Bonviván par excellence. Pred 45 rokmi zomrel František Krištof Veselý

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 13. marca t.r. si pripomíname, že pred 45 rokmi zomrel veľký operetný umelec ale i režisér František Krištof Veselý. Hoci bol rodákom z národne prebudenej Skalice, prvú časť svojej umeleckej anabázy absolvoval v Maďarsku, čo potom najmä v činoherných inscenáciách zanechalo istú stopu na jeho výslovnosti.

Bol absolventom herectva na Štátnej hereckej škole v Budapešti (1923) a potom celých sedem rokov sa pohyboval na operetných i činoherných javiskách rôznych maďarských divadiel od Miškovca cez Segedín, Debrecín a Veszprém, až po Kráľovské divadlo v Budapešti.

Od sezóny 1931/32 bol sólistom operetného súboru Slovenského národného divadla, no príležitostne aj režíroval a do sezóny 1935/36, kedy sa oficiálne stal aj režisérom súboru, mal už za sebou sedem operetných réžií. V sezónach 1936/37 až 1937/38 z dvadsiatich piatich inscenácií režíroval dvadsať jeden. V nasledujúcej sezóne bol už v SND len stálym hosťom (jedna réžia) a pôsobil v pražských divadlách (Varieté, Svandovo divadlo, Nová opereta).

G. Dusík: Turecký tabak, Opera SND, 1941, F. Krištof-Veselý (Camille Durant), Magda Schwingerová (Danaja), foto: STK / Archív SND

Do SND sa vrátil v sezóne 1940/41 ako sólista a režisér inscenácie Straussovej Cigánskej lásky a potom do konca existencie Slovenskej republiky sa už venoval len spevu. V tom čase v SND režíroval tri činoherné inscenácie (napr. komédiu plášťa a dýky od Tirsa de Molinu Don Gil s podtitulom Modrý gavalier). Následne sa v roku 1946 stal šéfom Novej scény Národného divadla, kde príležitostne aj režíroval. Z jeho inscenácií tohto obdobia spomeňme aspoň hudobné úpravy klasickej českej literatúry (Nemcovej Divá Bára a Tylov Strakonický gajdoš,1949/50).

Súbor sa v sezóne 1951/52 premenoval na Operetu Národného divadla a z troch jeho réžií do vzniku samostatného Divadla Nová scéna bolo najvýznamnejšie uvedenie Millöckerovho Žobravého študenta a Nedbalovej Poľskej krvi. Po osamostatnení sa DNS v inscenáciach neskorších Dusíkových operiet Zlatá rybkaHrnčiarsky bál a Novákovej Plnej poľnej lásky (1954-57) pri réžii postupne opúšťal zaužívané operetné klišé a zameranie na vonkajškový efekt.

Pavol Braxatoris, F. Krištof Veselý, Gejza Dusík, Bohuš Slezák, pri príprave Dusíkovej operety v debate na jednej zo skúšok. Foto: Archív TASR, autor L. Roller, 13. júla 1954

Vďaka všestrannému hereckému naturelu sa uplatnil aj v niektorých činoherných inscenáciách divadla. Nad jeho prínosom pre réžiu hudobno-zábavného divadla však vysoko prečnieva jeho zástoj spievajúceho operetného herca. Už v roku 1933 exceloval v Benešovej operete U svatého Antoníčka spolu so Štefanom Hozom ako mladokomik. Jeho zlatou érou v tomto smere boli štyridsiate roky, kedy vytváral pozoruhodné kreácie v operetách Gejzu Dusíka Pod cudzou vlajkou, Turecký tabak, Modrá ruža, Osudný valčík, Tajomný prsteň ako aj v Schneiderovej Bellarose.

Vedel sa zázračne prevteliť do postáv milovníkov, bonvivánov i mladokomikov a ako v Dejinách slovenského divadla I. napísal Jaroslav Blaho, „elegán a gavalier Krištof-Veselý s blondínkou s medovým hlasom Mimi Kišonovou nemali v popularite na divadelnom nebi konkurenciu“.

Viaceré piesne zo spomínaných operiet žili aj mimo javiska vďaka rozhlasu, v roku 1978 hudobné nakladateľstvo OPUS vydalo platňu s názvom Prečo sa máme rozísť, na ktorej Kristof-Veselý interpretuje niekdajšie hity zo základov našej populárnej hudby ako boli Samý úsmev vôkol nás, Prístav krásnych žien, Miluška moja, Biele margaréty, ktoré pochádzajú nielen hudobnej dielne Dusíka, ale aj ďalších skladateľov tohto žánru ako boli Dušan Pálka, Teodor Šebo-Martinský, František Kováčik-Podmagurský, pričom vrcholom je tá najpopulárnejšia Dusíkova Dedinka v údolí, ktorú spevák interpretuje neopakovateľným spôsobom.

František Krištof Veselý: Moja cesta s piesňou, obálka knihy

Ako sa píše na obale platne „vedel piesňam vdýchnuť dušu ako aj evokovať čas ich vzniku“. Mnohé z týchto „Veselého“ skladieb žijú dodnes aj vďaka interpretácii nedávno zosnulého Milana Lasicu. Elegánom bol aj mimo javiska, vždy ho bolo vídať s jeho milovaným bielym šálom okolo krku. Účinkoval v jedenástich filmoch, pričom v povojnovom období už len v adaptácii Jesenského poviedky Štvorylka (1955) a v zábavných televíznych programoch. V archíve Slovenského rozhlasu sa nachádza 250 ním interpretovaných piesní. Je autorom spomienkovej knihy Moja cesta s piesňou (2006).

Františkovi Krištofovi Veselému venovala Terézia Ursínyová samostatnú kapitolu aj vo svojej knihe Zlaté hlasy (slovenskej opery).

Mám len málo spomienok na stretnutia s týmto majstrom operety, ktorá bola po poslednej zmene režimu brutálne vylúčená z Divadla Nová scéna, v ktorej dnes už vládne len muzikál. Začiatkom 60. rokov minulého storočia som videl na Novej scéne umelca v úlohe penzionovaného plukovníka v detektívke Pasca na myši v réžii Magdy Husákovej-Lokvencovej. Keď v závere hry plukovník odhalí, že domnelý inšpektor z polície je vlastne vrahom, na otázku „ako ste vedeli, že on nie je zo Scotland Yardu?“ herec odpovedal svojou maďarčinou ovplyvnenou výslovnosťou: „Pretože ja som zo Scotland Yardu!“ Následne si za túto repliku vyslúžil od publika dlhotrvajúci potlesk. Zatlieskajme teda aj my jeho umeniu pri príležitosti výročia jeho úmrtia.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár