V decembri m. r. vyvrcholil Beethovenov rok (2020), v ktorom si hudobný svet pripomínal 250. výročie narodenia hudobného velikána klasicizmu – Ludwiga van Beethovena. Slovenská filharmónia počas uplynulých mesiacov minulej i tejto sezóny viackrát uviedla diela geniálneho skladateľa. Určitou „korunkou“ uplynulého Beethovenovho roku mal byť v bratislavskej Redute sviatočne naladený koncert počas nedávnej Veľkej noci. Kvôli vyvrcholeniu koronavírovej pandémie sa celé podujatie presunulo na 30. apríla 2021. Žiaľ, umelci aj v tento čas ešte hrali bez prítomnosti publika.
Vďaka onlinovému prenosu koncertu a jeho záznamu vo videoarchíve SF si môžu milovníci vážnej hudby vypočuť celý koncert TU…. Dramaturgia SF ku dvom citlivo vybratým dielam z Beethovenovej mladosti pripojila vo svojej digitálnej koncertnej sieni aj muzikologicky precíznu analýzu uvedených diel od Andreja Šubu, ako aj biografické heslá účinkujúcich: dirigenta Rastislava Štúra, Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru, zbormajstra SFZ Jozefa Chabroňa a sólistov: tenoristu Pavla Bršlíka, basistu Petra Mikuláša a sopranistky Mariany Sajko.
V úvode koncertu zaznela najprv krátka, cca 5 minútová predohra k Beethovenovmu baletu Prometeove stvorenia, op. 43, po ktorej nasledovalo závažné, duchovne ladené oratórium pre sóla, zbor a orchester Kristus na Olivovej hore, op. 85.
Balet Prometeove stvorenia (Die Geschöpfe des Prometheus) od Ludwiga van Beethovena pochádza z obdobia Beethovenovej tvorby prvých dvoch symfónií (1800 – 1801). Na diele, označenom v dobe vzniku ako „heroický a alegorický balet“, pracoval Beethoven pred prvými príznakmi ohluchnutia, nielen v opojení z nástupu svojej hudobnej kariéry, ale aj zo spoločenských nádejí prvých Napoleonových víťazstiev. V nich videla vtedajšia Európa nositeľa nových ideálov a spoločenského pokroku.
V podstate však hudba vznikla na základe predstáv talianskeho baletného majstra Salvatoreho Viganò (1769 – 1821), vo svojej dobe nazývaného „Shakespearom tanca“. Ten naplánoval premiéru baletu na 21. marca 1801 vo viedenskom Burgtheatri (uvedenie však bolo posunuté o týždeň neskôr, kvôli Beethovenovej finalizácii partitúry). Prometeus v tomto balete nie je spurným Titanom, ktorý priniesol ľudstvu oheň a bol za to kruto potrestaný Diom (ako rozpráva grécka báj), ale skôr osvietenským filozofom, učiteľom, dobrodincom, tvorcom civilizácie, prinášajúcim poznanie a vzdelanie v duchu „rousseaovských“ ideálov.
Prečítajte si tiež:
Ludwig van Beethoven (seriál)
Kritika a neskôr beethovenovská muzikológia označila spojenie prometeovského mýtu s novodobým prepojením za „alegoricko-mytologický nezmysel“. Žiaľ, asi mala pravdu. V obsahovom prepojení deja do viacerých mytologických postáv, nielen Prometea, vznikli nečakané a tiež nezmyselné dejové zákruty. Beethoven, sklamaný neúspechom premiéry, dal neskôr hudbe z finále baletu miesto do finále svojej Tretej symfónie, nazvanej „Eroica“. Tá, ako je známe, bola pôvodne dedikovaná Bonapartovi.
Hudba predohry je akoby esenciou hudobného celku – a vskutku, vyznieva viac hrdinsky než v duchu dobovej baletnej estetiky. Oslovuje nás v nej však už budúci autor hrdinských tónov Eroiky, dokonca v nej poslucháč počuje náznaky jedinej Beethovenovej opery Fidelio, op. 72: zvlášť v hudobnej apoteóze nezlomného charakteru hrdinu, či ho už nazval Prometeom, alebo Florestanom.
Predvedenie predohry k baletu Prometeove stvorenia v podaní Slovenskej filharmónie a naštudovaní dirigenta Rastislava Štúra zaznelo plnokrvne, monolitne, ako základný hudobný panel beethovenovského večera. Orchester je na zvukovom zázname vyrovnaný a hudobne precízny v každej nástrojovej skupine.
Druhú časť hodnotenia začnem krátkym úryvkom z rozsiahlej recenzie Silvie Marie Petrovitsovej (8. februára 2021) z časopisu Music Press:
„Jedným z beethovenovských podujatí, na ktorých oratórium Kristus na Olivovej hore uviedli, bolo koncertné turné Londýnskeho symfonického orchestra (London Symphony Orchestra) pod taktovkou šéfdirigenta Sira Simona Rattla po európskych mestách (Londýn – Barcelona – Paríž – Hamburg – Baden-Baden – Luxembourg). Z dvoch londýnskych koncertov vznikla najnovšia nahrávka albumu Beethoven: Christus Am Ölberge, op. 85 – Christ On the Mount of Olives – LSO Live. Titulnej úlohy Krista sa zhostil slovenský tenorista Pavol Bršlík (pozn. aut.: v zahraničí vystupujúci ako Breslik). Postavu Serafína stvárnila mladá francúzsko-dánska sopranistka Elsa Dreisig a britský bas David Soar apoštola Petra. Sprevádzal ich 145-členný Londýnsky symfonický zbor (London Symphony Chorus) pod vedením zbormajstra Simona Halseya“.
Nuž, kto má záujem a možnosti, môže si vypočuť nahrávku z albumu, ktorý ašpiruje na najvyššie hodnotenia hudobných nahrávok ostatného roku – nielen v rámci Beethovenovho roku! Je to dokonalosť sama. Po interpretačnej i zvukovo-nahrávacej stránke. Pritom nový album vznikol mimo nahrávacieho štúdia – z dvoch koncertov spomínaného orchestra!
Poviete si: ide o svetoznámy orchester, zbor a sólistov, o dirigentovi nehovoriac. Jedného zo sólistov – „nášho“ skvelého tenoristu Pavla Bršlíka, ktorý si na koncerte v Redute tiež pripomínal dvadsať rokov svojej jedinečnej speváckej kariéry – sme počuli v oratóriu aj 30. apríla 2021 na bratislavskom koncertnom pódiu počas filharmonického predvedenia Beethovenovho oratória.
Výkon Bršlíka je v spomínanej recenzii (verím, že aj v iných, zahraničných kritikách a túto nahrávku) právom označovaný za famózny. Tak sme to cítili aj z jeho bratislavského vystúpenia, kde podobne ako s londýnskym orchestrom spieval náročný, vokálne priam krkolomný part Ježiša Krista. Beethoven mu venoval centrálnu pozornosť. Nádherná hudba rozjímania, vnútorných útrap, ľudských pochybností – napriek božskému pôvodu Ježiša, hrôzy z očakávaného utrpenia, poníženia a obetovania sa Božieho syna, prosba Otcovi, aby – ak je to možné – odvrátil od neho muky ukrižovania, napokon však konečné odovzdanie sa do Božej vôle. To všetko je vložené do tenorového partu Ježiša.
Beethoven tejto „postave“ venoval, z celkovo trinástich symfonicko-vokálnych čísel, šesť náročných recitatívov, ťažkých sólových árií a komorných ensemblov, resp. árií so zborom. Všetky sú obdarené vysokou vokálnou náročnosťou a obdivuhodným emocionálnym, myšlienkovým, nepochybne aj náboženským precítením Veľkopiatočnej nálady, vystihnutím rôznych duševných múk Božieho Syna. Tenorista nesie na svojich hlasivkách – a najmä na duši(!) – viac, než opernú ťarchu. Veď spieva udalosti z Biblie!
Pavol Bršlík počas dvadsiatich rokov kariéry nestratil nič z vokálnej dokonalosti, tvarovania každej frázy, tónu, z dychovej istoty a bravúry, ktorú preukázal hoci v úvodnom recitatíve a následnej náročnej árii oratória: Jehovah, du mein Vater + Meine Seele ist erschüttert, vygradovaných v číslach: Verkündet, Seraph, mir dein Mund (tenor, soprán), duete: So ruhe denn (tenor, soprán) či v recitatíve: Willkommen, Tod! Vyjadruje v nich drámu Boho-človeka, ktorý musí vyplniť poslanie Vykupiteľa ľudstva, pričom sa doslova „potí krvou“ z úzkosti, bolesti a poníženia, ktoré ho čakajú na Krížovej ceste.
To všetko je na londýnskej nahrávke, to všetko sme vycítili z podania Pavla Bršlíka aj na pódiu bratislavskej Reduty. Žiaľ, postavenie sólistov pred veľký miešaný zbor, do úzadia pódia, mimo priameho kontaktu s mikrofónmi spôsobilo, že nielen Slovenský filharmonický zbor, ale zvlášť sólisti (aj sonórny bas Petra Mikuláša, či krištáľovo čistý koloratúrno-lyrický soprán Mariany Sajko) vyzneli v tomto postavení na zázname koncertu ako v clone, či za stenami nejakej ďalšej miestnosti. Kto vymyslel túto inováciu postavenia sólistov – pri takej úžasnej vokálnej zostave, ktorá sa zišla (vrátane farebného, vyladeného, do detailov pripraveného SFZ pod vedením Jozefa Chabroňa) – pri Beethovenovom diele? Podarilo sa nám zase niečo nepremyslene zničiť.
A tak slovenská nahrávka Beethovenového oratória (záznam koncertu) bude slúžiť skôr na štúdium partitúry, než na hodnotenie interpretácie. Pitom mohla zostať ako svedectvo vynikajúcich interpretov svojej doby.
Už symfonická introdukcia k ouvertúre zaznela s celou dramatickosťou a napätím, avízujúc nasledujúci priebeh oratória a jeho obsah, ktorý vrcholí nielen v náročných sólových partoch, ale aj v mohutnom zvuku orchestra, vo vzrušených zboroch vojakov, Serafínov či ľudu. Všetko sa končí mohutnou záverečnou zborovou fúgou, ktorá celkom vyvráti slová mudrlantov o tom, že toto oratórium ešte nepatrí k vrcholným dielam Beethovena. Hoci mladý, geniálny skladateľ už do neho vložil všetku umeleckú silu, poznané utrpenie, samotu a pochybnosti o ďalšom živote, čomu predchádzal povestný Heiligenstadtský testament, napísaný Beethovenom z úzkosti pred hluchotou, s otázkami: Čo bude? Má to všetko ešte zmysel?
Rastislav Štúr odviedol so Slovenkou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom i sólistami jeden zo svojich najväčších výkonov. Škoda však nepremysleného rozloženia akustických dispozícií…
Autor: Terézia Ursínyová
písané z online prenosu 30. 4. 2021 na stream.filharmonia.sk
(záznam koncertu je k dispozícii online TU…)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Rastislav Štúr, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Mariana Sajko, soprán
Pavol Bršlík, tenor
Peter Mikuláš, bas
Ludwig van Beethoven
Prometeove stvorenia, op. 43
Kristus na Olivovej hore, oratórium pre sóla, zbor a orchester, op. 85
www.filharmonia.sk | stream.filharmonia.sk
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.