Boldizsár László: Za veľkú časť svojho repertoáru vďačím práve Opere SND

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na Slovensku spieva od roku 2011 a vždy sa sem rád vracia. Najnovšie u nás stvárni egyptského vojvodcu Radamesa v pripravovanej novej inscenácii Verdiho Aidy v SND, ktorej premiéru oddialila pandémia koronavírusu. Od jazzu prešiel k opere, je držiteľom viacerých ocenení, zahral si vo filme a jeho manželka je tiež operná speváčka. Nielen o tom, ako sa žije v súčasnej dobe koronakrízy, ale aj ako vyzerá „operno-neoperný“ svet, nám prezradil maďarský tenorista Boldizsár László.

Krátko pred tým než vypukla koronakríza, žilo Slovenské národné divadlo finálnymi prípravami na premiéru novej inscenácie Verdiho Aidy, v ktorej ste sa mali predstaviť ako Radames. Premiéra sa však kvôli bezpečnostným nariadeniam zrušila a zatiaľ sa presne nevie, kedy sa uskutoční. Ako ste reagovali na túto skutočnosť?

Na túto možnosť som bol pripravený. Mám totiž dobrého známeho priamo v čínskom meste Wuhan, ktorý bol od začiatku januára v karanténe a informoval ma o reálnej situácii v podstate na dennej báze. Samozrejme som dúfal, že sa podarí uskutočniť aspoň premiéru, no nestalo sa tak. Nebol som však z toho nešťastný, koncentroval som sa predovšetkým na prítomnosť a budúcnosť.

Reklama

Ako vám súčasná koronakríza zmenila život a kde trávite tieto dni?

Našťastie v Szegede, kde bývame, máme dom so záhradou, čo nám dáva dostatočný životný priestor. Okolo domu je vždy čo robiť a tieto činnosti ma patrične zamestnávajú. Medzitým som vytvoril päť videoklipov, ktoré sú zverejnené na mojom YouTube kanáli. Prvé z týchto videí s názvom „Ničenie vírusu“ si už stihlo pozrieť viac ako 130 tisíc ľudí. Ide o známu áriu Nessun dorma s novým textom v maďarskom jazyku a s anglickými titulkami. Okrem toho sa veľa zabávam so svojou štvorročnou dcérkou. To, že sme teraz všetci doma prospieva najmä rodinným vzťahom.

video

Radamesa ste už pred tým stvárnili na open-air Festivale Szeged v Maďarsku. Je pre speváka dobré, ak už má takúto veľkú rolu zažitú z iného javiska a môže čerpať z tejto skúsenosti alebo je to naopak „na škodu“, ak sa jednotlivé režijné koncepcie od seba veľmi líšia?

Vnímam ako obrovské pozitívum, ak som danú postavu stvárnil už predtým. Za týchto okolností je však veľmi dôležitá pokora. Speváci by nemali protirečiť režisérovi len preto, že danú postavu predtým robili inak, pretože nikde nie je napísané, že sa ich pôvodné stvárnenie bude do novej inscenácie koncepčne hodiť. Našťastie sa v Slovenskom národnom divadle, konkrétne medzi mnou a režisérom Pavlom Smolíkom, vytvoril veľmi dobrý priateľský vzťah. Verím, že keď sa divadlo opäť otvorí, bude na túto Aidu roky a právom hrdé.

Vo vašom širokom repertoári prevažujú náročné spinto roly Pucciniho a Verdiho, spomeňme napríklad Cavaradossiho, Kalafa, Johnsona, Dona Carlosa… Čo by mal podľa vás interpret takýchto postáv spĺňať?

Určite by mal byť uveriteľný. Nesmieme zabudnúť, že hráme terajšiemu divákovi a nie divákom spred 50 – 100 rokov. Dnešný divák pozerá na operu úplne inak. Faktom je, že som stvárňoval najmä postavy z opier Pucciniho a Verdiho. Hlavné postavy som ale spieval aj v operách iných skladateľov a z týchto skúseností som mohol ťažiť. Napríklad pre stvárnenie postavy Radamesa som sa inšpiroval postavou Bánk Bán z rovnomennej opery maďarského skladateľa Ferenca Erkela.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018, Maida Hundeling (Tosca), Boldizsár László (Cavaradossi), foto: Pavol Breier

V roku 2012 ste sa s úlohou Cavaradossiho predstavili v Teatro del Giglio v meste Lucca, ktoré je rodiskom Giacoma Pucciniho. Ako sám uvádzate, bol to pre vás splnený sen. Aký je to pocit spievať jednu z ikonických postáv opier Pucciniho priamo v mieste, kde sa narodil a ako si na túto spoluprácu spomínate?

Nepochybne ide o míľnik v mojom živote. V prostredí, kde Puccini Toscu napísal, to celé pôsobilo inak. Prekvapujúce bolo aj to, že režisér dal dohromady celú operu za dva týždne. Myslím, že je to nasledovaniahodné. Často mám totiž pocit, že jednotlivé európske operné domy dávajú do prípravy nových produkcií príliš veľa energie a venujú tomu priveľa času. Pravdepodobne to ale má rôzne príčiny. Každopádne mám veľmi rád, keď sa opera zrazu scelí a prejde sa na skúške prvýkrát v kuse.

Ktorá z opier vášho repertoáru patrí k vašim srdcovým záležitostiam?

V mojom živote boli kľúčové dve postavy – Canio, s ktorou som v Slovenskom národnom divadle debutoval a neskôr stvárnil nespočetne veľakrát, druhou je postava Sly z rovnomennej opery Ermanna Wolf-Ferrariho. Zaujímavosťou je, že opera Sly bola uvedená v roku 1927, neskôr sa stratila a po dlhom čase ju „znovuobjavili“ a uviedli s José Carrerasom po jeho zotavení sa z choroby. Ja som sa k nej dostal pred troma rokmi, keď sa ju rozhodlo uviesť Maďarské národné divadlo. Bol to neuveriteľný úspech a spomína sa na naň doteraz. Ústredná postava je trochu podobná postave Hoffmanna z Offenbachových Hoffmannových poviedok, ktorú som tiež predtým stvárnil a dúfam, že sa mi ju raz podarí spievať aj v Bratislave.

E. Wolf-Ferrari: Sly, Štátna opera Budapešť, Boldizsár László (Christopher Sly), foto zdroj: súkr. archív B. L.
G- Puccini: Manon Lescaut, Opera ŠD Košice, M. Lukáč (Lescaut), B. László (Renato des Grieux), J. Zsigová (Manon), foto: Joseph Marčinský

Tenorovým postavám dopriali skladatelia zväčša najviac milostných scén, v ich charakteroch tiež prevládajú skôr pozitívne než negatívne stránky, ktoré prináležia viac barytónovým či basovým postavám. Hovorí sa, že vyjadriť pozitívny charakter je ťažšie, než negatívny. Platí to aj u vás?

Mnoho postáv sa snažím stvárniť tak, aby som ukázal aj ich odvrátenú stranu osobnosti. Takáto je napríklad postava Vojvodu z Verdiho Rigoletta alebo Riccardo z Maškarného bálu. Raz som mal možnosť zaspievať si Mefistofela z Busoniho opery Doktor Faust. Bola to zvláštna skúsenosť. Ozajstný herecký oriešok.

Je pre speváka ťažké hrať romantickú scénu s niekým, koho ani nemusí dobre poznať alebo mu dokonca nie je ani sympatický?

Verím tomu, že každý spevák je cítiaca bytosť a zároveň hercom v dostatočnej miere na to, aby so svojim hereckým partnerom dokázal uveriteľne zahrať divákom aj pravé city.

G. Verdi: Rigoletto, Národné divadlo Szeged, Boldizsár László (Vojvoda), foto zdroj: súkr. archív B. L.

Ak sa nemýlim, prvá rola na doskách Opery SND bola práve Cavaradossi, ktorú ste spievali na základe pozvania vtedajšieho riaditeľa Petra Dvorského. Ako si na tento debut spomínate?

Na Toscu spomínam veľmi rád. Pamätám sa, ako som na poslednej skúške čakal v zákulisí na svoj posledný výstup, keď mi zrazu niekto zozadu položil ruku na rameno a povedal „podpis“. Bol to Peter Dvorský, ktorý ma takto upozornil na to, že som ešte nepodpísal zmluvu. Neskôr sme sa na tom dobre zabávali.

Okrem Slovenského národného divadla, kde vás diváci môžu pravidelne vídať od roku 2011, často účinkujete aj v Maďarsku – v Štátnej opere v Budapešti či v Národnom divadle Szeged. Cítite nejaký rozdiel v divadelnej práci v Maďarsku a u nás?

Rád by som spomenul, že prvé veľké divadlo, v ktorom som účinkoval ešte pred štátnou operou v Budapešti, bolo práve SND v Bratislave. SND vďačím aj za veľkú časť svojho repertoáru. Nikdy na to nezabudnem a ani sa tým netajím. Prirodzene, existuje veľa rozdielov medzi spomínanými divadlami. SND je repertoárové divadlo, čo ovplyvňuje harmonogram skúšok. Bratislava má stálych členov, Budapešť nemá, čo má vplyv na vnímanie pojmu kolektív. Na druhej strane cieľ vnímam všade rovnako. Na Bratislave si veľmi vážim a mám rád pracovnú atmosféru a kolegov.

V máji v roku 2015 zasiahla opernú obec veľmi smutná správa, keď nás opustila austrálska sopranistka Louise Hudson, s ktorou vás okrem javiska Opery SND spájalo aj priateľstvo. Ako si na pani Hudson spomínate?

Je to obrovská strata! Veľa času sme spolu ako priatelia trávili aj mimo divadla. Bolo to skutočné priateľstvo. Opustil nás obdivuhodný talent a to až príliš skoro. Spomínam si na naše spoločné predstavenie Turandot, ktoré malo neskutočný náboj. Je mi ľúto, že už nie je medzi nami.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, Louise Hudson (Turandot), Boldizsár László (Calaf), Ivan Ožvát (Altoum), zbor Opery SND, foto: súkr. archív B.L.
Dvaja Foscariovci, Opera SND, (2010), L. Hudson (Lucrezia Contarini) a B. László (Jacopo Foscari), foto: Joseph Marcinsky

Ako sa cítite na našich javiskách?

Zatiaľ som spieval len v SND v Bratislave a v Štátnej opere v Košiciach. Spieval som v rôznych operných domoch sveta ale na Slovensko sa vždy rád vraciam. Potešila by ma preto možnosť spievať slovenskému divákovi aj na iných javiskách či koncertných pódiách.

Vo vašej rodnej vlasti ste držiteľom viacerých významných ocenení Národného divadla Szeged či Maďarskej štátnej opery. Ako vnímate tieto ocenenia?

Ocenenia vždy ukončia jednu etapu života a preto sú dôležité. Taktiež ukazujú, že kariéra umelca ešte stále stúpa. Je to úžasný pocit.

Vy ste človek mnohých talentov. Okrem opery sa aktívne venujete jazzovej hudbe, s ktorou ste kedysi dráhu speváka začínal. Založili ste veľmi úspešnú vokálnu jazzovú skupinu Cotton Club Singers, s ktorou ste nahrali 13 albumov. Ako ste sa dostali k jazzu?

Moja prvá pedagogička spevu Sík Olga ma viedla ako operného speváka. Práve u nej som však spoznal neskorších zakladajúcich členov skupiny Cotton Club Singers. Skupina sa pomerne rýchlo stala úspešnou a tak muselo operné spievanie 15 rokov počkať.

Cotton Club Singers, foto zdroj: internet

A ako ste sa potom znovu dostali k opere?

Keď prešla skupina na môj vkus až príliš veľkými zmenami, cítil som, že potrebujem zmenu aj ja sám. Stretol som sa so svojim terajším profesorom spevu pánom Berle Sanford Rosenbergom, ktorý ma za tri roky pripravil na dráhu operného speváka. Následne som sa zúčastnil konkurzu v Szegedskej opere, kam ma prijali. Tým sme našu skupinu rozpustili. Napriek tomu sa ale každý rok dáme dohromady na jeden-dva koncerty, na čo sa vždy všetci členovia veľmi tešia.

Cítite, že vám skúsenosti s jazzovou hudbou pomáhajú na opernom javisku alebo naopak – opera pomáha v jazze?

Spievať v jazzovej skupine mi veľmi pomohlo. Časté koncerty s Cotton Club Singers zvykli trvať dve-tri hodiny, počas ktorých sa spievalo neustále. Pre porovnanie – vo Wagnerovom Tannhäuserovi je „len“ hodinové spievanie. Nesmieme zabúdať ani na to, že operní speváci vo veku 25 rokov spievajú často hlavné postavy, na ktoré ešte nie sú fyzicky zrelí. Ja som svoju prvú rolu dostal ako 38-ročný. Jazz priniesol zároveň mojim postavám aj hudobnú otvorenosť.

Vy ste dokonca tieto dva odlišné žánre prepojili v podobe sérií koncertov s názvom Verdi’n the Mood, kde ste interpretovali jazzové verzie Verdiho diel…

Projekt vznikol k 200-tému výročiu narodenia Verdiho ako víťazný projekt konkurzu. Jazzové aranžmány pripravil bývalý hudobný vedúci našej skupiny. Úloha operných spevákov bola, aby interpretovali vybrané árie rovnako, ako na opernom javisku. Tým sa zrodil fantastický výsledok.

video

S tými talentmi budeme ešte pokračovať – vy ste si dokonca zahrali aj v maďarskom filme Ede mi zjedol obed či Samba. Aká to bola skúsenosť?

Cítim sa rovnako hercom ako spevákom. Tieto filmy boli len takým výletom, no pomohli mi získať mnoho skúseností, ktoré som neskôr využil na javisku. Pri nakrúcaní je potrebná neuveriteľná koncentrácia, pretože ako sa raz záber natočí, tak aj zostane. Nedá sa to porovnať s ničím iným.

Opere ste sa začali profesionálne venovať v roku 2009, odvtedy ste naštudovali viac ako 40 postáv, z toho väčšinu hlavných. To vychádza na tri – štyri roly ročne. Ako sa dá zvládať takéto rýchle tempo?

Takéto tempo ma inšpiruje. Vyzerá to tak, že som asi závislý na adrenalíne (smiech). Všimol som si na sebe, že keď toľko pracujem, nemám čas premýšľať nad tým, či rolu viem alebo neviem. A takto sa to skoro vždy podarí!

Vaša manželka je taktiež opernou speváčkou. Rozprávate sa doma aj o hudbe?

O hudbe sa rozprávame veľmi veľa! Často spolu aj pracujeme a nespočetne veľakrát nás volali, aby sme na javisku stvárnili aj pár. Našťastie sme s tým nikdy nemali problém.

Aký je to pocit účinkovať s niekým tak blízkym? Viete vtedy oddeliť pracovný a súkromný život?

Najskôr som si myslel, že to budeme na javisku musieť oddeliť, ale u nás to funguje dobre. Vďaka tomu vznikajú silné predstavenia.

Boldizsár László s manželkou Helgou, foto: Tímea Bellányi

Spevácky hlas sa neustále mení, či už technicky alebo farebne. K akým rolám by ste chceli a mohli v budúcnosti smerovať?

Môj hlas ostal našťastie flexibilný, vďaka čomu som vedel v rámci jednej sezóny odspievať Belmoteho aj Tannhäusera. Osobne cítim, že za rok-dva by mohol prísť aj Otello, z ktorého som už na niekoľkých koncertoch spieval vybrané árie a veľmi som si to užíval, aj po hlasovej stránke. Rovnako je to s postavou Andrea Chénier.

A záverečná otázka na odľahčenie – mnoho spevákov sa snaží viesť zdravý životný štýl. Platí to aj o vás alebo si doprajete dobré maďarské jedlo?

Z jedla mám rád všetko a moja manželka je výborná kuchárka. Našťastie sa snažíme jesť také jedlá, pri ktorých si dokážem dať pozor na svoju postavu. Napriek tomu jedným z mojich obľúbených jedál je údené koleno s domácim pivom, ktoré si zvyknem vychutnať práve v Bratislave.

Rozprávala sa: Adriana Banásová

Viac informácií o umelcovi na www.laszloboldizsar.com

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Adriana Banásová

spravodajkyňa a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku