Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Arnold Flögl, ojedinelý a neporovnateľný umelec slovenskej opernej histórie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 10. júla si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia výnimočnej osobnosti našej opery basistu a umelca svetového formátu Arnolda Flögla, sólistu opery SND (1930 – 1950), ktorý sa zapísal do histórie hudobného života na Slovensku nielen ako spevák a operný režisér, ale aj ako pedagóg a prekladateľ operných libriet do slovenského jazyka.

Prológ

Flögl sa narodil v Kroměříži, po absolvovaní nižšej strednej školy navštevoval gymnázium v Brne, štúdium však musel z rodinných dôvodov prerušiť a vyučil sa za zubného technika. Príležitostne účinkoval v kroměřížskom speváckom spolku Moravan a keď v roku 1905 vystupovala v Kroměříži Trnkova divadelná spoločnosť, mala na programe Weberovu operu Čarostrelec. V nej si Flögl po prvý raz zaspieval lovca Gašpara.

Arnold Flögl, C. M. Weber, Čarostrelec, (Gašpar), Slovenský spevokol v Martine, 1912, foto: Archív DÚ

Arnold Flögl,
C. M. Weber, Čarostrelec, (Gašpar),
Slovenský spevokol v Martine, 1912,
foto: Archív DÚ

Na potulkách po strednej Európe ho osud ho zavial do Temešváru, tu spieval v srbskom i rumunskom spevokole. Potom sa v roku 1906 usadil v Martine, kde pracoval ako zubný technik. Slovensko mu prirástlo k srdcu, v Martine si našiel aj manželku Annu a stal sa obľúbeným členom Slovenského spevokolu. Čoskoro začal vystupovať aj na samostatných koncertoch s Gustávom Šaškom, pianistom žijúcim v USA, niekedy v sprievode manželky cimbalistky. Slovenské ľudové piesne v jeho precítenom prednese mali v Martine, ale aj okolitých mestečkách veľký úspech. Bol nenapodobniteľným a nedostižným interpretom slovenskej piesne, málokto vedel do nej vložiť toľko melodiky a ľudského citu ako on. V Martine sa zoznámil s Vladom Meličkom, budúcim korepetítorom a zbormajstrom opery SND a bratom našej vynikajúcej herečky Hany Meličkovej. V apríli 1912 zorganizoval Meličko s martinským Slovenským spevokolom operné predstavenie Weberovej opery Čarostrelec so sprievodom klavíra a harmónia a na Augustových slávnostiach ho zopakovali so sprievodom orchestra vrútockých železničiarov. V tomto pamätnom predstavení v slovenskom preklade Milana Licharda si Flögl opäť zaspieval Gašpara. Flöglov od prírody zriedkavo vybrúsený, zvučný a krásny bas neostal bez povšimnutia a na odporúčanie Dr. Aloisa Kolíska a Svetozára Hurbana Vajanského dostal príležitosť pohostinsky vystúpiť v pražskom Národnom divadle, kde 10. decembra 1912 debutoval v úlohe žalárnika Beneša v Smetanovom Daliborovi.

Arnold Flögl, B. Smetana, Dalibor, (Beneš), ND Praha, 1912, foto: Archív ND

Arnold Flögl,
B. Smetana, Dalibor, (Beneš), ND Praha, 1912,
foto: Archív ND

Umelecké začiatky: Národné divadlo v Prahe

Po úspechu v Daliborovi spieval Flögl pohostinsky Dona Diega v Meyerbeerovej Afričanke, Kardinála Brogniho v Halévyho Židovke, Melchthala v Rossiniho Viliamovi Tellovi a od 1. apríla 1913 bol angažovaný za riadneho člena ND. Flögl sa v Prahe začal súkromne učiť u barytonistu Emila Buriana a jeho brata, svetoznámeho tenoristu Karla Buriana. Mladší Emil mu dal mnohé praktické základy potrebné pre divadlo, kým Karel ho zasväcoval do citovej stránky prednesu. Neskôr sa zdokonaľoval v speváckej technike u profesora Emilia Piccoliho v Miláne, u ktorého sa učil aj svetoznámy tenorista Tito Schipa, z našich spevákov Roman Hübner, Štefan Hoza a skvelá česká sopranistka Jarmila Novotná, dlhoročná členka newyorskej Metropolitnej opery. V Prahe popri menších úlohách spieval Kryštofa Hrubého v Kovařovicových Psohlavcoch (1913), Richtára v Jej pastorkyni (1916), Arnošta z Pardubic v Karlštejne V. Nováka (1916), Vitoraza vo Fibichovej Šárke (1917), Rubača vo Foersterovej Eve (1917), Jova a Lucifera v Dvořákových operách Dimitrij a Čert a Káča (1918), Palouckého v Smetanovej Hubičke (1919), v Mozartovej Čarovnej flaute Sarastra (1914) a Komtúra v Donovi Juanovi (1916), Jarna v Thomasovej Mignon (1914). Z wagnerovských postáv bol Titurelom v prvom českom uvedení Parsifala (1914), Donnerom v Zlate Rýna (1915), Dalandom v Blúdiacom Holanďanovi (1917). Z talianskeho repertoáru naštudoval Basilia v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1916) a Collina v Pucciniho Bohéme (1917). Na želanie skladateľa Jaroslava Jeremiáša spieval titulnú postavu v jeho opere Starý král (1919). Takmer pravidelne spieval na koncertoch slovenské ľudové piesne s cimbalovým sprievodom svojej manželky nielen v Prahe, ale i v ďalších českých mestách.

Arnold Flögl, B. Smetana, Predaná nevesta (Kecal), Opera SND, 1929, foto: Archív DÚ

Arnold Flögl,
B. Smetana, Predaná nevesta (Kecal), Opera SND, 1929,
foto: Archív DÚ

Intermezzo: Chorvátske národné divadlo v Záhrebe

Po prvej svetovej vojne odišiel Flögl na pozvanie českého dirigenta pôsobiaceho v Chorvátsku Milana Sachsa do opery Chorvátskeho národného divadla v Záhrebe (1919 – 1924). Tu čoskoro debutoval v úlohe režiséra v juhoslovanskej premiére Janáčkovej Jej pastorkyne v Sachsovom naštudovaní 29. júna 1920 a vytvoril aj postavu Stárka. Jenůfu spievala Milena Šugh-Štefanac (v rokoch 1915 – 1918 sólistka pražského ND), Kostelničku protagonistka domáceho súboru Vika Engel (známa z operných scén v Berlíne, Hannoveri a Viedni), nevlastných bratov interpretovali neskôr slávny tenorista Josip Rijavec (Laca Klemeň, v tridsiatych rokoch hosťoval aj v SND) a Roman Lubienicki (Števa Buryja). V sezóne 1920 – 1921 spieval Flögl kardinála Brogniho, trojpostavu démonov v Hoffmannových poviedkach, Gounodovho Mefista a naštudoval svojho prvého Kecala, najprv v češtine, potom aj v chorvátčine. Kecala spieval v roku 1922 ako stály hosť aj v Maribore v naštudovaní mladého českého dirigenta Cyrila Pecháčka. Repertoár si rozšíril o Donizettiho Dona Pasquala (1921), Deda Mráza v Snehulienke Rimského-Korsakova (1921) a Končaka v Musorgského Kniežati Igorovi (1922) v preklade a hudobnom naštudovaní Krešimira Baranovića (o K. Baranovićovi sme písali TU…). Z wagnerovských postáv spieval Hundinga vo Valkýre (1921) a Gurnemanza v Parsifalovi (1922), opäť v hudobnom naštudovaní M. Sachsa a v réžii Branka Gavellu. V prvom chorvátskom uvedení Debussyho Pelléasa a Mélisandy naštudoval Arkela (1923). Pelléasom bol ďalší český spevák pôsobiaci v Záhrebe, istý čas aj sólista opery SND, Zdeněk Knittl, ktorý spieval s Flöglom aj v oboch operách R. Wagnera. V chorvátskom jazyku naštudoval Basilia, Sarastra a Borisa Godunova. Odborná kritika vyzdvihovala Flöglov sonórny a ušľachtilý hlas, príkladnú vokalizáciu, jasnú deklamáciu a vzácnu syntézu speváckeho a hereckého prejavu. So Záhrebom sa rozlúčil postavou Dona Pasquala, príležitostne sa však do Záhrebu a na ďalšie operné scény v bývalej Juhoslávii vracal na pohostinské vystúpenia.

Arnold Flögl, M. P. Musorgskij, Boris Godunov (Boris Godunov), Chorvátske národné divadlo Záhreb, 1933, foto: Archív DÚ

Arnold Flögl,
M. P. Musorgskij, Boris Godunov (Boris Godunov),
Chorvátske národné divadlo Záhreb, 1933,
foto: Archív DÚ

Umelecké dozrievanie: Národné divadlo v Brne

Na jar v roku 1924 prišiel Flögl predspievať do Brna, kde ho šéf opery a dirigent Národného divadla František Neumann obsadil do úlohy otca v Charpentierovej opere Louisa. Pohostinsky spieval ešte Basilia v Barbierovi zo Sevilly a od jesene dostal v Brne angažmán. Pre súbor bol veľkou posilou a takmer ihneď sa stal uznávaným prvým basistom. K Flöglovym vynikajúcim výkonom zaradila kritika Darguna vo Fibichovmo Páde Arkuna (1924), baróna Ochsa v Straussovom Gavalierovi s ružou (1925), kardinála Brogniho v Halévyho Židovke (1925), Kalinu v Smetanovom Tajomstve (1926), Hundinga vo Wagnerovej Valkýre, Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1928), Dalanda v Blúdiacom Holanďanovi (1928), trojpostavu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach a i. Bol obľúbeným spevákom Leoša Janáčka, v roku 1924 pri príležitosti sedemdesiatych narodenín skladateľa spieval Richtára a kupca Dikého v Jej pastorkyni a Káti Kabanovej. V svetovej premiére Líšky Bystroušky v Neumannovom naštudovaní spieval Revírnika (1924), bol prvým Přemyslom v jeho opernej prvotine Šárka na libreto Juliusa Zeyera (v prepracovanej verzii mala premiéru až 11. novembra 1925). V roku 1928 na rozlúčkovom smútočnom akte so zosnulým Janáčkom v Národnom divadle v Brne spieval Flögl záverečný monológ Revírnika z jeho Líšky Bystroušky. Flöglove skvelé herecké vlohy sa najviac uplatnili v Stravinského Príbehu vojaka (1925), strhujúcou kreáciou spievajúceho herca bol Smerďakov v Jeremiášových Bratoch Karamazovcoch (1929). V Brne sa Flögl aktívne zapájal do koncertnej činnosti, podieľal sa napr. na českej premiére Schönbergových Piesní z Gurre (1925), na uvedení Dvořákovho oratória Stabat mater (1925), oratória Césara Francka Blahoslavenstvo (1926), Mozartovho Requiem.

Arnold Flögl, Ch. Gounod, Faust a Margaréta (Mefisto), ND Brno, 1928, foto: Archív DÚ

Arnold Flögl,
Ch. Gounod, Faust a Margaréta (Mefisto),
ND Brno, 1928,
foto: Archív DÚ

Bohatá a mnohostranná umelecká tvorba: Slovenské národné divadlo

Flögl – excelentný spevák

Na scéne Slovenského národného divadla mohlo obecenstvo obdivovať Flöglov mimoriadne krásny a farebne zvláštny bas s kovovo znejúcou hlbokou polohou a zreteľnou artikuláciou v čase éry šéfa opery Milana Zunu 2. apríla 1921 v úlohe kardinála Brogniho v Halévyho Židovke. V novembri 1922 spieval v SND svojho prvého Kecala v Predanej neveste, kritika ocenila jeho krásny zvučný hlas veľkého rozsahu a herecké stvárnenie postavy. Počas pôsobenia v Brne prichádzal do Bratislavy ako hosť častejšie, spieval Gounodovho diabolského Mefista, v Hoffmannových poviedkach zaujal detailným prepracovaním démona zla v troch podobách a skvelou maskou. Spieval Hermanna a Donnera v Tannhäuserovi a Zlate Rýna, Marbuela v Čertovi a Káči, Basilia v Barbierovi zo Sevilly. Po všetkých stránkach vyvážený výkon podal na zájazde operného súboru v Prahe v júni 1930 ako Pimen v Borisovi Godunovovi po boku legendárneho Fiodora Šaľapina v titulnej úlohe. Pimena v Prahe spieval ešte ako hosť a na jeseň, už ako sólista opery SND, zožal veľký úspech v titulnej úlohe Borisa v novom hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka. Flögl prišiel do Slovenského národného divadla na vrchole svojho vokálneho umenia ako všestranne nadaný divadelný umelec, herecky tvorivý spevák so sonórnym basom, každý jeho výkon bol prirodzený a presvedčivý. Pri speváckej a hereckej interpretácii vychádzal z hudby, vždy našiel adekvátny výraz slohu a charakteru diela a preto vedel očariť v postavách lyrických, dramatických i komických. Svojím podmanivým herectvom fascinoval nielen obecenstvo, ale často aj svojich javiskových partnerov. Štefan Hoza o ňom napísal:

„Vyspelá spevácka technika sa u neho zdarne snúbila s prenikavou hereckou schopnosťou. Bola to osobnosť plná životného realizmu v ktorejkoľvek úlohe. Hľadisko od jeho vkročenia prežívalo presvedčivú istotu, ktorú cítili aj tí, čo s ním hrali. Mal široký repertoár v odbore tragickom i komickom. Flöglov humor nebol šťavnatý, skôr suchý, zabiehajúci do irónie. Takisto jeho tragika nebola povrchná, hraná pre diváka, lež naozaj prežívaná. Vedel nielen pri sebe hrajúceho kolegu omraziť, ale pôsobil na obecenstvo takou sugestívnou silou, že sotva dýchalo. Boli to po všetkých stránkach rázovité postavy, ktoré horeli zvláštnym ohňom zápalu, napomáhaným najmä vynikajúcim gestom rúk, leskom očí a výrazom tváre. Flögl bol vo svojom výraze až kruto pravdivý a tak dopovedal to, čo nemohol slovami – spevom.“ (Hoza, Štefan. Ja svoje srdce dám …, 2, s. 247 – 248, Slovenský spisovateľ, 1989.)

Vynikol v českom opernom repertoári ako Malina v Tajomstve (1930, 1944), otec Paloucký v Hubičke (1930, 1934, 1941), Kecal v Predanej neveste (1931, 1940), Chrudoš v Libuši (1932, 1934), žalárnik Beneš v Daliborovi (1933) v operách B. Smetanu, v Dvořákových operách ako Marbuel v Čertovi a Káči (1930, 1942), Vodník v Rusalke (1931, 1941), Gróf Viliam z Harasova v Jakobínovi (1934). V operách L. Janáčka to bol Stárek v Jej pastorkyni (1932, 1941), Revírnik v Líške Bystrouške (1934), Dikoj v Káti Kabanovej (1935, 1949) a Placmajor v Zápiskoch z mŕtveho domu (1938). Vo Foersterovej Jessike spieval Shylocka (1934) a Rubača v Eve (1941), v Karlovej Smrti kmotričke Tátu šumařa (1935), v Novákovom Lampáši vodníka Ivana (1947). Z ruskej opernej klasiky naštudoval Borisa Godunova (1930, 1946), Čerevika v Soročinskom jarmoku (1932, 1948), Ivan Chovanského v Chovančine (1939), Knieža Gremina v Eugenovi Oneginovi (1934, 1945). Z mozartovských postáv spieval Sarastra v Čarovnej flaute (1930, 1938, 1949), Figara vo Figarovej svadbe (1932, 1942), Leporella v Donovi Juanovi (1933, 1940), Dona Alfonza v Così fan tutte (1932), Pizarra v Beethovenovom Fideliovi (1936), z wagnerovských postáv Hermana v Tannhäuserovi (ako hosť, 1927), Donnera v Zlate Rýna (ako hosť, 1929), Dalanda v Blúdiacom Holanďanovi (1931), Heinricha v Lohengrinovi (1931), Kráľa Markeho v Tristanovi a Izolde (1934), Gurnemanza v Parsifalovi (1935). V Gavalierovi s ružou R. Straussa spieval Baróna Ochsa (1936), Thomassa v d´Albertovej Nížine (1931, 1942). Z talianskej opernej klasiky predovšetkým Basilia v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1931, 1941, 1946), Donizettiho Dona Pasquala (1939), z Verdiho Ramfisa v Aide (1930, 1936), Fiesca v Simonovi Boccanegrovi (1932), Sparafucilla v Rigolettovi (1934, 1940, 1945), Filipa II. v Donovi Carlosovi (1938) a Pucciniho Collina v Bohéme (1933, 1939). Z francúzskej opernej tvorby spieval diabolskú trojpostavu v Hoffmannových poviedkach J. Offenbacha (ako hosť 1926, 1930, 1935), Zunigu v Carmen (1930), Nilakanthu v Delibesovej Lakmé (1933), Massenetovho Palémona v Thais (1933) a jeho Dona Quijota (1947), Bertrama v Meyerbeerovom Robertovi diablovi (1934), Gounodovho Mefista vo Faustovi a Margaréte (1934, 1938). Flöglovo herecké majstrovstvo sa uplatnilo aj v modernej opernej tvorbe – Boris Timofejevič Izmajlov v prvom československom uvedení Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (1935), Reb Ezriel v Dibukovi Lodovica Roccu (1937), Stanac v Dubrovníckych fašiangoch (1937), Hadži Toma v Konjovičovej Koštane (1948). Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby naštudoval Otca Jankova v Rosinského Matajovi (1933) a jeho Matúša Trenčianskeho (1936), Neidinga v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1933), Baču v Detvanovi (1938), Prievozníka v Holoubkovom Svitaní (1941).

Arnold Flögl, J. Massenet, Don Quijote (Don Quijote), SND 1947, foto: Archív DÚ

Arnold Flögl,
J. Massenet, Don Quijote (Don Quijote), SND 1947,
foto: Archív DÚ

Exportnými a nezabudnuteľnými postavami Arnolda Flögla boli Boris Godunov, Mefisto a Don Quijote, v ktorých mohol rozvinúť všetky registre svojho nezvyčajne ohybného, vzácne zafarbeného hlasu, od najjemnejšieho pianissima až po burácajúce fortissimo. Jeho najlepšou kreáciou po speváckej i hereckej stránke bol psychologicky a do detailov prepracovaný Musorgského Boris Godunov, sugestívny najmä v scéne šialenstva. Gounodov zvodca Mefisto bol jeho druhou veľkou profilovou rolou opernej klasiky a poslednou náročnou postavou bol dramatický a presvedčivý Don Quijote v rovnomennej opere J. Masseneta. Z komických postáv treba spomenúť herecky invenčného Kecala v Predanej neveste, znamenitého Dona Pasquala a vnútorne mnohotvárneho a duchaplne charakterizovaného Basilia, ktorý bol Flöglovou obľúbenou postavou.

V operetnom repertoári neúčinkoval často, stvárnil menšie úlohy vo Frimlovej Ninon (Pán Franz Nowak, 1934) a Lehárovej Giuditte (profesor Martini, 1934). Bol však znamenitým Kolomanom Županom v Straussovom Cigánskom barónovi, najmä v komickom hereckom prejave. Libreto Giuditty nielenže preložil do slovenčiny, ale aj upravil na bratislavské pomery a jeho improvizované prídavky na reprízach mali veľký úspech u obecenstva.

Arnold Flögl, J. B. Foerster, Jessika (Shylock), SND, 1934, foto: Archív SND

Arnold Flögl,
J. B. Foerster, Jessika (Shylock), SND, 1934,
foto: Archív SND

Flögl –realistický režisér

Na poste režiséra debutoval Flögl už v Záhrebe, kde, ako uvádzame vyššie, inscenoval v roku 1920 Janáčkovu Jej pastorkyňu. V Národnom divadle v Brne režíroval Donizettiho Dona Pasquala (1926), Čajkovského Pikovú dámu (1927), Leoncavallových Komediantov a Mascagniho Sedliacku česť (dirigent Zdeněk Chalabala, 1928), Ostrčilovo Poupě v hudobnom naštudovaní skladateľa (1929), Bizetovu Carmen (1929), Massenetovu Manon (1929), Čajkovského Eugena Onegina (1929) a Verdiho Rigoletta (1929). Bol umelcom realistického razenia s tvorivou fantáziou a ako režisér zužitkoval v Bratislave svoje dlhoročné bohaté javiskové skúsenosti, pričom hlavný dôraz kládol na herecké stvárnenie postáv. Už v prvej inscenácii Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1931) priniesol na javisko výbojného a tvorivého ducha, vzácnu vyrovnanosť hereckých i speváckych výkonov účinkujúcich. Inscenácia uvedená v pôvodnom znení s recitatívmi (dovtedy sa opera uvádzala s prózou) bola duchaplná, mala esprit, vyvieral z nej optimizmus. Na úspechu sa podieľal aj Josef Vincourek kvalitným a štýlovým hudobným naštudovaním. V nasledujúcich inscenáciách, väčšinou komických opier, Flögl dokázal, že nebol iba aranžérom scén, ale jeho postavy boli aj charakterovo vypracované a diferencované (opery chorvátskych skladateľov B. Širolu Dubrovnícke fašiangy, 1937, dirigent K. Nedbal a A. Dobronića Vdova Rošlinka, 1938, dirigent J. Vincourek). V opere ďalšieho chorvátskeho autora J. Gotovaca Ero z onoho sveta (1943, dirigent L. Holoubek) použil aj groteskné prvky, herecky rozohral nielen sólistov, ale evidentná bola i jeho práca so zborom. V Donizettiho Donovi Pasqualovi (1939, dirigent L. Holoubek) dokázal bez preháňania vystupňovať komický efekt, využiť rytmus hudby, javiskový prejav účinkujúcich bol vyrovnaný, dynamický a pritom dramatický. Vo Verdiho Rigolettovi (1945, Tibor Frešo) dosiahol plastickosť v hereckom prejave, inscenáciu osviežili prosté, nepatetické gestá hlavných postáv. Podpísal sa ešte pod réžiu opery J. Offenbacha Hoffmannove poviedky (1946) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v poslednej réžii sa opäť s vrátil k obľúbenému Barbierovi zo Sevilly (1946, dirigent Ladislav Holoubek), o ktorom Ján Strelec napísal:

„Na prvom mieste oceňujeme kladné, až výnimočné hodnoty réžie, o ktorej sa odvážime tvrdiť, že ovplyvnila svojou jednotnosťou, plánovitosťou a originálnosťou chápania funkčného významu buffóznych prvkov aj samotného dirigenta, takže novodobý problém, že kto a ako má dať definitívny tvar reprodukcie hudobnej drámy, či dirigent a či režisér, bol tu ideálne vyriešený v prospech režiséra, ktorý naozaj suverénne ovládal scénu nielen v pohybe, ale aj v hudobnom výraze. Prirodzene, že zdariť sa mu to mohlo iba v najužšej spolupráci s tak tvárnym a absolútne muzikálnym dirigentom, ako je náš Ladislav Holoubek.“ (In: Národná obroda, roč. 2, 18.12.1946, č. 289, s. 4).

Arnold Flögl, P. I. Čajkovskij, Eugen Onegin (Gremin), foto: Archív SND

Arnold Flögl,
P. I. Čajkovskij, Eugen Onegin (Gremin),
foto: Archív SND

Flögl – prekladateľ

Flögl využil svoje literárne schopnosti pri prekladoch operných libriet. Už v Brne preložil v roku 1928 libreto Gounodovho Fausta a Margaréty, ktoré kritika ohodnotila ako „zpěvnější, jadrnější a češtější“. Aj v tejto oblasti sa prejavil ako hudobník a operný praktik, jeho preklady mali vnútornú hodnotu i nosnosť. V Bratislave sa podpísal pod druhú do slovenčiny preloženú opernú inscenáciu, ktorou bola Massenetova Thais (1933). Znalec slovenského hudobného života Ivan Ballo po premiére takto zhodnotil Flöglov preklad: „po podrobnom porovnaní s francúzskym originálom je vecne naprosto výstižný, vybranej a naozaj slovenskej dikcie, prozodicky a muzikálne znamenitý a vzorne spevný.“(In: Slovenský denník, roč. 16, 3.5.1933, č. 102, s. 5). Preklad Čajkovského Eugena Onegina (1934) označila kritika za mimoriadne vokálny, pochválila správnu slovenskú frazeológiu. Po literárnej stránke hodnotný bol preklad Smetanovej Predanej nevesty, na ktorom spolupracoval s Ľudom Ondrejovom. Obe opery sa v týchto prekladoch na slovenských scénach uvádzali s menšími dramaturgickými úpravami až do osemdesiatych rokov minulého storočia, čo je najpresvedčivejším dôkazom ich kvality. Najčastejšie prekladal libretá zo slovanskej tvorby a najintenzívnejšie v období poslovenčovania opery. Po librete opernej prvotiny ruského skladateľa N. Čerepnina Hlad (1936) preložil Musorgského opery Chovančina (1939) a Soročinský jarmok (1948), dve opery bulharských skladateľov Cára Kalojana P. Vladigerova (1937) a Salambo V. Stojanova (1942). Kultivované boli preklady libriet juhoslovanských skladateľov B. Širolu Dubrovnícke fašiangy (1937), A. Dobronića Vdova Rošlinka (1938) a J. Gotovaca Ero z onoho sveta (1943). Z ďalších prekladov treba spomenúť libreto opery Na veľkej ceste rumunského skladateľa C. C. Nottara Na veľkej ceste (1935), Donizettiho Dona Pasquala (1939), Offenbachových Hoffmannových poviedok (1946), Smetanovej Hubičky (1941) a Janáčkovej Káti Kabanovej (1949).

Flögl bol známym autorom mnohých článkov a reflexií na rôzne životné situácie, ktoré prezrádzali jeho mimoriadny rozprávačský talent. Zážitky z ciest, príhody, spomienky z jeho života i na stretnutia s umeleckými osobnosťami opisoval s nádychom humoru a jemnej irónie.

Arnold Flögl, J. B. Foerster, Jessika (Shylock), SND, 1934, foto: Archív SND

Arnold Flögl,
J. B. Foerster, Jessika (Shylock), SND, 1934,
foto: Archív SND

Flögl – pedagóg

Začiatkom tridsiatych rokov sa rozhodol odovzdávať svoje bohaté skúsenosti mladým začínajúcim umelcom na hudobnej škole, na jeho podnet jedna z jeho žiačok Anna Poláková išla študovať na konzervatórium a bola neskôr (až do emigrácie v roku 1965) ozdobou košickej i bratislavskej opery. Mnohí speváci i kolegovia chodili k nemu na súkromné hodiny. V rokoch 1939 – 1945 ako pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii (od roku 1941 Štátne konzervatórium) vychoval o. i. opernú, operetnú i muzikálovú speváčku a herečku Gizelu Veclovú, dlhoročnú členku Novej scény, výbornú mezzosopranistku Oľgu Hanákovú, dlhoročnú poprednú sólistku opery SND. U Flögla sa začal učiť jej brat Bohuš Hanák, výnimočný barytonista našej prvej scény a od roku 1968 člen opery vo švajčiarskom Bazileji. Vychoval aj basistu Jána Hadrabu, taktiež sólistu opery SND, neskôr sólistu a istý čas aj riaditeľa Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Bol to práve Flögl, kto upozornil vedenie opery na krásny hlas herca Františka Zvaríka, ktorý neskôr spieval postavu Štelinu, pôvodne určenú pre Flögla.

Flögl – filmové intermezzo

Flögl už v operných úlohách dokázal, že vládne prirodzeným inštinktom a hereckou technikou činoherného herectva, čo si všimli aj filmoví režiséri a niekoľko razy využili jeho vysokú sošnú postavu a výraznú zaujímavo profilovanú tvár v menších úlohách v českých a slovenských filmoch. Režisér Martin Frič ho obsadil do prvého slovenského celovečerného filmu Varúj… ! (1946), filmového prepisu Stodolovej drámy Bačova žena, kde hral starého baču Mrnča, potom bol starostom v Čapkových poviedkach (1947). V ďalšom Fričovom filme Pytlákova schovanka (1949) si zahral herca Jana Baladu, ktorý po rokoch objaví svoju dávnu lásku (Ella Nollová) a jedinú dcéru (Hana Vítová). Vo filmovej dráme z čias Slovenského národného povstania Vlčie diery (1948) ho Pavol Bielik obsadil do úlohy drevorubača Huca a krátko pred smrťou hral epizódnu úlohu v budovateľskej dráme V. Slavínskeho DS-70 nevyjíždí (1949).

Arnold Flögl a Hana Vítová vo filme Pytláková schovanka, (réžia Martin Frič, 1949)

Arnold Flögl a Hana Vítová
vo filme Pytláková schovanka, (réžia Martin Frič, 1949)

Flögl v spomienkach

V súkromnom živote bol Flögl skromným človekom, miloval svoju rodinu, bol starostlivým otcom, vášnivým rybárom a obdivovateľom slovenských prírodných krás. Bol bohémsky založený, jeho častými spoločníkmi boli priatelia literáti Vladimír Roy a Emo Bohúň.

„Diváci a poslucháči, ctitelia a obdivovatelia jeho speváckeho i hereckého kumštu, jeho priatelia si ho obľúbili pre jeho družnú povahu, vtipnosť, humornú robustnosť, iróniu, čo dakedy vedela ťať do živého, pre jeho rozprávačský dar, pre jeho iskrivé a perlivé bohémstvo, pre jeho lásku k človeku a ľuďom, k prírode, mladosti, k umeniu; pre všetko to „flöglovské“…(Gabriel Rapoš)

„Do konca svojho života bol na scéne krásny – akýsi sošný. Vetrom ošľahaná, ostro tesaná tvár, štíhla postava a fosforeskujúce belasé oči, ktoré vedeli naozaj i mraziť i páliť. Ak sa niekedy vraví, že z očú šľahajú blesky, tak v prípade Arnolda Flögla to možno brať takmer doslovne. Nepotreboval veľké gestá a trhanie kulís na javisku. Stačilo, keď hrdo stál, uprel svoj pohľad a už mal diváka i partnera v hrsti.“ (Jela Krčméry-Vrteľová)

Epilóg

Keď majster Eugen Suchoň pripravoval svoju operu Krútňavu, postavu Štelinu písal pre Flögla, ale zhoršujúci sa zdravotný stav mu to nedožičil. V novej inscenácii Aidy 5. júna v roku 1949 spieval svojho obľúbeného Ramfisa a posledný raz stál na javisku 9. júna 1949 v Smetanovej Hubičke ako otec Paloucký. V nasledujúcom roku, 20. novembra 1950 ťažkej chorobe v Bratislave podľahol. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Arnold Flögl, (1885-1950), busta vo  foayeri  historickej budovy SND, autorom busty je sochár Jozef Kostka, foto: Ľudovít Vongrej

Arnold Flögl,
(1885-1950),
busta vo foayeri historickej budovy SND,
autorom busty je sochár Jozef Kostka,
foto: Ľudovít Vongrej

Moravský rodák a naturalizovaný Slovák Arnold Flögl, spevák veľkých hlasových kvalít, jedinečná a výnimočná umelecká osobnosť, prispel bohatým vkladom do slovenského hudobného života. V Historickej budove SND stojí jeho busta, ktorej autorom je sochár, pedagóg a zakladateľ moderného slovenského sochárstva Jozef Kostka (1912-1996). Mesto Bratislava mu vzdalo česť, keď jednu z ulíc Starého mesta pod Slavínom pomenovalo jeho menom, ale historikov ešte stále čaká kompletné spracovanie jeho umeleckej činnosti, keďže rukopis Hozovej štúdie z roku 1957 zostal zabudnutý v zbierkovom fonde Hudobného múzea …

Pripravila: Elena Blahová – Martišová

Video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár