Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Bol raz jeden operný zámok, alebo Občerstvovanie slovenskej opernej pamäti – dokončenie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V prvej časti mapovania tridsaťšesťročných dejín opernej zložky Zámockých hier zvolenských som sa venoval ich vzniku, umeleckým vzopätiam i pádom, ktoré sprevádzali obdobie rokov 1979-1993. Spomienku na vlani umŕtvený, jediný letný operný festival na Slovensku, dnes uzavriem.

I. časť článku si prečítate TU…

Opera na Zámockých hrách zvolenských 1979-2014, dokončenie

V polovici deväťdesiatych rokov dozrela myšlienka, že pretrvávajúce ignorovanie celosvetovej renesancie belcantových vážnych opier sa stáva na Slovensku neudržateľným. Dramaturgia Opery SND, kde by vzhľadom na interpretačnú náročnosť drám Rossiniho, Donizettiho a Belliniho mali byť zákonite najvhodnejšie podmienky, túto hudobnú epochu v predmete záujmu nemala a dodnes sa v tom takmer nič nezmenilo. Jaroslav Blaho, zakladateľ a vo väčšine ročníkov šéf, odborný garant, alebo mienkotvorný člen organizačného štábu sa obrátil na vtedy jestvujúcu a programovo pomerne nevyprofilovanú Komornú operu Bratislava. S jej orchestrom a ad hoc zostaveným kolektívom sólistov sa pustil – v koprodukcii so Zámockými hrami zvolenskými – do priam husárskeho kúska. Do kriesenia na Slovensku nepoznaných partitúr žánru opera seria od Gaetana Donizettiho. Okrem Lucie Lammermoor a Favoritky, v naštudovaní už vtedy dramaturgicky smelej banskobystrickej opery, sme prakticky z tejto sféry nepoznali nič.

Zámocké hry zvolenské 1994, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské 1994,
foto: Archív DÚ

Ročník 1994 bol teda na festivale výsostne (aj bez jubilea) poctou Donizettimu. Na zvolenskom open air javisku odznelo, bezprostredne po slovenskej premiére v rámci bratislavského Kultúrneho leta, jedno z najdokonalejších diel slávneho bergamského maestra – Lucrezia Borgia. Na jednoduchej, funkčnej, s exteriérom nádvoria zladenej scéne Jána Zavarského, v nekomplikovanej ale na portréty postáv a vzťahy zameranej réžii Miroslava Fischera a pod taktovkou priekopníka v odhaľovaní tajomstiev belcantovej opery (neskôr jej najväčšieho slovenského znalca) Mariána Vacha, vznikla inscenácia hodná prinajmenšom rešpektu. Ak pre nič iné, tak určite pre samotný moment objavovania nepoznaného, pre odvahu popasovať sa so spevácky extrémne vypätými partmi, pre riziko prijatia diela neveľmi pripraveným publikom. Napokon oba festivalové večery vyšli celkom slušne aj po vokálnej stránke, keď s titulným partom sa statočne popasovali Ivica Neshybová a Anna Starostová, Gennarom bol Ernest Hudec a hosť z talianska Andrea Elena a nohavičkovým Orsinim protagonistky Opery SND Ida Kirilová a Jitka Sapara Fischerová.

Zámocké hry zvolenské 1994, Gaetano Donizetti: Favoritka, foto: Ľ. Šprirko, (Archív DÚ)

Zámocké hry zvolenské 1994,
Gaetano Donizetti: Favoritka,
foto: Ľ. Šprirko, (Archív DÚ)

Popri Lucrezii Borgii pripravila Komorná opera v naštudovaní Mariána Vacha koncertný prierez Annou Bolenou (ako avízo k ďalšiemu ročníku), domáci súbor vyviezol do Zvolena inscenačne a výtvarne veľmi pôsobivú Favoritku (réžia: Marián Chudovský, dirigent: Pavol Tužinský) i nevtieravo veselý Nápoj lásky. Po prvýkrát v histórii ZHZ sa uskutočnili interpretačné kurzy pre mladých spevákov, vedené profesorom Danom Iordachescom. Zúčastnil sa ich napríklad Vladimír Chmelo, ktorý na základe toho získal hlavnú barytónovú postavu Alfonsa v záverečnej Favoritke – po boku milánskou Scalou opakovane overeného Giuseppe Morina ako Fernanda a domácej Aleny Dvorskej-Gallovej (dnes Hodálovej) ako Leonory. Pod Iordachescovým vedením prešla kurzom neskôr na nemeckých scénach pôsobiaca Zdenka Furmančoková, Rumunka Heliana Munteanu, jedna z našich najúspešnejších vokálnych pedagogičiek Dagmar Livorová a Peter Arink z Holandska, dodnes člen zboru a predstaviteľ malých úloh v amsterdamskej opere. Verím, že spomienky v každom z nich ostávajú živé.

Nebolo to však všetko, čo ponúkol spomenutý ročník. Vedecký seminár Tragická opera Donizettiho sa v porovnateľnej hĺbke a miere odborného zázemia (žiaľ, aj s minimálnym záujmom verejnosti, či už laickej ale najmä hudobnej) na Slovensku nikdy viac neuskutočnil. Vďaka iniciatíve Jaroslava Blahu prednášala vedúca osobnosť Donizettiho festivalu v Bergame Riccardo Allorto, sústrediac sa sa na ženské hrdinky v skladateľových drámach. V Miláne pôsobiaci anglický muzikológ a kritik Stephen Hastings si ako tému zvolil dramaturgiu tragických opier Donizettiho a Leopold Kantner z viedenskej Hudobnej akadémie otvoril problematiku vzťahu skladateľa k francúzskej grand opere.

Nasledovný ročník mal zjavnú ambíciu nastolenú latku nepodliezť. Usporiadatelia mienili, štátna moc však menila. Dotácie sa zredukovali o polovicu, v poslednej chvíli schválená suma z fondu Pro Slovakia prišla ex post. Bolo nevyhnutné improvizovať. Popri domácich inscenáciách (Traviata, Luisa Miller) bola dramaturgickým tromfom ročníka 1995 slovenská premiéra Donizettiho belcantovej drámy Anna Bolena, už v javiskovej verzii, v naštudovaní súboru Komornej opery Bratislava. Marián Vach za dirigentským pultom, režisér Miroslav Fischer a kolektív sólistov (Anna Starostová, Ida Kirilová, Sergej Khomov a Ján Galla) vložil do náročnej partitúry maximum tvorivých síl. Košický Nabucco (nezlyhávajúca poistka plného hľadiska, akou Donizetti nebol) otvoril priestor dvom obsadeniam, z ktorých druhé s Ukrajinkou pôsobiacou v Prahe Tamarou Kucenko a Pavlom Maurérym mali výbornú úroveň. Zachrániť sa podarilo aj vokálno-interpretačné kurzy, zaštítené Danom Iordachescom. Šestica mladých spevákov zo štyroch, prevažne zahraničných štátov, si opäť prišla na svoje.

Zámocké hry zvolenské, hľadisko na nádvorí Zvolenského zámku, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské,
hľadisko na nádvorí Zvolenského zámku,
foto: Archív DÚ

„Nepotrebujeme letný operný festival?“ – tak som otituloval recenziu ročníka 1995 v Hudobnom živote. Napriek snahe usporiadateľov, navzdory reprezentatívnej vzorke spevákov, vysoko fundovanému vedeckému semináru a u nás dovtedy nepoznaným interpretačným kurzom, operná časť festivalu (nikdy nebol autonómnym subjektom, ale spolunažíval s činohrou) stále neprekračovala mantinely lokálne. Logické by bolo hrdiť sa ním v rámci celého Slovenska i za hranicami, u nás však prešľapoval skôr ako trpený. Na zánik ani zmenu štatútu (hoci aj táto alternatívna bola v hre), nik nenabral sily. Takže sa plazilo ďalej. Po chodníčkoch raz priamejších, inokedy krivolakých. Jednoducho, Zvolen sa nestal cieľom zahraničnej – v tom čase boom prežívajúcej – opernej turistiky (k tomu bolo potrebné zapojiť aj cestovné agentúry), domáci a cezpoľní návštevníci len málokedy zapĺňali kapacitu auditória.

Ročníku 1996, ešte raz sa pokúšajúcemu uplatniť ambície dramaturgie, navyše neprialo počasie. Na programe bola Verdiho Luisa Miller s talianskymi hosťami (Carmela Apollonio, Giuseppe Costanzo, Maurizio Scarfeo), ktorí však nepochádzali z kategórie sólistov, vystupujúcich v rokoch 1988 až 1990. V Nabuccovi sa predstavila opäť Tamara Kucenko, novými menami boli v Budapešti pôsobiaci ruský barytonista Anatolij Fokanov a poľský basista Alexander Teliga. V slovenskej premiére – v koncertnej verzii – zaznela rarita Saveria Mercadanteho Il giuramento (Prísaha). Dramaturgický bonbónik, dobré obsadenie a zodpovedné naštudovanie Komornou operou na čele s Mariánom Vachom – no znova nedostatočná odozva zo strany publika. Opätovne sa nahlas uvažovalo o dvoch alternatívach. Ísť cestou vyslovenej komerčnosti a donekonečna nadbiehať publiku Nabuccom, alebo zriecť sa zázemia a značky ZHZ a hľadať inú, diváckej priazni naklonenejšiu lokalitu. Ďalšie roky ukázali, že všetko išlo po starom.

Na prelome storočí Zámocké hry zvolenské nezaznamenali citeľný posun. Ešte raz, roku 1998 prejavili ambíciu nadviazať na slovenský pokus o renesanciu belcantovej vážnej opery koncertným uvedením Cateriny Cornaro (dirigent Marián Vach) s výbornou Ivetou Matyášovou v titulnej postave. V Rigolettovi sa podarilo získať do titulnej úlohy popredného talianskeho barytonistu Carla Guelfiho. Do nového tisícročia vstúpili ZHZ nemastne – neslano. Koncert spevákov Vyšehradskej štvorky nemal punc reprezentatívnosti, slovenskí laureáti Pavarottiho súťaže s klavírnym sprievodom sa síce počúvali príjemne, no dramaturgickým objavom neboli. Ďalší ročník mal lákať premiérou Belliniho Puritánov v naštudovaní banskobystrickej Štátnej opery. Búrka počas generálky však zničila kulisy (téma prekrytia nádvoria bola vždy zmietnutá zo stola kvôli údajným prekážkam zo strany pamiatkarov), takže napokon ostalo len pri koncertnej verzii. S výnimkou vtedy ešte košického Michala Lehotského (Arturo) v sotva priemernom domácom obsadení. ZHZ nemali peniaze, nemali publikum, stáli nebezpečne sklonené nad priepasťou. Strácali existenčný zmysel.

Zvolenský zámok

Zvolenský zámok

Zotrvačnosť zvíťazila a išlo sa ďalej. Ročník 2002 s Maškarným bálom (hostia Iordanka Derilova a Igor Jan), ani prieraz Belliniho Námesačnou so sólistami Opery SND, nepriniesli žiaden zásadný ani inovatívny impulz. V tom roku, pri príležitosti šesťdesiatin Jaroslava Blahu, mi v rozhovore pre Hudobný život okrem iného povedal: „Opera na ZHZ priniesla do môjho profesionálneho života asi najviac radosti aj sklamania“. Na inom mieste, na margo ich vývoja po roku 1989, smutne skonštatoval: „Nielen miestne a divácke prostredie, ale ani štát a podnikatelia sa nedokázali stotožniť s potrebou mať na Slovensku letný operný festival“.

Museli prejsť ešte dva ročníky, kým Zámocké hry zvolenské zaznamenali výraznejší programový pohyb. Počas nich sme videli košického Trubadúra s priemernými hosťami, komponovaný javiskový večer venovaný Marii Callasovej (aj so vzácnou účasťou Emílie Vášáryovej), udomácnil sa dodnes zachovaný projekt venovaný speváckemu dorastu (to bol rok 2003). O dvanásť mesiacov neskôr popri slabej ostravskej Madama Butterfly sa hrala domáca Carmen, kde za zmienku stál výkon tenoristu Olega Videmana.

Prelom júna a júla 2005 priniesol konečne a v poslednej chvíli zlom v koncepcii ZHZ. Po rokoch strádania aj so zásadnejším obnovením ich kreditu. Vrátila sa jednak epocha hosťovania spevákov zvučných mien, jednak vstúpil do dramaturgie nový fenomén. Koncertné uvádzania diel raného Verdiho. Samozrejme, v slovenských premiérach. Projekt, neskôr obohatený aj o tituly iných príslušníkov predverdiovského belcanta, odštartovala veľmi úspešne Bitka pri Legnane (La battaglia di Legnano) od Giuseppe Verdiho. Trojica protagonistov Francesca Scaini, Alberto Cupido a Roberto Servile sa v tom čase pohybovali na popredných európskych scénach a ich výkony pod taktovkou Mariána Vacha boli lekciou nefalšovanej verdiovskej interpretácie. Ozdobou bystrickej inscenácie Attilu bola zasa iná dvojica Talianov, sopranistka Virginia Todisco a tenorista Alberto Jelmoni. Zahanbiť sa nenechalo ani domáce obsadenie na čele s Jozefom Bencim a Zoltánom Vongreyom.

Zámocké hry zvolenské, 2007, G. Verdi: Lombarďania, Marián Vach, Dimitra Theodossiou, Maurizio Graziani, Riccardo Zanellato, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2007,
G. Verdi: Lombarďania,
Marián Vach, Dimitra Theodossiou,
Maurizio Graziani, Riccardo Zanellato,
foto: Archív ŠOBB

Ďalšie tri roky 2006-2008 vďaka ZHZ obohatili slovenskú hudobnú kultúru o tri ďalšie prvé slovenské uvedenia skorých opier Giuseppe Verdiho. Zvolen (resp. Štátna opera Banská Bystrica) sa stal kolískou ich objavov. Vďaka spolupráci s rakúskym spolkom Amici del belcanto a manažérskym aktivitám Michaela Tanzlera sa podarilo zabezpečiť do koncertných uvedení raritnej Alziry, u nás rovnako neznámych Lombarďanov (I Lombardi alla prima crociata) a Zbojníkov (I masnadieri) trojicu prominentných sopránov, s termínmi zaplnenými hosťovaniami nielen na popredných talianskych javiskách. Takými boli Susanna Branchini (tohtoročná veronská Aida a Abigaille), Dimitra Theodossiou (vtedy jeden zo svetových belcantových sopránov) a Chiara Taigi. Z tenoristov zažiaril stále svieži, bronzom výšok strhujúci Ignacio Encinas a štýlový Maurizio Graziani, z barytonistov Vittorio Vitelli, z basistov predovšetkým Riccardo Zanellato a Felipe Bou. Dodávam, že hlavné party v skorých Verdiho operách sú mimoriadne náročné vokálno-technicky a spomenutí umelci im dodali nielen toto elementárne zázemie, ale navyše autentický štýl a nefalšovanú „italianitu“ v timbroch. Každým rokom umelecky rástli kolektívne telesá (orchester, zbor) Štátnej opery a Marián Vach sa stal kritikou rešpektovaným celoslovenským špecialistom na Verdiho rané opery. Paralelne s koncertnými produkciami opier boli v ponuke premiéry domáceho ansámblu (Mozartova Záhradníčka z lásky, Belliniho I Capuleti e i Montecchi v slovenskej premiére, Verdiho Traviata) a večery s hosťami. V Bohéme vystúpil napríklad vo svete vyhľadávaný Stefano Secco (Rodolfo v Bohéme), v Trubadúrovi hviezdna Iano Tamar.

Programový pilier dramaturgie ZHZ, ktorý ich robil na Slovensku bezkonkurenčnými a kompatibilnými so zahraničím, stále zápasil (popri vrtkavom počasí a nutnosti premiestňovať podujatia pod strechu zvolenskej činohry) s neprimeraným záujmom verejnosti. Plné hľadisko bolo zväčša iba snom usporiadateľov. Jednoducho, festival nebol šitý na mieru masového vkusu. Počnúc rokom 2009 dochádzalo aj k odbočkám od Verdiho. Norma Vincenza Belliniho nezaznela na Slovensku štyri desaťročia. Do Banskej Bystrice (Zvolena) zavítala po prvýkrát, koncertne, v kvalitnom medzinárodnom obsadení na čele so Susan Neves (Norma), Laurou Brioli (Adalgisa) a Renzom Zulianom (Pollione). Marián Vach sa ako dirigent podpísal aj pod premiérové uvedenie Donizettiho Lindy di Chamounix (opäť slovenská premiéra) v réžii dcéry Edity Gruberovej z prvého manželstva, Barbary Klimo. Nie nezaujímavá inscenácia padla skoro do zabudnutia. Prvou slovenskou Lindou sa stala Martina Masaryková, Carlom Dušan Šimo, ako Pierotto zablikal veľký prísľub v mezzosopráne mladučkej Judity Nagyovej, dnes už sólistky poprednej nemeckej scény vo Frankfurte nad Mohanom.

Zámocké hry zvolenské, 2009, V. Bellini: Norma, Laura Brioli, Susan Neves, Marián Vach, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2009,
V. Bellini: Norma,
Laura Brioli, Susan Neves, Marián Vach,
foto: Archív ŠOBB

Ročník 2010: koncertné naštudovanie Verdiho mladíckej Giovanny d´Arco (konečne raz pod hviezdnou oblohou) – v obsadení s nie až tak strhujúcou Adrianou Marfisi, v indispozícii spievajúcim Devidovi Cecconim a mladým tenorom dnes už vedúcej garnitúry (MET, Viedenská štátna opera, Arena di Verona) Jeanom-Francoisom Borrasom. Príťažlivú novú podobu Verdiho hitu hitov pripravila domáca Štátna opera v hudobnom poňatí Mariána Vacha a v spektakulárnej réžii Michala Babiaka. Gala večer vyzdobili opäť silné mená: Paoletta Marrocu (Abigaille), Riccardo Zanellato (Zaccaria) a Boris Statsenko (Nabucco). O rok neskôr Verdiho vystriedal Gaetano Donizetti so slovenskou premiérou drámy Poliuto. Programová ponuka tohto ročníka stavila na pestrosť, takže popri ňom mohol lákať aj populárnejší repertoár. Zastúpený bol neveľmi vydarenou premiérou Donizettiho Nápoja lásky, z Krakova privezenou Pucciniho Toscou, reprízou Madama Butterfly a na záver – pri teplote na nádvorí nepresahujúcej 13 stupňov – gala Nabuccom. V ňom však po neadekvátnom záskoku za Alberta Gazaleho (spieval Walter Donati) skutočnou hviezdou bola len Iano Tamar ako Abigaille a solídnym Zaccarion Enrico Giuseppe Iori.

Zámocké hry zvolenské, 2010, Jaroslav Blaho, Marián Vach, Michael Tanzler, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2010,
Jaroslav Blaho, Marián Vach, Michael Tanzler,
foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2010, G. Verdi: Nabucco Boris Statsenko, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2010,
G. Verdi: Nabucco Boris Statsenko,
foto: Archív ŠOBB

Otvárame poslednú kapitolu Zámockých hier zvolenským s opernou účasťou. V prvom z trojice týchto ročníkov ešte nič neveštilo, že umieračik čoskoro zazvoní. Koncom júna 2012 pripravila bystrická Štátna opera Giordanovu Fedoru (ďalšia slovenská premiéra) v napohľad efektnej podobe Michaela Taranta, pod Vachovou taktovkou s Cristinou Baggio a Miroslavom Dvorským v hlavných úlohách. Liberecké divadlo pricestovalo s Pucciniho raritným Edgarom, zaznel Simon Boccanegra (so solídnym Evezom Abdullom, Chiarou Taigi a Marion Malagninim – u dvoch Talianov už to nebola úroveň z minula), domáce Cosi fan tutte a v koncertnom predvedení ďalšia na Slovensku neznáma opera Vincenza Belliniho, Beatrice di Tenda. Nový „úlovok“ do zbierky rarít síce nedosiahol úroveň povestných ročníkov, no popri spoľahlivej Clare Polito v titulnej roli sme zaznamenali zaujímavý vysoký mezzosoprán írskej rodáčky Tary Erraught, ktorá momentálne stvárňuje veľké Rossiniho hrdinky (Rosina, Angelina) na javiskách Viedenskej a Mníchovskej štátnej opery.

Zámocké hry zvolenské, 2012, G. Puccini: Edgar, operný súbor Divadla Františka Xavera Šaldy Liberec, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2012,
G. Puccini: Edgar, operný súbor Divadla Františka Xavera Šaldy Liberec,
foto: Archív ŠOBB

Dvojsté narodeniny Giuseppe Verdiho, skladateľa tvoriaceho dramaturgickú os celej histórie ZHZ, oslávil Zvolen dôstojne. Vydarenou premiérou Macbetha (dirigent Marián Vach, réžia Peter Gábor) so skvelou, nedávno predčasne zosnulou Louisou Hudson, Evezom Abdullom, Miroslavom Dvorským a bonbónikom v obsadení – slovenským svetobežníkom Štefanom Kocánom ako Bancom. Brno priviezlo Traviatu, Košice Rigoletta, zahralo sa Requiem i Nabucco (s Dimitrou Theodossiou), takže uspokojené museli byť tento raz aj po populárnych dielach bažiace návštevnícke vrstvy. Žiaľ, počasie verdiovské narodeniny zväčša odignorovalo. Za koncertným naštudovaním Korzára (Il corsaro) do Štátnej opery v Banskej Bystrici (opäť sa pre chladné počasie nehralo na zámku) prišlo málo ľudí. Nechali si tak ujsť skvelého tenoristu stojaceho na prahu veľkej kariéry Luciana Ganciho, veteránskeho barytonistu Alberta Gazaleho i dva solídne soprány. Jednoducho, dramaturgické tromfy dlhodobo neoslovovali ani mieste, ani celoslovenské publikum.

Zámocké hry zvolenské, 2013, G. Verdi: Macbeth, Evez Abdulla, Louise Hudson, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2013,
G. Verdi: Macbeth,
Evez Abdulla, Louise Hudson,
foto: Archív ŠOBB

A sme na konci. Pred rokom asi málokto tušil, že opere na Zámockých hrách zvolenských zvoní umieračik. Presnejšie, so zámkom sa lúčila až v poslednom predstavení. Bol to Verdiho Macbeth so svetoznámym manželským párom Iano Tamar ako Lady – Vittorio Vitelli v titulnej úlohe. Premiéra Lovcov perál, prvé slovenské uvedenie Donizettiho Marie di Rohan (hosťovanie Janáčkovej opery z Brna) i slovenská premiéra Rossiniho prvej úspešnej vážnej opery Tancredi sa museli odohrať pod strechou bystrického divadla. Exteriér, akokoľvek unikátny a maximálne zlučiteľný s pojmom letného festivalu, sa stal nepoužiteľným. Pre priskorý termín, pre nestále počasie, ale aj pre nezáujem divákov. Miestnych, regionálnych, celoslovenských, zahraničných. Prvú operu seriu Rossiniho (teda tú časť tvorby, ktorú svet na rozdiel od nás už objavil) si prišla pozrieť hŕstka divákov. Nezabralo ani meno prominentnej, v berlínskej Deutsche Oper angažovanej slovenskej mezzosopranistky Jany Kurucovej (Tancredi), ani mená preverené špecializovaným Rossini Opera Festivalom v Pesare Mariolou Cantarero (Amenaide) a Davidom Alegretom (Argirio). Predstavenie hodné rešpektu (opäť pod taktovkou Mariána Vacha) namiesto toho aby lákalo masy, padlo do zabudnutia.

Zámocké hry zvolenské, 2014, G. Rossini: Tancredi, David Alegret, Mariola Cantarero, Jana Kurucová, foto: Archív ŠOBB

Zámocké hry zvolenské, 2014,
G. Rossini: Tancredi,
David Alegret, Mariola Cantarero, Jana Kurucová,
foto: Archív ŠOBB

A tak máme po opernom Zvolene. Bol raz jeden operný zámok… Prečo? Ukázať prstom na „vinníka“ sa nedá. Je to v nás všetkých. V našom vzťahu k opere, v miere našej kultúrnosti, (ne)potreby držať krok s okolitým svetom. Je to v našej pohodlnosti, neznalosti či precenení diváka a kŕmení ho exkluzívnym menu, keď on slintal po hotdogu, vo výbere termínu, ktorý nebol ani letný ani z dlhodobého klimatického hľadiska stabilný. Je to v priekoch, kladených Zvolenským zámkom, ktorý mal zdolávať všetky prekážky (určite nie neprekonateľné), aby poskytol umelcom komfort. Aby sa pýšil, že práve na jeho nádvorí má Slovensko exkluzívne podujatie. Všetko je naopak. A keď sa k tomu riaditeľka Slovenskej národnej galérie (pod ňu Zvolen spadá) Alexandra Kusá pre Zvolensko-podpolianske noviny (16.6.) vyjadrí nasledovne: „Pokiaľ je známe, tak Štátna opera Banská Bystrica už pre nevyhovujúce akustické pomery z participácie na podujatí odstúpila“, máme tu rukolapný dôkaz o diletantizme najhrubšieho zrna. Akustika bola hlavnou devízou opery na ZHZ. Bola vždy a dôrazne kardinálnym a nespochybniteľným tromfom v rukách usporiadateľov. To všetko ostatné, prečo v týchto dňoch neznie nádvorím opera, je sumou iných, sčasti vyššie načrtnutých faktorov.

Autor: Pavel Unger

foto: Archív Divadelného ústavu, Archív Štátnej opery BB

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár