„Podľa Biblie (a jej knihy Genezis) sa ľudia rozhodli postaviť vežu do neba (babylonskú vežu) aby dokázali, že ich moc je podobná moci Božej. Bohu sa to nepáčilo, a preto rozhodol: „Pomäťme ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého“. Tým sa nemohli dohovoriť a následne vežu dostavať. Odvtedy vraj ľudia hovoria rôznymi jazykmi. V Biblii sa babylonská veža stala synonymom bohorúhačstva a velikášstva“. (zdroj: wikipedia). V našom prípade nešlo o žiadnu napodobeninu Babylonskej veže, ale o názov hudobného performancu.
Umenie performance môže byť akákoľvek situácia, ktorá obsahuje čas, priestor, umelcove telo a vzťah medzi umelcom a publikom. Program, ktorý prilákal 28. 9. do budovy Slovenskej národnej galérie v Esterházyho paláci na Nám. Ľudovíta Štúra zvlášť mladých (ale nielen tých) poslucháčov a divákov, sa tiež volal Babylonská veža.
Hudba dneška v SNG,
Peter Mazalán,
foto: Gabriel Kuchta pre SNG
O čo išlo? Hudba dneška je názov cyklu koncertov v SNG, z ktorých bol tento v poradí už 19-tym. Uskutočňuje sa z iniciatívy vedúceho súboru VENI ensemble Daniela Mateja a priestorov Slovenskej národnej galérie i ochoty účinkujúcich umelcov. Idea koncertov vznikla r. 2011 – s pestrou ponukou aktuálnej domácej a zahraničnej súčasnej tvorby – v kombinácii so svetovou klasikou.
Na ostatnom koncerte Daniel Matej predstavil mimoriadne zaujímavý pohľad na hudbu cca 1. polovice 20. storočia, ktorú mnohí stále nazývajú „nová hudba“, resp. avantgarda, hoci jej legenda trvá takmer pol storočia – ak nie viac. Pre „strednoprúdových“ poslucháčov vážnej hudby je nová svojou artikuláciou na novšie kompozičné a interpretačné prostriedky. Vo vokálnej podobe ich predstavili v ukážkach z diela Mauricea Kagela a Meredith Monkovej dvaja zapálení slovenskí speváci – interpreti pre súčasnú (no nielen tú!) hudbu: sopranistka Eva Šušková a barytonista Peter Mazalán.
V konfrontácii s prekrásnymi výtvarnými pamiatkami – najmä so Spiša – obdobia renesancie a baroka zo zbierok SNG (pričom v popredí je inštalovaná sakrálna tvorba: vyrezávané madony, svätci, náhrobky, reliéfy a pod.) rezonovala herecky sošne, vokálne diferencovane prednesená ukážka z tvorby dvoch hudobných avantgardistov 20. storočia. Predovšetkým rodom Argentínčana Mauricia Kagela (rusko-židovského pôvodu), ktorý sa ako 26-ročný usadil v Nemecku, kde žil až do svojej smrti (24. 12. 1931, Buenos Aires – 18. septembra 2008 Kolín nad Rýnom). K jeho početnej tvorbe pre moderné inštrumentálne, resp. hudobné divadlo a tvorbu s multimediálnym dosahom patrí aj cyklus piesní Der Thurm zu Babel, stvárňujúci rôznymi vokálnymi prostriedkami (bez inštrumentov) slová zo starozákonnej knihy Genezis:
„Poďme, zostúpme a pomäťme ich reč, aby nikto nerozumel reči druhého…“.
Ukážky z Kagelovho cyklu vychádzajú – v zmysle Božieho rozhorčenia nad ľudskou trúfalosťou – z viacerých jazykov (angličtina, nemčina, maďarčina, ruština, holandčina, taliančina, arabčina (suahelisch), francúzština…). Aj z hudobnej stránky vychádzajú jednotlivé čísla Kagelovho cyklu z kultúry spomínaných jazykov (a ich hudobných transformácií), nehovoriac o typickej rafinovanosti, s ktorou tento skladateľ balansuje na hranici technickej náročnosti prednesu (hlas vedený inštrumentálne) s vyslovene sofistikovanou atonálnou hudbou i citátmi z ľudovej proveniencie.
Meredith Monková je zasa 74-ročná skladateľka, choreografka a speváčka (tiež rusko-židovského pôvodu), ktorá patrí k americkej avantgarde, rozvíjajúcej najmä tvorbu minimalizmu a hudobno-inštrumentálneho divadla, ako istého rituálu. Podobne rituálne zapôsobilo už prvé číslo hodinového programu, keď Eva Šušková a Peter Mazalán svoj vokálny vstup z Kagela naaranžovali pred staroveký náhrobok – vo vstupnej hale SNG. Bolo to sugestívne, vrátane bielo-čierneho slávnostného oblečenia interpretov, cez hudbu sopránu a barytónu, ktorou sa v anglickom a nemeckom texte prihovárali starovekým odkazom súčasníkom.
„Pochod“ sólistov a davu divákov pokračoval po troch poschodiach SNG s jej inštaláciami, pričom poslucháči vždy prežívali magickosť spevu i stlmeného osvetlenia medzi renesančno-gotickými sochami či barokovými výjavmi od slovenských majstrov – sochárov a rezbárov. To vygradoval na vrchnom poschodí plagát nedávnej výstavy významného stredoeurópskeho, no slovenského neoavantgardistu Stana Filka (+ r. 2015), ktorý naznačil spojenie dneška so starovekým odkazom (vrátane pre neho typickej belej farby, ktorá mu v maliarskej tvorbe sprítomňovala duchovnosť).
Hudba dneška v SNG,
Peter Mazalán,
foto: Gabriel Kuchta pre SNG
Čo iné ako hlboká duchovnosť na nás vyžarovala z kagelovsko-monkovských piesní, ktoré naznačovali neustálu túžbu ľudí po moci a bohatstve, po výške – no s pádmi, bez viery v to, čo riadi ľudský svet – s následnou mätežou jazykov. V interpretácii Evy Šuškovej a Petra Mazalána nešlo ani tak o detailné odklínanie textu, ale o jeho výrazové podanie – s jemnými herecko-svetelnými vstupmi. A tak sme so spevákmi kľačali, stúpali po schodoch na vrchol paláca, potom sa z výšky pozerali do hĺbky na ležiaceho bosého barytonistu, ktorý v „pokore“ spieval na najnižšom stupni paláca, sledovali sme absolútnu vokálnu vycibrenosť Evy Šuškovej, tušili tajomnosť následného čísla pred zatvorenými oponami sál, alebo štylizované masky na tvárach sólistov pred jednou sochou…
Osobne na mňa najsilnejšie zapôsobila vstupná scéna na prízemí, istou hravosťou Kagelove melódie v časti Suahelisch, napájané orientalizmami, Monkovej zvukovo a kompozične neobyčajne zaujímavo vytvorená melódia v Animal heaven and hell – s princípmi stredovekého hoquetu, interpretovaného komorným dievčenským zborom (študentky Evy Šuškovej na Katedre hudobnej výchovy PdF UK). Do tohto zborového spevu vstupovala sopranistka quasi výkrikmi, ktoré udržiavali poslucháčov v napätí a očakávaní utajenej drámy.
Za scénickú realizáciu tohto neobyčajného „divadla“ sa treba poďakovať jednak Danielovi Matejovi, ako vedúcemu Hudby dneška v SNG, Slovenskej národnej galérii, ktorá dáva priestor na spojenie hudby a výtvarno-divadelného divadla, ako aj Petrovi Mazalánovi – nielen ako spevákovi výborného farebného barytónu, ktorý nepozná technické a umelecké prekážky v interpretácii súčasnej hudby, ale aj ako scénickému realizátorovi Babylonskej veže. (Okrem vokálneho vzdelania je doktorandom na Fakulte architektúry STU, kde realizoval už viacero podobných hudobno-divadelných projektov ako absolvent divadelnej scénografie a architektúry).
Hudba dneška v SNG,
Eva Šušková, Zuzana Marczelová,
foto: Gabriel Kuchta pre SNG
Spomínaná dievčenská zborová zložka KHv PdF UK a ďalšie hostky projektu: Anna Čonková, herečka, Dominika Hanko, zboristka Lúčnice, členka zboru Opery SND Zuzana Marczelová významovo a vokálne dopĺňali dojem z produkcie Babylonskej veže. Dominovali – samozrejme – vokálne výkony dvoch vynikajúcich sólistov avantgardnej hudby, akých má slovenská hudba a umenie v osobnostiach Evy Šuškovej a zanieteného
Petra Mazalána. Zvlášť veľký priestor na produkciu mala Eva Šušková, ktoré farebný, pritom jasný soprán napĺňal priestor galérie od prízemia po výšky paláca SNG svetlom, nosnosťou, výrazivom. Od sopránových výšok po hlboké altové polohy znel jej hlas priam magicky. Je to vskutku prvá dáma súčasnej (ale nielen tej) koncertnej literatúry na Slovensku.
Autor: Terézia Ursínyová
