Allia Christa Varkondová: K významným výročiam Klubu priateľov Opery a SND som napísala knihu

Vo februári tohto roku uplynulo 30 rokov od založenia Klubu priateľov Opery Slovenského národného divadla (KPO SND). Jeho zakladateľkou bola PhDr. Allia Christa Varkondová, ktorá od r. 1970 štyridsať rokov pracovala ako vedúca hudobno-prevádzkového oddelenia a hudobného archívu Opery a Baletu SND. K výročiu KPO zostavila a na vlastné náklady vydala rozsiahlu, vyše 400 stranovú publikáciu Spoza roztrhnutej opony – nielen opernej.

Kniha je vzácna a bohatá nielen počtom strán, veľká formátom a krásna väzbou, je predovšetkým bohatá obsahom, vzácna dokumentárnou hodnotou, veľká myšlienkami a pozoruhodná vzťahom autorky nielen k opere, ale predovšetkým k ľuďom, ktorí ju tvoria. Vydanie knihy sa viaže aj na storočnicu našej prvej scény a je príležitosťou položiť niekoľko otázok autorke.

Pani Varkondová, najprv niekoľko viet o vás. Z vašej publikácie je zrejmé, že máte k vážnej hudbe a zvlášť k opere hlboký vzťah, ktorý je zároveň podložený odbornými vedomosťami. Ako a kedy ste ho získali?

Áno, mala som blízko k hudbe, aj keď som nepočítala, že práve hudbou sa budem živiť. Od svojich štyroch rokov som sa jej venovala – u blumentálskych rádových sestričiek, potom u Leopoldíny Strančíkovej z Zimmerovskej rodiny, aj u jej netere Valérie Marcingerovej, kam som chodila na hodiny klavírnej hry, súčasne v Kultúrnom stredisku na Vajnorskej ulici pod vedením baleríny Ruženy Hrůzovej zo SND na balet. Neskôr to bolo štúdium hry na husliach u dr. Ladislava Ledényiho a Hansiho Albrechta a spev u Marty Schimplovej. K tomu návštevy divadiel, koncertov, štúdium slovenčiny a hudby, neskôr už len teória a zákonitosti hudby.

Napriek všetkému, čo ste vymenovali, nestali ste sa koncertnou umelkyňou, ani speváčkou, či baletkou. Prečo ste si vybrali práve prácu v archíve?

Môj otec po rôznych životných skúsenostiach, aj keď len za krátkych nedožitých 45 rokov, mi pri mojej osemnástke zanechal svoje vizionárske „krédo“, že by ma najradšej videl pracovať v nejakom archíve. Už počas štúdia ma inšpiroval známy mestský archivár Johann Nepomuk Batka (1845 – 1917), ktorý zviditeľňoval Bratislavu priateľskými a organizačnými vzťahmi s významnými európskymi osobnosťami, tiež Marcel Prawy, ktorý predstavoval operných umelcov vo viedenskej televízii.

Po ukončení univerzitných štúdií nás profesori – Kresánek, Burlas, Šedivá… nabádali, aby sme publikovali svoje odborné práce v časopisoch. Začínala som článkom o hudobnom archíve chrámu a kláštora v Hronskom Beňadiku, ktorý stráži zúžený vstup na stredné Slovensko, oddávna nazývaný Slovenská brána. Na úvod som sa viac rozpísala, preto Igor Vajda z redakcie Hudobného života, ešte na Palisádoch, mi napísal nad článok „Krásy Slovenska?“ a dal mi ho prepracovať! Neskôr som však už publikovala pravidelne a prijali ma aj do Slovenského syndikátu novinárov.

Archív Opery a Baletu Slovenského národného divadla sa stal vaším celoživotným pracoviskom. Kedy ste tam nastúpili?

V r. 1969 som sa prihlásila na konkurz na miesto vedúceho hudobno-prevádzkového pracoviska v SND, kam ma z viacerých uchádzačov prijal šéf Opery SND Tibor Frešo. Tým som naplnila otcovo želanie. Moje pracovisko mi poznačilo život novými vedomosťami a významnými známosťami. Fascinovala ma spolupráca s každou osobnosťou v divadle – od hudobných skladateľov, dirigentov, režisérov, operných sólistov, orchestrálnych hráčov…, a tie ich spomienky, nezabudnuteľné!

Začiatkom roku 1990 ste založili Klub priateľov Opery Slovenského národného divadla. Čo vás priviedlo na túto myšlienku?

Myšlienku o založení občianskeho združenia KPO SND, som spracovala ešte začiatkom 80. rokov, ale nebol oň záujem. Až počas natáčania filmového spracovania opery Svätopluk v lete 1989 som o tom rozprávala sólistom, o. i. aj Jurajovi Hrubantovi, ktorý sa stal od 1. septembra 1989 šéfom opery a začal ma súriť, kedy už spustím ten svoj projekt – Klub priateľov Opery SND? Keďže podklady a stanovy som mala pripravené, prvé klubové stretnutie bolo 10. 2. 1990. Prekvapil ma mimoriadne veľký záujem obecenstva o tento klub, ktorý stále rástol. Jeden z vrcholov náš klub dosiahol v r.1995, keď vďaka dr. Heinzovi Irrgeherovi sme sa po mojom referáte vo Viedni stali členmi medzinárodného Klubu priateľov operných domov pod egidou slávneho operného skladateľa a novátora Rolfa Liebermanna.

Činnosť Klubu spočívala a dodnes spočíva, stručne povedané, v pravidelných stretnutiach členov s hosťami z radov operných umelcov, návštev operných predstavení, organizovaní zájazdov za operou. Toto občianske združenie od jeho vzniku rešpektuje a uznáva aj vedenie nášho operného domu. Vy ste však vo svojom úsilí išli ešte ďalej.

Považovala som za vhodné, aby Klub mal svojho patróna priamo z divadla. Po zrelej úvahe som oslovila vtedy už legendu slovenskej opery, sopranistku, národnú umelkyňu prof. Máriu Kišonovú-Hubovú a ona moju ponuku ochotne prijala. Časom si toto fórum obľúbila a zžila sa s ním natoľko, že nechýbala takmer na žiadnom z jeho podujatí. Ako čestná predsedníčka až do svojho nenávratného odchodu 11. 8. 2004 statočne stála pri mne celých 14 rokov.

Vaša kniha je venovaná 30-ročnej histórii Klubu priateľov Opery. Vytvorili ste však dielo, ktoré mapuje nielen spomínaných tridsať rokov Klubu, ale je to zároveň história našej prvej scény za takmer štyridsať rokov jej existencie (od r. 1970 do roku 2007). V knižke nájde čitateľ recenzie predstavení, portréty skladateľov, spevákov, dirigentov, baletných umelcov a mnohé ďalšie materiály, nehovoriac o fotografiách. Pripomínate aj prácu ľudí, ktorí vám pri činnosti KPO SND celých dvadsať rokov nezištne pomáhali. Napokon ste sa rozhodli dať všetko spomínané takpovediac „pod jednu strechu“ a sprístupniť záujemcom o dianie v opere či klube.

Črtala sa možnosť zozbierané dokumenty dať do knižnej podoby, najmä k blížiacim sa významným výročiam SND i Klubu. Zlatý punc moja kniha získala v spolupráci s výtvarníčkou, akademickou maliarkou, doc. Xéniou Bergerovou, ArtD.

Na záver si neodpustím otázku: prečo názov Spoza roztrhnutej opony?

Prečo „Spoza roztrhnutej opony – nielen opernej“? Určite sa zblížiť so svetom na oboch stranách tajomnej opony. To však už nechávam na čitateľa…

Rozprávala sa: Mirjana Šišoláková

PhDr. Allia Christa Varkondová sa po 20 rokoch obetavej práce vzdala vedúcej funkcie Klubu priateľov Opery SND a stala sa jeho čestnou prezidentkou. Klub pokračuje v posledných desiatich rokoch v činnosti pod vedením prezidentky PhDr. Alexandry Ostertagovej. V súčasnosti má 250 členov. Medzi nimi je stále deväť zakladajúcich členov, zanietených priateľov opery, verných klubu už celých tridsať rokov. Naďalej sa uskutočňujú pravidelné stretnutia s hosťom, návštevy operných predstavení nielen v Bratislave, ale aj v Banskej Bystrici či Košiciach, ako aj cesty za operou do zahraničia. (To, samozrejme, neplatilo v tomto roku 2020, keď boli možnosti rôznych aktivít kvôli pandémii koronavírusu obmedzené).

Klubové stretnutia s hosťami sú obľúbené nielen u členov, ale aj u pozvaných hostí. Hostia radi predvedú niečo zo svojho umenia, zaspomínajú si na svoje začiatky, pochvália sa úspechmi, prezradia čo-to zo súkromia a porozprávajú zážitky z profesionálneho života. Klub má dobrú spoluprácu s Opery SND.

Kniha sa dá objednať a kúpiť na e-mailovej adrese: snd100.kpo30@gmail.com, alebo na telefónnom čísle: +421 905 391 641. Treba uviesť svoje meno, adresu a telefónne číslo (kvôli doručeniu kuriérom). Cena knihy je 70 €.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!