Beczałov triumf vo Viedni v šesťdesiatročnej inscenácii opery Tosca

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeden z popredných svetových tenoristov Piotr Beczała, ktorý je od r. 1996 stálym hosťujúcim sólistom Wiener Staatsoper, medzitým uznávaným a neustále sa pohybujúcim sólistom spomedzi tenoristickej špičky na európskom i americkom kontinente, zaznamenal vo Viedni svoj ďalší debut. Bolo to v úlohe Maria Cavaradossiho v Pucciniho Toske. Napriek tomu, že viedenská inscenácia má za sebou 606 predstavení(!) a pôvodnú premiéru v réžii nemeckej režisérky Margarethe Wallmann (1904 – 1992) mala 3. apríla 1958, bol to neobyčajný zážitok.

I pri 60-ich rokoch existencie je tunajšia Tosca stále pôvabná, lákajúca divákov na každú reprízu, obsadenú do posledného miesta. Reprízy sa objavujú na programe Opery na viedenskom Ringu vždy v jednej – dvoch sériách počas sezóny (alebo sezón…). Séria má štyri predstavenia, samozrejme, vždy s atraktívnou zostavou svetoznámych sólistov. Poučenie? Ako možno dlhé roky ťažiť z vydarenej, hoci klasickej podoby diela a nezničiť kulisy i kostýmy údajne pre nedostatok skladových priestorov (ako pred pár rokmi v Slovenskom národnom divadle).

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Viedenská Tosca so scénou Nicolu Benoisa (1901 – 1988), z Ruska pochádzajúceho architekta, je pre progresívnych, alebo sa tak tváriacich inscenátorov „muzeálnym“ prototypom výtvarno-inscenačného diela, ale pre divákov, ktorí vidia a počujú operu prvýkrát v živote, je to zážitok zo súladu obsahu, hudby, pôvodného deja a zámeru skladateľa. Pre divadlo je to zasa neohrozený zárobok z úspešného titulu a pre skúseného operného návštevníka poznanie, že inscenačná a kostýmová klasika padne dobre aj „našincovi“ – zvlášť po inovátorských režijných hľadaniach (viď najnovšia bratislavská Tosca z 2. a 3. júna m. r.).

Hosťovanie Piotra Beczału v role Cavaradossiho 7. februára 2019 bolo prvým zo série jeho štyroch februárových vystúpení (ďalšie sú 10. 2., 14.2. a 17. 2.) v Toske, v ktorých si overuje svoju kondíciu v „spinto“ tenorovej postave. Na viedenskej opernej scéne som Beczału zatiaľ videla v Maškarnom bále (Kráľ Gustav III.), v Adriane Lecouvreur (Maurizio) – viedenský debut s vynikajúcou partnerkou Annou Netrebko, ešte pred tohtoročným januárovým triumfom oboch sólistov vo vychválenej novej inscenácii tejto opery v newyorskej MET), resp. ako Dona Josého v Carmen (ďalší osobný debut Beczała vo Viedni). Operní diváci ho videli a počuli aj v televíznych prenosoch či zvukových záznamoch jeho slávnych lyrických partov (Tamino, Nemorino, Lenskij, Elvino v Sonnambule, Edgar v Lucii di Lammermoore, Princ z Rusalky, Des Grieux v Massenetovej Manon Lescaut, Vojvoda v Rigolettovi, Mateo v Arabelle … atď.).

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, 2019,
Piotr Beczała (Cavaradossi)
foto: Michael Pöhn

Pre 52-ročného poľského umelca je Viedeň jednak štartovacou plochou na svetové javiská, ale aj divadlom, v ktorom si overuje vždy novú postavu vo svojom širokom repertoári. Cíti sa tu isto aj vďaka spoľahlivej spolupráci s Orchestrom der Wiener Staatsoper, ktorý taliansky repertoár často uvádza s janovským rodákom, dirigentom Marcom Armiliatom. Tento umelec je stopercentnou zárukou orchestrálnej a vokálnej súhry medzi orchestrom a javiskom, vo zvukovej opojnosti a mäkkosti sláčikov, aké nemá azda žiaden orchester v Európe, ale aj v neomylnosti nástupov a hry všetkých dychových skupín a v štýlovom precítení talianskych opier z éry romantizmu a verizmu. Niet predstavenia s Armiliatom, na ktorom by ho nadšení diváci neodmenili rovnakým, ak nie vrúcnejším, hlasnejším potleskom, než sólistov. Tak to bolo aj po poslednej opone spomínanej viedenskej Tosky 7. 2. – pri najmenej dvadsaťminútovej klaňačke sólistov s milovaným dirigentom. Keby ste sa ma spýtali, aký najväčší zážitok som mala na včerajšej Toske, asi by som povedala: s orchestrom. A to napriek krásnym vokálnym výkonom dvoch ústredných hrdinov.

Okrem Beczalu mala vo viedenskej Toske debut aj americká sopranistka svetového renomé Sondra Radvanovsky. Rodáčka z Chicaga, ktorá triumfuje jednak v Opernhaus Zürich, v Covent Garden v Londýne, v milánskej La Scale, v MET a na ďalších svetových scénach. Získala uznanie ako Norma v inscenácii MET, Paolina v Donizettiho Poliutovi, Maddalena v Andrea Chénierovi (v barcelonskom Liceu), Amelia v Maškarnom bále a Leonora v Trubadúrovi (v Parížskej opere), či Anna Bolena v Toronte…

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, 2019,
Sondra Radvanovsky (Tosca),
foto: Michael Pöhn

Scarpiu spieval Thomas Hampson – dlhoročný barytonista svetovej opernej (ale tiež piesňovej) scény. Obsadenie titulných rolí bolo teda reprezentatívno-svetové. (T. Hampsona – r. 2013 a P. Beczału – r. 2014 sme počuli, vďaka agentúre Kapos, aj na koncertoch v Bratislave).

Piotr Beczała dozrel do roly Cavaradossiho najmä farbou a prieraznosťou svojho tenora. Vokálne-technicky je to v každej chvíli neomylný spevák, ktorý má žiarivo prierazné výšky a ani pri hustej sadzbe či dynamických pointách orchestra jeho hlas nezaniká, ale sa vznáša priam slnečne. Dynamicky dokáže vyjadriť lyriku aj drámu svojej postavy, obsah Pucciniho citovo preexponovanej hudby, a tým sa dotknúť sŕdc poslucháča. Na javisku je tvorivým a pritom disciplinovaným partnerom, v detailoch dokáže situáciu pointovať. Nezabudnem na záverečnú scénu popravy Cavaradossiho, kedy umierajúci Mario pozerá posledným pohľadom na Floriu Toscu s nevyslovenou otázkou: „Prečo ma zabili, keď si hovorila, že to bude iba zahraná rola?“ Aj takýto maličký herecký moment, s minimalistickou akciou, posilní hudobnú drámu a vyháňa hrôzou zmätenú Tosku ku skoku z hradieb Anjelského hradu.

Každý pohyb na javisku je pre Beczału priestorom, v ktorom je dobre zžitý a nemá z neho trému. Uvoľnený v hre, no najmä v speve (jeho tenor na rozhraní lyriky a hrdinstva – najmä v 2. dejstve pri vypočúvaní a mučení u Scarpiu), je možno menej expresívny, než u Kaufmanna, ale rovnako detailne vypracovaný, v celkovo krásnom oblúku. Nepodlieha publiku, ktoré potleskom „žobre“ o zopakovanie árie E lucevan le stelle, ale disciplinovane a vytrvalo čaká na pokračovanie opery.

Sondra Radvanovsky má soprán so zamatovou „prikrývkou“ na každom tóne. Jej mäkký soprán však má v sebe dramatickú silu, s ktorou zvlášť nádherne zasvieti vo výškach. Stredy a tóny v hrudnom registri zmäkčuje, čo niekedy vyvoláva dojem menšej zvučnosti a sily. Z tohto dojmu však vyvedú poslucháča dramatizmom nabité vysoké tóny. Štíhla, pôvabná speváčka je zdanlivo „bez veku“, na javisku pôsobí mlado, elegantne a krehko. S Beczałom vytvorili pár, na ktorý sa v operných zážitkoch nezabúda.

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, 2019,
Thomas Hampson (Scarpia), Sondra Radvanovsky (Tosca),
foto: Michael Pöhn

Popri zlodušskom Scarpiovi, akým je v tejto role hudobne i herecky neprekonateľný, fyzicky mohutný basbarytonista (serioso i buffo repertoáru – skvelý Falstaff!) Sir Bryn Terfel, je len ťažko akceptovať vokálne bezchybného, ale príliš distingvovaného Thomasa Hampsona. Je to v prvom rade spevák lyrickejšieho, kultivovaného, než vyslovene charakterotvorného rázu v negatívnej postave Scarpiu. Už od Creda v 1. dejstve, Hampsonov mäkší, hladký barytón zanikal v silnejšej dynamickej hladine orchestra, najmä po nástupe veľkého miešaného zboru, nehovoriac o 2. dejstve, kde je síce dotieravým, pritom však stále elegantným zvodcom Tosky. Možno, že v tomto hodnotení robí problém aj vek barytonistu, jeho dlhé pôsobenie na opernej svetovej scéne a tým racionálna rozvaha pracovať s hlasom bezchybne počas celej opernej plochy. Pamätám si, ako Thomas Hampson silne zapôsobil na poslucháčov v Bratislave, keď na opernom recitáli spieval so zaťom, talianskym basbarytonistom Lucom Pisaronim v cykle „Svetové operné hviezdy“. Teraz sa ten dojem, žiaľ, nezopakoval.

Ostatná Tosca vo Viedenskej štátnej opere bola absolútnym zážitkom z Piotra Beczalu ako Cavaradossiho a Orchestra der Wiener Staatsoper, pričom poslucháč si neustále uvedomoval, že každé číslo geniálnej Pucciniho opery je stále večne zeleným a dojímavým operným „hitom“.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 7. 2. 2019

Giacomo Puccini: Tosca
Viedenská štátna opera
7. februára 2019 (repríza)

Dirigent: Marco Armiliato
Réžia: Margarethe Wallmann
Scéna: Nicola Benois

osoby a obsadenie

Floria Tosca: Sondra Radvanovsky
Mario Cavaradossi: Piotr Beczala
Baron Scarpia: Thomas Hampson
Cesare Angelotti: Ryan Speedo Green
Kostolník: Alexandru Moisiuc
Spoletta: Benedikt Kobel
Sciarrone: Igor Onishchenko
Žalárnik: Ayk Martirossian
Pastierik: člen opernej školy

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár