Bohuš Hanák, plnokrvný divadelník a operný spevák s farebným dramatickým hlasom

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 8. januára t. r. si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia operného speváka, barytonistu Bohuša Hanáka (narodil sa 8. januára 1925 v Bánovciach nad Bebravou, zomrel 14. marca 2010 v Bazileji vo Švajčiarsku), nezabudnuteľného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1947 – 1968, s krátkym prerušením angažmán v rakúskom Landestheater Linz (1958 – 1960), pôsobiaceho v rokoch 1968 – 1988 v Theater Basel vo Švajčiarsku.

Štúdium a umelecké začiatky

Bohuš Hanák vyrastal v rodine akademického maliara v Bánovciach nad Bebravou, po ktorom, podobne ako jeho súrodenci Oľga, Jozefína a Ján, zdedil umelecké vlohy i lásku k spevu. Obe sestry boli speváčky, Oľga Hanáková sólistkou operného súboru SND, Jozefína, vyd. Šestáková spievala vo VUS-e, najmladší brat Ján Hanák bol dlhoročným scénickým výtvarníkom ŠD Košice.

Bohuš Hanák začal študovať na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) u profesora Maximilána Schurmanna, Gustáva Malého a Jána Mudrocha. Láska k spevu ho napokon priviedla na Štátne konzervatórium, kde bol žiakom Arnolda Flögla, po jeho odchode prešiel k Anne Korínskej (1942 – 1948) a maľovania sa vzdal. V štúdiu spevu pokračoval na Vysokej škole múzických umení u prof. Jána Strelca (1948 – 1950), súkromne u Jána Strelca a Imricha Godina (1953).

Bohuš Hanák (1925 – 2010)

Bohuš Hanák už ako poslucháč konzervatória vypomáhal v opernom zbore SND a spieval aj menšiu úlohu v operete Gejzu Dusíka Pod cudzou zástavou (1945). Od roku 1947 do roku 1968 pôsobil ako sólista opery SND, popritom, vykonával vojenskú základnú službu vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave (1950 – 1951). Na začiatku svojej umeleckej činnosti inklinoval k basovým a basbarytónovým postavám, akými boli: v operách Pucciniho Cisársky komisár (Madame Butterfly, 1947, insc. 1940; 1955), Sciaronne (Tosca, 1947 insc. 1945), vo Verdiho operách ako Markíz d´Aubigny (Traviata, 1948), Marullo (Rigoletto, 1948 insc, 1945; 1951), Dvořákov Maršal (Čert a Kača, 1947) a Lovec (Rusalka, 1950).

Ďalšie postavy: Dedo Mráz (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1947), Morales (Bizet: Carmen, 1947, insc. 1946), Indián (Smetana: Predaná nevesta, 1947, insc. 1945), Fiorillo (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1947, insc. 1946; 1951), Tretí hosť (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1948), Druhý mešťan (Konjović: Koštana, 1948), Brander (Gounod: Faust a Margaréta, 1948), Kuligin (Janáček: Káťa Kabanová, 1949), Veľkňaz (Mozart: Čarovná flauta, 1949), Zareckii (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1949), Dziemba (Moniuszko: Halka,1950), Kuzman (Pipkov: Momčil, 1950), Moruccio (d´Albert: Nížina, 1951).

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1956, Bohuš Hanák (Posa), foto Gejza Podhorský/Archív SND

Umelecký rast a úspechy na scéne SND

Talentovanému spevákovi, disponujúcemu veľkým hlasovým fondom, širokou výrazovou škálou a mimoriadnou muzikalitou poskytol prvú väčšiu príležitosť režisér Bohuš Vilím v obnovenej premiére Trubadúra (1947), kde spieval basovú úlohu Ferranda. Svoj výrazný a bohato diferencovaný hlasový materiál uplatnil i v náročnejšej postave Escamilla v Bizetovej Carmen (1948, insc. 1946) pod taktovkou Ladislava Holoubka, ktorého s noblesou spieval aj v legendárnej Wasserbauerovej inscenácii z roku 1954. Z českej tvorby naštudoval Maximiliána Lamingera z Kovařovicových Psohlavcov (1953), speváckym výkonom upozornil na seba v postave Adolfa z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1951).

V Smetanových operách stvárnil Tomeša v Hubičke (1955), herecky a spevácky umelecky zrelou bola postava Vladislava v Daliborovi (1957), zmysel pre krásnu kantilénu a ušľachtilý herecký prejav uplatnil v postave Přemysla z Libuše (1961). Hutnosťou hlasu upútal ako Knieža Galickij v Borodinovom Kniežati Igorovi (1952), v inscenácii o desať rokov neskôr vytvoril spevácky výbornú rytiersku postavu Igora Sviatoslaviča (1962). Jeho svetácky a blazeovaný Čajkovského Eugen Onegin (Eugen Onegin, 1952, 1963) v posledných dvoch obrazoch naberal znaky tragického hrdinu, bol plnokrvným grófom Tomským v Čajkovského Pikovej dáme (1964). V Musorgského Borisovi Godunovovi (1954) stvárnil postavy Ščelkalova a Miťucha.

J. Cikker: Juro Jánošík, Opera SND, 1954, Bohuš Hanák (Uhorčík), Dita Gabajová (Palugayová), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Po výbornom živo rozohranom Figarovi z Mozartovej Figarovej svadby (1955) podal nevšedný spevácky a herecký výkon ako temperamentný Don Juan v Mozartovom Donovi Giovannim (1956, 1961). Z wagnerovských postáv doštudoval titulnú postavu z Blúdiaceho Holanďana (1960, insc. 1959), ktorému vtisol črty mýtického zjavenia. Spevácky a herecky dobre vypracovanou postavou bol Wolfram von Eschenbach v Tannhäuserovi (1963) i menšia úloha Paola Orsiniho v opere Rienzi (1967). Spieval aj Harlekýna v Straussovej Ariadne na Naxe (1966), ktorého predtým úspešne naštudoval v Drážďanoch.

Bohuš Hanák bol zemitým, pritom elegantne pohyblivým a spevácky presvedčivým Figarom v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1960). Pozoruhodné boli jeho spevácke a herecké výkony v operách Giuseppe Verdiho: intrigánsky Rodrigo Posa v Donovi Carlosovi (1956), ušľachtilo spievajúci Jago v Othellovi (1958), dramatický Rigoletto (1961 insc. 1956). Sugestívnym umeleckým zjavom a vnútorným precítením zapôsobil na opernú kritiku ako Gróf Luna v Trubadúrovi (1963), po speváckej stránke bol strhujúci Amonasro z Aidy (1963, insc. 1959) a spevácky výrazný, dramatický Renato v Maškarnom bále (1964).

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, Bohuš Hanák (Gróf Luna), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Bol strhujúcim, podľa kritiky miestami výrazovo preexponovaným Nabuccom (1966) v Gyermekovej inscenácii pod dirigentskou taktovkou Gerharda Auera. Farbou hlasu a bohatou výrazovou škálou upútal v Macbethovi (1968). Svoj temperament a sýty hlas naplno uplatnil v postave spevácky skvelého Charlesa Gérarda v Giordanovom Andé Chénierovi ( 1967). Po Pucciniho Schaunardovi z Bohémy (1948) zaujal kultivovaným hlasom a herecky expresívnym výrazom v postave Scarpiu v Tosce (1957). Veľkým dramaticky výrazným hlasom spieval Micheleho z Plášťa (1968) v réžii Branislava Krišku a s dirigentom Tiborom Frešom, ktorý bol jeho poslednou postavou v Bratislave.

Z modernej opernej tvorby spieval Bohuš Hanák letca Alexeja v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961, lyricky koncipovaného Demetria v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962). Herecky a spevácky majstrovské boli Hanákove postavy Kráľa v Orffovej Múdrej žene (1961) a výrazovo prepracovaná charakterová postava chamtivého zlatníka Cardillaca v rovnomennej opere Paula Hindemitha (1964). Vierohodný, pritom decentný výkon podal ako John Sorel v Menottiho Konzulovi (1966).

P. Hindemith: Cardillac, Opera SND, 1964, Bohuš Hanák (Cardillac, zlatník), foto: Jozef Vavro

Zo slovenskej opernej tvorby naštudoval Hríňa v prvom uvedení Suchoňovej Krútňavy (1949), hlasovo i herecky výborného chytráka Geľa v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi (1958) a postavu Ernesta v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi (1966). V premiérových inscenáciách Cikkerových opier vytvoril presvedčivú úlohu Uhorčíka v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961), náročnú postavu Richtára v Begovi Bajazidovi (1957). Stvárnil vášnivého a výrazovo plastického Nechľudova vo Vzkriesení (1962) v réžii hosťujúceho Kornela Hájka a v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka. Nezabudnuteľnou postavou Bohuša Hanáka bola majstrovská kreácia Mojmíra v premiére Suchoňovho Svätopuka (1960) v réžii Miloša Wasserbauera a v hudobnom naštudovaní Tibora Freša. Do pamäti divákov sa vryla najmä jedinečne prednesená a pôsobivo znejúca Mojmírova prísaha.

Intermezzo v rakúskom Linzi

V rokoch 1958 – 1960 pohostinsky vystupoval v Linzi, kde už prvou postavou Marcela v Pucciniho Bohéme (1958) vzbudil výborný dojem. Speváckou technikou, priebojným hlasom i temperamentom zaujal kritiku ako Mandryka v Straussovej opere Arabella, ktorou operný súbor otváral koncom decembra 1958 novú budovu divadla. Spieval Nicka v Stravinského opere The Rake’s Progress, vynikol v Schubertovej opere Zázračný ostrov (Wunderinsel, upravená verzia opery Alfonso und Estrella, 1958) v naštudovaní dirigenta Michaela Hutterstrassera, Ramira v Španielskej hodinke a kráľa v Múdrej žene, Amonasra v Aide, Jaga v Otellovi (1961). Svoje dvojročné pôsobenie uzavrel postavou Scarpiu v Tosce (1961).

G. Puccini: Tosca, Landestheater Linz, 1961, Bohuš Hanák (Scarpia), Hildegard Vollbeding (Tosca), zdroj: mesačník Javisko SND, č. 3, 1961

Zahraničné zájazdy, pohostinské vystúpenia a koncertná činnosť

Bohuš Hanák sa zúčastnil na II. kongrese kanadských Slovanov v Kanade (1955) a ako sólista Lúčnice zájazdu do Južnej Ameriky (1956). Absolvoval veľké turné ako koncertný i operný spevák po mestách bývalého Sovietskeho zväzu (1954, 1955). Zúčastnil sa viacerých zájazdov s operným súborom SND do Prahy, Berlína a Drážďan (1963), Perugie (XIX. Sagra Musicale Umbra, 1964), Budapešti (Vígszinház, 1964), Viedne (1965), Varny (Varnianske hudobné leto, 1967) a Wiesbadenu (1969).

Ako sólista spieval v Prahe Přemysla v Libuši (1962) Dona Giovanniho (1964) a Rigoletta (1965), v Brne Amonasra v Aide (1966). Hosťoval v Drážďanoch (Scarpia, Wolfram v Tannhäuserovi, Mandryka v Gavalierovi s ružou, Don Carlos vo Verdiho Sile osudu, 1963 – 1966). Na pozvanie Waltera Felsensteina naštudoval v Komickej opere v Berlíne postavu Tomského z Pikovej dámy (1963), kde podľa kritiky predviedol širokú škálu svojho speváckeho i hereckého umenia. V Budapešti spieval Mozartovho Dona Juana (1965) a v Klagenfurte na zmluvu pätnásť predstavení Rigoletta (1967).

Ako koncertný spevák sa Bohuš Hanák úspešne predstavil na piesňovom matiné (1967) spolu s Ninou Hazuchovou a s klavírnym sprievodom Ľudovíta Mancingera. S vybrúseným komorným štýlom predniesol piesne Huga Wolfa na Michelangelov text, ukážky zo zhudobnených básní maďarského básnika Endreho Adyho od Štefana Németha-Šamorínskeho a Piesne potulného tovaryša Gustava Mahlera.

Na koncerte Slovenskej filharmónie spieval Bohuš Hanák sólo spolu s Jaroslavou Sedlářovou a Annou Marvoňovou v poéme Arthura Honnegera Tanec mŕtvych (1967) na slová Paula Claudela (v preklade Jely Krčméry, recitácia Gustáv Valach) v naštudovaní Zdeňka Bílka (1967). V rámci BHS spieval v roku 1967 sólový part v premiére kantáty pre bas, zbor a orchester Poprava Stenku Razina, op. 119 na slová Jevgenija Jevtušenka pod taktovkou Ladislava Slováka, uvedenej v tom istom roku aj na Pražskej jari. Z bratislavského koncertu nahral Supraphon gramoplatňu a Bohuš Hanák získal za expresívnu interpretáciu sólového partu cenu Supraphonu (1968).

Nahrával aj gramoplatne s ľudovými piesňami v spoločnostiach Ultraphon a Supraphon (1947 – 1963). V Supraphone vyšla gramoplatňa operného recitálu Bohuša Hanáka a Ondreja Malachovského (1966, v OPUS-e v roku 1975) a Slezské písně Leoša Janáčka s klavírnym sprievodom Alfréda Holečka a sólistami Evou Zikmundovou, Václavom Halířom a Benom Blachutom. Bohuš Hanák často účinkoval v rozhlase, nahrával piesne a operné árie, ktoré sa napriek príkazu vedenia Slovenského rozhlasu zmazať nahrávky emigrantov zachovali vďaka odvahe anonymného pracovníka (In: T. Ursínyová, Zlaté hlasy, Perfekt, 2014, 70).

V roku 1965 nakrútila absolventka televíznej réžie pražskej AMU Clara di Giuseppe Balaďová televíznu inscenáciu Leoncavallovej opery Kráľ Oidipus (preklad Jela Krčméry). V hlavnej úlohe podal Bohuš Hanák umelecky disciplinovaný, plnokrvný herecko-spevácky výkon, Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave dirigoval Tibor Frešo.

Vyvrcholenie speváckej kariéry v švajčiarskom Bazileji

V roku 1968 uzavrel Bohuš Hanák jednoročnú zmluvu na angažmán do Stadttheater v Bazileji a v sezóne 1968 – 1969 spieval ešte pohostinsky v SND Micheleho v Plášti, Lunu v Trubadúrovi a Nabucca. Vzhľadom na vývoj politických udalostí sa rozhodol ostať aj s rodinou vo Švajčiarsku. Na vrchole umeleckých síl tu do roku 1988 svojím vo všetkých polohách vyrovnaným sonórnym barytónom vytvoril mnohé postavy, výborne profiloval najmä negatívne postavy posadnuté túžbou po moci a vášňou.

Vynikol ako Pizarro v Beethovenovom Fideliovi, Rangoni v Musorgského Borisovi Godunovovi, Doktor Miracle v Offenbachových Hoffmannových poviedkach. Naštudoval Pucciniho Jacka Ranca (Dievča zo západu), Lescauta (Manon Lescaut), Micheleho (Plášť) a Scarpiu (Tosca), Verdiho Jaga (Otello), titulnú postavu Simona Boccanegru, Lunu (Trubadúr) a Forda (Falstaff). Bol decentným kupcom Izmajlovom v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovej, Wagnerovým Alberichom (Súmrak bohov a Siegfried), Telramundom (Lohengrin), Wolframom (Tannhäuser) a Kurwenalom (Tristan a Izolda). Stvárnil Krušinu v Smetanovej Predanej neveste, Leandra v Prokofievovej opere Láska k trom pomarančom.

C. Orff: Múdra žena, Landestheater Linz, Bohuš Hanák (Kráľ), Hildegard Vollbeding (Die Kluge), zdroj: mesačník Javisko SND, č. 3, 1961

V prvých švajčiarskych premiérach spieval postavu Ching-Yanga v opere kórejsko-nemeckého skladateľa Isanga Yuna Der Traum des Liu-Tung (Sen Liu-Tunga, 1970) a Gorjančikova v Janáčkovej opere Z mŕtveho domu (1974) s dirigentom Arminom Jordanom. Pohostinsky spieval v Berne Dona Carla di Vargas (Verdi: Sila osudu,1973), v Ženeve grófa Monteroneho vo Verdiho Rigolettovi (v titulnej postave s Pierom Cappuccillim a Petrom Dvorským ako Vojvodom, 1981). Hosťoval aj v Heidelbergu, Innsbrucku, Klagenfurte, v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v Théâtre des Champs Élysées v Paríži. V Teatro San Carlo v Neapole vystúpil ako Alberich vo Wagnerovom Súmraku bohov (1981), v St. Gallene v titulnej postave Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1970/71).

Po ukončení profesionálnej speváckej dráhy kariéry sa Bohuš Hanák opäť venoval maľovaniu a usporiadal aj niekoľko výstav obrazov. Spolu s manželkou Boženou Suchánkovou založili súkromné spevácke štúdio. Spevu sa venoval aj starší syn Radoslav (ako Rado Hanak), mladší Mojmír sa stal skladateľom.

Návrat do rodnej vlasti

V roku 1998 Klub priateľov opery Slovenského národného divadla pod vedením jeho zakladateľky PhDr. Álie Várkondovovej usporiadal stretnutie s Bohušom Hanákom a jeho manželkou na javisku SND za účasti generálneho riaditeľa SND Miroslava Fischera. Na soirée popri spomienkach odzneli zachované rozhlasové nahrávky oboch manželov a dve piesne Mojmíra Hanáka v interpretácii sólistu Pavla Mauréryho. Syn Mojmír sa rozhodol po 1989 roku vrátiť na Slovensko a ostal žiť v Bratislave.

Stretnutie s Bohušom Hanákom (tretí sprava) v Klube priateľov Opery SND, 1998, foto súkr. archív EBM

O profesionálnej činnosti a životných peripetiách tejto významnej osobnosti speváckeho a interpretačného umenia písala popredná slovenská muzikologička, hudobná kritička a publicistka Terézia Ursínyová vo svojej knihe portrétov a rozhovorov s viacerými osobnosťami Zlaté hlasy (Perfekt, Bratislava, 2014).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár