ktorého zvykli piť kone a divadlo sa začalo! Počas zborovo spievanej piesne ‚Zaleť sokol, biely vták‘ sa zrazu rozleteli vráta a objavili sa esesáci spolu s lekárkou. V mojich žilách sa zastavila krv. Tentokrát odišli bez toho, aby nás potrestali.“

Mesiac po oslave Mikuláša ich poslali na pochod. Na ceste boli od rána do večera, po bitke o miesto na slame nocovali v studených stodolách. „Záležalo iba na dobrosrdečnosti sedliakov, či sme dostali teplú polievku alebo kúsok chleba. A skoro ráno sme šli ďalej. Kto potreboval oddych a sadol si, toho zastrelili. Pri ceste ležalo veľa mŕtvych a ich krv sa na bielom snehu zvláštne vynímala. Aj mňa počas pochodu opustila vôľa žiť. Od spolutrpiteľky, od malej Editky, som dostala pár faciek, tie mi zachránili život. Po týždňovom pochode smrti sme prišli do koncentračného tábora Gross Rosen. Tam sa opakovalo nekonečné sčítavanie väzňov.“

Počas nich sadali na Lickinu holú hlavu mráz, snehové vločky a strach. Tento tábor nebol vyhradený iba pre politických a rasovo prenasledovaných ľudí. „Stála som chrbtom k ostnatému drôtu, za ktorým počítali mužov. Jeden z nich upútal moju pozornosť a spýtal sa, či niečo nepotrebujem. Na druhý deň mi nenápadne hodil zubnú kefku a nožničky. Tie nám všetkým potom pomáhali odstraňovať ochlpenie na tele – dokázali sme sa ľahšie zbaviť vší, ktoré nás nepredstaviteľne žrali a prenášali životu nebezpečný škvrnitý týfus. Ten väzeň mi povedal, že je vrah.“

Deportácia nevinných ľudských bytostí do koncentračných táborov počas 2. sv. vojny, zdroj foto: internet

Po desiatich dňoch viezli v otvorených vagónoch pre dobytok zbedačenú spoločnosť na iné miesto: 50 väzňov bolo natlačených v malých nákladných vozňoch. „Nemohla som sa ani hnúť. Vagóny bez strechy nad hlavou a tá treskúca zima! A pritom tie hnačky! Míňali sme nejaké veľké mesto, keď sa práve na oblohe objavili lietadlá. V presvedčení, že to sú naši osloboditelia, sme začali mávať. Odpovedali priamym náletom na vlak. Bombami pokropili prednú časť vlaku, nie tú, kde som bola ja. Pri vystupovaní z trosiek bolo všade plno mŕtvych, musela som prekročiť i mŕtvolu jednej klaviristky.“

Potom šli pešo, niektoré v drevákoch, niektoré v jednej topánke, niektoré boso. Až kým nedorazili do tábora Bergen-Belsen. Tam ich dezinfikovali, aj ich handry nariadili vymeniť za iné.

„Vonku som sa musela vyzliecť, musela odhodiť to málo, čo som na sebe mala. Dostala som zavšivavené letné šaty a tenký letný kabát. Bolo to 11. februára 1945, na moje 17. narodeniny. V ten deň ma nahnali do bloku, kde nesvietilo svetlo, kde bolo asi 700 ďalších žien, ktoré hľadali miesto na spanie. Ráno som sa zobudila pod gavalcom na ľadovej zemi. Bola som v najhoršom bloku, bili a kopali do nás ako do psov. Pridelili ma na prácu do tkáčovne. Aký luxus! Po dvoch týždňoch však tkáčovňu zrušili. Naďalej som nemala pridelené miesto na spanie a každý večer som musela znova bojovať. Do umyvárne, ktorá mala slúžiť hygiene, odnášali zomierajúce. Ich nárek, prosby, ba i dotyky boli neznesiteľné. Nikto z nás nemohol pomôcť. Nám, ešte živým, tiekli nervy, mŕtvych bolo stále viac. Často sa ráno už nezobudili tie, ktoré nám večer predtým zaželali dobrú noc. V tomto tábore neboli plynové komory, ale o to drsnejší bol každodenný život. Esesáčky si na nás vysilených väzňoch ukájali svoj sadizmus. Z ľudskej kože si nechávali vyhotovovať rôzne suveníry, údajne aj tienidlá na lampy… V tom čase som už sotva stála na nohách. Všetky sme prežívali peklo na zemi, sotva sme sa vliekli. Napriek tomu nás nútili cvičiť. Kto sa nepredklonil dosť hlboko, ten dostal gumovou hadicou úder po hlave. Udreli aj mňa, následok si medzi vlasmi nahmatám aj dnes.

Ale osloboditelia sa nezadržateľne blížili, dobré správy o ich postupe sa dostali i do našich uší. Velitelia tábora potrebovali odstrániť svedkov ich brutalít. Vymysleli tzv. Schonungsbloky (šetriace bloky), do ktorých nahnali slabých a chorých. Po týždni bez vody a chleba boli všetci mŕtvi a po nich nasledovali ďalší. Selekcie týchto na smrť odsúdených vykonávala lekárka SS. Väčšina z nás mala v tom čase na tele už vredy následkom avitaminózy. Aj ja som bola pokrytá hnisom. Keď ma lekárka prezerala, povedala: ‚Teba som už niekde videla‘ Odpovedala som: ‚Áno, tancovala som raz v stajni na Mikuláša, vy ste tam boli lekárkou…‘ ‚Je to iba puberta‘, povedala na moje prekvapenie, čím mi v tomto momente zachránila život. Potom nám ale celý týždeň nedali prídel jedla. Esesáci odstavili aj vodu. Jedinou dostupnou tekutinou boli kvapky vody v latrínach. Lízala som ich. Horúčky a hnačky narobili svoje, viac ako dva dni by som už sotva vydržala. Pri živote ma držala už iba nádej, že moji rodičia žijú, že raz padnem do náručia mojej mame.“

Súrodenci Irena, Anna, Michal a Alica Flachoví, 1957, foto: Archív SND

15. apríla 1945 prevzali koncentračný tábor Bergen-Belsen Angličania – s neveľkým počtom tých, ktorým sa podarilo ako živé mŕtvoly prežiť a s množstvom tých, ktorých Nemci už nestačili odpratať. Všetkému bol koniec, Licka bola zachránená. Miesto jej vykúpenia dokladá zoznam „Bergen-Belsen’s Camp Survivors“ v zbierke Gedenkstätte Bergen-Belsen. Angličania chceli pomôcť, ponúkli konzervy s mäsom a masťou. Ale Lickin oslabený a doráňaný organizmus to položilo. Eminentným záujmom vynikajúcich lekárov bolo zachrániť ju. Mala brušný týfus, súčasne i zápal pľúc a pohrudnice. Lieky vhodné na liečenie jednej z chorôb boli kontraindikáciou pre ďalšie.

Antibiotiká ešte nejestvovali. Licka zmobilizovala všetky sily vychudnutého tela na kosť a kožu. Po vyše troch rokoch potupy, strachu, trýzne a hrôz sa stala vyhľadávaným výstavným objektom: ukazovali ju medzinárodným komisiám vyšetrujúcim zločiny nacizmu. V nemocnici musela zostať až do posledného možného termínu prepustenia. Domov odišla 5. augusta 1945 vlakom. Nie v dobytčáku, ale čistým nemocničným vozňom s bielou postelnou bielizňou. Na hranici Československa z vlaku vystúpila a bozkávala rodnú zem.

Po niekoľkomesačných pobytoch v liečebniach v Čechách a na Slovensku zvíťazila nad tuberkulózou. Keď jej lekár povolil vrátiť sa do baletnej školy, dobehla zameškané. A potom sa jedného dňa otvorila opona a Licka stála na špičkách na skutočnom javisku. Prv vo veľkom divadle v Olomouci, kde v rokoch 1949 a 1950 tancovala v baletoch Pan TwardowskiLuskáčik.

S. Prokofjev: Kamenný kvietok, Balet SND 1958, Alica Flachová-Pastorová (Bludička), foto: Karel Štoll/Archív SND

Od konca roka 1950 patrila do baletného súboru Slovenského národného divadla. Na premiére 18. marca 1951 bola už Popoluškou, sólistkou rovnomenného baletu Sergeja Prokofjeva. Počas ďalších dvadsiatich rokov sa predstavila v Plameňoch Paríža, Bachčisarajskej fontáne, Červenom maku, Šatôčke, Luskáčikovi, Laurencii, Trojrohom klobúku, Skrinke hračiek, Svätení jari, Dafnis a Chloe, Doktorovi Jajbolí, Paganinim a v ďalších baletných inscenáciách.

Slovenskému baletnému umeniu odovzdala svoj talent najprv ako sólová tanečnica a po aktívnej fáze aj svoje schopnosti ako dramaturgička a teoretička. V tejto komplexnosti sa podieľala na vytváraní scénicko-tanečnej tradície Slovenského národného divadla.

Vernisáž výstavy Tanečná kozmopolitka Alica Pastorová-Flachová, ktorú pripravil Divadelný ústav v spolupráci so SND, 11. 5. 2018, foto: René Miko

So svojím židovským pôvodom sa nikdy netajila, žila s ním celý život v tichosti tak isto, ako s vážne podkopaným zdravím. Pochovaná je na židovskom cintoríne v Brne.

Autor: Agata Schindler

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku