Minulý mesiac sa nám neplánovane vyliahli na balkóne holuby. Nikdy k nám nechodili a tento rok nenápadne nakládli v pohodlí nášho balkóna vajíčka. Nemám nič proti operencom, ale priznám sa bez mučenia, že týchto mestských tuberákov skrátka nemusím. Peripetie okolo celej holubacej akcie, ktorá ma stála nervy, štítivosť a následné prechladnutie nebudem uvádzať. Počas ich neželaného pobytu som však mala možnosť pozorovať ich reakcie, správanie, logiku i emočné prejavy. Nie že by kauza „holub“ bola nejako zvlášť zaujímavá, chcem len vyústiť k tomu, že predstavenie Pála Frenáka Birdie (Vtáčatko) mi evokovalo aj ostatné balkónové zážitky, ktoré mi v konečnom dôsledku poskytli aj lepšiu orientáciu vo Frenákovom vtáčom svete. A keďže sa opäť potvrdilo, že všetko so všetkým súvisí, svojim spôsobom „moji tuberáci“ dorazili ako predvoj tejto choreografie.
Choreograf a tanečník Pál Frenák založil svoj súbor v roku 1989 v Paríži a v roku 1999 maďarsko-francúzsku verziu v Budapešti paralelne fungujúcu s parížskou skupinou. Jeho originálne choreografie s výrazným výtvarným znením a ojedinelým tanečným súborom mal slovenský divák možnosť vidieť v našej krajine už po štvrtýkrát. V roku 2011 tohto excentrického kreatívneho choreografa pozval vtedajší generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth na hosťovanie s dvojvečerom Twins a In time. O dva roky neskôr (2013) Frenáka pozval súčasný riaditeľ baletu Štátneho divadla v Košiciach Andrej Suchanov, aby choreograf vytvoril a postavil dielo pre košický baletný súbor a z tejto tvorivej spolupráce vzniklo dielo Chaotica, ktoré ma ŠDKE na svojom repertoári. Do tretice sme mali možnosť vďaka Festivalu Nová dráma vidieť tanečný projekt X&Y na doskách Mestského divadla Pavla Országha-Hviezdoslava. Dychtivý slovenský divák má najbližšie k Frenákovým dielam do Budapešti – odporúčam vycestovať občas za tanečným zážitkom – prudérnejšie typy však nech ostanú so svojim konzervativizmom radšej bezpečne doma.
Pál Frenák,
foto: origo.hu
Všetky stretnutia s Pálom Frenákom na slovenskej pôde priniesli fascinujúci zážitok z kvalitného tancovania, výtvarného výrazu a charakteristického fluida autorových choreografií. Už som v minulosti definovala, že Pál Frenák sa vo vizuálnych polohách vyjadruje výtvarným minimalizmom s fragmentmi futurizmu, vždy volí základný optický prvok, ktorý rezonuje nielen dekoratívne, ale aj funkčne. Obrazová i choreografická kompozícia má svoj dômyselne premyslený systém postavený na základných výrazových prostriedkoch. Frenákovi tanečníci sú spravidla sporo odetí, zväčša v spodnej bielizni, často využíva žensky dráždivé krátke kombiné, prípadne topánky na vysokom podpätku, farby sa pohybujú od bielej cez červenú až po čiernu, sem – tam sa mihne zlatá. Monochróm je však jeho doménou. Čistý, jasný, neodvádzajúci pozornosť od toho najdôležitejšieho a tým je tanec. Hudobné motívy sa zvyčajne kontrastne pohybujú od industriálnych zvukov, šumov, vŕzganí, treskov, elektronických kompozícií až po voľbu poetických, či temperamentných skladieb, ako fragmentov motívov, ktoré nás vrátia do bežnej súčasnej reality podporenej aj karikovaným pohybom demonštrujúcim snobskú spoločnosť. Frenák rieši veľké témy, spoločnosť podrobuje kritike, ironizuje, vtipne glosuje a obnažuje telá svojich tanečníkov. Nahota je jedným z nosných výrazových prostriedkov, nikdy však nie je samoúčelná a má navyše svoju výsostnú erotickú estetiku, ktorú pomáha formovať umné svietenie. Aj živočíšny, dravý sex, bohapustá spotená súlož so všetkými nuansami zdanlivo zvrátenej esencie frivolnosti postráda vulgarizmus a má svoju svojskú telesnú eleganciu. Tieto charakteristické znaky Frenákových choreografií kreslia jeho originálny tanečný a vizuálny rukopis v celom spektre vždy nových invenčných podnetov postavených na symbolike, inteligentne poskytujúcej priestor na percipientovu fantáziu.
Pál Frenák: Birdie, Compagnie Pál Frenák, 2015,
foto: György Jókúti
Choreografova tvorba využíva rad klasických i moderných techník a predstavuje jedinečný tanečný štýl. Jedným z jej najdôležitejších vlastností je použitie posunkového jazyka (jeho rodičia boli hluchonemí, odtiaľ tento prirodzený motív) a pohybov tela, ktoré odrážajú rôzne žánre súčasného umenia od módy cez divadlo, hudbu až po cirkus. Aj v jeho novom diele Birdie kombinuje jedinečnú choreografickú štruktúru s čistou sofistikovanou scénografiou, inšpirovanou súčasnou architektúrou a dizajnom, ktoré definujú pohyb tanečníkov.
Vizualitou a riešením scény pripomína dielo Birdie predstavené na Eurokontexte 2016 v SND päťdesiatpäťminútový projekt X&Y prezentovaný vo vyššie spomínanom projekte Nová dráma. Tam si vystačil s obrovskou povrazovou sieťou, dvomi tanečníkmi a príležitostnou prítomnosťou choreografa na scéne. Centrom diania boli muž a žena, on a ona, človek, bytosť, možno niekedy zviera, vták, dieťa, akési bližšie neidentifikovateľné božie (alebo démonické?) stvorenie. Choreograf profiloval evolúciu ľudských vzťahov zadefinovanú vo vzájomnom kontakte, ktorý je spočiatku nulový, neskôr sporadický a napokon aj pomerne intenzívny v spoločnom splynutí. Sú to však dve osoby existujúce vedľa seba každá zvlášť, reagujúce na seba skôr mechanicky, intuitívne, pudovo bez emócií, rácia a logiky. X&Y môže byť zadefinovanie chromozómu, ženského a mužského princípu, ale rovnako je to aj profilácia anonymity, akýsi XY bez mena. Kto? Ktokoľvek. Do kreatívnej story s ironickým humorom na záver si možno dosadiť čokoľvek. Pre niekoho je X&Y biblická metafora Adama a Evy, pre iného románoví hrdinovia Romeo a Júlia, pre ďalších vyabstrahovaní milenci, či bezduchí roboti, indiferentné bytosti, alebo tí, čo skrátka prežili. Že tu tak celkom niečo nie je v poriadku je zjavné a evidentné a o to Frenákovi ide. Rád provokuje, rád stavia diváka pred obnaženú pravdu, nie preto, aby ho prvoplánovo šokoval, ale inšpiroval minimálne k zamysleniu sa.
Pál Frenák: Birdie, Compagnie Pál Frenák, 2015,
foto: Compagnie Pál Frenák
Birdie má svoju vlastnú „sieť“ architektonicky vystavanú z konštrukcie žrdí v nepravidelnej mriežke, po ktorej lezú tanečníci ako šelmy, alebo preskakujú ako vtáci z jednej tyče na druhú prekvapivo sa obzerajúc okolo seba, skúmajúc svet svojim akoby miniatúrnym vtáčím mozgom. Birdie (Vtáčatko) – izolácia a osamelosť. Sloboda a nekonečno. Nové dielo Pála Frenáka je o fyzických a emocionálnych hraniciach vnútri nás samých a o spôsobe, akým naša predstavivosť vytvára úplne novú realitu.
Predstaveniu predchádzal aj atraktívny workshop Pála Frenáka na VŠMU v mimoriadne pozitívnej nálade, plný pohody, empatie a úcty k mladým tanečníkom. Osobnosť Pála Frenáka ovládla tanečnú sálu svojim fluidom a ľudským prístupom. Takmer šesťdesiatročný choreograf vlnil svoje pružné telo s prirodzenou samozrejmosťou a snažil sa mäkkosť a spontánnosť naturálneho gesta oprosteného od rácia preniesť na študentov. Zjavne to, čo vyzerá mimovoľne dá poriadne zabrať, to, čo má pôsobiť ako bežný impulz a reakcia tela je často podvedome brzdené naučenou školskou štylizáciou. Trvalo chvíľu, kým sa študenti naladili, kým pochopili a nasledovali choreografa, ale snažili sa s nadšením a dychtivosťou po novej skúsenosti. Pál Frenák postavil tréning v prvej fáze na opakovaní krokov a gest a postupne zaraďoval pohybové fragmenty z diela Birdie, ktorým sa prezentoval v SND na Eurokontexte. Dovolil dokonca použiť časť scény, aby si študenti priamo na konštrukcii vyskúšali, aké to je hýbať sa na žrdiach s myslením operenca, ako jednotlivo a svojvoľne presunúť svoje telo kreatívnym spôsobom z jednej strany na druhú. Workshop bol prínosom nielen pre aktívne zúčastnených, ale aj pre pozorovateľov zo strany pedagógov VŠMU, choreografov a nadšencov tanca.
Pál Frenák: Birdie, Compagnie Pál Frenák, 2015,
foto: Compagnie Pál Frenák
V Birdie, ako už bolo spomenuté, dominuje na scéne takmer designová konštrukcia, ktorá môže evokovať štruktúrnu mriežku , útvar ľadovca, alebo vysoko štylizovaný strom, prípadne sústredenie industriálneho materiálu žrdí, na ktoré si sadajú vtáci. Scéna je dofarbovaná iba svetlom (bielym, fialovým, modrým…) ktorý tvorí momentálnu náladu obrazu a atmosféru diania. Muzika je kolážou zvukov, hlasov, hovoreného slova, opery, tanga aj šansónu, ale gro je postavené na nekoordinovaných šumoch, vŕzganiach, opakovanom rytme, šepotoch a „kreslí“ oblúk akejsi vnútornej deštrukcie pocitov. Piati tanečníci sú odetí v čiernych a bielych priliehavých boxerkách s chráničmi na kolenách, raz sa objaví sako, inokedy košele v strihu fraku, jeden z nich má obviazanú tvár (akýsi „no name“ bez tváre, výrazu, pohľadu a identifikácie), tanečnica je občas obutá do topánok na podpätkoch – skrátka vo vizualite neostáva Frenák nič dlžný, starý osvedčený recept polonahého tela s topánkami a fragmentálnymi súčasťami odevu funguje vo svojej pikantérii a frivolnosti. V závere odhaľuje aj hrudník tanečnice, ktorá sa vo svetle zmieta v akejsi psychickej agónii s dravými výkrikmi do tónov na chvíľu fyzicky prítomného violončelistu. Na jemné karikovanie a ironizovanie súčasného sveta nechá prejsť v jednej ľúbivej sekvencii za spevu šansónu snáď dvojmetrovú afro americkú modelku, ktorej sa humorne dvorí drobný tanečník v vtáčej pechorivosti.
Pál Frenák: Birdie, Compagnie Pál Frenák, 2015,
foto: Compagnie Pál Frenák
Pohybový slovník tvorí séria skokov, krokov, plazení sa na konštrukcii žrdí, na ktorej tanečníci markírujú v pohybových fragmetoch štylizáciu operencov – trepaním paží, trhaným pohybom hlavy zo strany na stranu a variovaním celého tela do vtáčích póz. Na konštrukcii visia, skáču z tyče na tyč, ich telá prevísajú v rôznych kreatívnych polohách na hranici akrobacie v pružnom geste, raz spomalene, inokedy temperamentne. Formácie na konštrukcii striedajú s tými na podlahe, ku ktorej sú v krúživých pohyboch akoby prilepení a tancovali priamo s ňou. Frenák, nech vyzerá gesto akokoľvek mimovoľné a prirodzené, svojich tanečníkov nešetrí, séria pohybových skladieb ide v plynulom tempe, raz je gesto otvorené, veľkorysé, ladné a elegantné, inokedy ho zabalí do seba, štylizuje v zámernej neohrabanosti a predimenzovanom simulovaní vtáčieho správania sa v neprirodzených výkrutoch nôh, rúk a celého oblúka figúry. Tým dosahuje svojim spôsobom aj do istej miery vtipný podtón výrazu.
Vták je personifikácia slobody. Sloboda však môže byť niekedy aj osamelá. Vtáci sa občas grupujú, tisnú sa na seba v skupinách v zmysle elementárneho prežitia, milujú sa (ak chcete – pária sa), ale aj medzi sebou bojujú, majú svojich sokov, aj nepriateľov, svoje rodiny, aj svoje záujmy, dokážu sa intuitívne zoradiť do pravidelných formácii pri migrácii, dokážu si pamätať miesta, kde hniezdili a vracať sa na ne, ale v podstate funguje za seba každý sám, v nebezpečnej osamelosti a nekompromisnej veľkorysosti prírody, vzduchu a oblohy, alebo na okennom parapete, či balkónovej rímse. Pôsobia skúmavo, aj prekvapene, často zábavne. Priblížia sa k ľuďom, ale rovnako rýchlo od nich unikajú, vedia byť nástojčivé, otravné hájac si svoje miesto na zemi, ale aj plaché a vyplašené. Tento arzenál vtáčích pocitov a správania sa vplietol Frenák do ľudských duší – rovnako stratených, plachých, osamelých a bojácnych, možno slobodných, ale blúdiacich. Naformátoval do človečieho fungovania vtáčí program, ktorým skúša nielen fyzické možnosti ľudského tela, ale necháva konfrontovať predovšetkým ľudské emócie, ich prejavy a hranice.
Pál Frenák: Birdie, Compagnie Pál Frenák, 2015,
foto: György Jókúti
Najpôsobivejšie z vizuálneho hľadiska zarezonujú plynulé presahy tiel na konštrukcii v rôznych pózach, imitácia párenia sa dvojice, či karikovanie vtákov v skupinách, prejavy narcistických samčekov v „žonglovaní“ s egami pred samičkou, ale aj parodovaná vtáčia partia v rytme tanga, rovnako ako aj záverečný fyzicko-psychický ošiaľ tanečnice, ktorý už monitoruje výsostne ľudskú ríšu ubolenej duše. Tento obraz , hoci prekvapivo nekompatibilne, ale predsa len provokatívne dotvára kučeravý violončelista v tieni obrátený chrbtom k hľadisku, akoby práve vybratý z orchestrálnej jamy. Jeho obrovská (ale ku podivu prirodzená) kučeravá hriva v obryse tieňa evokuje spočiatku cirkusového klauna. Možno si Frenák mohol tentoraz odpustiť obraz so závratne vysokou modelkou (aj keď je evidentné, že po všetkých stránkach – fyzických aj významových- má fungovať ako výkričník povrchnosti našej spoločnosti), predsa len mi za tónov spievaného šansónu trochu vadí ako vizuálne, aj obsahové klišé so znakmi až negustióznej divadelnej ľúbivosti. Zrejme o tento efekt aj choreografovi išlo, ja osobne by som preferovala ponechať dielo v jeho tradičnej vizuálnej čistote, elegancii a dravej telesnej i senzuálnej provokácii.
Sympatický a skromný, subtílny a nenápadný choreograf Pál Frenák s dielom Birdie len utvrdil svoje dlhoročné kvality na poli tancovania a pohybového myslenia. Okrem dokonalých tiel svojich tanečníkov (kde si divák zgustne na estetike vypracovaných svalov, dráždivých kriviek a esenciálnej podprahovej erotike spotených stehien a hrudníkov) sa Frenák môže chváliť ich absolútnou tanečnou profesionalitou a nasadením, bez ktorej by sa význam choreografie a jej informačný signál nedostal tam, kam má – do mozgu a predovšetkým duše diváka. Hoci má Frenák dlhoročnú kariéru na svojom choreografickom konte, vždy prinesie nový impulz, nový materiál na rozmýšľanie a hoci sa jeho vizuálna estetika opakuje, vyprofiloval akúsi svoju vlastnú scénickú „módu“, ktorú divák očakáva, ergo, keby nevybehla tanečnica na podpätkoch v pánskej košeli, alebo bez podprsenky a tanečník v slipoch, prípadne bez nich, stratili by Frenákove diela svoju identitu. Vzácne je, že popri tejto frivolnosti, ktorá je u neho absolútne samozrejmá až do takej miery, že ju začneme vnímať prirodzene ako nevyhnutnú súčasť, vždy prichádza so správou zo sveta, ktorá je však zakódovaná v nás. Svojich tanečníkov učí nerozmýšľať nad mimovoľným gestom, len intuitívne nasledovať správanie sa svojho tela, za to ich prostredníctvom učí diváka zamyslieť sa nad realitou, ktorú žije. V jeho symbolike je zašifrovaný vždy celospoločenský a zároveň náš intímny problém.
Pál Frenák, Birdie, Compagnie Pál Frenák, SND, Eurokontext.sk 2016,
klaňačka v HB SND,
foto: FB Compagnie Pál Frenák
Pál Frenák je z Budapešti (hoci by mohol byť odkiaľkoľvek) – nie je to tak ďaleko, aby sme ho nevedeli pochopiť a dokonca ho (aj pod prizmou historických súvislostí našej krajiny s Maďarskom) môžeme považovať (zvlášť v Bratislave) akosi za svojho. Vždy, keď vidím jeho tvorbu, som nejako podvedome na neho hrdá, akoby bol vskutku náš. A tentoraz, akoby mi jeho Birdie pristál priamo na balkóne.
Autor: Barbara Brathová
recenzia z predstavenia 24. mája 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, HB SND
Pál Frenák: Birdie
Compagnie Pál Frenák
Choreografia a koncept: Pál Frenák
Hudba: Music Levy Norman
Výprava: Lakos Dániel – Tervhivatal, Majoros Gyula
Svetlá: Máté Vajda
Zvuk: András Horváth
Produkcia: Dóra Juhász
Podporené: Művészetek Palotája, Nemzeti Táncszínház, Budapesti Tavaszi Fesztivál, Scene Nationale d’Evreux-Louviers, EMMI, NKA
Obsadenie: SIMON Renáta, Yosmell CALDERÓN MEJÍAS, Nelson REGUERA, BUKTA Gergő, MAURER Milán, Latasha PUGH, KERTÉSZ Endre
