Bergamo 2014: netuctové tituly v tuctovom prevedení

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
IX. ročník Bergamského hudobného festivalu ponúkol popri Pucciniho Tosce a Čajkovského Luskáčikovi tri tituly z dielne tunajšieho rodáka: Luciu di Lammermoor, ktorá patrí takpovediac do „výkladnej skrine“ Donizettiho tvorby a dve raritne uvádzané opery – Torquato Tasso a Betly. Príbehy vášne, zrada a úskoky a dokumenty forenznej hodnoty sú jednotiacim prvkom tejto pozoruhodnej opernej dramaturgie.

Trojdejstvová semiseria Torquato Tasso patrí do druhej tretiny chronologického súpisu skladateľových opier (premiéru mala 9. septembra 1833 v rímskom Teatro Valle). Podľa Donizettiho korešpondencie bola skomponovaná v rekordne krátkom čase šiestich týždňov, hoci je viac než pravdepodobné, že sa jednalo len o hudobnú skicu, bez rozpísania všetkých vokálnych partov a kompletnej inštrumentácie. Premiéra mala obrovský ohlas, predovšetkým vďaka protagonistovi Giorgiovi Ronconimu, a úspech nového titulu rástol od predstavenia k predstaveniu.

Podobne, ako sa tudorovská trilógia viaže k histórii anglickej kráľovskej rodiny, Torquato Tasso patrí popri ParisineLucrezii Borgii do trojice opier, mapujúcich osudy talianskeho rodu d´Este. Ťažiskom deja je obdobie pobytu básnika na dvore ferrarského vojvodu Alfonsa II. Citlivá básnická duša tu nachádza inšpiráciu aj zaľúbenie vo vojvodovej sestre Eleonore a hoci je láska opätovaná, spoločensky je nežiaduca. Intrigy dvora, živené žiarlivosťou a závisťou, vedú k odhaleniu milostného listu a Tassovmu uväzneniu. Keď sa po rokoch dostáva na slobodu, radosť z blížiacej sa pocty v Ríme skalí zvesť o skone Eleonory (v skutočnosti Tasso umrel niekoľko dní predtým, ako mal byť pápežom Klementom VIII. korunovaný na kráľa básnikov).

Torquato Tasso, Bergamo festival 2014, Don Gherardo (Marzio Giossi) a zbor

Torquato Tasso, Bergamo festival 2014,
Don Gherardo (Marzio Giossi) a zbor

Ak má bergamský festival ambície oživiť zabudnuté Donizettiho diela, mal by tak činiť s  razanciou, ktorá by prebudila záujem o ďalšie naštudovania. Priemerným inscenovaním upadne menej známe dielo do znovuzabudnutia. Torquato Tasso v réžii Federica Bartolaniho nedosiahol ani len tú priemernú úroveň.

Scéna (Angelo Sala) je v prvých dvoch aktoch rovnaká – štyri panely navodzujúce ilúziu vojvodovho paláca, respektíve záhrady, s množstvom papierov s Tassovou poéziou; v treťom dejstve sú panely nahradené dvomi mrežami. Inkriminovaný list je písaný na červenom hárku, rovnako ako ďalšie s milostnými veršami pre Eleonoru. Réžiu možno v lepšom prípade označiť za veľmi úspornú, v horšom za žiadnu. Zbor nastúpi, odspieva a odíde, sólisti sa okrem klišovitých postojov a patetickej gestikulácie inak neprejavujú. Krehká, snívajúca Eleonora d´Este, čestný a zamilovaný Tasso, jagovsky falošný Tassov priateľ Roberto aj smiešne žiarlivý dvoran Don Gherardo pritom núkajú veľa možností na zvýraznenie charakterových kontrastov. A predsa z nich Bartolani vyťažil len minimum. Predstavenie by sa hádam dalo označiť za akúsi kostýmovanú koncertnú verziu, ak by sa naplnili aspoň požiadavky na spevácke zastúpenie. Ani to však nemožno prijať bez väčších výhrad. Kórejský barytonista Leo An, jediná výnimka v talianskom obsadení, sa svojím svetlejším hlasom uplatnil skôr v lyrických pasážach, pre ansámblové scény a dramatický výstup v záverečnom dejstve mu chýba farba aj väčší objem materiálu. V speváckom prejave by sa žiadalo viac legátovej kultúry aj dynamických kontrastov, herecky zvládol emočný diapazón svojej postavy na primeranej úrovni. Najlepší výkon večera podala Gilda Fiume v roli Eleonory d´Este. Jej prejavu nechýba mäkkosť a vrúcnosť, prechody medzi jednotlivými polohami sú plynulé, hlas pôsobí pekným, jednoliatym dojmom. Veľmi dobrá spevácka aj dychová technika ju predurčujú k zvládnutiu obtiažnych koloratúrnych pasáží, s istotou a ľahkosťou sa pohrala s piánkami vo svojej kavatíne. Snáď jediné, čo by sa dalo vytknúť, bol menší dynamický rozsah. Naopak, najväčším sklamaním večera bol Giorgio Misseri v roli Roberta. Plechovo znejúci tenor bez farby, objemu a výšok, navyše s toporným hereckým prejavom na takéto podujatie jednoducho nepatrí. Rolu Dona Gherarda, zaľúbeného starnúceho šľachtica, ktorý je na posmech dvoru, možno označiť za akýsi spevácky predvoj Dona Pasquala, pokiaľ ide o rýchle sólové pasáže, sťaby vystrihnuté z duetu s Malatestom. Túto slovnú kanonádu Marzio Giossi zvládol výborne, jeho zastretý, drsnejší barytón je už ale trochu za zenitom a herecky zo svojej postavy takisto nevyťažil maximum. Primerane sa roly vojvodu Alfonsa II. zhostil Gabriele Sagona, tragikomickú zápletku milostného vzťahu k dvom dámam rovnakého mena doplnila Annunziata Vestri sťaby šľachtičná Eleonora di Scandiano. Hoci po dramatickej stránke toto dielo nemôže konkurovať spomínanej tudorovskej trilógii, či Lucii di Lammermoor, popri lyrických častiach sa v ňom nájdu aj kontrastnejšie prvky, predovšetkým v záverečnom dejstve. Sebastiano Rolli vo svojom naštudovaní tieto rozdiely odtienil, farbil, orchester pod jeho taktovkou znel ukáznene a až na pár miest, kedy sa rozišiel so spevákmi, bol celkový dojem dobrý. Hoci premiérové publikum počas prestavenia šušťalo papierikmi, rozprávalo, či krátilo si dlhú chvíľu esemeskovaním, na záver poctilo účinkujúcich nadšenými ováciami a mnohými bravi.

Torquato Tasso, Bergamo festival 2014, Torquato Tasso (Leo an) a Eleonora d´Este (Gilda Fiume)

Torquato Tasso, Bergamo festival 2014,
Torquato Tasso (Leo an) a Eleonora d´Este (Gilda Fiume)

Jednoaktovka Betly mala festivalovú premiéru už 27.septembra (festival sa koná v rozpätí troch mesiacov). Dielo nesie Donizettiho podpis nielen na notovom zápise, ale aj librete. Próza Eugèna Scribea „Le chalet“, ktorú v roku 1834 zhudobnil do rovnomennej opery Adolphe Adam, poslúžila o dva roky neskôr Donizettimu ako podklad pre libreto opery, nazvanej tentokrát podľa hlavnej predstaviteľky – Betly. Festivalové prevedenie sa pridržiava kritickej edície, pripravenej Ellen a Juliou Lockhartovými v r.2010. Oživenie pôvodného autorovho zámeru zrejme nebolo jednoduché, pretože sám skladateľ operu niekoľkokrát prepisoval a upravoval. Existuje jedno-, dvoj-, aj trojaktová verzia, v podobe buffy aj semiserie, existuje verzia s hovorenou prózou aj so secco recitatívmi. Počet speváckych čísel sa jednotlivými revíziami takisto menil, jednotlivé podoby sa „pristrihávali“ na mieru dobovým potrebám konkrétnych divadiel, či spevákov.

V Bergame odznela Betly v jednom dejstve, ako typická farsa, s dialógmi v próze. Dej s jednoduchou zápletkou, sčasti pripomínajúcou príbeh Adiny a Nemorina, sa odohráva vo švajčiarskom Appenzelli. Betly – nezávislá, svojrázna dievčina tvrdohlavo odmieta svojho nápadníka Daniela. Keď mu dedinčania podstrčia falošný list, v ktorom mu Betly sľubuje sobáš, od radosti pozýva všetkých na veľkú hostinu. Sympatický mladík po tom, ako sa jeho vyvolená k listu odmietne priznať, zo šťastia rýchlo vytriezvie a rozhodne sa pre vstup do armády. Tu sa stretáva so seržantom Maxom a nachádza v ňom advokáta svojej lásky, netušiac, že ide o brata Betly, ktorá ho už ale po mnohých rokoch odlúčenia nepozná. Max rafinovaným ale v dobrom mieneným úskokom prinúti sestru uvedomiť si, že nie je až taká samostatná a že Daniela k životu potrebuje.

Betly, Bergamo festival 2014, Betly - zborová scéna

Betly, Bergamo festival 2014,
Betly – zborová scéna

Režisér Luigi Barilone dej zasadil do prostredia luxusného horského hotela a dvadsiatych rokov minulého storočia. Obdobie, ktoré nasledovalo po I.svetovej vojne, je podľa neho stelesnením novej doby ľudstva, túžiaceho po slobode, nádeji a nezávislosti. Tejto dobe sú podriadené aj kostýmy a  scéna, dopĺňaná dobovými reklamnými plagátmi. Charaktery postáv sú režijne jednoznačné a dobre čitateľné. Betly vystupuje s ľahkou koketériou a okázalou nezávislosťou na mužoch, ale len do okamihu, kedy sa v jej živote objavia prvé ťažkosti. V tej chvíli sa z mladej dámy stáva vystrašené dievčatko, volajúce o pomoc. Postava Daniela odráža rozpačitosť a nesmelosť zaľúbenca, ktorý však v rozhodujúcom okamihu naberie odvahu a je schopný o svoju lásku bojovať (v tomto prípade doslova). Max, ako sa to už vyžaduje od vojenského dôstojníka, je rozvážny muž a predovšetkým stratég. Na prvý pohľad drsné jednanie jeho jednotky v hoteli a dočasné ukrývanie identity pred sestrou je len premysleným psychologickým ťahom, ako oboch mladých ľudí prinútiť odhaliť svoje pravé zmýšľanie a cítenie. Pod taktovkou Giovanniho Battistu Rigona sa predstavil orchester Akadémie Bergamo. Prevedenie nezanechalo výraznejšie dojmy ani v pozitívnom ani v negatívnom zmysle, nezaškodilo by trochu viac hravosti a ľahkosti v hraní a lepšia synchronizácia so zborom (v zohratosti zboru samotného boli takisto pomerne veľké rezervy). Problémy so speváckym obsadením sa po Torquatovi Tassovi opakovali aj v tomto kuse. Betly stvárnila Elisa Maffi, mladá speváčka, ktorá sa typovo pre túto rolu hodí výborne. Jej subretný soprán však vo výškach neprehliadnuteľne narážal na limity, niektoré tóny boli nepríjemne vyrážané. Koloratúry, ktorými sa rola hemží, boli miestami zotreté, ľahký materiál ju diskvalifikuje v dynamike a vo väčšom priestore, než je bergamské Teatro Sociale, by zrejme hovorené pasáže už zanikali. Aj tenorový part je posadený hodne vysoko. Enrico Iviglia sťaby Daniele sa s touto polohou síce vyrovnal, ale úzkymi tónmi, ktoré strácajú inak príjemnú farbu a sýtosť strednej polohy. Najmenej problematický bol Max Paola Ingrasciottu. Hlasu síce chýba väčší lesk aj hladkosť tónu a dikcia vyznieva pomerne tvrdo, rozsahom však na rolu stačil a v prozaických častiach bol znelý a dobre počuteľný.

Betly, Bergamo festival 2014, Max (Paolo Ingrasciotta) a zbor

Betly, Bergamo festival 2014,
Max (Paolo Ingrasciotta) a zbor

Problémy s adekvátnym obsadením, ktoré pomyselnú latku kvality tohtoročného festivalu posunuli výrazne nadol, môžu mať dve príčiny. Tou prvou je raritnosť uvedených titulov – zrejme nie je jednoduché nájsť kvalitných spevákov, ochotných naučiť sa rolu, ktorú si s najväčšou pravdepodobnosť nikde inde nezaspievajú. Týmto spôsobom sa dramaturgická príťažlivosť môže stať do istej miery kontraproduktívnou. Druhou príčinou sú akiste financie. V posledných mesiacoch sa množia správy o insolventnosti talianskych (ale aj iných) operných scén a núdzových scenároch udržateľnosti divadelnej prevádzky. Nedávne štrajky v La Scale či problémy rímskeho Teatro dell´Opera naznačujú mnohé. Aj v tejto záplave nepriaznivých správ však existujú pozitívne momenty. V súvislosti s recenzovaným festivalom musím spomenúť aspoň dva: snahu o vydávanie nových kritických edícií diel Gaetana Donizettiho v spolupráci s rovnomennou nadáciou a obnovenie prevádzky v zreštaurovanom Teatro Sociale v historickej časti Bergama. Našťastie, divadlá sa nielen zatvárajú. Veľkou výzvou na zvýšenie kvality festivalovej produkcie môže byť budúcoročný jubilejný, desiaty ročník v spojitosti s výstavou Expo 2015 v Miláne. Na to, či sa tak naozaj stane, si ale musíme ešte rok počkať.

Autor: Vladimíra Kmečová

Gaetano Donizetti: Torquato Tasso

písané z premiéry 7. novembra 2014

Obsadenie:

Torquato Tasso: Leo An

Eleonosa, sestra Alfonsa d´Este: Gilda Fiume

Roberto Geraldini: Giorgio Misseri

Don Gherardo: Marzio Giossi

Alfonso II: Gabriele Sagona

Eleonora di Scandiano: Annunziata Vestri

Ambrogio: Alessandro Viola

Orchester a zbor Bergamo Musica Festival, dirigent: Sebastiano Rolli, zbormajster Fabio Tartari

Réžia: Federico Bertolani

Scéna: Angelo Sala, Kostýmy: Alfredo Corno

Gaetano Donizetti: Betly

písané z reprízy 8. novembra 2014

Obsadenie:

Betly: Elisa Maffi

Daniele: Enrico Iviglia

Max: Paolo Ingrasciotta

Orchester Bergamo Academy, zbor Bergamo Musica Festival

Dirigent: Giovanni Battista Rigon, zbormajster Fabio Tartari

Réžia: Luigi Barilone, Scéna: Luca Dalbosco, Kostýmy: Alfredo Corno

www.bergamomusicafestival.it

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár