Andrej Kucharský ako lyrický tenor

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nad názvom článku pokrútia hlavou tí, čo ho počuli spievať napríklad v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy na javisku Opery SND ako hosť vytvoril skvelého dramatického Cania v Komediantoch, výbušného Ondreja v Suchoňovej Krútňave (ktorého spolu s Martou Nitranovou kreoval aj v mníchovskom Theater am Gärtnerplatz) alebo prepožičal svoj hlas a svoje herectvo sfilmovanej verzii Verdiho Otella režisérky Drahomíry Bargárovej.

V čase nástupu do súboru bratislavskej opery bol však výsostne lyrickým tenoristom, ktorý priniesol „čerstvú krv do divadla, v ktorom vtedy kraľoval dr. Gustáv Papp ako dramatický tenor, Janko Blaho kombinoval ešte aj veľké úlohy s charakterovými postavičkami a kde v podstate buffo tenor Alexandra Baránka musel suplovať nedostatok lyrického tenoristu (napr. v Pucciniho operách). A vtedy prišiel absolvent operného spevu z Vysokej školy múzických umení, ktorý ako žiak povestného „výškara“ Imricha Godina bol ozdobou viacerých domácich operných inscenácií, pokým ho nezlákali široké diaľavy Ruska (1961 – 1963) a potom zasa Nemecka (od 1965). Podrobné údaje o jeho medzinárodnej kariéry dramatického tenoristu popísala na stránkach Opera Slovakia v roku 2017 Elena Martišová-Blahová TU…

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, 1963, Andrej Kucharský (Lenskij), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Kucharského debut v Opere Slovenského národného divadla v roku 1956 v úlohe Lenského z Čajkovského Eugena Onegina som ešte nezažil (aj vzhľadom na mojich trinásť rokov), no v úlohe ruského romantického básnika som ho čoskoro nato viackrát obdivoval. Osobitne si pamätám neskoršie predstavenie (z roku 1958), v ktorom debutoval v Opere SND ako Onegin ďalší absolvent VŠMU Juraj Oniščenko. Skúsenejší Kucharský svojho mladšieho nového kolegu v súbore počas celého predstavenia priateľsky sledoval a podporoval a pri klaňačkách ho veľkoryso nechal vychutnať hlavné prejavy nadšenia publika.

Tenoristov timbre vtedy viacerí označovali ako slovanský (resp. ruský) pre jeho mäkkosť a žiarivú farebnosť a spevák to v Lenskom dokonale demonštroval. Už v prvej árii (Tak ťa ľúbim, Oľga) výborne vystihol mladistvú zaľúbenosť svojho hrdinu, kým v meditatívnej árii pred súbojom (Kde ste vy moje mladé časy) sa do jeho hlasu dostal aj tmavší, melancholický tón. Po nej vždy nasledovali ovácie bratislavského publika. Ale s očakávaním sme s bratom Jaroslavom Blahom vždy čakali aj na dianie na plese u Larinovcov (4. obraz opery), jeho hádku s Oneginom vrcholiacu výkrikmi (Však vy, zvodca žien ste nepočestný, po čom nasledovalo Oneginovo Ešte slovo a ja vás zabijem) a napokon na tenoristov dojemne lyrický spev v ansámbli (v tomto dome).

D. F. E. Auber: Fra Diavolo, Opera SND, 1957, Anna Martvoňová (Zerlina), Andrej Kucharský (Lorenzo), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V druhej časti sezóny 1956/57 (kedy som už pravidelne navštevoval operné predstavenia) som ho najprv „objavil“ v Auberovej komickej opery Fra Diavolo, z ktorej 24 repríz som navštívil aspoň tretinu, spočiatku najmä preto, že v titulnej úlohe vytvoril môj strýko Janko Blaho svoju poslednú veľkú virtuóznu kreáciu. Ale obdivoval som aj dirigenta Gerharda Auera, ktorý skladateľovu predohru k opere (rovnocennú s overtúrami Rossiniho) naštudoval priam majstrovsky. Veľkým prekvapením bol však pre mňa hlas mladého Andreja Kucharského, ktorého exportná vysoká poloha sa síce nemohla prejaviť v Lorenzovej árii, no spevák si to vynahradil v nádhernom „céčkovom súboji“ s Jankom Blahom v druhom dejstve.

V sezóne sa Kucharský dostal k ďalším tenorovým úlohám väčším i menším. V pochmúrnej inscenácii Wagnerovno Blúdiaceho Holanďana bol jeho Lodník s piesňou o južnom vetre zábleskom svetla. Vytvoril aj jednu zo svojich najprofilovejších úloh lyrického odboru – Vojvodu z Mantovy z Verdiho Rigolletta, kde jeho spev kulminoval v známom kvartete preloženom do slovenčiny ako Deva moja ty si krásna. Zároveň sa po prvý raz stretol s Pucciniho opernými postavami a práve v úlohe Cavaradossiho vhodnej pre spinto tenoristov. Už tu naznačil, že jeho hlas sa bude v budúcnosti uberať aj k dramatickejším vokálnym partom. Spolu so majstrovským Scarpiom Bohuša Hanáka a spoľahlivou Toscou Štefánie Hulmanovej zachránili kvality konvenčne režírovanej inscenácie (Štefan Hoza).

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 1957, Andrej Kucharský (Cavaradossi), Štefánia Hulmanová (Floria Tosca), foto: Gejza Podhorský/ Archív SND

K menším, ale spoľahlivo stvárneným úlohám v nasledujúcej sezóne, patril napríklad jeho Vítek z Wasserbauerovej inscenácie Smetanovho Dalibora, ktorej dogmatický kritik vyčítal, že Vítek s Jitkou neboli pravými reprezentantmi pracujúceho ľudu. V závere sezóny potom Kucharský (po boku s Melisandou Marie Kišonovej-Hubovej) vytvoril zasneného Pelleasa v prchavo impresionistickej inscenácii jedinej Debussyho opery. Neopájal sa hlasom, ale disciplinovane kreoval part nesmierne náročný na vystihnutie detailov a neurčitých emócií.

C. Debussy, Pelléas a Mélisanda, Opera SND, 1958, Andrej Kucharský (Pelléas), Mária Kišonová-Hubová (Mélisanda), foto: Gejza Podhorský / Archív DÚ

V nasledujúcich sezónach sa rozlúčil s menšími úlohami najprv v mladistvom „nahrávačovi rytiera des Grieuxa študentovi Edmondovi (1958) z Pucciniho Manon Lescaut, hoci o pár rokov neskôr by už určite spieval hlavného hrdinu, ktorého vokálnym nárokom príliš nevyhovoval ani jeden z jeho kolegov. Bol aj disciplinovaným Jacquinom v Beethovenovej opere Fidelio alebo Svätoplukom ml. v historickej premiére druhej Suchoňovej opery.

Repertoár veľkých úloh si doplnil o Rudolfa v Pucciniho Bohéme, kde spolu s Oniščenkom alebo Šimanovským (v úlohe Schaunarda) rozpútaval salvy smiechu pri bohémskych huncútstvach a kde spolu s Annou Marvoňovou dojímali divákov vrúcnym spevom k slzám. Hoci ani v tom čase už nebol vysloveným mozartovskym či rossiniovskym interpretom, jeho kreácie Dona Ottavia a Tamina v Mozartových operách alebo grófa Almavivu v najznámejšom Rossiniho diele mali kvalitnú úroveň. Je zaujímavé, že z Barbiera zo Sevilly si dnes príliš nepamätám spôsob interpretácie grófových árií, ale skôr komické scény, kde Kucharský zámerne bufóznym hlasom spieval Boh vás pozdrav milý pane.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1960, Juraj Oniščenko (Fiorillo), Andrej Kucharský (Gróf Almaviva), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V trocha nudnej inscenácii Sadka od Rimskeho-Korzakova sme ako dychtiví diváci zvykli čakať na áriu Indického kupca, ktorú kreoval štylisticky presne a jemne a jeho interpretáciu sme mohli porovnávať vďaka rozhlasovým operným nahrávkam s interpretáciou slávnych ruských tenoristov Kozlovského a Lemeševa. Dramatickejší part Turidda z prvej veristickej opery spieval len krátko, keďže na dva roky odišiel spievať do Novosibírska. Keď sa vrátil v posledných dvoch sezónach do SND, jeho hlas už znel jasne ako spinto tenor, čo potvrdil ako Max vo Weberovom Čarostrelcovi a najmä ako Hermann v Čajkovského Pikovej dáme.

Treba ale pripomenúť, že počas pôsobenia v Opere SND vstupoval aj do starších inscenácií. Pri jeho prvom vystúpení v úlohe Pinkertona sa po jeho vysoko „c“ v závere prvého dejstva rozpútal potlesk, ktorý úplne prehlušil záverečnú orchestrálnu dohru. Z ďalších doštudovaných úloh spomeniem aspoň Dona Josého. Toho si po dvanástich rokoch zopakoval už ako v NSR etablovaný úspešný tenorista počas Bratislavských hudobných slávností, kde bola jeho partnerkou Stefania Toczyska, neskôr mimoriadne úspešná na zahraničných javiskách (opäť ako Carmen som ju videl v roku 1984 vo veronskej aréne).

C. M. von Weber: Čarostrelec, Opera SND, 1963, Alžbeta Svobodová (Anička), Andrej Kucharský (Max), Anna Kajabová-Peňašková (Agáta), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Lyrickú anabázu Andreja Kucharského ukončujem spomienkou na jeho bratislavský koncert, na ktorom po prvý raz na Slovensku odznelo Lamento di Federico z Cileovej L´arlesiany. Aj tento výber bol svedectvom toho, ako spevák sleduje svetové operné dianie a ako v ňom hľadá inšpirácie. Od jeho smrti uplynulo desať rokov, zomrel 17. januára 2010 v nemeckom Oberhachingu. Spomienku na neho nám sprítomňuje aj jeho vnučka Michaela Šebestová svojimi úspechmi na operných a koncertných javiskách.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár