Avantgardný vietor Ľudovít Hradský

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku sme si pripomenuli 120. výročie od narodenia scénického a kostýmového výtvarníka, grafika a príležitostne aj herca Ľudovíta Hradského. Študoval odbor architektúra na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni u Oscara Strnada. V rokoch 1923 – 1927 bol šéfom scénickej výpravy v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. V rokoch 1927 – 1931 navrhoval bytové zariadenia a popri tom pôsobil ako propagačný divadelný grafik v Prahe. V rokoch 1931 – 1933 študoval medicínu v Bratislave. Neskôr v 1933 – 1939 znova spolupracoval ako scénograf v SND, 1939 – 45 ako propagačný technik pre cestovný ruch. Od roku 1955 bol v slobodnom povolaní v Prahe. Počas pobytu v Prahe navrhol stavby k filmu Svätý Václav (1929) a k nerealizovanému filmu Wojczek. Niektoré jeho scénické návrhy boli vystavené na Svetovej výstave v Paríži (1937). V 40. rokoch spolupracoval s Národným divadlom v Prahe.

Ľudovít Hradský (11. 5. 1902 Szombathely, Maďarsko, 08. 4. 1973 Praha) bol prvým šéfom výpravy a prvým stálym scénickým výtvarníkom v Slovenskom národnom divadle. Neuveriteľné je, že mal iba 21 rokov, keď ho vtedajší riaditeľ divadla Oscar Nedbal poveril funkciou šéfa scénickej výpravy. Pravdou však ostáva, že Hradského otec sa veľmi dobre poznal s Oskarom Nedbalom, čo dopomohlo aj tomu, že si ho riaditeľ divadla povolal na pomoc.

Impulzy získané počas štúdií vo Viedni prakticky ihneď realizoval v Slovenskom národnom divadle. Ale ani Hradský nebol v SND prvým scénografom. Dovtedy sa pod scénickú výpravu podpisovali režisér Jozef Hurt, Josef Munclingr, alebo Gustáv Wintersteiner. Okrem toho si Oskar Nedbal pozýval výtvarníkov z Prahy Jaroslava Jareša, Josefa M. Gottlieba alebo Josefa Weniga.

Slovenské národné divadlo v roku 1931, foto: Archív SND

Hradský bol človek s vyhraneným a moderným scénickým uvažovaním. Štúdium architektúry ho predurčilo smerom k priestorovému chápaniu scénografie namiesto zabehnutého nazerania na scénu ako na obraz. Namiesto dekoratívnych a iluzívnych prvkov presadzoval čistý a neiluzívny tvar scény. Až Hradského zásluhou sa prešlo k tvorbe priestorových scénografií.

Situácia v divadle bohužiaľ nie vždy umožňovala realizovať výrobu scény podľa jeho scénických návrhov. Častokrát bolo nevyhnutné pristúpiť na finančný kompromis, ak sa mala výroba scény realizovať. Jeho hlavnou scénografickou ambíciou bolo trojrozmernou scénickou stavbou prekonávať doznievajúcu secesnú plošnú kulisu. Pri opere mu išlo najmä o vytvorenie atmosféry. Partitúru vnímal ako farebný základ.

R. Wagner: Tristan a Izolda, Opera SND, 1934, návrh scény Ľudovít Hradský, zdroj: DÚ

Počas štúdií vo Viedni sa mohol oboznámiť s historickými zjavmi nemeckého divadla, najmä s dielom režiséra Maxa Reinhardta. Výnimočný vzťah mal k tvorbe Richarda Wagnera, ktorú mal možnosť spočiatku len obdivovať, neskôr i sám inscenovať. Jeho najväčším umeleckým vzorom bol rakúsky scénograf Alfred Roller. Ten použil pri scénickom riešení Dona Giovanniho (1905) svoje slávne „Roller Tůrme“ (Rollerove veže). Išlo o jednoduché, pravouhlé stavby siahajúce zo zeme až po portál, symetricky zužujúce scénu. Stáli vo dvojici jedna za druhou, z ľavej aj z pravej strany javiska. Veže boli počas predstavenia na mieste, menil sa len scénický obraz medzi nimi.

Týmto priestorovým kľúčom v podobe systému portálových veží Hradský riešil mnohé operné ale aj činoherné scény k inscenáciám ako napríklad Shakespearovho Hamleta (1925, réžia: Miloš Nový) alebo scénu do Klabundovho Kriedového kruhu (1920, Réžia: Václav Jiřikovský). Scény k uvedeným činoherným titulom patria medzi Hradského vrcholné výkony. Aj napriek tomu, že v týchto scénografiách je inšpirácia Rollerom najvýraznejšia, Hradský tieto prvky upravoval a modifikoval. Tieto východiská sa objavujú aj v Rossiniho opere Barbier zo Sevilly (1925, réžia: Ruth Markov), kde základom scénického riešenia boli dva štylizované domy stojace oproti sebe, ktorými zmenšil javiskový priestor na výrez, v ktorom sa menili scénické obrazy.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1943, (obnovená premiéra inscenácie z roku 1938), scéna Ľudovít Hradský, foto: Archív DÚ

Výrez ako jeden z prvkov expresionistického divadla sa v upravenej podobe spolu s architektonickými prvkami objavuje aj v Musorgského Borisovi Godunovovi (1927, réžia: V. Jiřikovský). Výrez v tvare poloblúka vychádzajúci zo stredovekej architektonickej klenby vystihoval ťaživú atmosféru deja. Vo Wagnerovom Lohengrinovi (1927, réžia: Ruth Markov), architektúru nahradil závesmi po bokoch, čím eliminoval kulisy a docielil požadovaný výrez prostredia. Takmer vždy sa usiloval dynamizovať javiskovú podlahu a scénický priestor horizontálne a vertikálne členiť schodmi a stĺpmi.

Scénu k Wagnerovmu Blúdiacemu Holanďanovi, (1923, réžia: A. Viscusi) tvorili drsné skaly pobrežia, ktoré boli v kontraste čiernej a červenej farby predstavujúcej rozmernú plachtu lode. Plasticita skál bola opäť v kontraste s plošnou plachtou lode. V návrhoch Hradský vystihol a znásobil expresivitu technikou uhľokresby. Z návrhov je nepochybne cítiť sugestívnu atmosféru a vnútorné napätie.

Ľudovít Hradský: Scénografia

Silnou expresivitou upozorňuje na seba aj scéna k Dvořákovej opere Čert a Káča (1925, réžia: A. Viscusi). Predimenzované čierne stromy stáli v kontraste so sugestívne horiacou oblohou. Scéna k Verdiho Otellovi (1925, réžia: A. Viscusi) naopak vychádzala z architektonického východiska. Hradský odstránil zo scény všetko dekoratívne a ponechal len funkčné horizontálne schody a stĺpy, ktorými scénu vertikálne členil.

Súpis je prác prezrádza, že Ľudovít Hradský navrhoval okrem scény aj kostýmy. „Jeho nevýhodou bolo, že kostýmové návrhy predkladal v čase, keď ekonomické podmienky divadla nútili k využívaniu divadelnej garderóby“. (Lajcha, Ladislav. O Ľudovítovi Hradskom. In Scénografia Ľudovít Hradský, Bratislava: Národné divadelné centrum, 1997)

Jeho návrhy kostýmov sú charakteristické historickou presnosťou, dbal na presný výber látok. Až po dôkladnom preštudovaní historických súvislostí pristupoval k štylizáciám a posunom. Svoje kostýmové návrhy často dopĺňal štúdiami erbov, zbraní alebo účesov. Z návrhov je čitateľné ako rád používal kontrastné farby (čierna, červená) so zlatým ornamentom. Prvá opera slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu podľa libreta Richarda Wagnera Kováč Wieland (SND, 1926, réžia: V. Jiřikovský) vychádzala zo severskej mytológie. Kostýmy germánskych národov – Vikingov navrhol Hradský v pestrých farbách. Polonahí bojovníci odetí v zvieracej koži mali na sebe detailne vypracované kovové šperky, rohaté prilby a rôzne zbrane.

J. Levoslav Bella: Kováč Wieland, Opera SND, 1926, scéna Ľudovít Hradský, zdroj: Archív SND

Inovatívne scénografické úspechy Ľudovíta Hradského nemožno v Slovenskom národnom divadle prehliadnuť. Súpis jeho scénických spoluprác prezrádza, že bolo obdobie, v ktorom realizoval okolo dvadsať scénických realizácii ročne. Jeho scénografie mali okrem funkčnej a estetickej kvality najmä remeselno-technickú kvalitu. Ľudovít Hradský svojou priekopníckou činnosťou položil základy modernej scénografie a patrí medzi priekopníkov v tejto oblasti.

Autor: Miroslav Daubrava

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

kurátor Múzea Divadelného ústavu pre scénografické, múzejné a galerijné zbierky a publicista

Zanechajte komentár