Anna Moffo a jej operné klobúky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Taliani ju zvolili za jednu z desiatich najkrajších žien a dali jej prívlastok L’esotica. Kým sa nezaľúbila do klavíra, bodovala v tenise a basketbale – ale najväčšie lopty, s ktorými sa maznala, boli bucľaté noty z operných partitúr. Sopranistka Anna Moffo, dokonalá Violetta či Butterfly, sa narodila pred deväťdesiatimi rokmi (27. júna 1932), jej životné koľaje však umazala komercia. V jednom z filmov sa objavila takmer nahá. Jej spevácke umenie mohli spoznať aj návštevníci Bratislavských hudobných slávností v roku 1980.

V detstve jej ľudia zrážali sebavedomie na nulu. Bola vraj nemotorná a všetko jej padalo z rúk. Šport striedala so spievaním na svadbách a pohreboch. Dcéra obuvníka sa desať rokov milovala s klavírom. Všetko nasvedčovalo tomu, že Liszt a Chopin zostanú jej celoživotnou hudobnou potravou, no po schodisku klaviatúry už stúpal jej hlasový rozsah. Bolo otázkou času, kedy sa potomkyňa talianskych patriotov naturalizovaných v Novom svete dotkne belcanta, ako keď sa mladé a krvavé víno stretne s brúseným sklom pradedovskej čaše na stračej nôžke.

Anna Moffo operu uchopila na prvý chňap. Zdroj foto: pinterest.com

Vyhodená a úspešná

Jediná ária, ktorou Anna Moffo v tínedžerskom veku kameňovala uši svojho okolia, bola Un bel dì vedremo z Madama Butterfly. Postava Pucciniho Japonky mala pre italo-americkú brunetku narodenú 27. júna 1932 vo Wayne v Nebraske význam takmer prorocký. Talianska verejnoprávna mediálna platforma z nej stvorila operný idol doslova z večera do rána, keď 24. januára 1956 odvysielala sfilmovanú Butterfly v produkcii a réžii Maria Lanfranchiho. Ten mladej sopranistke na konkurze najprv ukázal dvere, vraj nepôsobí dostatočne orientálne a je príliš vysoká. Dobrý príklad toho, ako sa dokážu pošmyknúť kvázi odborné komisie, ktoré majú patent na vlastný názor, nie však na talent.

Talent nie je voda, ktorú „odkľaje“ kadejaký prútikár. Má vlastnosti ropy bubľajúcej v hlbočinách hlbočín.

Moffo rolu tragickej Japonky nakoniec dostala (zvíťazil jej perfektný sluch, prirodzene modulovaný svetlý soprán a neomylné čítanie partitúr posilnené pianistickou prípravou) a jej plachosť sa stala značkou. Prišli ďalšie operno-televízne ponuky podobného razenia – Nannetta vo Verdiho komediálnej labutej piesni Falstaffovi a Belliniho Námesačná. Hypnotizmus ľudskej slávy bol na ňu zatiaľ krátky. Prišelkyňu spoza veľkej mláky čakalo tvrdé dokazovanie kvalít z obrazovky v divadelnom teréne, v ktorom ešte nebola doma.

Nebol by to život, keby sa nezamotával ako brečtan na pergole… Moffo debutovala v roku 1955 v Spolete ako Norina v buffóznom Donovi Pasqualovi, ale televízna výhybka presmerovala jej operný rušeň inam, takže za návratom na divadelné dosky paradoxne oäť boli televízne antény. Producent sfilmovanej Butterfly Lanfranchi podľahol personálnej mágii talentovanej lyričky a v roku 1957 jej povedal manželské áno. Producentov otec, ktorý bol tri desaťročia šéfom operného domu v Parme, si takýto „prírastok“ do rodiny nevedel vynachváliť. Práve on z nej urobil „placho-hlasú“ koloratúrku a dodal jej hlavovým tónom istotu a prskavkovú výbušnosť.

Považovali ich za konkurentky, z vokálneho hľadiska nimi neboli ani náhodou. Anna Moffo (vľavo) a Maria Callas. Zdroj: pinterest.com

Stôl má štyri nohy

Na príklade Anny Moffo vidíme, ako dlho by mal operný interpret študovať, pokiaľ si chce vybudovať správny technický fundament a nemieni vymeniť sviežosť svojho hlasu za sviežosť mrazenej zeleniny.

Budúca špecialistka na Pucciniho Mimì a Liù, na Gounodovu Margarétu alebo Donizettiho lammermoorsku Luciu sa najskôr zapísala na Curtis Institute of Music vo Philadelphii. Dostala sa do triedy Eufemie Giannini-Gregory, sestry sopránovej strely Dusoliny Giannini, ktorá spolupracovala ešte s Beniaminom Giglim. Speváčka s menom svätej Eufémie, východorímskej mučeníčky zo 4. storočia z Chalcedónu, napájala svoju chovankyňu drinkom prísnosti zmiešanej s triezvou láskavosťou, z ktorej sa nedá opiť.

Tak, ako na starožitný nábytok často nanášame lak, aby sa drevo lesklo a zakonzervovalo, dodávajú vokálni pedagógovia majstrovský lesk správne posadenému hlasu. Anna Moffo si pre svoju dávku sopránového laku zašla do Talianska. Štipendium (Fulbrightov program) ju zaviedlo najprv do Benátok a potom na náročnú Akadémiu svätej Cecílie v Ríme, kde ju vzali „do laty“ Mercedes Llopart a Luigi Ricci. V Taliansku pochopila, aké je dôležité rozumieť libretu. Moffo – už ako medzinárodne etablovaná stálica – radila začínajúcim umelcom, nech najprv dôkladne „prelúskajú“ libreto, a až potom sa môžu „zavŕtať“ do hudby. Lebo opera je bohato prestretý stôl s krásnym obrusom.

Operný stôl má štyri nohy tak, ako zem štyri živly. Odseknime stolu jednu nohu – réžiu – a stále bude (ako-tak, chabo a krivo) stáť, no po odpílení ďalšej nohy menom libreto sa stôl zrúti. Moderná réžia žiaľ so sebou píli nohy libreta a výtvarnej zložky, až sa imaginárny operný stôl zmení na osamelý kôl hudobnej mens divinior – božskejšej mysle.

Anna Moffo. Zatemnená myseľ Lucie di Lammermoor. Foto: Louis Mélançon

Klobúk s kaméliami

Zbožňovala kone, starožitnosti a klobúky (nie nevyhnutne v tomto poradí, ako sama poznamenala). Vždy, keď mohla, prichádzala na dostihy. Konský klus možno pripomínal Moffovej vlastný životný štýl. V roku 1957 preskočila naraz tri prekážky: La Scalu, viedenskú Staatsoper a salzburský festival (všetky v sukničke Nannetty z Falstaffa pod dirigentskou supervíziou Herberta von Karajana). Prešiel necelý rok a múry v Chicagu už rozpálila jej „mi chiamano Mimì“ s Rodolfom v podaní Severana s talianskym snehom v hrdle Jussiho Bjoerlinga. Motor kariéry rotoval čoraz rýchlejšie, až sa z neho parilo.

Tou hudobnou parou bola Verdiho Traviata, ktorá sa z obláčika neviazanej lásky zrúti do očistcového kotla nad plameňom reality. S Traviatou sa Moffo v roku 1959 uviedla v Met a charakter Verdiho polepšenej kurtizány chytí do pasce dramaticko-koloratúrnych túžob celú jej kariéru. Inscenácia tejto Parížom parfémovanej drámy z fabriky na sny Alfreda Lunta bola pri príležitosti otvorenia novej budovy americkej opernej mekky v Lincolnovom centre v roku 1966 vytvorená špeciálne pre Annu Moffo.

V predčasne zrelej „pubertiačke“ Gilde v Rigolettovi očami Franca Zeffirelliho našla táto obuvníkova dcéra ďalšiu vďačnú verdiovskú príležitosť, tentoraz za svitu lustrov Kráľovskej opery v Londýne. Pamätnou je inscenácia Pucciniho Turandot s velikánmi Nilsson a Corelli z roku 1961 v Met, v ktorej sa americká Talianka divadelne reinkarnovala do postavy Liù.

Violette Anny Moffo tlieskalo pol operného sveta, najlepšie sa cítila v postavách tragických dievčat. Zdroj foto: pinterest.com

K menej typickým kreáciám americkej sopránovej kamélie koncentrovanej na taliansky repertoár treba zaradiť Debussyho impresionistickú Mélisandu. V nej semel pro semper, raz a navždy dokázala, že typologicky stále zostáva dušou z porcelánu a Callasovej výkyvy nálad sú pre ňu tellus incognita.

Havárie na diaľnici komercie

Opera pre ňu znamenala mnoho, ale nie všetko. Zjav bábiky posunul Annu Moffo do nehudobných polôh. Zahrala si vo viacerých snímkach, počnúc Bitkou pri Slavkove (La battaglia di Austerlitz, 1960) po komediálny Rozvod (Il divorzio, 1970). Názov kriminálky Koncert pre sólovú pištoľ (Concerto per pistola solista) je pre opernú speváčku pečúcu aj herecký chlebík viac než priliehavý. V roku 1969 zamestnala novinárov škandálom, keď sa v jednej zo scén filmu Ľúbostný príbeh (Una storia d’amore) objavila nahá. Moffo sa neskôr dala počuť, že nebola „celkom“ nahá… Takto sa bojuje s vlastnou plachosťou? A je vôbec treba plachosť poraziť?

Tieto excesy, prirodzene, nepotešili strážcov „vážnych“ operných tradícií. Moffo mala byť jednou z nich. Kto však postráži samých strážcov? Quis ipsos custodes custodiet?

Kritici vyčítajú Corelliho žiakovi Andreovi Bocellimu umelecké šantenie na „húsenkovej dráhe“ popu a klasiky. Anna Moffo si pop-opernú jazdu vyskúšala už v prvých dekádach svojej kariéry, kedy tento „subžáner“ ešte nebol definovaný a zakorenený in horto culturae. S manželom zbierala jazzové nahrávky. Lanfranchi písal texty, Moffo ich obaľovala do celofánu popových melódií. Dve sezóny mala v talianskej televízii vlastný program a začiatkom sedemdesiatych rokov „expandovala“ do Nemecka s operetnými filmami typu Čardášová princezná. Fazónu subrety si americká Talianka drží na duetovom vinyle s krajanom Sergiom Franchim, ktorý chcel byť druhým Mariom Lanzom. Nahrávací gigant RCA, s ktorým mala exkluzívnu zmluvu aj Anna Moffo, predával Franchiho s lanzovským kornútkom zmrzliny.

S klobúkom veľkým ako lekno. Zdroj: pinterest.com

Posledný „semester“ Anninho operného dobrodružstva patril dramatickým titulom. Tosca a Trubadúr boli jednoznačne mimo jej vokálneho odboru. Hlasu wayneovskej rodáčky neprospelo ani „vzkriesenie“ Verdiho Stiffelia, „kacírskej“ mikroskopickej tragédie o protestantskom pastorovi, ktorého podvádza manželka. Posledné roky života strávila Moffo už len s tieňom v hrdle v New Yorku, kde 9. marca 2006 aj zomrela. Osudnou jej bola mŕtvica, hoci desať rokov bojovala s rakovinou prsníka.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Hlasivky sú pre speváčku druhými očami. Symbióza španielskeho rytmu a broadwayských muzikálov v podaní Anny Moffo.

Donizettiho lyricko-koloratúrna výzva O luce di quest’anima.

Puccini mienil v Lastovičke vystihnúť parížsku atmosféru podľa vzoru Verdiho Traviaty. Podarilo sa Anne Moffo naplniť vodou sopránu túto vázu z belle époque?

Výlet do čias zrodu prvých komických opier. V Pergolesiho Slúžke paňou interpretka zvyknutá na vyššie hlasové polohy výborne narába s hrudným registrom a stavia na hereckom šarme.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár