Angelo Masini, cárovo operné eso

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Podával si ruky s Verdim aj s ruským cárom, jeho vesmírom však mali byť podrážky, topánky a čižmy. Z obuvníka Angela Masiniho vyrástol jeden z najvýznamnejších tenorov 2. polovice 19. storočia. Od úmrtia rodáka zo severotalianskeho Forlì uplynulo 28. septembra t.r. 95 rokov.

Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Herakleitov výrok citovaný Platónom, v starogréckej podobe πάντα ῥεῖ, panta rhei, zvestuje, že voda v rieke života sa stále obmieňa. Prúdi a nikdy nie je rovnaká. Grécky filozof nám nechce odkázať, že čosi nesmieme spraviť dva razy. Učí nás, že to, čo píšeme prstom na vodu, nemôže byť večné.

Premenlivosť gréckeho panta rhei prenasledovala talianskeho tenora Angela Masiniho už od detstva. Keď sa 28. novembra 1844 po prvý raz usmial (alebo zamračil?) na svet, neskončil v maminom objatí. Na vine boli zákony vtedajšieho pápežského štátu, ktoré nedovoľovali nezosobášenému páru vychovávať vlastné dieťa. Chlapec sa na prvých päť rokov života dostal do pestúnskej starostlivosti Teresy Farneti, ktorá sa mu snažila nahradiť teplo domova, cudzia sukňa však po mame nevonia.

Angelo Masini v kruhu, symbole večnosti, zvečnený Romolom Liveranim. Zdroj: wikipedia.org

V ústrety rodičovskej náruči sa budúci primo tenore petrohradského talianskeho ansámblu mohol rozbehnúť až koncom októbra 1850, kedy bol vrátený rodičom. Tí si medzičasom povedali áno. Prečo sa Stefano a Maria Zoli nemohli vziať skôr, je res abscondita.

Z obuvníka tenor

Otec priúčal Angela obuvníckemu remeslu a predstavoval si, že syn po ňom jedného dňa prevezme živnosť. Cothurnarius, ako sa v latinských matrikách označoval obuvník, však pre spevavé dieťa nebola tá najlepšia cesta. Spevácky autodidakt ale v hudobnej škole v rodnom Forlì príliš nevynikal (pravdepodobne sa dlhšie zbavoval nesprávnych návykov pri fonácii). Na prahu dospelosti si „buchol päsťou do stola“ a odišiel do Bologne. Predspievanie u dobovej sopránovej divy Virginie Gazzuoli Boccabadati bolo lux in tenebris a svetlom na konci tunela.

Talianske slovo bocca je potomkom latinského bucca a dáva meno ústam. In bocca al lupo hovoria Taliani, keď chcú komusi zaželať úspešný pracovný výkon. Každá nová príležitosť je vlčou tlamou.

Chvíľa oddychu. Aneglo Masini na vrchole kariéry lavírujúci medzi Ruskom a Talianskom, si veľa oddychu neužil. Zdroj: wikipedia.org

Výlet do mesta akademických talárov mal zmysel a začínajúci tenor sa po bolonskej skúsenosti cítil spokojnejší. Dovtedy si možno pripadal, že balansuje na lane života bez istenia.

Záchvaty paniky

Sľubného talentu sa napokon ujala belliniovskými melodickými púpavami ovenčená sopranistka Gilda Minguzzi pôsobiaca vo Forlì, pretože Angelo sa z finančných dôvodov nemohol odsťahovať do Bologne. Nedostatok financií sa vznášal ako tieň aj nad lekciami, ktoré Aneglovi dávala dáma s typickým operným menom Gilda (referujúc o hlavnej sopránovej hrdinke z Verdiho Rigoletta).

Spevákov umelecký vývoj komplikovali záchvaty paniky. S kolenami roztrasenými ako osika nemal úspešnú kariéru vôbec istú, najmä nie potom, čo zlyhal v bolonskom predstavení Donizettiho Favoritky a dirigent Mariani sa na adresu tenorového eléva vyjadril dosť nelichotivo. 

Angelo Masini mal v čase bolonského fiaska už za sebou debut v Belliniho Norme a trojročnú scritturu pre divadlo v Cagliari. Sivou eminenciou za riadkami prvej sólistickej zmluvy bol impresário Scalaberni, ktorý mladodramatickému tenorovi veril. Správne odhadol, že panické stavy sú daňou za spevákovo traumatické detstvo a pominú, len čo sa umelecky a finančne postaví na vlastné nohy. Postavil sa na ne až tak, že v roku 1904 patril k prvým obyvateľom Forlì, ktorí vlastnili vtedajšiu nevídanú technologickú novinku, auto.

Úspech dával na seba čakať. Masiniho Radamès však neskôr bral dych aj Verdimu. Zdroj: wikipedia.org

S majetkom šľachtica financoval v rodnom meste fundáciu strednej hudobnej školy a obrazne pred ním skladal cylinder aj papà Verdi. Poďme však step by step.

Druhá šanca

Masiniho rast nebol výbuchom supernovy. V Cagliari, kde do jeho repertoáru pribudli prvé dve verdiovské kreácie (Alfredo v Traviate a Ernani) sa ešte cítil ako nemotorná a nezrelá hruška. Šesť mesiacov trvalo, kým sa po incidente v Bologni opäť ukázal publiku. Anno Domini 1869 sa tenore bentornato predstavil v Tortone opäť v kostýme Donizettiho Fernanda z Favoritky a za necelé tri operné hodinky sa stal tenorovým favoritom večera. Reparát nemohol dopadnúť lepšie.

In principio bola moc impresária Scalaberniho, ktorý predával svojho chránenca do Mantovy, Ravenny, Pisy, ba aj do Turína, Ríma či do Florencie, ergo do divadiel, kam siahala jeho manus dextra, pravica. Kariéry operných sólistov sa na seba podobajú, dve rovnaké by sme však nenašli tak, ako (pravdepodobne) nenájdeme dva navlas rovnaké odtlačky prstov.

„Odtlačok“ svojho hlasu Angelo Masini nechal v Donizettiho operách Lucrezia Borgia, Don Sebastiano a Poliuto. Do povedomia melomanov sa zapísal jeho zmysel pre tvorbu legátovej sínusoidy a kultivovaná práca s mezza voce, s ktorým spôsoboval efekt hladkania neviditeľného zamatu.

Klobúčik Masinimu v role Verdiho Vojvodu rozhodne pristal. Zdroj: wikipedia.org

Masiniho prvým operným „výšľapom“ mimo vlasti bol portugalský Lisabon, kam docválal na imaginárnom koni verdiovskej hudobno-psychologickej sily. S Vojvodom z Rigoletta rozdúchal pahrebu miestneho operného ohniska natoľko, že z nej vyšľahli plamene belcanta a Portugalci Masinimu ponúkli kontrakt na celú sezónu.

Stretnutie s Verdim

Nakladateľ Giulio Ricordi sa s Masiniho menom po prvý raz stretol na audícii v La Scale, kde sa práve uvažovalo o vhodnom kandidátovi na európske „turné“ ansámblu Scaly s Verdiho Requiem. Ricordiho hlas mal váhu olova.

Angela Masiniho čakal Paríž, londýnska Albert Hall a Hofoper vo Viedni. Aj tam tlieskali sotva 31-ročnému tenorovi, ktorý sa svojho partu v Requiem zhostil so zdanlivo antagonistickou zmesou religióznej pokory a speváckej extrovernosti.

Veniec lóží vo Faenze. Miestne divadlo nesie Masiniho meno (Teatro Masini). Zdroj: wikipedia.org

Introitus do ríše verdiovskej poetiky bol stávkou na správnu kartu. Predstavenie Aidy v parížskom Théâtre des Italiens pod vedením skladateľa prinieslo divadlu najvyššie príjmy, aké kedy malo. Exportná Aida v roku 1875 doviedla Masiniho až pod pyramídy.

Úctu mu vzdal aj cár

Rodné Taliansko ho koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia počuje čoraz menej, zato frekvencia Masiniho vokálnych exhibícií v Rusku a v Španielsku rastie geometrickým radom. Do zeme Ivana Hrozného sa dostáva v roku 1876 v spoločnosti Aidy Teresiny Stolz. Ruské sezóny strieda Varšava, Mníchov a Barcelona. Katalánci si priali, aby Masiniho tenor zvonil v ich krajine sedem rokov, o slovo sa však hlásil aj cár.

Do Ruska sa spinto tenor z Forlì opäť dostáva v roku 1888 a opiera sa o silnú základňu miestnych priaznivcov. V krajine pozlátených cibuľovitých kupol a Čajkovského jemných melodických nití Masini s prestávkami prežil bezmála tridsať rokov a štyridsaťtri sezón. Jeho pestrý repertoár v Rusku obohatili slovanské tituly, medzi nimi Dvořákova Rusalka naštudovaná v taliančine.

Opona v Teatro Masini vo Faenze pripravená odhaľovať operné inotaje. Zdroj: wikipedia.org

Angelo Masini sa s operným svetom rozlúčil v roku 1905. O jeho význame pre mediteránne interpretačné umenie svedčí Verdiho túžba obsadiť ho do svojho Otella a Falstaffa. Už to, že prešiel prísnym súdom Verdiho uší, vzbudzuje zvedavosť, ktorú žiaľ nemôžeme ukojiť nahrávkami. Svetový hlas z Forlì navždy zmĺkol 28. septembra 1926 a na gramofónový testament bol žiaľ skúpy.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Radamès v Aide bol pre Forlíčana krídlami Sfingy, na ktorých obrazne lietal až k najvyšším ornamentom divadelných lóží. Táto Carusova nahrávka vstupnej árie egyptského bojovníka vznikla len šesť rokov po Masiniho odchode z javiska.

Áriu Lenského z Eugena Onegina spieval Masini podľa dobového zvyku vo Verdiho reči. Jeho spolupútnik Giuseppe Anselmi sa s obľúbeným číslom lyrických tenoristov popasoval v masiniovskom duchu. Platňa je datovaná do roku 1909.

Galliano Masini zdieľal s Angelom Masinim priezvisko, dar tenorových zvonov v hrdle a zopár lyžíc zo spoločnej repertoárovej „polievky“, nie však rodinnú DNA. Angelov menovec sa nám pripomenie v ballate z Verdiho Rigoletta.

Operný svet prelomu 19. a 20. storočia však registroval ešte jedného Angela Masiniho. Tenorovým vysokým cé však nikoho neprikoval ku stoličke, bol to bas. Angelo Masini-Pieralli pochádzal z Toskánska a jeho operným hracím poľom boli najmä španielske a katalánske zeme, v piesni Por tí sa zrejme cítil ako ryba vo vode.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár