Do štvrtého decénia vstúpil belcantový festival v nemeckom kúpeľnom mestečku Bad Wildbad nielen ako mladší brat, či alternatíva Rossini Opera Festivalu v Pesare, ale ako svojbytný formát. V údolí medzi lesmi Schwarzwaldu, kde sa Rossini roku 1856 liečil, žije už tridsaťjeden rokov festival, otvorený raritám slávneho Pesarčana, no čoraz väčšmi aj jeho súčasníkom.
Od 11. do 28. júla 2019 sa do posledného miestečka zaplnili bad-wildbadské hotely, aby uvítali medzinárodné publikum, ktorému sa takmer rodinné podujatie zapísalo do sŕdc. Má dva rovnocenné názvy. Rossini in Wildbad reprezentuje tvorbu Gioachina Rossiniho s akcentom na jeho menej frekventované operné opusy a Belcanto Opera Festival je vizitka dramaturgického zámeru sprístupniť danú dobu v širšom kontexte.
Nemecká tribúna prezentácie predverdiovskej etapy má niekoľko špecifických výsad. V prvom rade je to nahrávanie diel, zväčša úplných rarít, na CD/DVD v spolupráci s firmou NAXOS. Nemenší význam sa kladie na objavovanie nových speváckych talentov (popri nich sa na festivalovú pôdu vracajú aj medzičasom svetovo etablovaní umelci), sčasti aj z radov štipendistov interpretačných kurzov Akadémie belcanta. Hrá sa dvakrát denne, v malom, atraktívnom Kráľovskom kúpeľnom divadle a síce menej príťažlivej, no kapacitou miest oveľa priestrannejšej, pre účely operného divadla upravenej Trinkhalle.
Ak som spomenul „rodinnú“ atmosféru, nemal som na mysli len priamy kontakt s účinkujúcimi či na terase haly počas prestávok alebo v uliciach, ale aj iný fakt. Napríklad Reto Müller, vedecký garant festivalu a zanietený, vtipný a vecný interpret úvodov pred každým predstavením, nemá problém cez pauzu predávať bulletiny a CD. Alebo mladučký tlačový referent vie obslúžiť bufet i rozdať účinkujúcim kvietky na záverečnej klaňačke. Nad všetkým, čo sa počas festivalu, pred ním a po ňom pohne, bdie umelecký riaditeľ Jochen Schönleber. A v neposlednom rade treba spomenúť Nemeckú rossiniovskú spoločnosť (Deutsche Rossini Gesellschaft), vďaka ktorej festival existuje, oslavujúcu v tomto roku okrúhle tridsiate narodeniny.
Strhujúci Corradino (Matilde di Shabran), presvedčivý Tancredi, zaujímavé alternatívne árie
Dva rossiniovské tituly uviedol tohtoročný festival v javiskovej podobe. Svoju tridsiatu druhú operu napísal Rossini, v tom čase ešte zmluvne viazaný s Neapolom, pre Teatro Apollo v Ríme, kde mala premiéru vo februári 1821. V Bad Wildbade ju uviedli pod názvom Corradino, Cuor di ferro ossia Matilde di Shabran, zatiaľ čo všetky naštudovania na festivale v Pesare uprednostnili v titule ženskú hrdinku a dielo je teda známejšie ako Matilde di Shabran. Nie je to podstatný údaj, ide stále o rovnakú partitúru, avšak o inú verziu. Rossini totiž dielo upravil ešte v roku rímskej premiéry pre Neapol (s použitím miestneho nárečia), vložil do nej dve sekvencie z opery Ricciardo e Zoraide a požiadal svojho kolegu Giovanniho Paciniho o dokomponovanie troch miest. Pre Viedeň bolo zasa neapolské nárečie zbytočné, takže partitúra prechádzala rôznymi úpravami. Najnovšia bad-wildbadska verzia sa opiera o rímsky originál, zahŕňa však dokomponované čísla, no nepoužíva nárečie.
Matilde do Shabran je žánrovo označená ako melodramma giocoso, ide teda o polovážnu operu a zároveň Rossiniho poslednú semiseriu. Je to v značnej miere ansámblová opera, kde síce nájdeme päť brilantných árií, no okrem nich rôzne zoskupenia sólových hlasov od duet až po sexteto a veľké finále oboch dejstiev. Prvé trvá dve hodiny, druhé je o 30 minút kratšie. Videl som dosiaľ tri pesarské naštudovania tejto opery (v roku 1996 s triumfálnym debutom Juana Diega Flóreza) v dvoch inscenačných podobách (zakaždým s Flórezom), no nové poňatie v Bad Wildbade bolo azda komplexne najstrhujúcejšie. Bol to pritom nemalý risk.
Réžie sa ujala známa sopranistka Stefania Bonfadelli, ktorá so scénografkou Serenou Rocco radikálne odmietla stredoveké pozadie deja a kresbu divokej prírody. Dej presadila do redakcie denníka, ktorému šéfuje Corradino a hlavnou akcionárkou je bohatá a výdaja chtivá Contessa d´Arco (menšia postava). Corradino (cuor di ferro, teda železné srdce) je trocha despota, trocha hypochonder, ktorý svojou aroganciou ničí redakčný kolektív. Ten tvoria hlavné postavy opery (básnik Isidoro má na starosti kultúrnu rubriku, Edoardo politiku) i mužský zbor. Aliprando je Corradinovým rodinným lekárom, Matilda mladou novinárkou, ktorá sa s jeho protekciou uchádza o redaktorské miesto. No musí súperiť so žiarlivou kontesou. Podstatné je, že sa jej podarí zlomiť Corradinovo srdce i charakter. Samozrejme, dochádza ešte k dramatizujúcej zápletke (vysvetliť treba list o údajnom vzťahu Matildy s Edoardom), no napokon všetko sa skončí šťastne a z Corradina sa stáva milujúci, obľúbený muž.
Napriek tomu, že s libretom sa Bonfadelliovej režijná koncepcia dostáva do zrážok, jej projekt vyznel tak pútavo, prepracovane a v hereckých profiloch postáv vybrúsene, že neponechal diváka ani na sekundu v nude. Spevácky ide o mimoriadne virtuóznu operu (zrejme aj preto sa bežne neuvádza), no nemenej náročný je aj orchestrálny part. Nový rezidenčný orchester festivalu Passionart Orchestra Krakow (vystriedal dlhoročných českých Virtusi Brunensis), zložený prevažne z mladých hráčov, sa partitúry ujal skvelo. Pod štýlovo a koncepčne presnou, v ohnivých gradáciách strhujúcou taktovkou Josého Miguela Péreza-Sierru vytvorili Krakovčania priam ideálne hudobné prostredie. Obzvlášť sa zaskvel hornista v sólovom sprievode Raimondovej árie. Bravúrny bol tiež taliansky klavirista Gianluca Ascheri v secco recitatívoch. Dvanásťčlenný mužský Górecki Chamber Choir spieval a hral priam o dušu.
Tenorista Michele Angelini (Corradino) potvrdil, že už patrí do belcantovej extratriedy, mal perfektné výšky, precízne koloratúry, štýlové frázy. Zaskvela sa Sara Blanch ako technicky brilantná, tónovo vrúcna, sýta a zamatovo sfarbená Matilde. V rossiniovskom slohu je plne zorientovaná Victoria Yarovaya (Edoardo), obrovským prekvapením boli aj výkony barytonistov Giulia Mastrototara (neprehnane komický Isidoro) a Emmanuela Franca (Aliprando) i basbarytonistu Richarda Seguela ako Ginarda.
Druhou novou inscenáciou bol Tancredi, v poradí desiata a prvá úspešná opera seria ani nie 21-rocného Gioachina Rossiniho. Aj v tomto diele bola možnosť voľby verzie medzi pôvodnou benátskou (so šťastným koncom), druhou z Ferrary (tragický záver) a treťou milánskou, opäť s veselým finále. Vybrali si tú najpôsobivejšiu, druhú, kde v intímne emotívnom decrescende zomiera Tancredi pred očami milovanej Amenaidy. Inscenácia vznikla v koprodukcii s poľskou umeleckou agentúrou Passionart, premiéru mala v krakovskom Słowackého divadle a štyri predstavenia sa odohrali na festivale v Bad Wildbade.
Komorný priestor Kráľovského kúpeľného divadla determinoval hudobnú i vizuálnu zložku, no v žiadnom prípade tým samotné dielo neutrpelo. Do orchestrálnej jamy sa zmestí cca 30 hudobníkov, takže klavír (Tafelklavier), sprevádzajúci secco recitatívy, umiestili na balkón s priamym výhľadom na dirigenta. Bicie zasa za javisko. Kvalita zvuku bola absolútne vyvážená, začo patrí vďaka zanietenému hudobnému riaditeľovi divadla a svetovo rešpektovanému dirigentovi Antoninovi Foglianimu. Pod jeho taktovkou muzicíroval Passionart Orchestra Krakow veľmi kultivovane, dynamicky diferencovane a nástrojovo čisto. Je až neuveriteľné, koľko inscenácií a koncertov musel zvládnuť tento festivalový nováčik. Zároveň treba oceniť šťavnatý a farebný zvuk mužskej časti Góreckého komorného zboru.
Režisérom bol Jochen Schönleber, scénu vytvorili Dragan Denga a Ivana Vukovic, kostýmy Martin Warth. Limit malého javiska sa im podarilo prekonať koncentrovanou drámou postáv, vedených v nadčasovom, skôr moderne definovanom rámci. Už počas predohry načrtol režisér vzťahy medzi postavami, ktoré počas dvoch dejstiev rozohral s veľkým zmyslom pre výrazový detail. Napriek tomu, že scéna sa menila len manuálnym posunom dielcov a tvoril ju základný mobiliár, podarilo sa obmieňať atmosféru scén (prekvapivo rozohraná komická struna v 1. scéne Tancrediho s Roggierom, farebné a svetelné nuansy, v 2. dejstve mrežami znázornené väzenie, beztvaré kvádre sugerujúce historické pozadie syrakúzskeho príbehu z roku 1005) a celá dráma vlastne stála len na dynamickej hre a vzťahoch medzi postavami. Žiadne barličky nejestvovali. Jedinou reálnou bola palica, o ktorú sa opieral starnúci, zhrbený Argirio.
Stretlo sa veľmi kompetentné obsadenie, v ktorom dominoval titulný hrdina (nohavičková postava) v podaní nemeckej mezzosopranistky Diany Haller. Kovový hlas s nevšedným rozsahom, precízne koloratúry a intenzívne herectvo strhli publikum k ováciám. Tie však rovnako patrili Patrickovi Kabongovi (Argirio), ktorý vyzrel na belcantového tenoristu prvého rangu. Žiarivé výšky na jednej strane a tmavé hĺbky ho predurčujú k veľkej rossiniovskej kariére. Tmavý, markatný bas vložil do partu Orbazzana Ugo Guagliardo. Jedine sopranistke Elise Balbo (Amenaide) trocha chýbala vrúcnosť a mäkkosť tónu.
Dramaturgickým bonbónikom bol slávnostný koncert s názvom Rossiniovské alternatívy, venovaný 30. výročiu Nemeckej rossiniovskej spoločnosti. Intenzívne vedecké bádanie v 70. a 80. rokoch minulého storočia a vznik kritických edícií, priniesli množstvo nových poznatkov o tvorivom odkaze Gioachina Rossiniho. Aj tieto objavy boli základom koncertu, zostaveného z alternatívnych a teda nepoznaných čísel z jedenástich skladateľových opier. Počnúc Šťastným omylom a Skúšobným kameňom, cez Talianku v Alžíri, Sigismonda, Torvalda a Dorlisku, Straku zlodejku, Armidu, Eduarda a Cristinu, Mohamena II až po Matildu di Shabran a Semiramidu sme si vychutnali prehliadku árií, dvojspevov, trojspevov a ansámblov s plejádou výborných interpretov.
Dominovala technicky bravúrna dramatická koloratúra Silvia Dalla Benetta, mezzosopranistky Victoria Yarovaya a Diana Haller, tenorista Francisco Britto a z nových objavov predovšetkým kolumbijský tenorista César Cortés, ale i všetky štyri hlbšie hlasy. Passionart Orchestra Krakow a Górecki Chamber Choir muzicírovali pod taktovkou Josého Miguela Péreza-Sierru. Koncert dramaturgicky pripravil Reto Müller a záverečným bonusom bolo oslavné pasticcio pre DRG (Deutsche Rossini Gesellschaft), ktoré skomponoval Stefano Piana, inak autor nejednej revízie a orchestrácie objavených notových materiálov.
Rossiniho súčasníci: Simon Mayr, Manuel García, Giacomo Meyerbeer
Nielen samotný Gioachino Rossini tvorí náplň festivalu v Bad Wildbade, ale k slovu sa pravidelne dostáva aj náčrt jeho doby. Tento raz ho reprezentovala jednodejstvová farsa giocosa od Simona Mayra (na libreto Gaetana Rossiho) L´accademia di musica. Mayr bol nesmierne plodným skladateľom, zanechal šesť desiatok opier, v komickom žánri vyplnil miesto medzi Mozartom, Cimarosom a Rossinim. Do histórie vošiel tiež ako učiteľ Gaetana Donizettiho. Buffa Hudobná akadémia, pochádzajúca z roku 1799, má dejovú schému doby (starnúci benátsky boháč túži po mladej slúžke), sú v nej postavy žiarlivé i ľúbiace a – ako inak – po epizóde s Momolettom, prevlečeným do ženských šiat, vytriezvie aj chlipník Guglielmo. V druhej časti dochádza k naplneniu titulu opery, k hudobnej akadémii, kde sa postavy prezentujú voľným výberom čísel z diel Rossiniho, Mozarta (ten je s obľubou citovaný počas celého diela) či Paisiella.
Za režijným konceptom stál Lorenzo Regazzo, ktorý však z vážnych dôvodov prácu nezrealizoval, no v jeho intenciách ju dokončil Davide Strava. Vznikla vtipná, na akcie bohatá, na jednoduchej scéne s kašírovanými tapisériami, nesúcimi motívy benátskeho leva, vystavaná inscenácia. S Krakovčanmi ju plnokrvne naštudoval dirigent Nicola Pascoli a v hlavných úlohách sa zaskveli César Cortés (Valerio), Eleonora Bellocci (Anetta), Ricardo Seguel (Cecchino) a v neposlednom rade Filippo Morace ako potrestaný zvodca Guglielmo.
I tre gobbi, salónna 2-dejstvová opera, kde orchester nahrádza klavír, pochádza z pera slávneho tenoristu, prvého predstaviteľa Rossiniho Almavivu a príležitostného skladateľa Manuela Garcíu. Libreto Carla Goldoniho napĺňa 90-minútovú komickú operu síce banálnymi, ale vcelku milými, niekedy až bláznivými situáciami. Režisér Jochen Schönleber svoje poňatie založil na diferencovaných charakteroch troch nápadníkov rafinovanej meštiačky menom madama Vezzosa (pani Pôvabná) v sviežom podaní Eleonory Bellocci. Hrbatý a šedivý markíz Parpagnacco (solídny mladý barytonista Javier Povedano), koktavý barón Macacco (krásny kovový barytón Emmanuela Franca) a frajerský pozér gróf Bellavita (žiarivý tenor Patricka Kabonga) vytvorili plnokrvné, s hereckou vervou stvárnené figúrky. Samozrejme, s happy endom a zmierením žiarlivých adeptov o priazeň dámy, ktorá napokon odchádza v sprievode štvrtého – klaviristu. Jedenásť čísel obsahuje árie, dve duetá, jeden tercet a dvoje finále. Svieže, belcantové melódie, náležité gradácie v tempách a rytme popri sólistoch zabezpečil excelentný klavirista, využitý aj v hereckých extempore, Andrés Jesús Gallucci.
Dramaturgicky síce cenným a v duchu objavovania rarít prínosným, no hudobne pomerne problematickým sa stalo koncertné uvedenie opery Giacoma Meyerbeera Romilda e Costanza. Ide o prvú zo skladateľových talianskych opier, skomponoval ju ako 26-ročný, no nedosahuje kvality najlepšieho diela tejto etapy, o sedem rokov mladšieho Križiaka v Egypte. Samozrejme, vrchol Meyerbeerovej tvorby spočíva v žánri francúzskej grand opery. Romildu a Costanzu sa podarilo v novodobej premiére zrealizovať na základe rekonštrukcie nájdeného manuskriptu v knižnici padovského konzervatória.
Dvojdejstvová opera má štrnásť čísel, pričom prvá polovica má značné dramaturgické problémy a pôsobí pomerne zdĺhavo. Druhé dejstvo, kde sú už vybrúsenejšie ansámblové čísla, má väčší spád. Na javisku bol opäť krakovský orchester (tento raz nie až taký bezchybný) a mužský zbor, za dirigentským pultom stál Luciano Acocella. Jemu patrí vďaka aj za záverečné korektúry novej edície opery. V sólistickom obsadení sa lepšie darilo pánskej zostave (Patrick Kabongo ako Teobaldo a Javier Povedano ako Retello), zatiaľ čo sopranistka Luiza Fatyol (Costanza) mala problémy s vysokou polohou a neveľmi výrazná bola tiež altistka Chiara Brunello ako Romilda. Veruže, po pauze sa divácke rady v prehriatej (neklimatizovanej) Trinkhalle trocha preriedili. Na záver však zinkasovali účinkujúci vrúcny potlesk a početné bravó.
Autor: Pavel Unger
Rossini in WILDBAD – Belcanto Opera Festival
Gioachino Rossini: Corradino, Cuor di ferro
Gioachino Rossini: Tancredi
Simon Mayr: L´accademia di musica
Manuel García: I tre gobbi
Giacomo Meyerbeer: Romilda e Costanza
Koncert Rossini-Alternativen
Navštívené podujatia 25.– 27.júla 2019
