Operné dianie na Slovensku sa opäť vyšplhalo do umeleckých výšav. Znova to nebolo v Bratislave a na reprezentačnej scéne, ale v najmenšom z našich troch sídel, v banskobystrickej Štátnej opere. Tento raz v nej dokázali, že kde je vôľa, nadšenie a súdržný kolektív, tam je aj cesta k úspechu.
Na premiére 19. mája 2023 ju vydláždilo dielo v Štátnej opere v Banskej Bystrici uvedené po prvýkrát, štvordejstvová veristická dráma Umberta Giordana Andrea Chénier. Vo svete pomerne populárna opera, lahôdka pre fanúšikov veristického slohu, pochádza z roku 1896. Úspešná premiéra sa odohrala v milánskom Teatro alla Scala (pre zorientovanie sa na časovej osi, necelé dva mesiace po prvom uvedení Pucciniho Bohémy v Turíne) a dielo patrí dodnes k stáliciam repertoárov na celom svete. O neveľmi košatej slovenskej histórii uvádzania tohto titulu (v Slovenskom národnom divadle trikrát, naposledy v roku 2002, v Košiciach raz) píše Vladimír Blaho TU…
Banskobystrická Štátna opera si dlhodobo stráži kredit divadla so systematicky koncipovanou dramaturgiou a jasne stanovenou umeleckou víziou. Rešpektujú v nich minimálne dve hľadiská. Prvým zámerom je prinášať do slovenského operného priestoru tituly nepoznané alebo zriedka uvádzané a druhým, nemenej príznačným, ambiciózne dvíhať nastavenú vlastnú latku kritérií. Neraz aj v tituloch, na prvý pohľad pre typ „malého“ divadla takmer nedostižných. A predsa v nich lámu Bystričania rekordy.
Ani Andrea Chénier nie je jednoduchou látkou na zvládnutie. Inscenačne sa dá vymyslieť aj komornejšia koncepcia, no čím sa verizmus oklamať nedá, to je nevyhnutná prítomnosť veľkých a farebných hlasov. Daný štýl nie je založený na ekvilibristickej vokálnej virtuozite (že Štátna opera vie splniť aj tento cieľ, preukázala nedávno slovenská premiéra Rossiniho Otella), ale na objemoch, farebnosti a emocionalite hlasových materiálov. Pred poldruha rokom sa podarilo Bystričanom, tiež u nich po prvý raz, úspešne zdolať Pucciniho Turandot. Teraz siahli po Umbertovi Giordanovi a opäť potvrdili silu súboru.
Z javiskového odkazu tohto skladateľa (Giordano žil v rokoch 1867 až 1948), ktorého tvorba sa viac či menej prelínala s etapami Pucciniho, Mascagniho či Leoncavalla, sa vo svete pravidelnejšie udržiavajú v repertoároch len dve opery. Andrea Chénier a v Banskej Bystrici už tiež uvedená Fedora. Pochopiteľne, štatisticky vzaté, z daného obdobia na divadelných plagátoch dominuje Puccini (dokonca je tretím najuvádzanejším autorom), čo však neznamená, že v partitúre Andreu Chéniera nenájdeme árie a duetá prinajmenšom porovnateľných hodnôt. Dielo však nie je len o najznámejších číslach (hoci je ich minimálne šesť – sedem) a tam už, obzvlášť v 1. dejstve, ťahá Giordanova partitúra za kratší koniec.
Prečítajte si tiež:
• Štyrikrát Umberto Giordano
• K výročiu premiéry Giordanovej opery o francúzskom básnikovi Chénierovi
• Skladateľ s okom filmára. Umberto Giordano a pozlátko verizmu
• S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy“
• Luigi Illica a Mladá talianska škola. K storočnici úmrtia libretistu
• Život očami motýľa. Libretista Luigi Illica
Samotná základná téma opery je v značnej miere konvenčná, zároveň však rovina ľúbostného trojuholníka na pozadí Veľkej francúzskej revolúcie dáva inscenátorom možnosť prepojiť svet osobných emócií s politickou realitou. Predloha ponúka inscenátorom hľadať balans medzi nimi. Jedno je však isté, bez prítomnosti dominantných znakov verizmu, akými sú vášne, city, kontrasty a hlavne farebné, mocné hlasy, dielo stráca zmysel.
Až tak nezáleží, že dej je viac-menej fikciou, vystavanou na historicky verných podkladoch, pretože to, čím opera priťahuje sú charaktery ústredných postáv a vzťahy medzi nimi. V réžii Andrey Hlinkovej, scénografky Miriam Struhárovej a kostýmového výtvarníka Borisa Hanečku nachádzame účinne prepojenú líniu ľúbostného príbehu trojice protagonistov s kresbou prostredia a faktografickým ozvláštnením scén (vrátane zvukových predelov počas zmien obrazov s cielene ladenými oponami) znakmi z obdobia revolúcie.
Hlinkovej tím držal drámu v koncentrovanej rovine. Vzhľadom na obmedzenie hĺbky javiska, opticky rozšíreného obojstranným vysvietením portálu, rámcoval dianie do relatívne malého priestoru. Ten však bol využitý do najmenších detailov. Dokázal meniť atmosféru dejstiev, pričom na takmer rovnakom pôdoryse stavaná scéna obsahovala podstatné dejotvorné kontrasty. V opere je okrem troch hlavných postáv až dvanásť menších, no inscenácia je koncipovaná tak, že každá z nich si nájde zreteľné a zmysluplné miesto.
Tak ako réžia Andrey Hlinkovej do predlohy nič nevsúva, ani z nej neuberá, scéna Miriam Struhárovej nehýri zbytočne farbami. Viac pracuje so svetlom (podľa dizajnu Mareka Červienku) a otvára priestor kreativite Borisa Hanečku v návrhoch a realizácii kostýmov. Aj prostredníctvom nich sa dej odvíja v časových posunoch.
Rokokové prostredie prvého dejstva s honosnými kostýmami šľachty (nápadité parochne vznikli technikou formovania igelitu) sa mení na revolúciou nasiaknutý druhý akt s precízne vytvarovanou mozaikou charakterov vedľajších postáv i ilustratívnymi zástavami. Po prestávke cez dramaticky vyhrotené stretnutie Maddaleny s Gérardom a naň nadväzujúci, zimomriavky vzbudzujúci súdny tribunál, graduje dianie v žalárnom finále.
Aj prechod odsúdeného básnika s obetujúcou sa Maddalenou cez horizont arkádovej scény, na ktorej sa postupne zaťahujú čierne závesy (posledný ako symbol gilotíny), má intenzívne dramatické a emocionálne napätie. Dalo by sa hovoriť o mnohých detailoch, ktoré sa inscenačnému tímu na obmedzenej javiskovej ploche podarilo zrozumiteľne vytvoriť, ale písané slovo nenahradí živý vnem. Andrea Chénier je nesporne najvydarenejšou inscenáciou Andrey Hlinkovej a jej spolupracovníkov.
Hľadanie záruky štýlového hudobného naštudovania, s poctivou prácou s orchestrom a zborom, s formovaním kontrastov v dynamike, tempách, vo výrazových akcentoch, nemusí byť skryté len v národnosti dirigenta. Hoci tento raz si Bystričania našli Taliana. Stefano Romani síce nepatrí k zvučnejším menám tamojšej dirigentskej školy, zato priniesol do inscenácie to najpotrebnejšie. Punc autentického citu pre pulz veristického slohu a umenie dôkladného vypracovania partitúry.
Z premiérového večera zjavne vyžarovalo hráčske sústredenie a zároveň nadšenie pre vec. Rovnako v orchestri, ako aj v kompletnom zbore, pripravenom Ivetou Popovičovou. Nielenže dobre spieval, ale aj hral. Nestratili sa ani tanečníci, na naplnenom javisku boli v choreografii Alžbety Talčíkovej vždy viditeľní a platní.
Prečítajte si tiež:
• V banskobystrickej Štátnej opere prvýkrát uvedú Giordanovu operu Andrea Chénier
• Stefano Romani: Andrea Chénier je jednou z najuvádzanejších veristických opier
• Andrea Hlinková: Andrea Chénier patrí medzi najkrajšie operné tituly
A teraz to, čo je pre verizmus podstatné, sólistické obsadenie. Nestáva sa často, že popri optimálnej zostave protagonistov nenájdeme ani jeden slabší výkon v stredne veľkých a malých postavách (pozn. red.: recenzia je písaná z prvej premiéry 19. 5. 2023). Rolu Maddaleny de Coigny stvárnila Mária Porubčinová, ktorá do partu vložila nielen bohatú farbu obsažného mladodramatického až dramatického sopránu, výbornú dychovú techniku, vyváženú kvalitu tónu vo všetkých registroch, ale navyše nesmierne silnú emóciu. Citlivo pracovala s dynamikou, využila celú jej škálu od podmanivých pián až po neforsírované, priestor napĺňajúce fortissimo. Jej ária „La mamma morta“ z 3. dejstva patrila k nezabudnuteľným a lokálny rámec vysoko prevyšujúcim momentom premiéry.
Nájsť naslovovzatého veristického dramatického tenora, ktorého honorárové nároky neprevyšujú rozpočtové možnosti divadla, určite nebolo ľahké. A predsa sa podarilo. Sicílčan Alberto Profeta spĺňa všetky vokálne, výrazové i herecké nároky na titulný part. Z barytónovo sfarbeného stredu a hĺbok, ktorými začal vstupné „Improvviso“, plynule prechádzal do vyšších polôh, pričom objem tónu ostával nemenný. Mramorové výšky svietili kovom a jasom. Andrea Chénier patrí k najťažším veristickým partom, ktorý obsahuje aj lyrickejšie árie („Come in bel dì di maggio“), ale najmä expresívny dramatický tón, širokodyché frázy, v čom neostal Alberto Profeta nič dlžný.
Do tretice Šimon Svitok ako Carlo Gérard. Postava pre jedného z našich najlepších dramatických barytonistov ako uliata. Zjavne sa v nej našiel, najmä v polohách, kde mohol naplno zapojiť svoj kovový materiál, zažiariť v exponovaných výškach a rovnako vniesť do výrazu veľa charakterizačných nuáns. Práve táto postava prechádza v opere vývojom a Svitkovo poňatie ho sformovalo s absolútnou vierohodnosťou.
Už som načrtol, že nielen stredne veľké postavy, ale aj epizódne dostali luxusné obsadenie. Ivan Zvarík bol empatickým a hlasovo markantným Roucherom, Michaela Šebestová koncentrovaným mezzosopránom vyspievala vyššie položený part Bersi, farebne znel aj hlas Jeleny Šatochiny ako Contessy di Coigny.
Objemný dramatický barytón pôsobivej farby, s potenciálom aj na rolu Gérarda, predstavil Roman Krško (Mathieu). Jadrný barytón Mareka Pobudu zaznel v postave Flévilla, výstižnú kresbu úlisného špióna vymodeloval Peter Račko (Incredibile), tenorista z prvého odboru Dušan Šimo s plnou vážnosťou poňal epizódneho L´Abateho. Nemožno vynechať jediný výstup Madelon s emotívnym výrazom Evy Luckej, ani mená ďalších interpretov drobných rolí Gabriela Sárossyho (Schmidt), Jakuba Gabriela (Dumas) a Martina Morháča (Fouquier).
Nie je žiadnym tajomstvom, že rozpočty pre operné divadlá v Banskej Bystrici a Košiciach (o situácii v SND nemám informácie, no nič nesvedčí, že by bolo v ťažkostiach) sa skrátili do takej miery, že nemôžu zrealizovať svoje plány. Je to smutné najmä z toho dôvodu, že práve v nich sa zrodili najzaujímavejšie inscenácie pomaly sa končiacej sezóny. Neprikazuje to žiaden zákon, len azda nepísaná morálna pohnútka, že slabším (nie umelecky, ale ekonomicky) treba pomáhať. Minimálne symbolicky, povedzme návštevou premiéry zo strany zriaďovateľa divadla. Lebo na Slovensku je stav taký, že nespochybniteľné hodnoty tvoria poddimenzované operné inštitúcie mimo centra. Andrea Chénier v Banskej Bystrici to opäť raz potvrdil.
Autor: Pavel Unger
písané z I. premiéry 19. 5. 2023
U. Giordano: Andrea Chénier
Štátna opera v Banskej Bystrici
Prvé uvedenie tohto diela v Štátnej opere
Premiéry: 19. a 20. mája 2023
Premiéra bola súčasťou 62. ročníka Banskobystrickej hudobnej jari
Hudobné naštudovanie a dirigent: Stefano Romani
Réžia: Andrea Hlinková
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Scéna: Miriam Struhárová
Kostýmy: Boris Hanečka
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Choreografia: Alžbeta Talčíková
Svetelný dizajn: Marek Červienka
Andrea Chénier, básnik: Alberto Profeta, Zi-Zhao Guo
Maddalena di Coigny, dcéra grófky Patrícia Malovec, Mária Porubčinová
Carlo Gérard, sluha: Šimon Svitok, Zoltán Vongrey
Bersi, Maddalenina komorná: Carmen Ferenceiová, Michaela Šebestová
Contessa di Coigny, grófka: Jelena Šatochina, Denisa Šlepkovská
Vecchia Madelon: Terézia Janeková, Eva Lucká
Roucher, priateľ Chéniera: Ondrej Mráz, Ivan Zvarík
Fléville il Romanziero, spisovateľ: Martin Morháč, Marek Pobuda
Fouquier Tinville, žalobca: Martin Morháč, Marek Pobuda
Mathieu: Roman Krško, Martin Popovič
Incredibile, špeh Peter Račko, Dušan Šimo
L´Abate, básnik a opát Peter Račko, Dušan Šimo
Dumas, predseda súdu Jakub Gabriel, Roman Krško
Schmidt, žalárnik Jakub Gabriel, Gabriel Sarossy
Majordomus: Oto Nouzovský
Otec Gérarda: Dušan Kuchár
Vnuk Madelon: Dominik Danihel
Spoluúčinkuje orchester, spevácky zbor a Balet Štátnej opery
Vypočujte si:
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.