Beethovenova symfónia krásy a Šostakovičov apel na ľudskosť

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Cyklus Hudba troch storočí ponúkol návštevníkom Slovenskej filharmónie (22. – 23. 11.) dve veľké, hoci hudobným obsahom protichodné diela. V prvej časti zaznela Beethovenova Symfónia č. 4, B dur, op. 60, a po prestávke Šostakovičova Symfónia č. 13, b mol Babij Jar, op. 113.

Po mimoriadne úspešnom koncertnom predvedení 1. dejstva Wagnerovej opery Valkýra na BHS 2018, na ostatnom koncerte v Redute opäť stál pred Slovenskou filharmóniou slovenský a súčasne svetový dirigent Juraj Valčuha. Od októbra 2016 je hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole, no intenzívne spolupracuje aj s najvýznamnejšími orchestrami a opernými scénami Európy i zámoria. A tak je záslužné, že si ho v prebiehajúcom jubilejnom 70. roku svojej existencie zaistila aj Slovenská filharmónia. Každé Valčuhovo hosťovanie je totiž dramaturgickým, najmä však interpretačným pozdvihnutím Slovenskej filharmónie.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018, Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Pomerne v ústraní Beethovenových deviatich symfónií stojí jeho 4. symfónia B dur, op. 60, ktorá vznikla medzi hrdinskou 3. symfóniou Es dur – „Eroicou“ a 5. symfóniou c mol – „Osudovou“. Ak tieto dve symfónie vyvolávajú aj mimohudobné asociácie, 4. symfónia B dur je chápaná ako quasi jasný symfonický medzičlánok. Akoby si Beethoven v tomto diele chcel oddýchnuť nielen od dokončenej Eroiky a rozrobenej Osudovej symfónie, resp. ťažko sa rodiacej opery Fidelio, ale súčasne sa definitívne vyrovnať s postupujúcou hluchotou. Symfónia č. 4. B dur bola dokončená r. 1806 a prvý raz uvedená v marci 1807 – hoci bez pochopenia mnohých znalcov, kritikov a obecenstva. Zato mnohí hudobníci ju prijali s nadšením. Mladý Robert Schumann v nej vycítil dokonca prebúdzajúce sa tóny romantizmu.

Je to symfónia hudobnej krásy, vyrovnanej pohody i elégie. Každá časť si pritom zachováva klasický princíp kontrastu najmenej dvoch tém, ktoré Beethoven geniálne rozvíja a majstrovsky spracováva na princípoch klasickej formy. V každej časti zaznejú aj prekvapujúce momenty: v 2. časti – Adagiu – je to jeden z najkrajších sólových partov klarinetu v symfonickej literatúre. V 3. časti – Allegro vivace – je namiesto scherza skomponovaný menuet, hoci robustnejší, než v symfóniách Haydna alebo Mozarta. Štvrtá časť – Allegro ma non troppo – pripomína nástrojové perpetuum mobile, prerušované prostou melódiou hoboja a flauty.

Heroizmus, osudovosť, pátos Beethovenovho génia sú v 4. symfónii B dur nahradené čírou krásou z majstrovskej hudby, ktorá nepotrebuje slovný komentár. Valčuha vycítil v každej téme jej osobitosť a dynamickú pestrosť, zdôraznil vnútornú čistotu línií symfónie, vložil do nej obrovský citový vklad, ktorý uchvátil najmä v Adagiu. Upútala tiež elegancia a precíznosť jeho dirigentského gesta, ktorým viedol celú Slovenskú filharmóniu. Škoda len, že v nástupoch 1. – 2. časti bolo menej presnosti v nástupoch husľovej i violovej skupiny. (Paradoxne – nie v najbrilantnejšej 4 časti…). Zato dychové nástroje a violončelá upútali presnosťou a zvukovou krásou.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
foto: Ján Lukáš

Slovenská filharmónia je magnetizujúca a interpretačne presvedčivá zvlášť v dielach 20. storočia, v ktorých môže naplno uplatniť svoju energiu a žiarivý zvuk všetkých nástrojových skupín. Tak to bolo aj v prípade Symfónie č. 13 b mol Babij Jar, op. 113 od Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906 – 1975). Toto dielo bolo r. 1989 a r. 2004 (vtedy na BHS) uvedené Slovensku filharmóniou s vynikajúcim basistom, dnes sedemdesiatnikom Sergejom Kopčákom, vyše dvadsať rokov sólistom MET v New Yorku. Ten podporil obsah diela nielen svojím hlbokým basom, ale zvlášť expresívnym, sugestívnym prejavom. (Sergej Kopčák nahral basové sólo v 13. symfónii „Babij jar“ D. Šostakoviča r. 2000 pod taktovkou slávneho dirigenta Vladimira Ashkenazyho s NHK Symphony Orchestra Tokio).

V súčasnej histórii Slovenskej filharmónie sa Šostakovičova 13. symfónia stala veľkou udalosťou sezóny pre stálu hudobnú veľkosť a apelatívnosť obsahu, vychádzajúceho z piatich poém ruského básnika Jevgenija Jevtušenka. Tie sú podkladom 5 častí symfónie: Babij Jar – Humor – V obchode – Strachy – Kariéra. Dielo je však pomenované podľa prvej poémy: „Babij Jar“. Celý opus je na hranici kantáty – oratória – symfónie. Podobne ako Mahler vo svojich neskoro romantických vokálnych symfóniách hľadal aj Šostakovič – pravda – modernou hudobnou rečou – nové cesty tejto veľkej hudobnej formy. V nich spájal tonalitu s atonálnosťou, spevnosť ruských piesní a tradičných pochodov sovietskej éry s ich karikatúrou, majstrovsky inštrumentačne podčiarknutou v neuveriteľných nástrojových efektoch a spojeniach – zvlášť v skupine plechových a početných bicích nástrojov, priam romantickú melodickosť s hudobným sarkazmom. U Šostakoviča je symfónia Babij Jar odozvou na úľavu a ideový „odmäk“ po Stalinovej smrti r. 1953, kedy sa mohlo v umení slobodnejšie hovoriť o sovietskej minulosti a súčasnosti.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Juraj Valčuha, Petr Migunov, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

V 1. časti – nazvanej podľa tejto rovnomennej básne – je spomienka a pocta mŕtvym zo strašných masakrov na židovskom, ale aj rómskom obyvateľstve v rokline, vzdialenej tri kilometre od Kyjeva, kde Nemci (29. a 30. septembra 1941) postrieľali za dva dni neuveriteľných 33 771(!) židov – a neskôr ďalšie tisícky Rómov, Ukrajincov, Rusov, partizánov a vojnových zajatcov. To, čo je podnes v mnohých ľuďoch stále zasiate ako vedomá či podvedomá rasová a ľudská nenávisť, závisť, zloba, je (nielen na tomto mieste, rovnako v iných „roklinách“, v nacistických táboroch smrti a v ruských gulagoch), neustálym mementom ľudstvu. Aby sa to nikdy neopakovalo, aby ľudia nezomierali pre svoj rod, vieru, alebo udávanie a podozrievanie. Jevgenij Jevtušenko svojimi básňami z r. 1961 nechtiac vyburcoval Šostakoviča k napísaniu symfónie pod názvom titulnej básne Babij Jar, ale apelatívne sú texty aj hudba i v ďalších častiach. Básnik a skladateľ v nich dojímavo, so súcitom opisuje osud ruských žien (V obchode), pokorne stojacich v legendárnych „kolónkach“ na chleba, mlieko, žien zrobených, ťažko fyzicky pracujúcich nielen počas vojny, ale aj po nej. Inokedy skladateľ svojim hudobným sarkazmom vyzdvihuje nezničiteľný Humor, ktorý pomáhal ľuďom prežiť aj najťažšie chvíle. Mrazivo studené sú Strachy, sputnávajúce ľudí počas stalinizmu, keď ľudia nevedeli, kto ich počúva, udáva, kam a kedy pre nich prídu „tajní“, aby sa už nikdy nevrátili k svojim. V Kariére je hudobno-slovná otázka: kto a prečo je ochotný (podnes?) obetovať všetku ľudskosť za tento schod do pekla? Veď na konci každému rovnako odbije tichý zvon umieráčika – ako to zhudobnil po veľkej symfonickej explózii Šostakovič – najprv jemným zvukom xylofónu a nakoniec sotva počuteľným zvukom zvonu.

Kto čítal Pamäti Dmitrija Šostakoviča od Simona Volkova (s podtitulom „Svědectví“, vydala AMU, Praha, 2006), vie si živšie predstaviť život bezmenných tisícok sovietskych ľudí, ale i samotného Šostakoviča v prvej polovici 20. storočia, po revolúcii, ktorá cársky systém nahradila ešte hroznejšou diktatúrou komunizmu. Šostakovič pod hrozbou života a smrti robil ústupky v tvorbe, trpel, bál sa o rodinu i seba, no napriek „strachu“ zanechal dielo, v ktorom sú také geniálne diela, akými je 15 symfónií, 15 sláčikových kvartet, opery Nos, Lady Macbeth Mcenského okresu, dva husľové koncerty, violončelový koncert, klavírny koncert…atď. V záverečnej časti 13. symfónie – v Kariére – odpovedá skladateľ na svoju životnú cestu slovami: „Ja robím kariéru tým, že kariéru nerobím!“

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Petr Migunov, Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (mužská časť),
foto: Ján Lukáš

Bulletin SF priniesol v originálnom ruskom jazyku Jevtušenkove básne, ktoré sú sprístupnené aj v jedinečných prekladoch Ľubomírom Feldekom, Jozefom Čertíkom a Teodorom Križkom. Šostakovičova 13. symfónia je nielen slovným mementom, ale v prvom rade silnou hudobnou výpoveďou, s hustou inštrumentáciou, podporenou všetkým nástrojmi veľkého orchestra, pričom každá skupina využíva rôzne nástrojovo-dynamické odtiene na vyjadrenie partitúry, ktorú Juraj Valčuha s obrovským entuziazmom predviedol so Slovenskou filharmóniou a mužskou časťou Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jozef Chabroň) a ruským sólistom, Petrohradčanom Petrom Migunovom.

Pre Valčuhu je to Opus magnum jeho dirigentského umenia. Obdivuhodné boli pod jeho rukami plechy, drevá, celá galéria bicích nástrojov, absolútne dielu oddaní sláčikári všetkých skupín. Zvlášť úžasné, detailne a zvukovo účinne vypracované boli partie mužskej časti SFZ so zbormajstrom Jozefom Chabroňom. Speváci SFZ nastúpili v relatívne malom počte, no s veľkým hlasovým nábojom, ktorý bol detailne vyspievaný, naštudovaný a citovo prežitý v každom verši, ba i slove, aj v súvise so sólistom.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
P. Migunov, J. Chabroň, J. Valčuha, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (mužská časť),
foto: Ján Lukáš

Basista Petr Migunov je umelcom jedinečnej vokálnej techniky, ktorý pôsobí od r. 2003 v Bolšom teatri v Moskve, kde stvárnil viac než 20 sólových rolí, pričom pôsobí aj koncertne v zahraničí. Nemá sonorný bas – skôr jasnejší, svetlejší hlas, ale každopádne je impozantným spevákom, čo podporuje aj jeho krásny zjav. Chýbalo mu však výrazovo hlbšie preniknutie do obsahu a pocitov toho, čo pred ním defilovalo v spevácky, obsahovo a orchestrálne úžasne vypracovanej partitúre. V tomto smere ťažko zabudnúť na spomínaný sugestívny výraz Sergeja Kopčáka. Vyšla však aj LP platňa symfónie „Babij Jar“ s ďalším osobnostne neopakovateľným slovenským basistom Petrom Mikulášom, ktorý účinkoval na nahrávke 13. symfónie D. Šostakoviča pod taktovkou Ladislava Slováka, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a mužskou časťou Slovenského filharmonického zboru (OPUS 1992). Bolo by úžasné, keby sme spomínané nahrávky počuli aj na znovu vydaných CD, pričom by vyšla aj súčasná reprezentatívna podoba Šostakovičovej 13. symfónie s Jurajom Valčuhom. Ilúzia? U nás – vždy a vo všetkom…

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 22. 11. 2018

Beethoven, Šostakovič
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
22. a 23. novembra 2018

Juraj Valčuha, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Petr Migunov, bas

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor (mužská časť)

program koncertu

Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 4 B dur, op. 60
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 13 b mol, op. 113 Babij jar

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár