Belcanto medzi autami. Tenor Bruno Prevedi bol nebrúsený diamant

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako sa z automechanika stane operný spevák? Pred 35 rokmi, 12. januára 1988, navždy zmĺkol corelliovský spinto tenor Taliana Bruna Prevediho. Jeho kariéra bola krátka, ale neobyčajná.

Na Vianoce 1960 jeden zo zamestnancov známej automobilky žmolil v dlaniach výpoveď. Zobral to, ako sa vraví, zostra: po tom, čo mu bola opakovane zamietnutá dovolenka, dáva zamestnávateľovi košom. Má na to vážny dôvod. V meste nad Tiberom úspešne spieva Pinkertona v Madama Butterfly, v Miláne hviezdi vo Fedore so sopranistkou Oriannou Santunione a potrebuje čas na štúdium partitúr. Manželka sľubného tenora s trpkosťou spomína, že poloprofesionálnym futbalistom a cyklistom šéfovia vychádzali v ústrety a dovolenku dostali bez problémov, ale operný spevák mal u chlebodarcu dvere zatvorené.

Zakladateľ ďalšieho impéria na štyroch kolesách Enzo Ferrari vraj v detstve sníval o kariére operného umelca. Lenže názov podniku, v ktorom nádejný Orfeus pracoval, je skrytý v latinskom konjunktíve z Otčenáša fiat voluntas tua – buď vôľa tvoja. A meno rebelujúceho automechanika pripraveného plniť Božiu vôľu a zasvätiť svoj život spevu znie Bruno Prevedi.

Predvídal

Il Prevedi, tu prevedi! Žeby ďalší lapsus verborum? Nič také, len malý jazykový bonbónik. Talianske sloveso prevedere má v druhej osobe singuláru tvar prevedi a znamená predvídaš, vidíš vopred.

Jeho latinská „predloha“ praevidere mala priam magickú atmosféru. Homo praevidens sa v antike tešil postaveniu veštca, augura, orákula. Priezvisko Prevedi (v preklade z Da Vinciho jazyka, predvídaš) mohlo začínajúceho umelca inšpirovať, aby vo svojej kariére najprv dvakrát meral a raz strihal.

Bruno Prevedi, Cavaradossiho šerosvit, zdroj foto: internet

Prevediho spevácka sínusoida bola kľukatá ako cesta ku gréckym Meteorám – stredovekým kláštorom zaveseným v oblakoch. Do vrcholového operného ringu vstúpil v čase, keď sa vtedajší komerčný „ťahák“ diskografického domu Decca Mario Del Monaco zotavoval z autonehody a fenomenálni „chrliči operného ohňa“ Franco Corelli, Carlo Bergonzi a Giuseppe Di Stefano si naďalej starostlivo budovali imidž neoromantických trubadúrov. Operný svet potreboval (hoci to bude znieť ako antonymum) „poetického realistu“. Zdalo sa, že v Prevediho osobe ho konečne našiel.

Vďaka miestami barytonálnemu timbru ho môžeme zaradiť do jedného šíku s Giorgiom Merighim a Vasilem Moldoveanu, ktorí tvorili tón podobným spôsobom, no prešli prísnejšou technickou prípravou.

Ľudský hlas sa podobá mozaike: nebolo by celku bez miniatúrnych kamienkov (tesserae, tessellae). Hudobná „mozaika“ tohto rodáka z obce Revere v jurisdikcii slávnej Mantovy bola naplnená drámou a takmer byzantskou magnificenciou s corelliovským operným lakom, hoci nie všetky tonálne „kamienky“ v Prevediho hlase boli opracované kvalitne.

Zhotovil si bicykel

Prevedi bol na hudobnom poli divým vlčím makom – nešľachteným, a predsa krásnym. Jeho rodičia sa živili poľnohospodárstvom a po celý život bojovali s nedostatkom finančných zdrojov. Budúci tenor musel po ukončení základného vzdelania nastúpiť do práce. Zručnosť bola jeho silnou stránkou, bez akejkoľvek pomoci si zostrojil vlastný bicykel.

Robotníkom nezostávali peniaze na koncerty a väčšina z nich nemala pravidelný prístup k reprodukovanej hudbe. Jan Neckers vo svojej sonde do tenorového sveta Bruna Prevediho Pavarotti’s forgotten predecessor na webe Operanostalgia.be uvádza, že z Gigliho platní sa v celom Taliansku predalo sotva desaťtisíc kusov, čo je vzhľadom na počet obyvateľov tejto krajiny relatívne nízka bilancia. Primát patril domácemu muzicírovaniu a hudbychtivý národ sa mu oddával aj pri práci.

Kavaliersky barytón mladého mechanika oslňoval kolegov známou neapolskou melódiou Fenesta che lucive pripisovanou Bellinimu (je paradoxné, že Prevedi ju počas rokov svojho profesionálneho pôsobenia nikdy nenahral). Priaznivá reakcia priateľov a známych ho posmelila, aby sa odovzdal do rúk milánskeho skladateľa a muzikológa Alberta Soresinu. Ten ho diagnostikoval ako vyšší barytón (osud podobný Domingovmu).

Bruno Prevedi zažiaril aj v postave Pinkertona z Pucciniho opery Madama Butterfly, foto: Archív Teatro alla Scala

Večerné lekcie pre zboristov pod gesciou zbormajstra La Scaly Vittoria Venezianiho boli pre začínajúceho speváka vhodnou príležitosťou osvojiť si legatovú kultúru, základy frázovania a odštartovať vokálnu jazdu na vlnách vlastného dychu.

Veneziani predvídal (opäť máme tú česť so slovesom prevedere) sólistický potenciál talentovaného automechanika a v roku 1958 umožnil Prevedimu vystúpiť na doskách milánskeho Teatro Nuovo v Leoncavallových Komediantoch. Pod maskami barytónových postáv Tonia a Silvia sa skrývali dvaja budúci (nedocenení) tenoroví princovia bez trónu a žezla – Bruno Prevedi a Ottavio Garaventa.

Na radu ktoréhosi kritika Prevedi požiadal o pomoc Vladimira Badialiho, skvelého Rossiniho Almavivu s extenzívnym lyrickým fondom a dvadsaťročnými divadelnými skúsenosťami. Badiali, pôvodom Modenčan (nota bene, v rovnakom meste sa narodil Luciano Pavarotti), potreboval na Prevediho preškolenie šesť mesiacov. Elév sa uviedol na koncerte v Monze a zoznamoval sa so svojou prvou tenorovou výzvou – Mascagniho Turidduom.

Naturálny talent

Odpoveď na otázku, prečo sa jeho najlepšie roky obmedzujú na jedno decénium, spočíva v Prevediho krátkej príprave. Viedli ho ako zboristu, nie ako sólistu. Sólový interpret musí pri štúdiu nových postáv preukázať flexibilitu, mal by byť schopný vysporiadať sa s neustálym stresom, pracovať s pretlakom emócií a dlhodobo si udržiavať vokálnu stabilitu a sviežosť s perspektívou ďalšej ameliorácie. Prevedi však nemal extrovertnú povahu, mal ďaleko od hudobného exhibicionistu.

Prevediho výrazná kariéra nemala dlhé trvanie. Zdroj: pinterest.com

Recenzenti si všimli, že v prvých dejstvách zvykol šetriť na sile a výrazových prostriedkoch z obavy, aby mu v závere opery nezlyhal hlas. Jeho hlasivky boli z fyziologického hľadiska menej výkonné, čo sa prejavilo ku koncu aktívnej dráhy, kedy vykazoval stále väčšie problémy s prechodom medzi registrami (passaggio). Mal deficit vo vyššej polohe, jeho rozsah končil pri „béčku“ a Manricovu strettu s finálnym all’armi musel transponovať. Pre objektivitu treba dodať, že kalvária s vysokou tessiturou neobišla ani veľkého Del Monaca, ktorý hľadal svoje vysoké „cé“ ako Orfeus Eurydiku…

Na prvej (a žiaľ aj poslednej) Prevediho profilovej platni však nepočuť nič koruptívne a rušivé. Naopak. Tenorova interpretácia na jeho diskografickej prvotine hraničí s genialitou. Rozdáva diamantový lesk, dramatický spád a značnú dávku nedefinovateľného gentlemanstva.

Okolnosti, ktoré priviedli „gramo-agentov“ z Deccy k naturálnemu talentu z Revere sú nemenej zaujímavé. Prevedi si mohol poznačiť do diára, že má za sebou Macbetha vo Švajčiarsku, Toscu v Belgicku, bolonskú Normu s Fiorenzou Cossotto pod vedením Tullia Serafina a v roku 1963 aj debut v La Scale s moderným dielom – Pizzettiho biblickou „mikrofreskou“ (áno, ďalší oxymoron) Dèbora e Jaéle. Nasledovala séria Pucciniho Calafov „na Temži“. Tenorista si počas skúšok šetril hlas, ale na poslednej to „rozbalil“ naplno. Správa o Corelliho nástupcovi sa šírila rýchlosťou svetla a manažéri Deccy ponúkli talianskemu objavu nahrávací kontrakt.

Verdiovské góly

Rok 1964 prináša Prevedimu zaslúžené vavríny s Donom Carlom, v kostýme Verdiho španielskeho infanta otvára novú sezónu La Scaly. Covent Garden si ho „zabookovala“ do Viscontiho produkcie Verdiho Trubadúra, ktorá novému hráčovi na tenorovej scéne priniesla veľkú publicitu. 

La Scala tlieskala Prevediho Donovi Carlovi., foto: Archív Teatro alla Scala

Stará budova newyorskej Metropolitnej opery zažila v marci 1965 jeho Cavaradossiho vytesaného michelangelovským dlátom. V objatí (alebo zajatí) manhattanských mrakodrapov zostal päť sezón. Prevediho angažmán v Metropolitnej opere zahŕňalo Traviatu, Trubadúra, Maškarný bál, Silu osudu, Aidu aj Dona Carla. Corelliho trón sa trasie, no nezrúti sa.

Verdi bol Prevediho osudovým maestrom. Držal sa – obrazne povedané – plášťa verdiovského štylistu Bergonziho a rovnako úspešne naštudoval postavy z raných diel hudobného básnika z Le Roncole: Ismaela v Nabuccovi (ktorý je zvečnený na vinyle Deccy s Titom Gobbim a Callasovej krajankou Elenou Souliotis), Oronteho z Lombarďanov, Jacopa Foscariho, Ernaniho či Macduffa (počuteľný na štúdiovom komplete Macbetha opäť z dielne Deccy). Do postavy Vojvodu z Rigoletta sa už nestihol vžiť.

V roku 1968 sa Prevedi rozlúčil s Met. Prišli ponuky z talianskeho rozhlasu a z divadiel z nemeckojazyčných oblastí. Belcanto priniesol do Budapešti, Belehradu a do exotických destinácií (Južná Afrika, Venezuela). Divadlá s najväčším kreditom sa o Prevediho už nebili a nad iskrou v jeho hlase zvonilo rekviem. Po Norme v Johannesburgu v roku 1982 po boku Montserrat Caballé sa vyčerpaný spinto tenor stiahol do ústrania.

Ikaros prišiel o krídla

Pochyboval o svojej hodnote a chýbali mu „tvrdé lakte“. „Nebudem spievať pre svoje vnúčatá.“ vyhlásil po skončení aktívnej kariéry pre talianske médiá, „Keď budú chcieť spoznať, ako znel ich starý otec, nech si prehrajú moje nahrávky.“ Tých je relatívne málo. Okrem jediného štúdiového albumu sme odkázaní na (zamknuté) regále rímskeho rozhlasového archívu a pirátske snímky z pokrčených pások, niektoré z nich sa dočkali vzkriesenia na strieborných diskoch.

Prevediho italofónny recitál vznikol v roku 1964, no stojí za vypočutie, zdroj foto: internet

Menší počet existujúcich záznamov však neznamená, že hudobník nestál za veľa. Zlaté pravidlo, podľa ktorého kvantita nerovná sa kvalite et vice versa, je stále aktuálne. Ivan Krasko má na konte iba dve samostatné zbierky básní, ale ich výrazová sila sa nedá odvážiť počtom slov.

Beethoven stvoril jedinú operu, no stala sa korunou na jeho dynamickej frizúre. Stojí za zmienku, že Bruno Prevedi naštudoval Beethovenovho Fidelia v nemeckom origináli – v jazyku, ktorým nerozprával. Aj to je dôkazom jeho perfektného hudobného sluchu, hoci neovládal hru na žiaden nástroj a ani s klavírom sa nespriatelil.

Mal talent ako málokto, a pokiaľ by nepodcenil dĺžku svojho vokálneho školenia (a nepustil by sa tak rýchlo do náročných hlavných úloh), mohol detronizovať z Olympu nejednu tenorovú legendu.

Slúžil múzam ex omni copia – zo všetkej (svojej) duchovne plodnej podstaty. Ôsmeho januára 1988 upadol do kómy a o štyri dni neskôr povedal životu amen. Zomrel iba pár dní po dovŕšení svojich 59. narodenín, oslavoval ich 21. decembra. Je najvyšší čas vyloviť jeho meno z Léthé, mýtickej rieky zabudnutia.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Meno Prevediho rodiska Revere pripomína latinské adverbium revera, ktoré sa prekladá slovami pravdivo, skutočne, vskutku (res vera).

Monológ Sì, fui soldato! z Giordanovej „opernej gilotíny“ Andrea Chénier je v porovnaní s improvizáciou z prvého dejstva menej známy a vyžaduje si ako vášeň, tak aj zmysel pre pravdivosť umeleckej výpovede.

V Amor ti vieta z Giordanovej Fedory Prevediho hlas plachtí na vlnách dlhých veristických fráz.

Brezza del suo natio z prvého dejstva Foscariovcov dokladá spevákov zmysel pre štýl raného Verdiho, ktorý kombinuje Belliniho melodický inštinkt, Donizettiho temnejšiu tónomaľbu a Mercadanteho zmysel pre architektúru ansámblov.

S dvojspevom z Verdiho Maškarného bálu sa opäť ponárame do atmosféry živej nahrávky. Ameliou je Leontyne Price.

Tvorba neskorého klasicistu Gaspare Spontiniho je na Slovensku zatiaľ neobjavenou trinástou komnatou – či kryptou cudzieho hradu. Veto nech preruší efektný tenorový záver druhého dejstva Fernanda Corteza v podaní veľkého milovníka Spontiniho diela Bruna Prevediho.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár