Berlínska filharmónia a Kirill Petrenko v Drážďanoch – skutočná hudobná noblesa

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ešte stále platí ako veľká novinka, že Berlínska filharmónia má po odchode Sira Simona Rattlea od sezóny 2019/20 nového šéfdirigenta, Kirilla Petrenka. Uprostred februára 2020 podnikli Berlínski filharmonici s Petrenkom prvé turné po Nemecku. Okrem koncertov v Hannoveri, Hamburgu, Kolíne a vo Frankfurte sa uskutočnil jeden – dlho očakávaný – aj v novej koncertnej sieni Paláca kultúry v Drážďanoch. Zaznel 21. februára 2020 v rámci tzv. Palácových koncertov Drážďanských hudobných slávností.

Čo majú spoločné hudobné slávnosti s Palácovými koncertmi? Palácové koncerty organizované Drážďanskými hudobnými slávnosťami uskutočňujúce sa v priebehu koncertnej sezóny sú samostatnými hudobnými akciami, nie sú programovou súčasťou festivalu. Napriek tomu sú jeho dôležitou zložkou. Na jednej strane nedajú na blížiaci sa hudobný festival zabudnúť, avizujú jeho blížiaci sa štvortýždňový maratón. Na druhej strane využívajú tých zopár nevyužitých voľných termínov exkluzívnych orchestrov či sólistov a tiež neobsadené termíny v takmer bez rezerv vyťaženej koncertnej sieni Drážďanského Paláca kultúry.

Palácové koncerty sú špičkové podujatia, ktoré sa rýchlo po ich zverejnení vypredajú. Počas tejto sezóny (ešte pred veľkým hudobným festivalom) sa po umelcoch z Berlína predstaví koncom marca v piesňovom recitáli ešte super dvojica: sopranistka Renèe Fleming s klaviristom Jevgenijom Kissinom.

Kirill Petrenko, Berlínski filharmonici, 2020, foto: Oliver Killig

Desaťtisíce poslucháčov a divákov boli svedkom silvestrovského koncertu Berlínskej filharmónieKirillom Petrenkom v priamom prenose televízie ARTE. Podľa informácií z filharmónie sa koncert prenášal aj do 300 kín v rôznych kútoch sveta. K programovej náplni večera posledného dňa roku patrili diela so nádychom broadwayských divadiel: Symfonické tance Leonarda Bernsteina z West Side Story, Gershwinov Američan v Paríži, ako aj diela Kurta Weilla, Stephena Sondheima und Harolda Arlena.

Sólistkou koncertu bola bavorská sopranistka, Kammersängerin Diana Damrau. Kým vystúpenie s týmto orchestrom bolo jej debutom, Petrenko s touto výnimočnou sopranistkou umelecky spolupracoval už na pôde Bavorskej opery v Mníchove, kde je od roku 2013 Generalmusikdirektor. Sopranistku si do Berlína ako „ozdobu“ doniesol.

Na silvestrovskom koncerte v Berlíne i na februárovom koncerte v Drážďanoch Petrenko potvrdil, že dramaturgie jeho koncertov nepatria ku konzervatívnym. Za pozoruhodné stojí, že spomínaný silvestrovský koncert i aktuálny Palácový koncert zostavil výlučne z diel 20. storočia. Kým Silvester bol „výletom“ dirigenta do sveta hudby z občerstvujúcich amerických hudobných dielní ponúkajúch skladby na hranici vyššieho populárnej a klasickej hudby z prvej polovice 20. storočia, aktuálny Palácový koncert pozostával odvážne iba z vážnej hudby prvej polovice 20. storočia – čiže ďaleko od mainstreamovej koncertnej dramaturgie.

Berlínski filharmonici, 2020, foto: Oliver Killig

Výber repertoáru dal za pravdu dirigentovi. Odvaha sa oplatila, Berlínčania so svojím šéfdirigentom ponúkli s naprostou samozrejmosťou – zostavou diel i interpretačne – ohromný večer, zaujímavý po každej stránke. A v publiku asi ani nikomu nenapadlo, že hudba 20. storočia by mohla byť nestráviteľná. Všetky tri ponúknuté a nanajvýš kontrastné diela vznikli medzi rokmi 1940 a 1950, všetky tri spojila ich vnútorná energia a rytmicky pulzujúci mechanizmus – ale predovšetkým kvalita.

Koncert otvorila Stravinského (1882 – 1971) Symfónia v troch častiach (Symphony in Three Movements 1942 – 1945), ktorá vznikla potom, ako skladateľ opustil Paríž a jeho usadil sa v Hollywoode. Išlo o zmluvu o dielo s Philharmonic Society of New York. Vydarená premiéra sa uskutočnila v roku 1946, Newyorských filharmonikov dirigoval sám skladateľ.

Kirill Petrenko i Berlínska filharmónia sa od prvého tónu prihlásili o rozhodné slovo, do „konania“ na pódiu vtiahli všetkých 1700 poslucháčov. Úplne presvedčivo a podmaňujúco prehovorili absolútnou hudbou bez konkrétneho programu, ktorá znela prekvapivo obrazotvorne, miestami nielen slovansky, ale i slovensky, ba dokonca Suchoňovsky… Akoby šlo o spoločný podtón pohnutej doby všetkých tých diel, ktoré síce vznikali na rôznych miestach, ale reagovali na hrozivé (pred)vojnové udalosti v Európe. Súčasne boli i skrytou nádejou na politické riešenie, aj ich hudobné myslenie naznačuje znaky príbuznosti.

Kirill Petrenko, Berlínski filharmonici, 2020, foto: Stephan Rabold

Stravinskij vytvoril svojou Symfóniou komponovanou v neoklasickom štýle pozoruhodnú skladbu. Vznikla pre veľké symfonické obsadenie bez označenia častí a so sólistickými vstupmi klavíra. Tento nástroj sa zaskvel v symfónii v takmer exponovanej podobe, Stravinskij mal úmysel napísať klavírny koncert. Širokodychý, charakter prvej časti diela – aj čo sa týka obsadenia orchestra – vystriedalo Andante druhej časti v redukovanom obsadení orchestra. Aj tu sme počuli klavír, ale aj harfu ako sólovo použité a excelentne hrajúce nástroje. Do tejto časti zaradil Stravinskij úsek svojej plánovanej filmovej hudby pre Hollywood – The Song of Bernadette podľa Werfelovho románu Das Lied von Bernadette.

Po akordickom interlúdiu na konci druhej časti preniesol Petrenko poslucháčov attaacca do rýchlej, poslednej časti plnej dynamiky a pregnantných rytmov. Harfa a klavír splynuli s ostatnými nástrojmi do veľkej symfonickej dimenzie. Človek sa zrazu ocitol v bezprostrednej blízkosti Le sacre du printemps, hudba bičovala a vytvárala napätie medzi orchestrom a publikom – a to aj v dur-molovom závere diela.

Blízku expresivitu so Stravinského Sacre ale i s Ravelovým Bolerom bolo počuť i v baletnej suite Alagoana Bernda Aloisa Zimmermanna (1918-1970), popredného nemeckého skladateľa 20. storočia s vyhraneným vlastným štýlom, známeho najmä operou Soldaten. Zimmermann siahol vo svojej hudbe po celom spektre umení ako takom. V hudobnej reči, formách i výraze „spotreboval“ všetko, čo existovalo okolo neho a vytvoril vlastné konštelácie – aj vo sfére hudobného myslenia.

Niekoľkonásobne bol postihnutý dobou, v ktorej žil: vzťahovali sa naňho estetické sankcie nacistického režimu, aktívne musel pôsobiť vo vojne, ktorá ho čiastočne obrala o zrak. Počas vojnového nasadenia vo Francúzsku sa dostal k partitúram s vplyvom mimoeurópskej hudby, ktoré boli v Nemecku nedostupné. Patrili k nim i diela Dariusa Milhauda s vplyvom juhoamerickej hudby, ktoré pravdepodobne inšpirovali i vznik diela Alagoana.

Kirill Petrenko, Berlínski filharmonici, 2020, foto: Stephan Rabold

Zimmermannova Alagoana je veľkolepým symfonickým dielom a priam náukou o hudobných nástrojoch. V obrovskom orchestri hrá okrem klasického obsadenia nezvyčajná plejáda bicích nástrojov, napríklad aj maracas, charlestonová mašina i rôzne zvony. Bežné dychy obohatili napríklad altsaxofón, tenorsaxofón, barytónsaxofón, v orchestri znie gitara, xylofón, vibrafón, marimbafón, čembalo, čelesta i klavír. Skladateľ tieto nástroje naozaj potreboval, iba nimi dokázal sprostredkovať zamýšľaný obsah a farby. Ostatne, už len pohľad na pódium a tú nástrojovú mnohorakosť vzbudzoval zvedavosť!

Zimmermannova päťčasťová baletná hudba vyšla z konkrétneho indiánskeho mýtu, sľubujúceho ľuďom nesmrteľnosť. Až stretnutie muža a ženy prinieslo do deja smrť. Skladateľ obohatil v tomto diele svoj jazyk brazílskym hudobným koloritom, partitúra poskytla Petrenkovi možnosť priam fabulovať hudobné koláže hraničiace s obrazovou predstavivosťou a dynamikou naplneného života juhoamerických praobyvateľov. A znova, aj v tomto diele priniesli hudobné náznaky Stravinského Le sacre du printemps a Ravelovho Bolera do interpretovaného diela napätie a expresívnosť komponované Zimmermannovým horúcim srdcom.

V dirigentovi i orchestri našlo dielo nadšených interpretov a v koncertnej sieni poslucháčov žasnúcich nad samozrejmosťou perfektnej komunikácie brilantných hráčov veľkolepého orchestra so svojím šéfdirigentom.

Posledným dielom, ktoré ponúkli v Drážďanoch Berlínčania, bol ostatný opus veľkého ruského skladateľa a klaviristu Sergeja Rachmaninova (1873 – 1943), žijúceho, podobne ako Stravinskij, v americkom exile. Išlo o Symfonické tance op. 45 z roku 1940, ktoré na tom istom pódiu novej koncertnej siene zazneli v Drážďanoch pred rokom vo verzii pre dva klavíre s frapujúcimi klaviristkami Marthou Argerich a Lilyou Zilberstein.

Kým mnohí skladatelia v Európe žili v prostredí prenasledovania, zatýkania a schyľujúcej sa vojny, Rachmaninov bilancoval v roku 1940 život výborného klaviristu – v pohode a hojnosti. Do svojho domu na východnom pobreží USA si pozval hostí, aby spolu s Vladimirom Horowitzom predstavil svoje Symfonické tance vo verzii pre dva klavíre. V ich podaní zaznel čistý melodicky exponovaný romantizmus, ktorý vznikol v diametrálne odlišnom prostredí a hudobnom jazyku ako napríklad v tom istom čase práve v Leningrade vznikajúce náčrty hudby neskoršej Leningardskej symfónie Dmitrija Šostakoviča či na dvanásťtónovej reči bazírujúca hudba Arnolda Schönberga.

Kirill Petrenko, Berlínski filharmonici, 2020, foto: Oliver Killig

Ale celkom bezstarostne nepôsobí ani Rachmaninov, aj na jeho partitúre spočinul tienistý závoj Európy. Na jednej strane prešpikoval svoje nové dielo vlastnými i cudzími hudobnými citátmi a v jeho závere priam grandiózne zúžitkoval aj gregoriánske dies irae. Na druhej strane vložil svoju neskrotnú fantáziu do tancov (tu tvoril vrchol dych zatajujúci melancholický valčík zaodetý do nebývalej smutnej elegancie), pochodu či plesovej scény. Záverečné Aleluja znelo ako skladateľova výrazná a definitívna umelecká fermáta položená ako vďaka za takmer sedemdesiatročný bohatý umelecký život.

V Symfonických tancoch Rusa Rachmaninova bol Kirill Petrenko, pochádzajúci z ruského sibírskeho mesta Omsk, vo svojom živle, hudbu svojho krajana uchopil a predstavil ako riavu nevysychajúcich hudobných prameňov pretekajúcich s noblesou koncertnou sieňou. Petrenko predostrel Rachmaninova s filharmonikmi ako nástojčivý a pod kožu vnikajúci hudobný tok, ktorý raz frapoval orchestrálnou farebnosťou, inokedy absolútnou intimitou, ale tiež neskrotnou tanečnosťou. Petrenko a Berlínski filharmonici sa predstavili ako excelentný hudobný tandem, technicky i výrazovo skutočne ojedinelý.

Večer s Berlínčanmi bol nezabudnuteľný čo sa týka dramaturgie i interpretácie. Petrenko má schopnosť strhnúť na seba pozornosť orchestra i auditória, má dar pohľadom a gestami sympaticky presvedčiť o tom, že partitúra, ktorá práve leží pred ním, je práve tou najdôležitejšou a najúžasnejšou. Z toho pohľadu zazneli na koncerte tri mimoriadne a tri najdôležitejšie opusy hudby 20. storočia.

Večer s Petrenkom a Berlínskou filharmóniou patril k mojim doterajším hudobným Olympom. Opakované unisona sláčikov Berlínčanov ostanú soundom i eleganciou podania snáď i neprekonateľné. Brilantné drevené i plechové dychy majú sotva niekde páru. A vďačná, dlhotrvajúca reakcia nadšeného publika si musí tiež hľadať svoj pendant.

O hudobnom živote doma i v zahraničí podávam informácie a hodnotenia s prestávkami takmer štyri desaťročia. Ale prvýkrát som mala možnosť napísať o live koncerte Berlínskej filharmónie pozostávajúcej z mnohonárodnostného súboru skutočne jedinečných inštrumentalistov.

Pri tejto príležitosti si uvedomujem, že prvýkrát som tento brilantný orchester zažila pred 30 rokmi v jeho sídle v Berlíne až po tom, keď sa otvorili desaťročia hermerticky uzavreté hranice medzi východom a západom. Bolo to tesne po mierovej revolúcii, ktorá aj nám, činným v hudobnej oblasti, otvorila dvere, oči a uši do nového, nepoznaného sveta živej hudby.

A uvedomujem si tiež, že ide o orchester založený v roku 1882, ktorého špičkovú úroveň formovali v minulosti takí šéfdirigenti ako Hans von Bülow, Arthur Nikisch, Sergiu Celibidache, Herbert von Karajan, Claudio Abbado a už spomínaný Sir Simon Rattle. Ku cti Košičana, klaviristu a skladateľa Josefa Weissa patrí, že sa 30. decembra 1890 v Berlíne s týmto orchestrom uskutočnila premiéra jeho Klavírneho koncertu A dur. Sólistom bol sám Josef Weiss, niekdajší protežant Franza Liszta.

Program koncertu Berlínskych filharmonikov z roku 1890, archív Berliner Philharmonie

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 21. 2. 2020

Palácový koncert Drážďanských hudobných slávností
Koncertná sieň Drážďanskej filharmónie, Kulturpast Dresden
21. február 2020

Berliner Philharmonie
Kirill Petrenko, dirigent

Igor Stravinskij: Symphony in Three Movements
(bez označenia častí)
Bernd Alois Zimmermann: Alagoana (Caprichos Brasileiros)
Ouvertüre
Sertanejo
Saudade
Caboclo
Finale
Sergej Rachmaninov: Symfonické tance op. 45
Non allegro
Andante con moto
Lento assai

www.kulturpalast-dresden.de

www.berliner-philharmoniker.de

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár