Koncom septembra sa mihla aj v našich médiách správa z Berlína. V krajine s najhustejšou sieťou operných domov časopis OPER! po prvýkrát udelil v dvadsiatich kategóriách medzinárodné ceny OPER! Awards. Za celoživotné dielo ju získala Edita Gruberová a v sekcii festivalov pomerne prekvapujúco zvíťazil Donizetti Opera Festival v Bergame.
Nie je pritom žiadnym nováčikom na mape monotematicky zameraných operných slávností. Nie vždy sa mu však darilo tak, ako je to už piatu sezónu pod novým umeleckým vedením Francesca Micheliho a s hudobným riaditeľom Riccardom Frizzom. V rokoch 2011 až 2014 som Donizetti Opera Festival navštevoval aj ja (predtým skôr sporadicky), vítajúc vzácny priestor pre objavovanie bežne neuvádzaných titulov z vyše siedmich desiatok, ktoré „celebre bergamasco“ zanechal.
Po poklese speváckej úrovne v poslednom z nich, som si spravil pauzu. Zrejme na festivale niečo neklapalo, lebo ročník 2015 už fungoval s novým tímom na čele. Jedným z impulzov k opätovnej ceste do Bergama bolo vyššie spomenuté medzinárodné ocenenie, ďalším, zaujímavá programová ponuka. Z troch titulov som videl dva, premiéru Lucrezie Borgie v novej kritickej edícii a znovuobjavenú operu Pietro il Grande. Tretím uvádzaným dielom bol L´ange de Nisida, ktorý sa hral na stavenisku (!) Teatra Donizetti. Divadlo je totiž aktuálne v poslednej fáze rekonštrukcie. Podľa priloženej fotodokumentácie vidno, že z prízemia sa stala hracia plocha a publikum sedelo v lóžach. Zaujímavý nápad! O rok bude Teatro Donizetti opäť plne k dispozícii.
Miestom ďalších dvoch inscenácií (na programe trojtýždňového festivalu boli aj koncerty) sa stalo Teatro Sociale v historickom città alta. Divadlo z roku 1809 bolo v istých fázach buď zatvorené, alebo slúžilo výstavám. Po poslednej rekonštrukcii, ukončenej pred desiatimi rokmi, sa opäť stalo operným domom s kapacitou okolo 550 miest. O festival je veľký záujem divákov z celého sveta, zahraničné publikum tvorí cca 40 percent. Obe navštívené predstavenia boli vypredané. Vedenie, ktoré je vo funkcii piaty rok, presadzuje v dramaturgii kritické edície nielen bežne uvádzaných, ale najmä zabudnutých opier Gaetana Donizettiho. Výber je ozaj veľký, veď ich zanechal viac než sedem desiatok. Ťažko určiť presný počet z dôvodov viacerých verzií mnohých titulov.
Pietro il Grande, druhá z vyše sedemdesiatich Donizettiho opier
V rámci projektu #Donizetti200 (zahŕňa diela, ktoré vznikli presne pred dvesto rokmi) uviedli tohto roku v poradí druhú skladateľovu operu Pietro il Grande Kzar delle Russie. Peter Veľký, cár ruský uzrel svetlo sveta po prvýkrát 26. decembra 1819 v benátskom Teatro San Samuele. Pre spresnenie: v súpise Donizettiho opier je na piatom mieste, no okrem prvej uvedenej opery Enrico di Borgogna (na programe bol vlani), ďalšie sa buď stratili, alebo mali premiéry neskôr.
Ani Pietro il Grande nemal život ustlaný na ružiach. Frekventovaný bol len do roku 1827, potom upadol do zabudnutia. Vzkriesili ho až pri príležitosti 300. výročia založenia Petrohradu roku 2003 a zakrátko ho zaradil do programu aj festival rarít v juhotalianskej Martina Franca. Na vtedajšom uvedení spoluúčinkoval aj Komorný zbor z Bratislavy pod vedením Pavla Procházku. Na tohtoročný festival v Bergame sa táto melodramma burlesco vrátila v kritickej edícii Fondazione Donizetti.
Na základe autografu, uloženom v historickom Ricordiho archíve v Miláne, zreštaurovala partitúru Maria Chiara Bertieri. Dej opery sa krúti okolo príchodu Petra Veľkého a jeho manželky Kataríny do istej dediny v Livonii (historicko-geografická oblasť Pobaltia), kde inkognito hľadali Kataríninho brata. Vášnivý tesár Carlo prudko reagoval, začo ho miestny sudca poslal do väzenia. Po ďalších zápletkách napokon vyšiel najavo Carlov vznešený pôvod a identita, čím sa opera šťastne skončila.
Príbeh krátko pred Donizettim pod názvom Tesár z Livonie zhudobnil aj Giovanni Pacini, no témou Petra Veľkého sa zaoberali aj iní skladatelia, napríklad v opere Cár a tesár Gustav Albert Lorzing. V čase benátskej premiéry mal Gaetano Donizetti 22 rokov a jeho kompozičný štýl bol silne ovplyvnený Gioachinom Rossinim. Ten mal na svojom konte už tri desiatky opier. Nebolo na tom nič zvláštne, vôbec nešlo o plagiáty, hudba zodpovedala štýlu doby a vzorcom vtedajších komických opier. Pietro il Grande je veľmi sviežou partitúrou s množstvom virtuóznych koloratúrnych árií, duet a ohnivých ansámblov. Napriek značnej dĺžke (takmer tri hodiny čistej hudby, pretože úcta k slávnemu Bergamčanovi nedovolila škrtať) bol inscenácia naplnená nápaditými a neustále inovovanými myšlienkami.
Ako svoj operný debut ho poňala v roku 2005 založená spoločnosť Ondadurto Teatro z Ríma, ktorú Marco Paciotti a Lorenzo Pasquali profilujú ako divadlo spájajúce rôzne žánre. V tomto duchu sa niesla aj réžia Petra Veľkého. V spojení so štýlovo príbuznými kostýmami spoločnosti K. B. Project, vytvorila akčné, pestré, nápaditými projekciami nabité predstavenie. Niekoľko základných mobilných prvkov promptne menilo vzhľad javiska, veľkú úlohu zohrali počítačové projekcie a priam záplava najrozmanitejších scénických farieb. Dynamika diania v štýle pouličného burleskného divadla, s využitím cirkusových prvkov, mímov a s kostýmami sčasti karikujúcimi, sčasti pripomínajúcimi svet bábik, hnala operu neustále dopredu. Zvládnuť naoko jednoduché, no v realizácii zložité aranžmány (keby akcie do seba nezapadali, koncepcia by sa rozpadla), vyžadovalo veľmi poctivý a sústredný prípravný proces. Pri všetkej pestrosti javiskového vzhľadu nemožno hovoriť o gýči.
Na čele orchestra Gli Originali (už jeho názor napovedá, že zámerom bolo hrať na nástrojoch z Donizettiho epochy) stál Rinaldo Alessandrini. Pod jeho rukami partitúra ožila v pôvabných farbách, svižnom tempe s gradáciami, aké nájdeme v Rossiniho operách. Ale aj s citom pre sprevádzanie sólistov, spĺňajúcich nároky virtuózne napísaných a koloratúrami (aj v mužských úlohách) vyšperkovaných partov.
V titulnej úlohe sa predstavil známy barytonista Roberto De Candia, po každej stránke pre danú rolu ideálne vybavený predstaviteľ. Jeho spoločné scény s barytonistom Marcom Filippom Romanom (Ser Cuccupis) sršali vtipom, vokálnou precíznosťou a hereckou uvoľnenosťou. Francisco Brito (Carlo Scavronski) vhodne uplatnil svoj lyrický tenor s koncentrovanými výškami. Zdatnú koloratúru ukázala Paola Gardina ako hotelierka Madama Fritz a solídne znel aj mezzosoprán Loriany Castellano v postave cárovej manželky Cateriny.
Lucrezia Borgia v novej kritickej edícii
Oproti operám Pietro il Grande a L´ange de Nisida patrí Lucrezia Borgia k pravidelne uvádzaným Donizettiho titulom. Je všeobecne známe, že dielo, ktoré malo premiéru v milánskom Teatro alla Scala 26. decembra 1833, prešlo len počas prvých desiatich rokov mnohými úpravami. Obmieňali sa niektoré čísla, pridávalo sa i uberalo, často podľa dispozícií protagonistov. Florencia 1836, Neapol 1838, Londýn 1839, Miláno a Paríž 1840, Rím 1840, Versailles 1842 – tak sa vyvíjala partitúra Borgie.
Aktuálna kritická edícia muzikológa Rogera Parkera, ktorá sa na tohtoročnom festivale prihovára publiku po prvýkrát, z dvoch podstatných alternatív – milánskej a parížskej – zachováva všetky zmeny, ktoré Donizetti spravil pre Théàtre Italien v Paríži. Zaznievajú teda aj čísla neveľmi známe (cabaletta Lucrezie v prológu, dueto Gennara a Orsiniho), ale aj jedna strofa Gennarovej poslednej árie Madre se ognor lontano a samozrejme, strhujúca záverečná cabaletta Lucrezie Era desso il figlio mio.
Inscenačný tím viedol 32-ročný režisér Andrea Bernard, rodák z Bolzana. Scénu mu vytvoril Alberto Beltrame a kostýmy Elena Beccaro. Vzniklo vizuálne zaujímavé a dramaticky zovreté divadlo, ktoré s minimom javiskových elementov, no s maximom dynamických akcií a prepracovaných charakterov postáv, vnášalo ponurú a často desivú atmosféru. Napomáhali tomu aj kostýmy, masky a prvky symboliky.
Už počas predohry sa na šikmine zjaví detská postieľka, z ktorej Lucrezia vyberá svoje dieťa, no vzápätí ho unáša postava v kňazskom rúchu. Torzá postieľok sa zjavujú opakovane, symbolizujúc utajený vzťah Borgie a jej syna Gennara. Akčné masové scény, s násilím, bitkami i pitkami (vygradované na večierku u kňažnej Negroni, kde réžia pridáva erotický výstup tanečnice) majú na „kopcovitom“ javisku silne dynamizujúci efekt. Zvláštnou je aj sporo zahalená postava, či prízrak muža, objavujúceho sa vo výjavoch súvisiacich so smrťou.
Andrea Bernard si dal záležať, aby vytvoril veľmi presne kontúrované typy hlavných hrdinov. Jeden vzťah bol úplne nový a nečakaný. Išlo o otvorené homosexuálne zblíženie Gennara a jeho kamaráta z bitky v Rimini, Maffia Orsiniho (nohavičková postava), spečatené bozkom. Z dejového hľadiska nič podstatné, no určite prekvapujúce. Dôraz na sexualitu sa prejavil napríklad v scéne Lucrezie a jej manžela Alfonsa, no tiež v spoločných stretnutiach Borgie a Gennara. Ten, keď sa dozvie, že objekt jeho túžob je jeho vlastná matka (Ah! Un Borgia sei), v šoku preruší pokus o ľúbostný akt. K tragickému vyústeniu deja je už len krôčik. Po Gennarovom úmrtí otráveným vínom, si drasticky berie život aj samotná Lucrezia. Lucrezia Borgia je jedným z najdokonalejších a dramaticky najstrhujúcejších diel Gaetana Donizettiho a nová festivalová inscenácia mu dodáva mierne zmodernizovaný, no divadelne účinný, s hudbou sa nezrážajúci tvar.
Hudobný riaditeľ festivalu Riccardo Frizza patrí k najkompetentnejším znalcom belcanovej tvorby. Jeho poňatie novej kritickej edície partitúry v plnej miere rešpektovalo všetky dramatické zákutia, ale aj dynamické a výrazové kontrasty. Vytvorilo hudobne strhujúcu atmosféru, korešpondujúcu s javiskovou akciou. Mládežnícky Orchestra Giovanile Luigi Cherubini a zbor z Teatro Municipale di Piacenza (plus scénická hudba v podaní konzervatoristov z Bergama) boli zohraným, disciplinovaným a štýlovo vierohodným kolektívom.
V titulnej postave sa predstavila známa talianska sopranistka Carmela Remigio. Po opatrnejšom začiatku, kde sa dokonca zdalo, že jej hlas nemá potrebnú dramatickú silu, sa postupne uvoľnila a každým výstupom naberal jej mladodramatický soprán na výrazovej intenzite i priebojnosti. Znel koncentrovane, bez forsírovania a v koloratúre priam virtuózne. Sila záverečného aplauzu by však pomyselný „potleskomer“ najviac vychýlia pri len 24-ročnom baskickom tenoristovi a víťazovi tohtoročnej Domingovej Operalie Xabierovi Anduagovi (Gennaro). Poznám tohto talentovaného umelca z festivalu v Pesare, no tento raz mu zverili hlavnú mužskú postavu. Vložil do nej nielen mladícky zápal, ale najmä farebný, kovový a voľne sa nesúci lyrický tenor. Úžasne pracoval s dynamikou, technika mu umožnila prechádzať plynule z mezza voce do plného tónu, no na premiére (možno nervozitou) sa nevyhol ani drobným intonačným zakolísaniam. Aj napriek tomu si meno Xabier Anduaga treba pamätať.
Oproti fenomenálnemu výkonu v postave Arsaceho zo Semiramide na letnom Rossini Opera Festivale v Pesare, v prvých výstupoch (ária Nella fatal di Rimini) celkom nenaplnila očakávania arménska mezzosopranistka Varduhi Abrahamyan. Postupne sa však aj jej tmavý a timbrovo ušľachtilý hlas skoncentroval a stala sa jedným zo silných pilierov obsadenia. Výrazovo markantnú kreáciu Dona Alfonsa, dotovanú kovovo lesklým a voľne sa nesúcim basom, vytvoril dnes už medzinárodne uznávaný chorvátsky umelec – a tiež výborný herec – Marco Mimica. Na veľmi dobrej úrovni boli aj menšie mužské postavy.
Donizetti Opera Festival v Bergame, ročník 2019, sa túto nedeľu končí. Určite v tlačovej správe zverejní svoju bilanciu, nepochybujem však, že vzhľadom na vypredané predstavenia bude priaznivá. Nuž na záver len odporúčanie: zaznamenať si do kalendára termín 19. november až 6. december 2020. Už v zrenovovanom Teatro Donizetti sa odohrá, okrem iného, zriedka uvádzaná opera Marino Faliero a v kritickej edícii Dcéra pluku.
Autor: Pavel Unger
Donizetti Opera Festival Bergamo
Gaetano Donizetti: Pietro il Grande
Dirigent: Rinaldo Alessandrini
Réžia a scéna: Ondadurto Teatro – Marco Paciotti a Lorenzo Pasquali
Kostýmy: K.B.Project
Písané z predstavenia 23.11.2019
Gaetano Donizetti: Lucrezia Borgia
Dirigent: Riccardo Frizza
Réžia: Alberto Beltrame
Scéna: Elena Beccaro
Písané z premiéry 22. 11. 2019
video
