Bratislavský organový festival už siedmy rok predstavuje svojim poslucháčom a hudobným nadšencom významných slovenských i zahraničných umelcov. Tí svojím umením demonštrujú krásu a silu kráľovského nástroja v jeho pestrých, rôznofarebných podobách, od klasických kompozícií cez jazz, world music, minimal music až po súčasné kompozície a improvizáciu. Predposledný koncert tohtoročného festivalu patril hudbe minimalizmu. Za organom vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu 15. júla sedel popredný slovenský organista a improvizátor Martin Bako. Umeleckej videoprojekcie dotvárajúcej „minimalistickú“ atmosféru sa ujal počítačový inžinier a digitálny „alchymista“ Zden Hlinka.
Minimalizmus ako hudobný smer či skladateľská technika bol veľmi obľúbený od 60. rokoch 20. storočia. Inšpiráciou pre hudobných skladateľov tohto štýlu boli výtvarní umelci, medzi mnohými najmä Yves Klein, Frank Stella, Kenneth Noland, Al Held či Ellsworth Kelly. Minimalizmus však okrem maliarstva prenikol aj do sochárstva, architektúry, designu a filozofie.
Minimalistická hudba, ktorá sa prejavuje repetitívnosťou, konsonantnou harmóniou, stálym nemenným rytmom a iba občasnými variáciami témy zostáva obľúbená aj medzi mnohými súčasnými autormi filmovej a populárnej hudby.
Jedným z hlavných predstaviteľov minimalizmu v hudobnom umení je žijúci americký skladateľ Philip Glass. Keď v roku 1967 počul v New Yorku prevedenie skladby Piano Phase od Steva Reicha, rovnako predstaviteľa minimalizmu, rozhodol sa pre radikálnu zmenu svojho hudobného štýlu. V tom istom roku skomponoval Glass jednu zo svojich prvých minimalistických skladieb pre sólové husle Strung Out, o dva roky neskôr kompozíciu Music in Contrary Motion, ktorú sme mohli počuť v interpretácii Martina Baka. Skladba, ktorú Glass napísal v tzv. open form – otvorenej forme vlastne nemá koniec. Je na interpretovi, kedy sa rozhodne skladbu zastaviť, inak by mohla v predpísanej štruktúre pokračovať teoreticky donekonečna. Obdivuhodnou je práve precíznosť a technická vytrvalosť, ktorú si dielo od interpreta vyžaduje. I najmenšia rytmická nepresnosť či interpretovo zaváhanie by totiž mohlo spôsobiť rozpad celého diela. To sa našťastie nestalo, Martin Bako odohral Glassovu skladbu perfektne. Videoprojekcia na plátne umiestnenom za organom ponúkla spleť rôznych geometrických obrazcov a abstrakcií, ktoré sa menili a reagovali v závislosti od intenzity a výšky tónu.
Rovnako Glassova kompozícia, druhá skladba s názvom Mad Rush preniesla poslucháčov do úplne iného sveta. Mólová nálada, flautová registrácia organu vystriedaná majestátnym zvukom mixtúry, postrihané fotografie prírody a modré kruhové obrazce na plátne – to všetko poslucháčov uviedlo do zvláštnej, akoby intímnej atmosféry, pocitu melanchólie a nostalgie, spomienok a nezabudnuteľných momentov ľudského života, ktoré sa s každou repetíciou hlavnej témy vynárali znova a znova. Mad Rush je pôvodne skladbou pre sólový klavír, šiestou časťou cyklu Solo Piano z roku 1989. Svoj pôvab si dielo zachovalo aj v organovom prevedení a Bakovej subtílnej interpretácii.
Na podnet Bratislavského organového festivalu vznikla skladba s názvom Intrada, ktorú pre túto príležitosť skomponoval slovenský skladateľ a publicista Peter Zagar. Dielo s bohatou registráciou a širokou škálou farieb a rytmických štruktúr tak malo na včerajšom koncerte v interpretácii Martina Baka svoju premiéru. „Intrada, entrada, ingressa, entrée, introitus, Aufzug – všetky pojmy majú spoločný význam: vzťahujú sa na hudobné zvýraznenie slávnostnej chvíle, keď do priestoru niekto vchádza a stáva sa stredobodom pozornosti. Celebrant s pomocníkmi prichádzajú k oltáru za zvukov Introitu, pri vstupe panovníka či vysokej šľachty kapela hráva Intrádu, v nemeckých oblastiach sa pri takých príležitostiach používal súbor trúbok, ktorý zahral krátky Aufzug, a vo Francúzsku sa odľahčené piesňovo-tanečné vsuvky v operách nazývali entrées. Na svoj výstup tanečníci čakali, kým príde na rad „vstup“. Moja intráda je odkazom na pôvodnú funkciu tejto hudobnej formy, hoci nie je krátka, miestami zablúdi aj do temnejších polôh,“ napísal o skladbe v bulletine koncertu sám skladateľ Peter Zagar.
Organový umelec Martin Bako je okrem koncertnej činnosti na Slovensku i v Európe známy aj ako výnimočný improvizátor. Poslednou skladbou koncertu tak bola jeho vlastná improvizácia v estetike minimalizmu či repetitívnej hudby. Ním vytvorený jednoduchý rytmický motív prešiel rôznymi tóninami a registrami, v priebehu nabral rozmanité timbrové a dynamické odtiene. Improvizácia odzrkadľujúca Bakovu nesmiernu hudobnú fantáziu a kreativitu, technickú zdatnosť a hudobné myslenie „splnila“ požiadavky štýlu minimalizmu a vyslúžila si v závere veľký potlesk stovky poslucháčov koncertu. Martin Bako svojím hudobným prejavom potvrdil, že rozhodne patrí k jedným z našich najvýznamnejších organových umelcov a mimoriadne úspešných improvizátorov.

Bratislavský organový festival 2018,
Zden Hlinka, Martin Bako, Andrea Serečinová,
foto: Ján Lukáš
Posledným koncertom 7. ročníka Bratislavského organového festivalu bude recitál maďarského multižánrového organistu a improvizátora Lászla Fassanga v katedrále sv. Šebastiána v Krasňanoch. Dúfame, že pod záštitou umeleckého riaditeľa festivalu Mareka Vrábla, producentky Andrey Serečinovej v spolupráci s Martinou Tolstovou sa uvidíme aj o rok na 8. ročníku tohto jedinečného festivalu. Ponuka interpretov a hudobná dramaturgia bude určite opäť raz stáť za to. Nevieme sa dočkať.
Autor: Dominik Sirný
písané z koncertu 15. 6. 2018
Bako goes minimal
Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
15. júla 2018
Bratislavský organový festival 2018
Martin Bako organ
Zden Hlinka live visuals (Slovensko)
Philip Glass (1937)
Music in Contrary Motion
Mad Rush
Peter Zagar (1961)
Intrada premiéra
Martin Bako (1980)
Improvizácia
O programe Bratislavského organového festivalu 2018 sme písali TU…