Banskobystrická premiéra Bizetovej opery Lovci perál

Bizetova opera Lovci perál bude uvedená ako otváracie predstavenie 41. ročníka opernej časti divadelného festivalu Zámocké hry zámocké 22. júna 2014 v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Pôvodne mala byť uvedená na Zvolenskom zámku, ale z dôvodu nepriaznivej predpovede počasia sa premiéra odohrá v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Druhá premiéra bude 10. septembra 2014. V hlavnej postave Leily sa predstaví poľská umelkyňa Katarzyna Mackiewicz, ktorá účinkuje na Slovensku po prvý raz. Spolu s ňou sa predstavia domáci aj hosťujúci umelci. Hudobne ju naštudoval Igor Bulla, réžia Andrea Hlinková. Scénu navrhla Miriam Struhárová a kostýmy Boris Hanečka. Na javisku Štátnej opery v Banskej Bystrici bude opera zinscenovaná po prvýkrát.

Lovci perál (Les Pecheurs de perles) sú typickým produktom žánru opera-lyrique. Zaujmú čarovným oparom orientálnej exotiky dávnovekého Cejlónu, jemnou, rafinovanou a originálnou melodikou, bohatou inštrumentáciou. Príbeh priateľov, ktorí milujú tú istú ženu. Priateľstvo sa mení na žiarlivosť, nenávisť a túžbu po pomste. Napokon však víťazí veľkodušnosť, ústiaca do sebaobetovania. Romanca hlavného hrdinu Nadira „Je crois entendre encore“ patrí stále do repertoáru veľkých lyrických tenoristov.

Svetová premiéra

Opera Lovci perál bola v svetovej premiére uvedená 30. septembra 1863 v Théâtre Lyrique a vznikla za veľmi krátke obdobie na libreto, ktoré napísali dvaja uznávaní autori − Eugène Cormon (1811−1903) a Michel Carré (1821−1872). Napriek tomu, že boli uznávaní, odborníci hodnotia libreto ako nie veľmi príliš vydarené. Sami autori vyhlásili: ,,Keby sme boli vedeli, aký je pán Bizet nadaný, nikdy by sme mu neboli dali toto libreto.“  Text opery bol aj viackrát upravovaný. K zmenám libretistov treba prirátať aj Bizetove požiadavky na prispôsobenie textu hudbe a na detailnejšie rozprávanie či inokedy zasa prudšie zlomy. Do textu zasahoval aj riaditeľ divadla, ktorý robil zmeny v záujme zvýšenia úspechu u publika.

Lovci perál na Slovensku

Na Slovensku bude táto opera uvedená druhýkrát. V slovenskej premiére zaznela 29. novembra 1928 na javisku SND v hudobnom naštudovaní Josefa Vincoureka a v réžii Bohuša Vilíma. Nadira vtedy stvárnil slovenský tenorista Dr. Janko Blaho, ktorý sa tak stal prvým a doposiaľ aj posledným Nadirom na slovenskom javisku. Opera sa spievala v českom jazyku a hrala sa päťkrát.

Lovci perál v tieni opery Carmen

Lovci perál je stále akoby v tieni Bizetovej najslávnejšej opery Carmen. Autorovo najznámejšie dielo Carmen sa stalo populárnym predovšetkým v európskych operných divadlách. Operu Lovci perál odborníci považujú za druhú najlepšiu v jeho tvorbe. Originálna je použitím motívov indickej etnickej hudby a niekedy býva označovaná aj ako „koloniálna opera“. V prostredí Cejlónu (dnes Srí Lanka) sa odohráva príbeh dvoch priateľov, ktorí sa kvôli jednej žene stávajú nezmieriteľnými nepriateľmi. Farebná hudobná inštrumentácia a exotický námet príbehu sú znakmi typickými pre európsky romantizmus, no nepochybne sú atraktívne i dnes, pre súčasných priaznivcov opery.

Igor Bulla, dirigent

V minulosti sa mi s operou Lovci perál asociovala predovšetkým známa tenorová ária Nadira a dueto Zurgu a Nadira z 1. dejstva. Tieto hudobné čísla sa bežne hrávajú na koncertoch všade vo svete a tenoristi a barytonisti si ich s obľubou zaraďujú do svojho repertoáru. Opera ako celok je však dodnes stále neznáma – aj keď sa postupne dožíva svojej renesancie. Tak ako ostatné menej známe (a takmer nehrávané) Bizetove opery ostane navždy v tieni najznámejšej jeho – Carmen. Myslím si, že dôvodom určite nie je hudba opery, ale skôr jej námet a libreto. Hudba v Lovcoch je nádherná a zaujme už na prvé počutie − oplýva krásou melódie, dynamicky a farebne vyhotovenou inštrumentáciou, často za podpory zboru. Spomenutá ária a dueto pritom nie sú jedinými strhujúcimi hudobnými číslami v diele. Dôraz je na náročných partoch mužských predstaviteľov Nadira a Zurgu, no jediná ženská postava  v tejto opere – Leila – za nimi v ničom nezaostáva. Prepracované dramatické recitatívy a melodické arióza, árie, duetá, charakteristické pre francúzsku „opéra lyrique“, vytvárajú exotickú atmosféru. Všetky tieto hudobné vlastnosti diela nepochybne prispeli k tomu, že samotné naštudovávanie opery na pôde Štátnej opery prebiehalo za veľkého osobného zainteresovania orchestrálnych hráčov, sólistov aj zboru. Hudobná krása je v diele zakódovaná natoľko, že i samotný skúšobný proces prebiehal v pohode a v optimistickej atmosfére. Osobne som sa nesnažil o nový alebo revolučný hudobný výklad diela – celá hudobná esencia diela je skrytá v partitúre a výrazové prostriedky vyplývajú zo samotnej povahy kompozície. A tá je natoľko inšpiratívna, že je v nej stále čo objavovať.

Andrea Hlinková, režisérka

Andrea Hlinková patrí k mladej režisérskej generácii, ktorá sa presadila v našich divadlách i v zahraničí. Venuje sa réžii hudobného divadla, predovšetkým opery, pričom na svojom konte má viacero kritikou vyzdvihovaných titulov. Je absolventkou štúdia operného spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a opernej réžie na VŠMU. Má za sebou študijný pobyt v Bologni, ktorý bol jedným z impulzov, aby sa už na začiatku svojej kariéry presadila i mimo hraníc Slovenska. Toto obdobie sa nieslo v znamení spolupráce s renomovanými talianskymi režisérmi, ktorým asistovala pri početných operných produkciách (Dortmund, Rím, Pesaro, Lisabon, Tokio, Marseille a i.). V posledných rokoch inscenovala Haydnov Opustený ostrov (2009) v Slovenskom národnom divadle, v Štátnom divadle Košice Cilèovu Adrianu Lecouvreur (2010) a Bázlikovho Polepetka (2010), v olomouckej opere Čajkovského Eugena Onegina (2011) a Verdiho Falstaffa (2013) či slovenskú operu Mister Scrooge (2011) a Veľkú doktorskú rozprávku (2012) opäť na doskách SND. V Terste režírovala operetu Noc v Benátkach (2011).

V Štátnej opere v Banskej Bystrici naštudovala v roku 2003 úspešné inscenácie Polepetko a v ďalších rokoch operety Viedenská krv (2003) a Žobravý študent (2004), operný dvojtitul Sestra Angelika a Cigáni (2007) a operu Silvano (2009).

Nie je pravidlom, že sa človek dostane k inscenovaniu opery takej inšpiratívnej a zároveň v opernom svete stále nedostatočne známej. Snažila som sa na Bizetových Lovcov perál dívať bez prizmy na jeho Carmen, byť otvorená hudbe a príbehu. Nie je tajomstvom, že libreto neoplýva prvotriednou kvalitou, a to je zrejme dôvodom obmedzeného uvádzania opery. Zároveň však má v porovnaní s mnohými inými dielami obrovskú výhodu: dej umožňuje uvoľniť fantáziu, môže sa odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek. Tým dáva možnosti k odvážnejším inscenačným prístupom: nezväzuje historickými faktami, udalosťami alebo predobrazmi reálnych dejinných postáv. Podnetný je aj fakt, že vo vzťahu ústredných postáv nenachádzame bežné klišé − rôznymi zápletkami opradený vzťah muža a ženy. Naopak, dominantné je tu posvätné priateľstvo dvoch mužov. Svojou režijnou koncepciou som sa snažila tento vzťah povýšiť a utvrdiť. Zdanlivo jednoduchý príbeh prináša veľmi náročné spevácke party, ktoré sú pre spevákov lákavou výzvou – nenadarmo sa tenorová ária Nadira Je crois entendre encore stala najväčším operným hitom a veľkou výzvou lyrických tenorov minulého storočia – Tita Schipu, Beniamina Gigliho či Enrica Carusa (a ktorí vďaka nej „vzkriesili“ túto málo známu Bizetovu operu). Okrem toho, že sa v našej inscenácii speváci pasujú so spevácky náročnými rolami, sú i moje inscenačné nároky nemalé: musia dobre spievať, no zároveň musia aj dobre vyzerať a mať presvedčivý herecký prejav. Bez toho sa už súčasná opera nezaobíde…

Inšpiráciou a hlavným vizuálnym leitmotívom inscenovanej podoby opery sa stali slávne obrazy Salvadora Daliho – významného surrealistického umelca, ktorý čerpal námety v exotických kultúrach. Orchestrálna partitúra je citlivo a majstrovsky zinštrumentovaná a  obsahuje výrazné prvky exotiky, erotiky, senzualizmu aj elegancie. Preto som chcela dosiahnuť podobný scénický efekt vizuálneho spojenia všetkých týchto prvkov. Exotické zvieratá dotvárajú optické efekty jednotlivých scén: zrkadlením a videoprojekciami sa dosahuje divácky podmanivý účinok v škále od halucinogénnych abstraktných obrazov až po konkrétne a popisné tvary zvierat a predmetov. V surrealistických víziách sa na javisku odohrávajú realistické, takmer až naturálne scény, ktoré prinášajú vzťahy troch hlavných protagonistov – Zurgu, Leily a Nadira. Snažili sme sa vytvoriť inscenáciu, ktorá by bola „pastvou” pre uši aj oči. Ak sa naše zámery naplnili, každý návštevník si v nej nepochybne nájde to, čo ho zaujíma.

Georges Bizet:

LOVCI PERÁL

Štátna opera Banská Bystrica

Banskobystrická premiéra

Opera troch dejstvách vo francúzskom jazyku

I.PREMIÉRA: 22. 6. 2014 v Štátnej opere

II. PREMIÉRA: 10. 9. 2014 v Štátnej opere

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla

Réžia: Andrea Hlinková

Kostýmy: Boris Hanečka

Scéna: Miriam Struhárová

Zbormajster: Ján Procházka

Choreografia: Ladislav Cmorej

Osoby a obsadenie

Leila: Michaela Kušteková a.h. / Katarzyna Mackiewicz a.h.

Nadir: Dušan Šimo/ Peter Malý a. h.

Zurga: Martin Popovič / Šimon Svitok

Nurabád: Ivan Zvarík / Ondrej Mráz a. h.

Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet  Štátnej opery

Koncertný majster: Michal Hudák

www.stateopera.sk

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Zdroj: ŠOBB

Foto: ŠOBB

Video: TV Hronka