Bakchus s krížom Lorenzo Da Ponte

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Taliansky libretista Lorenzo Da Ponte bol súčasníkom a priateľom legendárneho Casanovu. Jeho život nebol o nič menej dobrodružný. 17. augusta 2018 si pripomíname 180 rokov od úmrtia popredného tvorcu libriet k operám Mozarta, Salieriho či Solera. Pripomeňme si životný príbeh a dielo antického rétora v kňazskej sutane.

O mestečku Ceneda, ktoré v súčasnosti patrí do katastrálneho územia Vittorio Veneto, sa zmieňoval už byzantský epigramatik Agathias z Myriny žijúci v 6. storočí. Vtedy sa mu hovorilo Keneta. Talianka Chiara Moretti vidí v jeho názve dotyk Keltov, etnika, z literárnej ozveny ktorého sa v 3. storočí zrodili gaelské kaskády Ossianovych spevov (len čo ich v roku 1765 vydal Škót James Macpherson, zniesla sa na jeho hlavu vlna kritiky, že dielo pozliepal z fragmentov starej poézie). Či bolo aj „keltské“ mesto Keneta sídlom bardov, nevedno. V 18. storočí však dalo kultúrnemu svetu nového básnika. 10. marca 1749 sa v Cenede narodil Emanuele Conegliano. Že vám toto meno nič nehovorí? Stačí si vziať do rúk libreto Figarovej svadby alebo Dona Giovanniho.

Meno po biskupovi

Budúci Lorenzo Da Ponte bol prvorodeným synom židovského garbiara Geremia Conegliana. Krstné meno básnikovho otca v duchu hebrejskej tradície evokuje osobnosť starozákonného proroka Jeremiáša, ale priezvisko odkazuje priamo na lokalitu, odkiaľ pochádzal. Mestečko Conegliano v provincii Treviso bolo známe početnou židovskou komunitou. Od roku 1479 sa tešila vlastnej synagóge a súčasťou geta bol aj cintorín. Sedem rokov tu dokonca fungovala ješiva. Po roku 1547 však magistrát nulifikoval platnosť licencie coneglianskych Židov na poskytovanie pôžičiek kresťanom a obyvateľstvo vyznávajúce starozákonnú vieru presedlalo na nový typ obživy. Miestni Židia sa začali venovať obchodovaniu so starými látkami a šatstvom (strazzarìa) a spracovaniu kože (scorzarìa). Tak sa k svojmu neobvyklému remeslu dostal aj otec Lorenza Da Ponte, ktorého predkovia opustili Conegliano a presťahovali sa do neďalekej Cenedy.

Lorenzo Da Ponte (1749 – 1838),
zdroj: internet

Rodina trela biedu, Geremia musel uživiť tri hladné mužské krky. Numerológovia by povedali, že číslo tri malo v jeho živote zvláštny význam: bol trikrát ženatý. Literárny historik Hermann von Löhner píše, že Geremiova manželka Rachele Pincherle (zosobášili sa v roku 1750) zomrela post partum (po pôrode) ich tretieho syna Ananiu. Krátko pred jej smrťou bol garbiar ženatý s Annou Cabigliou (jeho zákonitou manželkou bola od roku 1748), dcérou akéhosi Mojžiša (Mosé). Ona priviedla na svet budúceho operného libretistu. Geremia, ktorý prišiel o obe manželky, povedal do tretice áno kresťanskej dievčine Orsole Pasque Paiette a rozhodol sa spolu so synmi konvertovať na katolícku vieru. 29. augusta 1763 prijal krst a nové meno Gasparo. Medzi katechumenmi so sviečkou v rukách stáli aj jeho ratolesti: Baruch sa stal Girolamom a najmladší Anania dostal krstné meno Luigi. Krst vykonal vtedajší biskup Cenedy Lorenzo Da Ponte a najstarší Geremiov syn Emanuele dostal podľa dobového úzu prijímania židovských konvertitov do cirkvi meno práve po ňom. Po biskupovi, ktorý ho pokrstil.

Biskup Lorenzo Da Ponte (1695 – 1768), ktorý krstil libretistu Da Ponteho,
zdroj: internet

„Adoptívne“ priezvisko Da Ponte patrí benátskemu patricijskému rodu. Aj biskup Lorenzo Da Ponte sa narodil, metaforicky povedané, v tieni Kampanily. Rodina vychovala cirkvi začiatkom 15. storočia akvilejského patriarchu Antonia a o necelých 150 rokov neskôr dala Najjasnejšej republike dóžu Nicola Da Ponteho, ktorého matkou bola byzantská Grékyňa z Konštantínopola, čo svedčí o pretrvávajúcich obchodných záujmoch latinských patricijov v Oriente. Túžba budovať mosty medzi Východom a Západom (veď migrácia niektorých príslušníkov byzantskej intelektuálnej elity do Talianska po dobytí Konštantínopola v roku 1453 bola podľa niektorých odborníkov iskrou, ktorá rozpálila renesanciu) je zapísaná priamo v litere priezviska. Da ponte sa dá preložiť ablatívnym tvarom „od mosta“. Rodokmeň Da Ponteovcov obsahuje okrem južanského korenia tiež germánske prímesy. Po páde námornej mocnosti na lagúne sa Da Ponteovcom podarilo uchovať si charakter nobility (v roku 1817 sa ich rod dočkal rekognície rakúskou vládou čoby nezávislá talianska šľachta). Ťarcha slávneho mena predurčila syna bývalého židovského obchodníka, aby vyoral dvojitú brázdu – v cirkvi, aj v literatúre, a so štedrou podporou menovca v biskupskej mitre vstúpil s bratom Girolamom do kňazského seminára.

Vo víne je pravda

Trochu odbočím. V tejto dobe (1734) sa na území dnešného Slovenska narodil Pantaleón Jozef Roškovský, syn organistu zo Starej Ľubovne a budúci františkánsky skladateľ. Prečo sa o ňom zmieňujem? Fráter Pantaleón písal okrem vážnych liturgických kompozícií aj profánnu hudbu. Za múrmi trnavského kláštora tak v 18. storočí vznikla jedinečná fašiangová paródia na kláštorné nešpory Vesperae Bacchanales, v ktorej si serafínsky brat dobrosrdečne uťahuje z rehoľných autorít a nôti chválospev na starogréckeho boha vína Bakcha. Nešlo len o akúsi benevolentnú mäsopustnú zábavu. Zrod tejto kompozície je potrebné vnímať v kontexte dobového „trendu“. Dokonalé poznanie antickej mytológie (i s jej tienistými stránkami znepokojujúcimi katolíckych mravokárcov) a vysokej svetskej kultúry bolo alfou a omegou aj pre osoby zasvätené Bohu. Neutíchajúci záujem o profánne hodnoty klasickej vzdelanosti pretavený do umeleckej práce spájal slovenského františkána Roškovského a talianskeho seminaristu Lorenza Da Ponteho, hoci sa nikdy nestretli. Lorenzo v seminári „hltal“ renesančnú literatúru pretkanú narážkami na slávny starovek a ako autor veršov na seba výraznejšie upozornil dielkom Ditirambo sopra gli odori (Hymnus na omamné vône), v ktorom velebí víno. Pretože už Rimania vedeli, že in vino veritas. Podstatné meno ditirambo taliančina prevzala z gréčtiny (διθύραμβος). V nej označovalo oslavný chórový spev na boha Bakcha. A sme opäť pri bakchanáliách…

Lorenzo Da Ponte (1749 – 1838), grafika Michele Pekenina podľa Nathaniela Rogersa,
zdroj: wikimedia.org

Lorenzo Da Ponte absolvoval kňazský seminár v Portogruare v provincii Venezia. Usadil sa v hniezde svojich štúdií a prednášal budúcim kňazom rétoriku. V seminári pracoval ako zástupca riaditeľa, vicedirektor, ale po kňazskej vysviacke (27. marca 1773) zodvihol kotvy a doplával do Benátok (s patricijským menom mal dvere do mesta svätého Marka otvorené). Učil latinčinu a dával lekcie z talianskej a francúzskej literatúry. V nedeľu viedli jeho kroky do chrámu svätého Lukáša Evanjelistu, kde slúžieval omše. Bakchovo vábenie však dalo zelenú jeho libertínskym sklonom. Po meste sa začalo povrávať, že mladému kňazovi záväzok celibátu príliš nevonia a má dve nelegitímne deti. Rok 1779 bol svedkom súdneho procesu, ktorého verdikt sa bohémovi v ornáte nepáčil: krátko pred Vianocami ho odsúdili za verejný konkubinát a vyhostili ho z územia Benátskej republiky na obdobie 15 rokov. Podľa niektorých moderných názorov bol Da Ponteho delikt so sexuálnym podtónom iba zásterkou, skutočným dôvodom jeho expulzie boli pre kňaza neprijateľné liberálne názory korešpondujúce s francúzskym osvietenstvom.

„Bakchus s krížom“ našiel azyl v meste Gorizia (Gorica) na hraniciach s dnešným Slovinskom. Toto územie až do roku 1918 patrilo Rakúsku a Lorenzo Da Ponte sa pod ochranným plášťom Habsburgovcov mohol naplno aktivizovať na literárnom poli. Na pozvanie básnického druha Caterina Mazzolu (autor libreta k Mozartovej opere La clemenza di Tito) sa Da Ponte v roku 1781 dostáva do Drážďan a do Viedne, kde, celkom mimo vplyvu koruhvy Benátok, začína nová kapitola jeho života.

Socha Lorenza Da Ponte v štvrti Ceneda v meste Vittorio Veneto,
zdroj: wikimedia.org

Zrod libretistu a self-made man

Jeho viedenské roky boli nerozlučne späté s kooperáciou na trojici veľkých hudobnodramatických projektov Wolfganga Amadea Mozarta – Figarova svadba (Le nozze di Figaro, 1786), Potrestaný zlýralec čiže Don Giovanni (Il dissoluto punito ossia il Don Giovanni, 1787) a Také sú všetky (Così fan tutte, 1790). Za všetko môže Antonio Salieri. Prvý muž talianskej opery vo Viedni (popri Mozartovi) videl v Lorenzovi Da Pontem druhého Metastasia a optimálneho kandidáta na pozíciu dvorného básnika cisára Jozefa II. Bol to práve Salieri, kto podnietil Da Ponteho, aby napísal libreto k jeho dramme giocoso Boháčom na jeden deň (Il ricco d’un giorno), ktorá však na premiére na Mikuláša 1784 v Burgtheatri prepadla (nie vinou veršov). Po fiasku so Salierim sa novopečený libretistický Orfeus vrhol na prácu na prebásnení textu Goldoniho komédie Užitočný frfloš (Il burbero benefico) pre španielskeho skladateľa Vicente Martína y Solera. Temperamentného skladateľa prezývali „Mozart z Valencie“. Opera Dobrosrdečný frfloš (Il burbero di buon cuore) bola demonštráciou symbiózy Solerovho a Ponteho talentu. Čaro Da Ponteho libriet spočívalo v harmónii medzi tragickými a komickými prvkami, v humorných alúziách na klasické jazyky (fragmenty latinizmov v libretách Dona GiovannihoCosì fan tutte) a v neposlednom rade v umení kombinatoriky (vytváranie množín neobvyklých dramatických situácií). Premiérový večer so Solerovou buffou bol v roku 1786 triumfom aj pre básnika, ktorý do libreta (už vtedy) zakomponoval niekoľko neošúchaných scén, akou je napríklad spievaná šachová partia.

Smrť jeho osvietenského protektora s cisárskou korunou v roku 1790 spôsobila, že Lorenzo Da Ponte sa dostal do nemilosti dvora. Rok po finalizácii libreta k Mozartovej opernej komédii Così fan tutte musel habsburskú metropolu opustiť. Dunajské vlny vymenil za londýnsku hmlu. Da Ponte žil v Londýne až do roku 1805 a za tento čas stihol napísať deväť libriet (písal pre Solera, Mazzinghiho, Bianchiho a von Wintera). Winter je po anglicky zima a závan chladu zmrazil básnikove účty: po desiatich sezónach na stoličke impresária Kráľovského divadla zbankrotoval a namieril si to do Ameriky. V New Yorku a Philadelphii učil taliančinu a otvoril si malé kníhkupectvo. Filologická erudícia ho zaviala až na akademickú pôdu. Da Ponte bol od roku 1825 profesorom talianskeho jazyka a literatúry na privátnej Columbia College, ktorá sa neskôr pretransformovala na Columbia University na Manhattane. Majster slova z Cenedy bol počas amerického pôsobenia vlajkonosičom a propagátorom talianskej kultúry. Naučil Američanov počúvať Rossiniho (v roku 1833 s Rossiniho Strakou zlodejkou otvoril za oceánom taliansku opernú scénu, hoci divadlo šesť rokov po inaugurácii ľahlo popolom) a postaral sa o exkluzívnu premiéru Mozartovho Dona Giovanniho v newyorskom Park Theatre v Novom svete.

Socha Lorenza Da Ponte v rakúskom meste Millstatt,
zdroj: wikimedia.org

Americké občianstvo dostal až v roku 1828, po tom, čo publikoval druhé vydanie svojich Pamätí (Memorie, 1823-1827, revízia posledného zväzku 1829). Zomrel v New Yorku, 17. augusta 1838. Pochovali ho na katolícky cintorín neďaleko talianskej štvrte na Manhattane. Keď v roku 1848 exhumovali všetky telá za účelom ich prenesenia do novej nekropoly, Da Ponteho pozostatky sa vinou nepozornosti zmiešali s ostatnými. Kosti veľkého básnika stihol podobný osud, ako tie Mozartove. Veršotepec, ktorý napísal libreto aj k Bianchiho opere Antigona o morálnej sile poslednej rozlúčky, tak dodnes nemá hrob.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Da Ponteho vzťah k šumivému moku dobre ilustruje známy prípitok z Dona Giovanniho. Spieva jeden z najlepších povojnových basov Cesare Siepi, ktorý stvárnil zvodného spustlíka v salzburskej filmovej produkcii Mozartovho capolavoro z roku 1954.

Na paralele s Donom Giovannim postavil režisér a scenárista Carlos Saura v roku 2009 biografický príbeh nádejného benátskeho básnika, ktorý drží v jednej ruke oltárny kalich, a v druhej satirické brko. V ostrých veršoch si berie na mušku cirkev a vedie neviazaný život. Až práca na librete k Mozartovej opere o večnom záletníkovi nastaví zrkadlo nielen Da Pontemu, ale najmä mravom klasicizmu.

,,Privádzate ma do šialenstva s vaším flegmatizmom a studenou krvou. Čo s tým? Ste z kameňa? Či máte srdce z dreva?” spieva Ferramondo, ale Dorval mu nezostáva nič dlžný: ,,Som ešte stále z mäsa, ale nevyvádza ma to z miery.” Radosť zo života a láskavý humor. To je dramatická skratka Da Ponteho umu. A k tomu čítanie z pokladnice latinskej literatúry, jedna z mnohých básnikových narážok na klasické vzdelanie: ,,Položte šachovnicu na tento stolček. A prečítajme si pekné myšlienky latinského filozofa.” Áno, hovoríme o veselej a poučnej šachovej partii z opery Il burbero di buon cuore. Vypočujeme si ju v podaní podaní Luca Pisaroniho a Carlosa Chaussona.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár