Dňa 26. júna t.r. by sa dožil svojich deväťdesiatin operný spevák Boris Šimanovský, keby nás navždy neopustil už pred štrnástimi rokmi. Patril k prvej generácie adeptov operného spevu, ktorá opúšťali brány Vysokej školy múzických umení v Bratislave v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia.
Zaradením sa do slovenského operného života o kúsok predbehol svojich neskorších kolegov v Opere Slovenského národného divadla Andreja Kucharského a Juraja Oniščenka s väzbami na širšie ponímané slovanstvo. Narodil sa totiž zo zmiešaného manželstva v Mukačeve (Podkarpatská Rus však vtedy bola súčasťou ČSR), kým Oniščenko v Užhorode a Kucharský mal „východnú“ orientáciu zasa vďaka svojej matke.
Rodina Šimanovských od roku 1938 žila v Bratislave, kde Boris v roku 1955 doštudoval spev u Anny Korínskej. Podobne ako jeho starší brat Nikola (s pôsobivým tenorom) aj on pôsobil v Chóre slovanskej hudby, no hneď po ukončení štúdií odišiel na tri sezóny do opery Štátneho divadla v Košiciach. Do Slovenského národného divadla nastúpil v roku 1958 a v jeho zväzku zotrval do roku 1990. Ako v prípade väčšiny prvej generácie absolventov operného spevu na Vysokej škole múzických umení, aj jeho umelecký zástoj vrcholil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase totiž vytváral viacero významných operných úloh, kým neskôr sa preorientoval na epizodkára.
Čoskoro po jeho návrate do Bratislavy som ho po prvý raz počul spievať na koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca a ako 15-ročný, ešte neveľmi rozhľadený milovník opery, som mu „pokazil“ registrovú áriu Leporella predčasným potleskom. Potom som sa s ním stretal na javisku Slovenského národného divadla ako s interpretom tejto Mozartovej postavy, ako aj v náročných úlohách Pizarra z Beethovenovho Fidelia, kniežaťa Galického z Borodinovho Kniežaťa Igora, Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi či v trojúlohe Hoffmanovho protivníka v Offenbachovej jedinej opere. Na druhej premiére Suchoňovho Svätopluka (1960) nahradil v postave špána Dragomíra Juraja Martvoňa, no súčasne, ale hlavne od polovice 60. rokov, už stvárňoval len menej náročné postavy.
Ako komik sa dobre uplatnil už v Egkovom Revízorovi (1959), kde spolu s tenoristom Pavlom Gáborom bezuzdne šantili v úlohách Bobčinského a Dobšinského. V novej inscenácii Pucciniho Bohémy (1959) v alternácii s Oniščenkom stvárňoval roztopašného Schaunarda, v starej inscenácii Carmen (bola na repertoári v rokoch 1954 – 1969) bol surovým Zunigom, v Donovi Giovannim postupne vymenil Leporella za Masetta, v Predanej neveste bol rozvážnym otcom Marienky Tobiašom Míchom. Komický talent uplatnil aj v malinkej úlohe svedka pri fingovanom závete Schicchiho v Pucciniho opere, kde sa s nepravým Buosom Donatim lúčil plačlivými slovami: „Ó Buoso, ja som ti šil krpce, a teraz moje srdce musí horko zaplakať!“
V inscenácii Toscy bol zasa ustrašeným drábom Sciaronem, ktorý s malou dušičkou oznamoval Scarpiovi Bohuša Hanáka Napoleonove víťazstvo pri Marengu ukončené trasľavým hlasom „Melas, ten na útek sa dal“. Šimanovský bol dobrým príkladom toho, že aj v malých úlohách možno občas zaujať.
Jeho „suchší“ resp. drsnejší basbarytón svojím zafarbením sa hodil skôr k interpretácii negatívnych postáv, čo zúročil najmä vo svojich umeleckých začiatkoch. Podobne ako barytonista Juraj Wiedermann, z Košíc operný súbor Slovenského národného divadla posilňujúca primadonna Anna Poláková či v tých časoch už menej obsadzovaná Dita Gabajová alebo Zita Hudcová-Frešová, bol aj on vždy nasadzovaný až do druhých premiér a repríz. Bol však naozaj rázovitou postavou obdobia, ktoré vošlo do histórie Opery SND ako „zlaté“.
Autor: Vladimír Blaho
