Anketa opernej kritiky – hodnotenie sezóny 2021/2022

Internetový časopis Opera Slovakia aj tento rok prináša hodnotenie opernej sezóny na Slovensku v podobe Ankety opernej kritiky, v ktorej sa k uplynulej sezóne 2021/2022 vyjadrila pätica slovenských recenzentov: Dita Marenčinová, Michaela Mojžišová, Viera Polakovičová, Vladimír Blaho a Pavel Unger.

V rámci stručnej úvodnej rekapitulácie prinášame prehľad nových produkcií, predovšetkým všetkých troch slovenských operných divadiel v sezóne 2021/2022, ktoré sú na Slovensku primárnymi a štátom zriaďovanými inštitúciami na tvorbu, prevádzku a kultivovanie operného umenia.

Opera SND uviedla v 102. sezóne dve nové inscenácie, Verdiho La traviatu a Dvořákovu operu Čert a Káča. Okrem týchto premiér operný súbor SND pripravil Galakoncert pri príležitosti 70. narodenín Petra Dvorského, koncert Čarovné noci v opere, projekt Príbeh hudby s podtitulom Tajomstvá ľudského hlasu (v spolupráci s Bratislavským chlapčenským zborom) či záverečný openair koncert sezóny Letné gala SND na Námestí M. R. Štefánika pred novou budovou SND.

Operné štúdio SND okrem viacerých koncertov uviedlo tri nové operné inscenácie – Zuzanku Hraškovie od Jozefa Grešáka, Dido a Aeneas od Henryho Purcella a Petra a Luciu od Mira Bázlika.

Opera SND sa v minulej sezóne stala novým členom asociácie operných domov a festivalov v Európe – Opera Europa. Slovenské národné divadlo predstavilo 103. sezónu.

Štátna opera v Banskej Bystrica pripravila svojim divákom tri nové inscenácie – Pucciniho Turandot (prvé uvedenie v Banskej Bystrici), Donizettiho Favoritku a slovenskú premiéru opery pre deti Malý princ od anglickej skladateľky Rachel Portman. Štátna opera v Banskej Bystrici predstavila sezónu 2022/2023.

Operný súbor Štátneho divadla Košice ponúkol štyri nové inscenácie – Kálmánovú operetu Vojvodkyňa z Chicaga, Donizettiho Roberta Devereuxa (inscenácia bola kvôli pandémii koronavírusu uvedená v online premiére v máji 2021, ale v sezóne 2021/2022 zaznela aj premiéra za prítomnosti divákov), Massenetovho Werthera a Pucciniho Toscu a viacero ďalších produkcií – online premiéru operno-činoherného predstavenia La traviata/Dáma s kaméliami (tiež bola po svojej online premiére v januári 2021 uvedená aj premiéra pred prítomným publikom v januári 2022) či premiéru samostatného inscenovaného projektu Petra Mazalána s názvom Už stačí/Ich habe genug. V koncertnom uvedení zaznela v Košiciach Tretia symfónia Henryka Mikołaja Góreckého a scény z opery Richarda Wagnera Tristan a Izolda. Štátne divadlo Košice predstavilo plány na novú sezónu 2022/2023.

Operné produkcie a koncerty prinášali aj všetky tri štátne koncertné telesá, súkromní producenti či rôzne inštitúcie a občianske združenia. O udalostiach celej sezóny 2021/2022 si prečítate v online archíve Opera Slovakia TU…

Na otázku „Ako hodnotíte uplynulú opernú sezónu na Slovensku, čo vás na nej najviac zaujalo a čo naopak sklamalo?“ odpovedali v Ankete opernej kritiky Opera Slovakia piati slovenskí recenzenti:

Edita Marenčinová
muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

V uplynulej sezóne 2021/2022 som videla všetky predstavenia a premiéry, ale iba v opere Štátneho divadla v Košiciach. Operný súbor pripravil 8 premiér, (sic!), tri spoločne s činohrou (J. S. Bach – H. Hesse: Už stačí/Ich habe genug, obnovenú a zrekonštruovanú opernú inscenáciu La traviata, kde vybrané operné árie zazneli v prepojení s textom a scény z opery Tristan a Izolda, tak isto prepojené textom). Spolu s novými inscenáciami Massenetovho Werthera, Pucciniho Toscy, operety Vojvodkyňa z Chicaga a po prvýkrát pred divákmi uvedeného Donizettiho Roberta Devereuxa, ŠD ponúklo aj Góreckého Tretiu symfóniu so sólovým spevom Slávky Zámečníkovej a to nielen v Kunsthale ale aj v Dóme sv. Alžbety. Nad rámec operných inscenácií veľké pozitívum priniesla aj spolupráca operného súboru v činohernej inscenácii Sofoklovho Oidipa.

Pozoruhodná umelecká aktivita operného súboru sa nekončí vyratúvaním naštudovaných titulov, ale vytvára ucelený obraz o ambíciách umeleckého vedenia a dramaturgie v súčinnosti a tvorivej spolupráci s ansámblom (sólisti, zbor), režisérmi, výtvarníkmi. Upozorňujem na výnimočnosť niektorých projektov, uskutočnených v úzkej spolupráci s činohrou.

Každá nová inscenácia uplynulej sezóny ponúkla jedinečnosť umeleckej formy, obsahovej plnosti jej stvárnenia a interpretačnej flexibility. K naplneniu estetických a umeleckých kritérií prispela veľkou dávkou umelecká progresivita dramaturgie (Stanislav Trnovský). Okrem obľúbených operných titulov vďaka skvelému dramaturgickému výberu zasvietili na javisku aj diela v Košiciach uvádzané po prvý raz (Werther, Roberto Devereux).

Dramaturgia nečakane prezentovala aj prijateľnú a inovatívnu možnosť umeleckej spolupráce so súborom činohry v projektoch Tristan a Izolda, La traviata a Ich habe genug, čím dostala na javisko pohybovo aj textovo stvárnenú kantátu J. S. Bacha v spolupráci s barokovým ansámblom Petra Mazalána. Jedinečná idea predstaviť Tretiu symfóniu Henryka Góreckého sa pretavila do výnimočnej interpretácie v podaní orchestra ŠD a sólistky Slávky Zámečníkovej. Umeleckým vrcholom bolo jej druhé uvedenie v Dóme sv. Alžbety v závere sezóny.

V javiskových tvaroch vybraných častí Wagnerovho Tristana a Izoldy sme sledovali, ako sa k slovu dostávala režisérska empatia Antona Korenčiho voči hudbe a spevu, spriaznených s javiskom, a k formovaniu charakterov postáv sólistami. Svoje ovocie prinieslo umelecky prozreteľné a zodpovedné pozývanie hosťujúcich režisérov (Attila Béres – Vojvodkyňa z Chicaga, Alexander Wiegold – Werther) a najmä sólistov do operných inscenácií s výsledkami, ktoré možno priamo označiť za výborné. Pozitívne vnímam, že súbor opery ŠD v súčasnosti disponuje kvalitnými sólistami, i keď v niektorých hlasových odboroch stále cítiť isté manko.

Orchester ŠD so šéfdirigentom Petrom Valentovičom a Viniciusom Kattahom je úžasnou umeleckou oporou hudobných naštudovaní jednotlivých inscenácií. Je namieste konštatovať, že umelecký trend v opere Štátneho divadla v Košiciach naberal v sezóne 2021/2022 na pomyselnom hodnotovom rebríčku vzostupnú tendenciu. Pod pozitívnymi umeleckými výsledkami hľadajme aj podpis riaditeľa opery ŠD Rolanda Kherna-Tótha.

Michaela Mojžišová
operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, predsedníčka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Za najpozitívnejší moment uplynulej sezóny považujem reštart kultúry a postupný návrat do akého-takého normálu, aj keď stále s Damoklovým mečom vírusu nad hlavou. Energiou nabíjajúcu radosť z umenia, ktorá rezonovala javiskom i hľadiskom, som asi najintenzívnejšie precítila na premiérach dvoch Pucciniho titulov. Banskobystričania získali v Turandot krásne vyladenú inscenáciu, ktorej tvorivý tím na čele s režisérom Dominikom Benešom sa síce stále držal v mantineloch „klasiky“, no dokázal to bez alibistickej pohodlnosti, aká častokrát sprevádza podobné prístupy. Rovnako vysoké hodnotenie si zaslúži aj hudobné naštudovanie Igora Bullu i viaceré sólistické kreácie na čele s predstaviteľkami titulnej postavy Draganou Radakovic a Veronikou Mihálkovou a kovovo prierazným Paolom Lardizzonem ako Calafom.

Podobný zážitok priniesla košická Tosca v esteticky štylizovanej, avšak veristický nerv diela neumŕtvujúcej koncepcii Antona Korenčiho, ktorá profituje z pôsobivej výtvarnej zložky (Lucia Tallová) a krásnych, divadelne posvätených kostýmov (Boris Hanečka). Elegantný vizuálny tvar naplnilo sugestívne, prekvapujúcimi hudobnými detailmi spestrené naštudovanie Petra Valentoviča a na mnou navštívenej prvej premiére aj vzácne vyrovnané obsadenie, ktorému dominovali herecky i vokálne strhujúca Karin Babaynanyan (Tosca) a Marián Lukáč ako detailne vypracovaný Scarpia.

Ako ďalší pozitívny signál uplynulej sezóny vnímam nádej, že operno-režisérska profesia na Slovensku by predsa len nemusela byť odsúdená na vyhynutie. Je pravda, že ani Čert a Káča v SND, ani Favoritka v ŠO BB neašpirujú na inscenáciu sezóny, no za zmienku stojí už holý fakt, že sa nimi po dlhšom čase opäť prihlásila k slovu mladá generácia. Pre činoherného tvorcu Pavla Viechu to možno bude ojedinelá skúsenosť, no absolventka opernej réžie na brnianskej JAMU Zuzana Fischer hádam pri remesle vytrvá. Jej rukopis prepája očarenie pohybovým umením s inklináciou k symbolom a javiskovým metaforám. Ak sa tieto ingrediencie naučí miešať v menej presýtených koktailoch než v Dvořákovej rozprávkovej opere, mohla by byť zreteľnou posilou pre podvyživenú profesiu.

Scénou sezóny sa pre mňa stalo Operné štúdio SND pod vedením ďalšieho ambiciózneho režiséra mladej generácie, Mareka Mokoša, ktoré doplnilo chudobný repertoárový prírastok materskej scény dvomi dramaturgicky cennými produkciami. Vďaka mladým umelcom bola po prvýkrát javiskovo uvedená Grešákova Zuzanka Hraškovie (v dvojvečeri s Purcellovou Dido a Aeneas) a po 55 rokoch vzkriesená nádherná Bázlikova opera Peter a Lucia. Druhý z titulov navyše v krehko citlivej, metaforickej, emocionálne zasahujúcej inscenácii s kvalitnými spevácko-hereckými kreáciami. Lepšiu bodku za sezónou si ťažko predstaviť.

Viera Polakovičová
muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Začnem koncertom Hommage à Edita Gruberová, ktorý sa po jej tragickom skone uskutočnil v Evanjelickom kostole v jej rodnej Rači. K mojim vrcholným zážitkom patril koncert Jakuba-Józefa Orlińského s Ensemble Matheus v Redute na Bratislavských hudobných slávnostiach 2021. Unikátny hlas a aj výber programu starej hudby!

Zo zážitkov v súvislosti so slovenskými spevákmi kladiem na popredné miesto predstavenia a koncerty slovenských sólistov Viedenskej štátnej opery Slávky Zámečníkovej a Petra Kellnera. Slávku Zámečníkovú som obdivovala v Monteverdiho opere Orfeo vo Viedenskej štátnej opere, kde štýlovo stvárnila postavu Euridice. Kellnera som zažila ako skvelého Leporella v Donovi Giovannim nielen na scéne SND, ale aj v opere vo Viedni a oboch na koncerte agentúry Kapos, kde si zvolili vynikajúci program, vyhovujúci ich lyrickým hlasom, z diel Mozarta a autorov bel canta – Donizettiho a Rossiniho. V Theater an der Wien účinkoval v postave Števu v opere Jenůfa L. Janáčka Pavol Bršlík. Slovenský filharmonický zbor sa po Nemecku zaskvel aj vo Viedni, a to v predstavení Borisa Godunova.

Slávne slovenské zjavy sa podarilo pritiahnuť aj na javisko SND – veľkým činom bolo prvé hosťovanie svetoznámeho dirigenta Juraja Valčuhu, a to v predstavení Don Carlo. SND vzdalo hold svetovej slovenskej hviezde Petrovi Dvorskému. Zdá sa, že tento typ programu zaujme trvalé miesto v divadle a možno je to dobrý krok smerom k získavaniu publika. SND sa v hodnotenej umeleckej sezóne zmietalo v problémoch a veľkom napätí. Hoci poznám fungovanie zahraničných scén, do vnútra riadenia procesov doma som nenahliadla. Myslím si však, že čokoľvek vedenie opery podnikne, musí riadne a včas vysvetliť a diskutovať o tom. V každom prípade bola ponuka opery popri žiariacom a úspešnom balete a dobre fungujúcej činohre skromná. Verím, že z krízy vyjde posilnená o novú energiu.

Keby záver sezóny, ktorý som zažila v Štúdiu SND ako výsledok práce Operného štúdia SND, predznamenal časy Opery SND v budúcnosti, bola by to dobrá správa. Prvého júla sa totiž konala premiéra opery Peter a Lucia od Mira Bázlika v komornej verzii s klavírom a vibrafónom, s dirigentom a autorom úpravy Dušanom Štefánkom a režisérom a scénografom i tvorcom kostýmov Marekom Mokošom. Odznela po 55-tich rokoch od svojej premiéry (1967). Výborní slovenskí a zahraniční speváci uviedli dielo plné hudobnej krásy a ľudských symbolov i protikladov vojny a lásky. Mimoriadne ma oslovili Filip Ivana Lyvcha a Veronika Bilová ako Lucia.

Vladimír Blaho
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Z operných premiér na Slovensku som navštívil len päť, pričom v prípade banskobystrickej Favoritky a košickej Toscy len prvý z dvoch premiérových večerov, takže môj pohľad nie je komplexný. Základné tendencie však platia: prevaha talianskych titulov, mladí režiséri skôr vonkajškovo než vnútorne inšpirovaní svetovým trendom a vrcholné kreácie v podaní hosťujúcich zahraničných spevákov.

Ak ideme po poriadku, v SND išiel neznámy taliansky team inscenátorov vo Verdiho La traviate v duchu módnych ťažko dešifrovateľných inscenácií. Hudobné naštudovanie Roberta Jindru bolo poddimenzované a neznámy barytonista Daniel Luis de Vicente zatienil domáce či kvázi domáce hviezdy (P. Bršlík, A. Kučerová). Réžia Dvořákovej rozprávkovej opery Čert a Kača trpela tým, že mladá režisérka Zuzana Fischer chcela osloviť priširoké spektrum publika, takže inscenácia sa niesla v roztrieštenom duchu medzi rozprávkou, pokusom o morálno-sociálny pohľad, aký sa dnes násilne vnáša do operných inscenácií a pohybovou šou, ktorá neustále odvádzala publikum od podstaty diela.

V Štátnej opere v Banskej Bystrici režisér Dominik Beneš úspešne zakotvil veľkoryso komponovanú Pucciniho Turandot v komorných priestoroch javiska a aj hudobné naštudovanie Igora Bullu bolo kvalitné. V titulnej úlohe mimoriadne prekvapila Veronika Mihálková a tamojší už tradičný hosť Paolo Lardizzone bol ukážkovým Calafom. Na rozdiel od toho bola jeho kreácia v následnej premiére Donizettiho Favoritky o poznanie slabšia, predovšetkým z hľadiska adekvátneho štýlu. Spevácky premiéru inscenácie zachránil úspešný debut Michaely Šebestovej v titulnej úlohe. Naproti tomu režijný debut Pavla Viechu sa príliš nevydaril.

Kritika unisono vychválila košickú premiéru Toscy, z ktorej si podľa mňa absolutórium zaslúži predovšetkým rutine na hony vzdialené Valentovičovo hudobné naštudovanie plné farebných, dynamických a výrazových kontrastov a výborný výkon hosťujúcej Karine Babajanyan v titulnej úlohe. Réžia Antona Korenčiho sa azda až príliš snažila vonkajškovo odlíšiť od inscenačnej tradície. Košické koncertné uvedenie scén z opery Wagnerovho Tristana a Izoldy bolo napokon dramaturgicky pozitívnym šokom. Popri týchto hlavných charakteristikách možno ešte spomenúť výbornú prácu so zborom Zuzany Kadlčíkovej (Opera SND), Ivety Popovičovej (ŠOBB) i Petra Valentoviča (ŠDKE).

Okrem premiérových titulov sa v SND nepodarilo koncertne uviesť Cikkerovo Vzkriesenie a nedostatok predstavení (ponúkaných v takmer blokovej podobe) a premiér suplovali koncerty, pričom do popredia sa dostávali aj aktivity mladých spevákov v Opernom štúdiu SND. Na javisku sa častejšie objavovali slovenskí umelci pôsobiaci v zahraničí (napríklad debutant v SND dirigent Valčuha), z ktorých tí najrenomovanejší boli síce istým, no skôr limitovaným prínosom. Bratislavskú opernú sezónu už tradične obohatili koncertné aktivity agentúry Kapos (pozn. red. písali sme o nich TU…).

Záverečný galakoncert Letné gala SND trpel na nedostatky ozvučenia námestia pred divadlom. Takže najsmerodajnejším znakom bratislavskej opernej sezóny neboli ani tak umelecké výsledky ako rekonštrukcia vo fungovaní nášho (ešte stále?) reprezentatívneho operného súboru.

Pavel Unger
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Operná sezóna 2021/2022 opäť nebola celkom štandardná. Lockdown síce netrval dlho, no nadviazať na výpadky z predchádzajúcej sa väčšmi darilo pripraveným. Takým bol súbor Štátneho divadla Košice, ktorý sa aj bez pomyselného stupňa víťazov stal slovenským operným lídrom. Ondrej Šoth sa mohol spoľahnúť na riaditeľa Rolanda Kherna Tótha a dramaturga Stanislava Trnovského, ktorí vliali život do pestrej dramaturgickej ponuky. Ak by som aj vynechal Kálmánovú Vojvodkyňu z Chicaga s predpremiérou v júli 2021, štyri nové projekty (slovenská javisková premiéra Donizettiho Roberta Devereuxa, Massenetov Werther, Pucciniho Tosca a po takmer 90-tich rokoch veľký prierez Wagnerovým Tristanom a Izoldou), doplnené koncertmi (napr. Górecki so Slávkou Zámečníkovou), boli výhrou rovnako v počte ako kvalite.

V Petrovi Valentovičovi má divadlo absolútnu dostupnú dirigentskú špičku, no vo Wertherovi sa rovnocenne uplatnil aj Vinicius Kattah. Pevný súbor dopĺňali domáci i zahraniční hostia vysokých kvalít: Eva Bodorová (prestížna Cena kritiky za Donizettiho Elisabettu na festivale Opera 2022 v Prahe), Elena Maximova, Peter Berger, Juraj Hollý, Karine Babajanyan, Eliška Weissová. Každej z inscenácií vtisol Anton Korenči, v prípade Werthera Alexander Wiegold, jasnú režijnú výpoveď.

Štátna opera v Banskej Bystrici pod vedením Rudolfa Hromadu a Šimona Svitka si udržala dlhodobý, rešpektu hodný štandard. V dramaturgii pokračovala v línii obohacovania repertoáru o diela v divadle neuvedené. Takým bola hudobne i režijne vydarená podoba Pucciniho Turandot s objavnou Veronikou Mihálkovou, momentálne jedinou slovenskou predstaviteľkou titulnej roly. Návrat Donizettiho Favoritky, sólisticky kvalitne obsadenej, oslabila vajatajúca réžia, hoci zároveň všetka česť, že vedenie berie na seba riziko otvárania priestoru debutantom. Pre detského diváka pripravil súbor operu Malý princ. V sumáre koncepčná sezóna.

V Opere SND sa ešte počas prázdnin generálnemu riaditeľovi Matejovi Drličkovi zrútil model dvojzložkového vedenia, postupne Luborovi Cukrovi časť dramaturgického plánu. Viac aktivity vložili do masívnej redukcie sólistického aparátu než do tvorby. Dve premiéry, obohraná Verdiho La traviata a Dvořákova opera Čert a Káča, nie sú adekvátne, pričom ani kvalitou neposilnili renomé vedúcej scény. Objektívne zrkadlo prvej z nich nastavil spomenutý pražský festival, keď ju neocenili ani diváci ani kritika (výsledky sú dostupné TU…). Napokon sa prínosom stal iba vzkriesený Bázlikov Peter a Lucia v komornej úprave Operného štúdia SND.

Vyššie dramaturgické ambície chýbajú aj budúcej sezóne. V nových tituloch opäť badať viacero polemických obsadení. Model prevádzky sa radikálne mení na blokový. Minimalizuje sa počet predstavení, na bezprecedentných trinásť členov klesá sólistický ansámbel (pomer sopránov a basov je šesť k nule), zvýši sa počet hosťov. Ak by v novom režime, konečne so šéfdirigentom, Opera SND napredovala, jej vedenie môže získať dôveru. Uvidíme o rok.