Banskobystrické perlorodky pod dohľadom Dalího

O perlách sa vraví, že sa tým viac lesknú, čím viac sa nosia. O operných produkciách spravidla platí opak: najviac lesku majú na premiére, s pribúdajúcimi reprízami ho začína poznamenávať určitá miera rutiny. Bizetove Perly sa na repertoári bystrickej Štátnej opery „nosia“ už druhú sezónu. A súdiac podľa reprízy z 12. júna 2015, sú stále v dobrom stave. Je síce pravda, že hlavnou „perlorodkou“ onoho predstavenia bol hosťujúci tenorista dnes už svetového mena, Pavol Bršlík, ale pod výborný dojem z večera sa podpísali aj ostatní protagonisti z pôvodných alternácií.

Lovci perál sa pritom na programe slovenského operného divadla objavili od svetovej premiéry (1863) len dvakrát. V roku 1928 v bratislavskej inscenácii a po 86 rokoch v srdci Slovenska. Dielo postihol (podobne, ako množstvo iných titulov) osud hviezdy, ktorá bezprostredne po svojom vzniku prudko zažiarila a rýchlo zhasla. Z Bizetovej opernej tvorby sa trvalej priazni operných dramaturgov teší len Carmen, hoci jej premiéra bola prepadákom a skladateľ sa už jej úspechu nedožil. Lovci perál rezonujú v povedomí publika prakticky len vďaka niektorým hudobným číslam, zaraďovaným do koncertných programov. V poslednom čase sa ale zdá, že sa ich exotický námet, spracovaný v duchu francúzskeho lyrizmu, opäť dostáva na programy divadiel aj v nám blízkom teritóriu (v r. 2012 mala opera premiéru v Opave a v tejto sezóne ju uviedol aj viedenský Theater an der Wien).

Georges Bizet
(1838-1875)

Príbeh priateľstva dvoch mužov, osudovo poznamenaného láskou k jednej žene, nie je v zásade ničím výnimočným. Punc určitej osobitosti mu dodáva prostredie Cejlónu, do ktorého je zasadený, a tomu prispôsobené hudobné výrazové prostriedky, evokujúce cudzokrajné diaľky. Každoročný výlov perál, nebezpečný, ale pre domorodcov výnosný, je len dejovou kulisou pre zápletku vzťahov troch protagonistov. Každý z nich sa vo svojom konaní rozhoduje medzi pohnútkami všeobecne prospešnými a individuálnymi. Nadir zradí priateľstvo so Zurgom kvôli svojej láske ku kňažke Leile. Tá zas obetuje svoju nevinnosť, ktorá má počas lovu chrániť dedinčanov, pre naplnenie dávnej vášne k Nadirovi. Zurga – kráľ lovcov – vyriekne ortieľ smrti nad hriešnou dvojicou nie ako spravodlivú pomstu za ohrozenie bezpečnosti lovcov, ale len v návale prudkej žiarlivosti. Iba vďaka nepravdepodobnej príhode s náhrdelníkom, vďaka ktorému v Leile spoznáva dávnu záchrankyňu svojho života, víťazí v Zurgovi česť a umožní odsúdeným utiecť. Dalo by sa povedať, že je morálnym víťazom milostného trojuholníka. Aj to je však sporné, keďže cenou za napravenie verdiktu, diktovaného žiarlivosťou, je úmyselne založený požiar celej dediny.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
P. Bršlík (Nadir), Š. Svitok (Zurga),
foto: Zdenko Hanout

Z libreta, prepitvaného skalpelom logiky, by v prípade Lovcov zostalo pramálo. Naivný príbeh neposkytuje veľa možností interpretácie (hoci veľmi vydarenú, aktualizujúcu, vtipnú a zároveň mrazivú inscenáciu priniesla práve viedenská produkcia). Je teda akceptovateľné, že sa režisérka Andrea Hlinková upriamila viac na vykreslenie exotických, do istej miery senzuálne významne pôsobiacich prvkov. Ako uvádza v programovom bulletine, hlavnú inšpiráciu pre vizuálnu podobu našla v surrealistickom diele Salvadora Dalího, ktorý rád čerpal námety z exotických krajín. Je pravda, že slon ako typický zástupca srílanskej fauny je objektom viacerých Dalího obrazov, ďalšiu paralelu medzi tvorbou katalánskeho maliara a Bizetovou operou už ale nachádzam ťažko. Dalího obrazy nemožno vnímať ako bežnú výtvarnú dekoráciu; je v nich zašifrovaná symbolika, ktorá posúva základnú sémantiku znázorňovaných objektov do úplne inej roviny. Má sa teda Dalího slon s typickými dlhými, fragilnými nohami, ktorý sa zvyčajne popisuje ako symbol človeka smerujúceho k výškam, ale gravitáciou vždy pripútaného k zemi, vzťahovať v druhom dejstve k príbehu Leily-dievčaťa alebo azda k milostnému dobýjaniu Nadira? Neviem. Tretie dejstvo sprevádza oko (respektíve viaceré oči) projikované na povrch perly ako parafráza ďalšieho maliarovho známeho obrazu. Pokiaľ by šlo o obecný symbol pozorovania Zurgovho správania, bol by azda prijateľný. Lenže v kontexte zdôraznenia inšpirácie Dalím vyvstáva oko ako symbol freudovskej psychoanalýzy, ktorej predmetom ale môžu byť Zurgove myšlienkove pochody vzhľadom na simplexnosť libreta len ťažko. Ak chcela byť exotika stvárnená snovými nadrealistickými prostriedkami, mala tak činiť v celej scénografii aj réžii postáv (hoci je otázne, či by to vôbec v prípade tohto titulu zafungovalo). Tie sú však celkom realistické, hoci sa niektorými detailmi (materiál Leilinho kostýmu, hojdačka vo vzduchu, choreografické prvky) podarilo inscenácii vdýchnuť náznak elegancie a zmyslovosti. Tento dojem však kazí vnímanie neistých pohybov spevákov po zaoblenej šikmine pódia, k elegancii majú ďaleko aj dve kašírované makety tigrov v Nadirovom výstupe „Des savanes et des forêts“.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
Katarzyna Mackiewicz (Leila),
foto: Zdenko Hanout

O čo ťažkopádnejší je text opery, o to vzdušnejším, farebne a melodicky nesmierne invenčným šatom ho Bizet zaodel. Orchester pod taktovkou Igora Bullu z exotických hudobných vôd nevylovil úplne všetky detaily inštrumentačnej rafinovanosti, ktorou sú tkané melodické efekty partitúry; predovšetkým miesta odľahčené od dramatickej linky by zniesli viac elegancie a francúzskeho šarmu. Napriek tomu podal solídny výkon a bol sólistickým partom aj zborovým výstupom spoľahlivým, k spevákom ohľaduplným, hudobným partnerom.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
Zbor a Balet ŠO,
foto: Zdenko Hanout

Pavol Bršlík má rolu Nadira vo svojom repertoári len pomerne krátko (pred rokom ho naštudoval pre Herzogovu inscenáciu v Zürichu). Jeho vystúpenie nieslo pečať farebne príťažlivého, lesklého lyrického tenora, s podmanivým citovým podfarbením, v kombinácii s prirodzene presvedčivým, uvoľneným hereckým prejavom. Je zbytočné bazírovať na tom, že jeho „háčko“ v jedinej Nadirovej árii „Je crois entendre encore„ nezaznelo plným hlasom. Bršlíkov spôsob výstavby celej árie, odvíjajúci sa od zanietenej emotívnej zainteresovanosti a výsostného lyrizmu v jej interpretácii, konvenoval s vkusne tvoreným mezzavoce, posadeným dokonalou technikou. Z duet a ansámblových výstupov mu najkrajšie vyšiel výstup s Leilou v druhom dejstve („Léïla! Léïla!…Dieu puissant, le voilà!“), s vrúcnosťou i horúčkovitou naliehavosťou, nezadržateľnej smerujúcou k explózii vrelého citu.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
P. Bršlík (Nadir), K. Mackiewicz (Leila),
foto: Zdenko Hanout

Rovnocennú partnerku mu (nielen) v tomto duete obstarala poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz. Jej hlas disponuje vzácnou vyrovnanosťou dramatického tónu (predovšetkým v stredných polohách) a koloratúrnej ľahkosti a pohyblivosti, ktorú predviedla nielen v spomínanom duete s Nadirom, ale aj vo svojej cavatine „Me voilà seule dans la nuit… “ z druhého dejstva. Ľahúčke vokalízy v piane (“O dieu Brahma“) , v kombinácii s efektným umiestnením speváčky na vysokej hojdačke, pomyselne vniesli do sparnej divadelnej sály svieži morský závan ostrovnej exotiky. Šimon Svitok vďaka istému, hladkému a pomerne dramatickému tónu vyprofiloval svojho Zurgu predovšetkým ako prirodzene dominantného vodcu lovcov a okrem známeho dvojspevu “Au fond du temple saint“  strhol pozornosť hlavne v záverečnom dejstve. Tu sa uplatnila aj jeho práca s hereckým výrazom, ktorá dotvorila hlasový prerod zo žiarlivosťou zmietaného, oklamaného milenca na muža, podriaďujúceho svoje city čestnému zúčtovaniu s minulosťou aj s priateľstvom.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
Šimon Svitok (Zurga),
foto: Zdenko Hanout

Trojicu protagonistov doplnil Ivan Zvarík. Po počiatočných mierne rozvibrovaných tónoch (zrejme poznačených nervozitou?), skonsolidoval svoj farebne príťažlivý bas do vyrovnanej hlasovej linky a spoľahlivo predviedol menší part brahmana Nurabada. Až na občasné tempové výkyvy sa pod úspech predstavenia podpísal aj zbor a (vzhľadom na obmedzené priestorové možnosti) aj pomerne prepracovaná choreografia.

Lovci perál, Štátna opera Banská Bystrica,
K. Mackiewicz (Leila), I. Zvarík (Nurabád),
foto: Zdenko Hanout

Kto v ten horúci júnový večer, teplotne možno porovnateľný s klímou Cejlónu, dal prednosť divadlu pred osviežením kúpaliska alebo blízkych hôr, určite neoľutoval. Rovnako vrelý a neutíchajúci potlesk takmer vypredanej sály presvedčil, že publikum dostalo od Lovcov tú najkrajšiu perlu v podobe skvelého hudobného zážitku.

Autor: Vladimíra Kmečová

foto: Zdenko Hanout  www.operaphotographer.eu

Georges Bizet: Lovci perál
Štátna opera Banská Bystrica

Premiéra 22. jún 2014
Recenzované predstavenie – repríza 12. jún 2015

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Andrea Hlinková
Kostýmy: Boris Hanečka
Scéna: Miriam Struhárová
Choreografia: Ladislav Cmorej
Zbormajster a asistent dirigenta: Ján Procházka

osoby a obsadenie reprízy z reprízy 12. júna 2015

Leila: Katarzyna Mackiewicz
Nadir: Pavol Bršlík
Zurga: Šimon Svitok
Nurabád: Ivan Zvarík

spoluúčinkoval orchester, zbor a balet Štátnej opery

www.stateopera.sk

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.