Bratislava – mesto hudby (1). Od Primaciálneho po Františkánske námestie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislava je mesto s výraznou tradíciou a pestrou hudobnou minulosťou. V prvom článku nového seriálu Opera Slovakia Bratislava – mesto hudby predstaví turistický sprievodca Ján Vyhnánek nielen hudobnú históriu nášho hlavného mesta, ale nás virtuálne prevedie aj historickou časťou Bratislavy od Primaciálneho po Františkánske námestie.

O pestovaní hudby na území dnešnej Bratislavy existujú záznamy už v stredoveku, keď boli jej centrami najmä kostoly. V 17. storočí prispeli k zvýšeniu hudobnej úrovne mesta evanjelici, v 18. storočí kormidlo hudobného života prevzala šľachta, ktorá ho realizovala prostredníctvom vlastných kapiel (napr. Esterházy, Grassalkovich, Batthyányi) s vlastnými hudobnými skladateľmi.

Bratislava, foto: Miroslav Orincak/Adobe Stock

Po tom, ako Bratislava prišla o status hlavného mesta Uhorska, sa v 19. storočí angažovalo na poli hudby predovšetkým meštianstvo a koncerty sa zo súkromných šľachtických palácov presunuli do verejne prístupných sál. Vznikol Cirkevný hudobný spolok, výrazne sa presadilo divadlo a na prelome 19. a 20. stor. sa objavujú aj pravidelné cykly koncertov usporadúvané šikovnými jednotlivcami (Ján Batka, August Rigele, Gustav Mauthner, Max Herzfeld a i.). Po vzniku ČSR sa Bratislava stala v 20. storočí sídlom vrcholných inštitúcií i osobností a tým opäť aj miestom hudobnej produkcie, nielen reprodukcie.

Čitateľov Opera Slovakia pozývame prostredníctvom série článkov na prechádzku po zachovaných i zaniknutých pamätných miestach – domoch, pomníkoch i priestranstvách, v ktorých sa tvorila hudobná história nášho hlavného mesta. Tentoraz spred Primaciálneho námestia na Radničnú ulicu a Františkánske námestie.

Klasicistický Primaciálny palác, postavený 1778 – 1781 pre ostrihomského arcibiskupa Jozefa Batthyányiho, v sebe ukrýva najstaršiu koncertnú sieň v Bratislave – Zrkadlovú sieň, otvorenú na jeseň 1780 koncertmi arcibiskupskej kapely, ktorú dirigoval Anton Zimmermann. Na jeden z nich sa dostavila aj princezná Mária Kristína, čo u inak výborných inštrumentalistov spôsobilo značnú trému.

Primaciálny palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Sieň využívala spočiatku arcibiskupská kapela. Jej súčasťou boli aj virtuózni hudobníci, ktorí sa presadili aj v európskom kontexte: kontrabasisti Johann Matthias Sperger a Joseph Kämpfer (bratislavský rodák), violončelista Franz Xaver Hammer a klarinetista Theodor Lotz, zdokonaľovateľ basetového rohu. Arcibiskup sa však zakrátko odsťahoval z Bratislavy a koncertný život v paláci sa utlmil; obnovil sa až začiatkom 20. storočia, keď palác kúpilo mesto. Počas svojej 240-ročnej histórie sieň hostila napr. hudobného skladateľa Antonia Salieriho, ktorý v nej počas osláv korunovácie Márie Ludoviky za uhorskú kráľovnú (1808) viedol korunovačný banket.

V júli 1851 tu vystúpil aj gitarista, bratislavský rodák Joseph Kaspar Mertz spolu so svojou manželkou, klaviristkou Josephinou. V dobe, keď už bola klasická gitara vo svete na ústupe, ho domáce publikum búrlivo vytlieskalo. Okrem koncertov sa sieň využívala aj na prednášky: v januári 1928 tu hudobný skladateľ a muzikológ Egon Wellesz prednášal na tému Tvar a forma v opere, pričom na klavíri predviedol praktické ukážky z nových opier od P. Hindemitha a R. Straussa a v marci 1931 hudobný skladateľ Béla Bartók prednášal o vplyve ľudovej hudby na hudobné umenie a svoje slová neváhal taktiež podoprieť klavírnymi ukážkami.

Na mieste paláca stála od polovice 16. storočia menej reprezentatívna kúria, v ktorej v 18. storočí pôsobil orchester arcibiskupa Imricha Esterházyho; jej kapelníkom bol istú dobu čelný predstaviteľ neapolskej opernej školy, skladateľ Francesco Durante.

Z Primaciálneho námestia sa neogotickým priechodom dostávame na nádvorie Starej radnice, kde v rokoch 1868 – 1910 stála Sieň reprezentantov, slúžiaca na zasadanie členov vonkajšej mestskej rady (tzv. reprezentantov). Keďže Bratislava v tom čase nedisponovala adekvátnou miestnosťou na komorné koncerty (dovtedy využívaná budova starej Reduty bola priveľká a panoval v nej chlad), začali ju onedlho využívať aj týmto spôsobom. Sieň si kvôli pomerne dobrej akustike a útulnému prostrediu získala srdcia Bratislavčanov – spočiatku boli problémom iba plynové lampy, ktoré pri vyššej návšteve spôsobovali neznesiteľné teplo – a až do jej zbúrania v roku 1910 sa v nej odohrala prevažná časť koncertov.

Sien reprezentantov v Bratislave, zdroj: OZ Bratislavské rožky

Domáci ju nazývali „unsere Konzertsaal“ (naša koncertná sála) a len ťažko sa s ňou lúčili – dokonca si na jar 1910 vymohli u mešťanostu odklad jej zbúrania, aby v nej – síce už vyprázdnenej – mohli dokončiť koncertnú sezónu. Sériu pamätných koncertov tu odštartovalo vystúpenie klaviristu Hansa von Bülowa (1872), ktorého prišiel osobne podporiť svokor, búrlivými ováciami privítaný Franz Liszt. Na klavíri sa prezentovali aj hudobní skladatelia Camille Saint-Saëns (1879), Eugen d’Albert (1885, 1886, 1907), Carl Reinecke (1896) či Béla Bartók (1904, 2x 1906), koncertovali tu aj najvýznamnejší husľoví virtuózi prelomu 19. a 20. storočia: Henryk Wieniawski (2x 1877), Pablo de Sarasate (1877, 1888), Joseph Joachim (1879) či František Ondříček (1895).

Významné boli aj prednášky dvoch popredných muzikológov – Augusta Wilhelma Ambrosa (1876) a Eduarda Hanslicka (1885), raritou koncert súboru starej hudby Société des instruments anciens violistu Henriho Casadesusa (1908). Za čembalom sa vtedy ukrýval neskorší svetoznámy skladateľ Alfredo Casella.

Gotickým podjazdom Starej radnice sa dostávame na Hlavné námestie. Vľavo sa začína Radničná ulica, na ktorej stojí rokokový Apponyiho palác (1761 – 62). Jeho majiteľ, gróf Juraj Apponyi, bol patrónom hudobného skladateľa Josepha Haydna pri jeho vstupe do slobodomurárskej lóže. Haydn preňho zložil dva cykly Sláčikových kvartet (op. 71 a 74) a okrem toho prechovával náklonnosť k jeho komornej Nanette Peyerovej, čo je zrejmé zo zachovanej korešpondencie, kde o. i. vyjadruje obdiv jej hudobnému talentu. V roku 1786 jej listom oznámil, že v piatok 12. mája medzi jednou a druhou hodinou pricestuje do Bratislavy, kde zostane len 24 hodín. Prosil ju, aby mu jej pán zaslal do pol cesty naproti svoj koč. Haydn v tú noc prespal v paláci.

Apponyiho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia
Kostol jezuitov (Najsvätejšieho Spasiteľa) v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Napravo (na sever) od Hlavného námestia sa nachádza Františkánske námestie s renesančným Kostolom jezuitov (Najsvätejšieho Spasiteľa). Postavený však bol v rokoch 1636 – 38 pre nemeckých evanjelikov. V kostole ako hudobný riaditeľ pôsobil (1651 – 57) o. i. svetoznámy skladateľ Samuel Capricornus, ktorý zabezpečil najvyššiu úroveň hudobných produkcií počas evanjelických bohoslužieb. Po tom, ako prijal miesto dvorského kapelníka v Stuttgarte, ho v kostole nahradil Johann Kusser, otec bratislavského rodáka Johanna Sigismunda Kussera, neskoršieho reformátora nemeckej opery. Keď v roku 1672 evanjelikom odňali kostol a pridelili ho jezuitom, odišiel aj so synom do Stuttgartu.

V 20. storočí do hudobného života Bratislavy zasiahol tunajší spevokol Salvator, ktorý dosahoval vysokú hudobnú kvalitu najmä pod vedením Wilhelma Antalffyho (1921 – 46). Organ kostola sa sporadicky využíval aj na verejné koncerty, z ktorých vyniká vystúpenie virtuóza Bedřicha Antonína Wiedermanna (1946).

S kostolom susedí renesančný Maholányiho dom (č. 4) s klasicistickou fasádou. Od roku 1969 sa na ňom nachádza pamätná tabuľa (autor Alexander Vika) Miloša Ruppeldta, zakladateľa Hudobnej školy pre Slovensko (jeseň 1919), z ktorej sa neskôr vyvinulo slovenské hudobné školstvo.

Maholányiho dom v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Škola bola pôvodne umiestnená v Benyovszkého paláci v susedstve Vodných kasární (dnes SNG) na Rázusovom nábreží. Do Maholányiho domu na Františkánskom námestí sa z rozpadávajúceho paláca presťahovala v školskom roku 1934 – 1935 (palác zbúrali v roku 1939 pri rozširovaní vozovky). Mala dve časti: Hudobno-dramatickú akadémiu, ktorú v roku 1941 poštátnili, premenovali na Konzervatórium a onedlho presťahovali do Reduty a Hudobnú školu, ktorá tu (pod rôznymi názvami) ostala až do 90. rokov 20. storočia, keď sa presťahovala do Georgievičovho paláca na Panenskej ulici. Tam pôsobí dodnes ako ZUŠ Miloša Ruppeldta.

Slávnosť odhalenia tabule na Maholányiho dome otvorili fanfáry z balkóna školy, po nich Miešaný zbor bratislavských učiteľov zaspieval zbor J. L. Bellu Sväť, Slovensko, sväť. Slávnostný príhovor mal námestník ministra kultúry Matej Andráš, ktorý aj odhalil tabuľu, na čo zaspieval zbor pieseň Kto za pravdu horí. Školu pri tej príležitosti premenovali na Ľudovú umeleckú školu Miloša Ruppeldta.

Oproti sa nachádza renesančný Paurov dom (č. 7), ktorý vznikol spojením dvoch alebo troch gotických domov okolo roku 1600. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia v ňom sídlila redakcia denníka Westungarischer Grenzbote, ktorého zodpovedný redaktor a hudobný kritik Gustav Mauthner sa po roku 1900 preslávil ako horlivý organizátor koncertov i ďalších kultúrnych podujatí, ktoré výrazne zvýšili hudobnú úroveň Bratislavy.

Paurov dom v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Prešporok vďaka Mauthnerovi spoznal a opakovane vítal veličiny ako Wilhelm Backhaus, Willy Burmester, Leopold Godowsky, Jaroslav Kocian, Moriz Rosenthal či Emil von Sauer. Mauthner vynikal neúnavnosťou a agilnosťou. V roku 1909 usporiadal už 100. koncert, a to v podaní „cára huslí“ Eugèna Ysaÿea. Počas koncertu mu za prevolávania na slávu odovzdali kyticu ruží, v ktorej bola vložená číslica 100 vyskladaná z fialiek. Dojatý Mauthner sľúbil pokračovať v bohumilej činnosti. A slovo dodržal: do roku 1918 usporiadal ešte ďalších 150 koncertov. Mauthner býval v dome na Štúrovej 14, kde v roku 1928 aj zomrel.

V Paurovom dome na Františkánskom námestí bývala i klaviristka a učiteľka hudby Elise Schusterová, ktorú ako interpretku uznával aj Franz Liszt. Jej najproduktívnejšie roky sa však viažu k skoršiemu bydlisku na Kapitulskej ulici. V 30. rokoch 20. storočia v dome býval aj regionálny historik Karl Benyovszky, ktorý významne prispel k poznaniu života a diela bratislavského rodáka, hudobného skladateľa Johanna Nepomuka Hummela. V roku 1934 publikoval monografiu J. N. Hummel: der Mensch und Künstler (J. N. Hummel: človek a umelec) a v roku 1937 sa zaslúžil o odhalenie pamätnej tabule a otvorenie Hummelovho múzea na Klobučníckej ulici pri príležitosti 100. výročia umelcovho úmrtia.

Pred Paurovým domom stojí busta Aloisa Kolíska, odhalená v septembri 1933 (autor Jozef Pospíšil). Rímskokatolícky kňaz a historik umenia prišiel v roku 1919 do Bratislavy, kde bol poverený správou záležitostí teologickej fakulty UK. Súčasne sa zaradil k popredným propagátorom slovenského umenia. Zaslúžil sa o vznik Hudobnej školy pre Slovensko, spoluzakladal Družstvo Slovenského národného divadla (inštitúciu, vďaka ktorej vzniklo v roku 1920 Slovenské národné divadlo) a rozvíjal priateľské vzťahy so skladateľom Jánom Levoslavom Bellom, ktorý sa vďaka nemu vrátil na Slovensko. Busta stojí symbolicky oproti pamätnej tabuli Miloša Ruppeldta na Maholányiho dome, s ktorým Kolísek počas života mnohokrát spolupracoval.

Gotický dom (č. 9), nazývaný Himmelreich, postavili pravdepodobne v 14. storočí, v 17. storočí ho prestavali, v roku 1717 nadstavali a v 19. storočí upravili priečelie.

Gotický dom v Bratislave (v súčasnosti je v rekonštrukcii), foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

V 60. rokoch 19. storočia v ňom býval dirigent Jozef Kumlik, spoluzakladateľ a prvý dirigent Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina (1833 – 37 a 1843 – 69). Renomé si získal, keď v roku 1835 ako jeden z prvých na svete uviedol Missu solemnis L. van Beethovena (1835); spolok pod jeho vedením uviedol aj ďalšie závažné diela svetového repertoáru (R. Wagner, F. Schubert, H. Berlioz a i.). Kumlikov hrob sa dodnes nachádza na Ondrejskom cintoríne.

O týždeň sa v pokračovaní seriálu Bratislava – mesto hudby prejdeme pamiatkami hudobnej histórie od Hlavného námestia po Panskú ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku