Prvé dva zo šestice tohtoročných zahraničných orchestrov, ktoré bývajú jednak „korením“ festivalu, ale zároveň slúžia ako možnosť porovnávania, sledovania medzinárodných trendov a napokon i kritérium pre slovenské telesá, majú už vystúpenia na Bratislavských hudobných slávnostiach za sebou. 25. septembra 2022 pricestovala PKF – Prague Philharmonia, o deň neskôr Filharmonický orchester Monte Carlo.
Nie sú žiadnymi nováčikmi v bratislavskom festivalovom prostredí (takých sa, žiaľ, v tomto ročníku v kategórii orchestrov nedočkáme), no s oboma sa náš divák stretá opätovne rád, lebo nesú punc kvality. PKF – Prague Philharmonia, ktorá je dieťaťom nezabudnuteľného Jiřího Bělohlávka (pod pôvodným názvom Pražská komorní filharmonie ju založil v roku 1994 a v sezóne 2003/2004 bol aj umeleckým riaditeľom Slovenskej filharmónie), sa na pódium Reduty postavila už po piatykrát. V súčasnosti stojí na jej čele takisto bývalý šéfdirigent SF Emmanuel Villaume. Na bratislavskom koncerte držal taktovku v rukách tridsaťročný Poliak Dawid Runtz, v súčasnosti šéfdirigent Záhrebskej filharmónie.
Sympatickým gestom hosťov bolo naštudovanie skladby Allegro sinfonico od slovenského dirigenta, skladateľa a pedagóga Ľudovíta Rajtera. Približne šesťminútové dielo skomponoval ako osemdesiatročný na objednávku žilinského Štátneho komorného orchestra, takže komornejšie obsadená Pražská filharmónia nielenže mala všetky predpoklady oživiť kultivovanú a formovo prehľadnú poetiku diela, ale v opojnom toku dominujúcich sláčikov a precíznej hre ostatných sekcií učiniť zadosť elegantnosti opusu s prekvapivo úsečným záverom.
Prečítajte si tiež:
Recenzie BHS 2022
Francúzsko-belgická violončelistka Camille Thomas, okrem iných ocenení víťazka bratislavského, resp. medzinárodného New talentu z roku 2014, sa predstavila v Koncerte pre violončelo a orchester a mol, op. 129 od Roberta Schumanna. V tejto kompozícii nemá sólista „oddychové“ miesto, violončelo kreslí neustále dominantné melodické linky, dialogicky komunikuje s orchestrom, pričom schumannovskú romantiku dopĺňajú náročné technické finesy. Camille Thomas je vysoko emotívnou umelkyňou, čo popri farbení tónu a precíznom vyhraní všetkých ozdôb partu, dáva najavo aj mimickou výpoveďou.
Pripravila si dokonca až dva prídavky. Ešte predtým ako sa rozlúčila sólovo, akousi modlitbou za mier (autora sa mi z jej príhovoru nepodarilo zachytiť), pripravila si s orchestrom temperamentnú a virtuózne koncipovanú Hungarian Rhapsody, op. 69 od pražského rodáka Davida Poppera. Téma mu bola blízka, lebo vyučoval a umelecky pôsobil aj v Budapešti.
Dirigent Dawid Runtz ukázal svoj talent tiež v druhej polovici večera, zameranej na tvorivý odkaz Felixa Mendelssohna Bartholdyho. V koncertnej predohre Hebridy, podnietenej skladateľovým pobytom v Škótsku, vyzdvihol pre ňu typickú zvukomalebnosť a odraz tajomnosti prírody.
Symfónii č.4 A dur, op. 90 Talianskej vtisol už v úvodných taktoch pravú južanskú atmosféru. V koncepcii sa mohol oprieť o technickú vyspelosť a výrazovú mnohotvárnosť orchestra (vrátane výborne disponovaných hráčov na drevené dychové nástroje), takže dielo ako celok obsiahlo partitúrou daný kolorit, melodiku u rytmiku. Dawid Runtz vo svojom veku stojí stále ešte na prahu kariéry, no jeho talent a muzikálnosť mu budú aj naďalej otvárať brány koncertných a operných domov.
Po siedmich rokoch od strhujúceho predvedenia Rossiniho Stabat Mater, s medzičasom zosnulým Gianluigim Gelmettim, zavítal do Bratislavy opäť Filharmonický orchester Monte Carlo. Od roku 2016 stojí na jeho čele japonský dirigent Kazuki Yamada, ktorý sa so svojím telesom a ukrajinským huslistom Valeriym Sokolovom predstavil na BHS dramaturgicky tradičným, no strhujúco interpretovaným programom.
Už koncertná predohra Rímsky karneval, op. 9 od Hectora Berlioza nenechala nikoho na pochybách, že z Monackého kniežatstva prichádzajúce teleso je v každej nástrojovej sekcii príkladne vybavené. Z hry pod Yamadovou taktovkou sálal zvukový lesk, strhujúca rytmika a plné výrazové nasadenie.
Lahôdkou večera sa stal populárny Koncert pre husle a orchester D dur, op.35 od Piotra Iľjiča Čajkovského v podaní charkovského rodáka a vo svetových metropolách vyškoleného Valeriya Sokolova. Navonok skôr introvertne pôsobiaci umelec rozohral obrovskú paletu svojich daností či už vo fenomenálnej technike (bravúra v najrýchlejších pasážach), presnej intonácii, alebo v dynamickej výstavbe, nadväzujúcej na plastickosť orchestra v najnižších, priam pavučinových zvukových hladinách.
V rovnocennom tvorivom partnerstve s filharmonikmi a dirigentom Kazukim Yamadom dostávala každá z troch viet pravú esenciu virtuozity každého druhu. V optimálnej rovnováhe s tokom lyrických melodických liniek (fascinujúce pianissimá sólistu i orchestra najmä v 2. vete Canzonetta – andante) sa Sokolov stotožňoval s každým taktom partu, aby vo finále Allegro vivacissimo priam explodoval kombináciou technickej bravúry s originálnym koloritom diela. Bol to romantik Čajkovskij bez zrnka „cukru“ navyše. Zhodne u sólistu i v orchestri.
Filharmonický orchester Monte Carlo po prestávke uviedol Symfóniu č. 9 e mol, op. 95 Z nového sveta od Antonína Dvořáka. Pravdepodobne medzinárodné obsadenie ansámblu, plus japonský dirigent, odpovedali na zaujímavú tému, naznačenú autorom textu Andrejom Šubom v bulletine, či nesie hudobná poetika „Novosvetskej“ zreteľnejšie americké črty. Dali za pravdu úsudku Leonarda Bernsteina, že Dvořákova hudba je vo svojej podstate česká. Žiada sa azda dodať – a obľúbenosť kompozície po celom svete to potvrdzuje – že česká a kozmopolitná zároveň.
Kazuki Yamada má so svojím telesom vybudovaný úzky vzťah, takže štyri vety symfónie tiekli vo svojej diferencovanosti motívov a tém akoby samozrejme. Ten navonok klamlivý pocit samozrejmosti je však výsadou mravčej práce a dôvery medzi dirigentom s orchestrom. V kreovaní základnej koncepcie i v detailoch. Dosiahnuteľný je vďaka vysokým kvalitám telesa vo všetkých nástrojových skupinách (a pochopiteľne individuálnych schopnostiach hráčov), kde nezaznelo jediné zaváhanie v technike, intonácii, či súhre.
Tak ako s impozantným kovovým leskom zneli fanfáry, rovnako tklivo sa niesol jemný zvuk sláčikov a rozvíjala sa rytmika v premennej atmosfére jednotlivých viet. Po doznení skladby Kazuki Yamada akoby na desať sekúnd skamenel. A publikum s ním. Až potom zaznela búrka plne oprávnených ovácií. Prvý vrchol aktuálneho ročníka máme teda za sebou.
Malá poznámka pod čiarou. Týka sa životopisnej časti bulletinov. Asi málokto má k dispozícii reprezentatívnu publikáciu, vydanú k 55. výročiu Bratislavských hudobných slávností, kde sa nachádza tiež súpis všetkých do roku 2019 účinkujúcich telies i sólistov. Preto by nebolo od veci, pod curriculum vitae na danom koncerte vystupujúcich umelcov (telies), pridať minimálne informáciu či ide o festivalový debut. Ešte lepšie, v ktorých rokoch sme dotyčné subjekty v Bratislave privítali. Je to ozaj len maličká práce navyše.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 25. a 26. 9. 2022
PKF – Prague Philharmonia
Bratislavské hudobné slávnosti 2022
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
25. septembra 2022
PKF – Prague Philharmonia
Dawid Runtz, dirigent
Camille Thomas, violončelo
Ľudovít Rajter: Allegro sinfonico
Robert Schumann: Koncert pre violončelo a orchester a mol, op. 129
Felix Mendelssohn Bartholdy: Hebridy, koncertná predohra, op. 26
Felix Mendelssohn Bartholdy: Symfónia č. 4, op. 90 Talianska
Filharmonický orchester Monte Carlo
Bratislavské hudobné slávnosti 2022
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
26. septembra 2022
Filharmonický orchester Monte Carlo
Kazuki Yamada, dirigent
Valeriy Sokolov, husle
Hector Berlioz: Rímsky karneval, koncertná predohra, op. 9
Piotr Iľjič Čajkovskij: Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35
Antonín Dvořák: Symfónia č. 9 e mol, op. 95 Z nového sveta
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.