Bartókov Modrofúz na Konvergenciách

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Obľúbený slovenský festival komornej hudby Konvergencie v tomto roku vo svojej letnej časti opäť predstavil množstvo hodnotných koncertov v podaní našej i medzinárodnej interpretačnej špičky v originálnej dramaturgii. Jedným z vrcholov aktuálneho 20. ročníka bolo polokoncertné uvedenie opery Bélu Bartóka Hrad kniežaťa Modrofúza v Zrkadlovej sieni bratislavského Primaciálneho paláca.

Bartókova jednoaktovka A Kékszakálú Herceg Vára (Hrad kniežaťa Modrofúza, Budapešť 1918) na text Bélu Balázsa publikovaný v roku 1910, patrí k najvýznamnejším scénickým dielam 20. storočia. Inšpiráciu poskytla libretistovi hra Mauricea Maeterlincka Ariadna a Modrofúz z roku 1899, na ktorej mierne upravený text skomponoval rovnomennú operu Paul Dukas.

Béla Bartók (1881 – 1945)

Libreto Bélu Balázsa zhrnulo do veršov tragédiu muža a ženy v tej dobe prelomovými psychoanalytickými prostriedkami. Mystérium je vnútornou drámou Modrofúza a Judity, ktorých vzťah sa vyvíja v tajomnom prostredí kniežacieho hradu. Judita postupne odhaľuje tajomstvá komnát šiestich zatvorených dverí, kde hľadá stopy po zavraždených Modrofúzovych manželkách. Za siedmymi dverami, ktoré sa Modrofúz zdráha otvoriť, ich však nájde živé, vystupujúce z hlbín spomienok premenených do snov – krajších, než môžu byť živé ženy: Ráno, Poludnie, Večer. Judita sa márne bráni tomu, aby sa stala Nocou, no sen, ktorý prebudila v Modrofúzovej duši, ju zabíja. Ten ostáva vo svojom hrade opäť sám so svojimi preludmi.

B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza, Konvergencie 2019, Eva Šušková (Judita), Peter Mazalán (Modrofúz), foto: Viki Kollerová

Libreto odkazuje na Lohengrina Richarda Wagnera; ponaučenie je nie nepodobné Príbehu vojaka Igora Stravinského, približne z tej istej doby: kto hľadá minulosť, stratí prítomnosť. Obe naraz si nikto nemôže ponechať. Bartók skomponoval vokálne a dynamicky mimoriadne kompaktné dielo. Hudba sa vynára z tajomnej hmoty jemných molových akordov, stúpa do burácajúcich výšok aby sa opäť vrátila tam, odkiaľ vyšla. Uprostred, na gradačnom vrchole piatej komnaty žiari jasom, no na konci sa hudba ponorí do smútku, bolesti a osamelosti. Skladateľ oba spevácke party priblížil k prirodzenej maďarskej intonácii podobne priekopnícky, ako k moravskej prozódii prispel Leoš Janáček.

Na Konvergenciách odznela polokoncertná verzia Bartókovej jedinej opery v originálnej adaptácii pre dvoch spevákov, klavír, elektroniku, herečku a vizuálne projekcie. Autormi režijného a scénického konceptu boli Peter MazalánEva Šušková. Na horizonte Zrkadlovej siene bratislavského Primaciálneho paláca je umiestnené koncertné krídlo, pulty spevákov a počítačové vybavenie pre elektronické hudobné vstupy a vizuálne projekcie.

B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza, Konvergencie 2019, Jana Oľhová (performancia), foto: Viki Kollerová

Hľadisko je kolmo na horizont rozdelené do dvoch protiľahlých oblúkových častí a pred nimi sa nachádza bielou plachtou prikrytá posteľ. Na nej už pri príchode divákov do sály, v bielom tlmenom svetle, za zvuku hlbokého elektronického brumu, sedí herečka Jana Oľhová v sugestívnej póze. Brum postupne pridáva na intenzite až do podoby zvuku helikoptéry, herečka sa dvíha, zatvorí vchodové dvere do sály a prednesie prológ k opere v slovenskom preklade Alžbety Rajterovej. Vzápätí zaznie z nahrávky originál v maďarčine. Nastupuje vizuálna projekcia Jána Šicka, premietaná zo štyroch rohov diagonálne do hornej časti sály s premysleným odrazom v rozmerných zrkadlách. Spočiatku, v predzvesti Juditinho osudu, pripomína nočnú hviezdnu oblohu, neskôr sa zmení na abstraktnú monochromatickú substanciu priam tekutého charakteru, ktorá sa prelieva po architektúre siene podľa rozprávkového „kde sa voda sypala a piesok sa lial“.

B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza, Konvergencie 2019, Eva Šušková (Judita), Peter Mazalán (Modrofúz), foto: Viki Kollerová

Projekcia citlivo reaguje na hudbu podčiarknutím dramatických poínt, dekoruje priestor, deformuje ho, tieni a odhaľuje; v náväznosti na text trocha ilustratívne pridáva červenú farbu symbolizujúcu odhalenú krv za dverami Modrofúzovych komnát a figuratívne motívy manželiek. Vizuálnym vrcholom je, v súlade s dejom, moment otvorenia piatych dverí, počas ktorého sa sála bleskovo intenzívne zadymí a divák sa ocitne v nehmatateľnom priestore prežiarenom bielym svetlom. Po ňom začne prevládať pulzujúci optický modul, ktorý obsiahne celý priestor sály v sugestívnom výraze skúmania tienistých stránok Modrofúza (človeka?). V závere sa Judita od svojho pultu vzdiali a v protisvetle prichádza k lôžku, na ktorom bola dovtedy herečka. Tá sa vydá smerom k divákom – k ostatným ženám Modrofúza. Celý priestor pohltí tma.

Spevácke party koncertne predniesli s mimoriadnym porozumením pre špecifiká Bartókovho vokálneho jazyka a obivuhodným zvládnutím maďarčiny sopranistka Eva Šušková a barytonista Peter Mazalán. Eva Šušková je priam prototypom Judity, melancholicky ženská, s obsažnou hlasovou farbou, vzácnou vyrovnanosťou registrov, schopnosťou širokej dynamickej palety, príkladnou deklamáciou a premysleným rozložením síl v pôsobivej gradácii. Hlasovo suverénny Peter Mazalán výstižne charakterizoval komplikovanú a nejednoznačnú postavu Modrofúza, vynikajúco pracoval s drobnými nuansami – jeho postava bola záhadná a primerane spochybnená.

B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza, Konvergencie 2019, Peter Pažický, foto: Viki Kollerová

Klavírny sprievod Petra Pažického bol emotívny a až orchestrálne farebný, s dokonalou tónovou kultúrou. Vynikol jeho cit pre dramatickú stavbu celku prostredníctvom prepracovaných detailov; hral vo veľkých rozmaľovaných gestách, impresionistických náladách i v pôsobivom lyrickom stíšení. Expresívne elektronické intervencie Pjoniho sa rozhodne neniesli v pietnej rovine a výrazne sa podieľali na celkovom sugestívnom vyznení projektu. Výrazný vklad hudobníka bol takmer v pozícii spoluautora hudby a mal nemalý podiel na budovaní epiky. Široká škála výrazových prostriedkov sa pohybovala od ambientných zvukov, cez manipuláciu hlasov spevákov a klavírneho partu až po monumentálne zvukové plochy.

Autor: Jozef Červenka

písané z predstavenia 18. 9. 2019

O 20. ročníku Konvergencií sme písali TU…

Béla Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza
Predstavenie v rámci festivalu Konvergencie
Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca, 18. septembra 2019

Eva Šušková – Judita
Peter Mazalán – Modrofúz
Jana Oľhová – performancia
Ján Šicko – vizuálne projekcie
Pjoni – elektronika
Peter Pažický – klavír

www.konvergencie.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár