Bratislava – mesto hudby (10). Od Štefánikovej po Obchodnú ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V 10. časti seriálu spoznávajúceho hudobnú históriu Bratislavy, nás turistický sprievodca Ján Vyhnánek prevedie ďalšími ulicami vonkajšieho okruhu Starého mesta.

Dominantou Hodžovho námestia je Grassalkovichov (dnes Prezidentský) palác postavený okolo roku 1760 pravdepodobne podľa projektu Franza Anton Hillebrandta. Členovia šľachtickej rodiny Grassalkovichovcov zastávali významné štátne funkcie a ich spoločenskému postaveniu zodpovedalo aj vydržiavanie vlastného orchestra. Jeho členom bol napr. Ján Hummel, ktorému sa v Bratislave (1778) narodil neskorší slávny hudobník Ján Nepomuk.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby (seriál)

Svoju činnosť s ním spájali aj iné významné osobnosti, dirigenti Jiří Družecký (kapelu dirigoval napr. pri príležitosti korunovácie Leopolda II. v novembri 1790), Karl Ditters von Dittersdorf a Heinrich Marschner (písali sme o ňom v 3. diele seriálu), violončelista Franz Xaver Hammer (1784 s orchestrom vystúpil v Mestskom divadle na svojom rozlúčkovom koncerte; po ňom opustil Bratislavu, kde nejaký čas pôsobil) či tenorista Wilhelm Ehlers (1809 v Redute pri príležitosti osláv uzavretia mieru s Napoleonom).

Grassalkovichov palác, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

V novembri 1772 v paláci (zrejme v dnes už zbúranom záhradnom krídle) dirigoval Joseph Haydn hosťujúcu Esterházyho kapelu. Podľa viedenských zdrojov hrala kapela „pod vedením slávneho Haydna“ celú noc a jej členovia boli v slávnostných uniformách. Vystúpenie Haydna pripomínala dnes už odstránená pamätná tabuľa (1959, autor Jozef Kostka) umiestnená na bočnej fasáde paláca zo strany Štefánikovej ulice. Začiatkom 20. storočia v paláci bývali zbormajster páter Felicián (písali sme o ňom v 5. diele seriálu) a klavirista Charles Foerster (písali sme o ňom v 7. diele seriálu), pôsobiac ako domáci učitelia u arcivojvodu Fridricha.

Od paláca sa vydáme Štefánikovou ulicou, ktorej súčasná podoba bulváru sa sformovala koncom 19. a začiatkom 20. storočia na mieste jednoduchej cesty spájajúcej železničnú stanicu s mestom. Jednou z najkrajších súdobých novostavieb bol secesný Hotel Deák z roku 1909 (projekt Eugen Schiller) na rohu Štefánikovej a Lermontovovej (č. 1) ulice. Nachádzali sa na ňom maľby s ornamentálnymi a figurálnymi motívmi, vytvorené v štýle Gustava Klimta (po 1. svetovej vojne zakryté).

Secesný hotel Deák na rohu Štefánikovej a Lermontovovej ulice. Postavili ho v roku 1909 podľa projektu Eugena Schillera, ktorý bol aj vlastníkom domu. V roku 1910 pomaľovali fasádu hotela figurálnou ornamentikou traja študenti Kolomana Mosera, Franz Schmid (Landskrona), Julius Renner a Karl Cizek., Bratislava, zdroj foto: pammap.sk

V roku 1915 v jeho podzemí otvoril herec Aladár Sárkádi prvý bratislavský kabaret. Mal priestranné miestnosti, v ktorých bola sála s javiskom a vináreň. Kabaretný program sprevádzal salónny orchester z Budapešti, pričom repertoár hercov pozostával zo šansónov, kupletov a krátkych skečov. Po predstavení obecenstvo zvyčajne prechádzalo do vinárne, kde sa zabávalo pri cigánskej hudbe.

Kto má čas, môže sa vydať hlbšie do Lermontovovej ulice, ktorá je z hľadiska hudobnej histórie veľmi zaujímavá. V roku 1925 tu podľa projektu Friedricha Weinwurma postavili funkcionalistický Dom Wilhelma Hellera (č. 11). V 5-izbovom byte tam aj s rodinou bývala operná speváčka Anna Hrušovská, prvá slovenská koloratúrna sopranistka, špecialistka na diela W. A. Mozarta, sólistka Opery SND (1945 – 1963). Viac než 20 rokov vyučovala spev na VŠMU, medzi jej žiačky patrila aj Lucia Poppová.

Povyše (č. 16) sa nachádza vila z roku 1903, ktorú v roku 1921 kúpil lekár a politik Pavel Blaho (spolusignatár Deklarácie slovenského národa). Po jeho smrti (1927) vo vile býval jeho syn – tenorista Janko Blaho, prvý profesionálny slovenský operný spevák, sólista Opery SND (1926 – 1965), kde naštudoval viac ako 150 postáv, pričom mnohé z nich stvárnil v slovenských premiérach. Vynikol aj ako zberateľ a interpret slovenských ľudových piesní (mnoho z nich aj nahral, knižne vydal niekoľko zväzkov Záhoráckych pjesničiek).

Vila rodiny Blahovej z roku 1903, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Dlhé roky pedagogicky pôsobil na VŠMU, medzi jeho žiačky patrila o. i. Gabriela Beňačková. Cenné sú i jeho memoáre Zo skalického rínku (1974). Vilu neskôr obývali aj jeho príbuzní, napr. synovec Jaroslav Blaho, teatrológ, výnimočný znalec slovenskej i svetovej opery, ktorý sa svojimi fundovanými príspevkami v Slovenskom rozhlase či STV (dnes RTVS), ako aj z pozície dramaturga Opery SND výrazne pričinil o popularizáciu opery medzi širokou verejnosťou. Ako riaditeľ Divadelného ústavu (1991 – 95) položil základy divadelnej dokumentácie v oblasti opery. Jeho manželka, sopranistka Anna Starostová, bola dlhoročnou (1975 – 2000) sólistkou Opery SND. V dome tiež býval operný kritik a publicista Vladimír Blaho.

Ešte vyššie, už na nároží s Vlčkovou ulicou, stojí vila (č. 23), ktorú si dal pre seba postaviť v rokoch 1923 – 1924 jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Dušan Jurkovič a býval v nej až do svojej smrti (1947). Postavená je v štýle národného slohu, nachádzajú sa na nej ľudové motívy i vysoký štít s tympanónom a plastickým reliéfom, symbolicky zobrazujúcim slovenské dejiny. Azda preto zaujala hudobného skladateľa, taktiež milovníka ľudovej tvorby, Tibora Andrašovana natoľko, že si ju v 60. rokoch kúpil. Andrašovan patrí ku zakladateľom slovenskej baletnej tvorby, vytvoril prvé slovenské balety (Orfeus a Euridika, Ikaros), jeho opera Figliar Geľo býva považovaná za prvú slovenskú komickú operu.

Vila na Lermontovovej ulici ožila – bola cieľom početných návštev, striedali sa v nej režiséri, herci či choreografi, stala sa miestom porád i nácvikov. Návštevy zvykol domáci pán pohostiť výbornou tureckou kávou, ktorú sám upražil zo zelených bôbov dovezených zo zahraničia. Skladateľ si zachovával dôstojnosť aj v rodinnom kruhu. Podľa spomienok dcéry Sylvie ho tá nikdy nevidela v spodkoch, nosieval nohavice a tzv. šujtášový župan, prípadne kimoná, ktoré si nosil priamo z Japonska. Neskôr sa odtiaľto presťahoval do vlastnej vily na Hlbokej ceste 12, kde žil až do konca života.

Po návrate na Štefánikovu ulicu zaujme neorenesančný Karácsonyiho palác (1883 – 84, projekt Ferdinand Kittler a Karl Gratzl), jeden z prvých výstavných objektov na tejto ulici. V 90. rokoch 19. storočia ho obýval klavirista a zbormajster László Erkel, syn zakladateľa maďarskej národnej opery Ferenca Erkela, jeden z prvých učiteľov Bélu Bartóka, ktorý značne zdokonalil jeho klavírnu techniku. Pedagogicky ho formoval až do svojej smrti v decembri 1896 (umrel v paláci, kde ho Bartók iste často navštevoval). Jeho hrob je dodnes zachovaný na Ondrejskom cintoríne. V tomto období mal byt v paláci aj hudobný organizátor August Rigele, o ktorom sme písali v 9. diele seriálu.

Karácsonyiho palác, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Oproti palácu stojí funkcionalistická Pobočka Spojených UP závodov (č. 17) otvorená v roku 1930 ako jeden z prvých moderných obchodných domov v Bratislave (projekt Jan Víšek). Nachádza sa na mieste zbúranej Mestskej strelnice (1791 – 94, projekt Norbert Danko), ktorá mala na poschodí okrem jedálne aj tanečnú sálu s výklenkom pre orchester, ako aj malý a veľký fajčiarsky salónik.

Tieto priestory sa využívali na rozmanité kultúrne podujatia, z nich azda najväčším bol koncert najlepšej svetovej klaviristky Clary Schumannovej (1866). Spolu s ňou vystúpila jej priateľka Cornelia Spányiková (matka opernej speváčky Irmy Spányikovej, písali sme o nich v 6. diele seriálu), ktorá aj koncert usporiadala. Umelkyňa zožala obrovský úspech, podľa recenzie v dobovej tlači bola jej hra „nielen neobyčajne dokonalá, ale zároveň geniálna, skutočne premyslená, vskutku umelecká. (…) Je to vlastne hra oživená strhujúcou genialitou, ktorej súčasťou je jej slúžiaca technická dokonalosť.“

Tri roky predtým sa tu za účasti 300 hostí uskutočnil slávnostný obed na počesť spevokolu Wiener Männergesang-Verein, vedeného slávnym Johannom von Herbeckom, koncertujúceho v Redute v prospech obyvateľov Uhorska postihnutých suchom. Na obede panovala uvoľnená nálada, Herbeck počas prípitku zavtipkoval, že je síce zlý hudobník, ale ešte horší rečník a preto nechce zhromaždenie obťažovať, a tak len v krátkosti poďakoval za prijatie.

Odtiaľto cez Spojnú ulicu prekĺzneme na Námestie slobody pred barokový Letný arcibiskupský palác (dnes Úrad vlády SR) prestavaný v rokoch 1761 – 65 zo staršieho renesančného objektu pre ostrihomského arcibiskupa (projekt Franz Anton Hillebrandt). Vo februári 1767 tu skladateľ Joseph Haydn dirigoval svetovú premiéru svojej opery Speváčka (La canterina). Na predvedení sa zúčastnila aj kráľovná Mária Terézia so synom Jozefom (neskôr kráľ Jozef II.). Dokazuje to zápis v denníku kráľovského dvormajstra Johanna Josepha Khevenhüllera-Metscha, podľa ktorého sa v záhradnom divadle arcibiskupského paláca cez fašiangy „hrala opera buffa slávneho skladateľa a kapelníka kniežaťa Esterházyho, pána Haydna, produkovaná aj jeho hudobníkmi.“

Letný arcibiskupský palác, Bratislava (dnes Úrad vlády SR), foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Libreto opery vyšlo v tom istom roku v Bratislave tlačou u Jána Michala Landerera. Z neskorších hudobných podujatí nemožno opomenúť jeden z prvých koncertov filmovej hudby v Bratislave, ktorý sa uskutočnil v júni 1946 v záhrade paláca. Počas Festivalu sovietskeho filmu tam filmový skladateľ Izák Dunajevskij dirigoval (spolu s F. Babuškom) Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Piesne a šansóny z vtedy mimoriadne obľúbených filmov (napr. Cirkus a Celý svet sa smeje) interpretovali herci Nikolaj Čerkasov a Ľubov Orlovová, pričom na koncerte sa zúčastnil aj ich režisér Grigorij Alexandrov.

Z Námestia slobody sa presunieme na Jozefskú ulicu, kde na mieste dnešného domu č. 9 stál dom, kde počas štúdia na evanjelickom lýceu v 40. rokoch 19. storočia býval Janko Matúška. Schádzali sa u neho spolužiaci, aby muzicírovali. Počas týchto stretnutí vznikla v dome slovenská hymna. Podľa spomienok Jozefa Podhradského „miesto lumpovania, aby sme predsa zažili nejakú zábavu, združili sme sa v bandy. Jedna banda mala basu a husle; druhá gajdy a husle (dobrý gajdoš bol Jamriška-Skalozub); tretia samé gitary s flautou. Gitarista-primáš som bol ja. Sólo-flautista bol Janko Rimavský. Janko Matúška býval pri Fürsten-Allee, v tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú atď., musel som mu ju hrať na gitare. To bola naša zábava.“

Dom číslo 8 sa do dejín Bratislavy zapísal 1. novembra 1830, keď v ňom otvorili najstaršiu materskú školu v Bratislave. Bolo to zásluhou Dobročinného spolku, ktorý založila Terézia Brunswicková, žiačka L. van Beethovena. Ju i jej sestru Jozefínu (azda Beethovenovu nesmrteľnú milenku) sme spomínali v 3. diele seriálu.

Dom na Jozefskej ulici č. 8 v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Prečítajte si tiež:
Ludwig van Beethoven (3.) Srdečné kontakty so šľachtickou rodinou Brunsvikovcov

Jozefská ulica ústi na Námestie 1. mája, kde sa kedysi nachádzalo obľúbené kino Hviezda (č. 9, v roku 2009 zbúrané). V budove pôvodne od roku 1907 premietalo kino Fidélio (tretie najstaršie v Bratislave), v 20. rokoch adaptované (projekt Friedrich Weinwurm) na kino Urania, prevádzkované rovnomennou spoločnosťou, ktorá prispela k rozšíreniu bratislavského kultúrneho života aj organizovaním prednášok, často spojených s hudobnými ukážkami. Konali sa prevažne v iných sálach (napr. prednášky hudobných skladateľov Richarda Stöhra, 1927, Egona Wellesza, 1928, a Alexandra Wunderera, 1928, v Zrkadlovej sieni). Priestory kina boli zavše prenajímané aj na koncerty, z ktorých vyniká vystúpenie geniálneho huslistu Bronislawa Hubermana (1921).

Odtiaľto sa vydáme smerom k Hodžovmu námestiu a cestou sa zastavíme pred Hotelom Tatra (č. 5) postavenom v marci 1930 (projekt Čeněk Vořech). Jedným z otváracích podujatí bolo vystúpenie kapelníka Eddieho Woodsa so svojím súborom London Mayfairs. Zaznel výber tancov, úprav a bežných džezových repertoárnych salónnych skladieb. Išlo o jedno z prvých stretnutí bratislavského publika so západoeurópskym džezom (aj keď, súdiac podľa recenzií, pochybnej kvality). V rokoch 1958 – 70 v budove pôsobil legendárny kabaret Tatra revue.

Hotel Tatra, Bratislava, foto: internet

Takmer pri vyústení na Hodžovo námestie stojí funkcionalistický dom (č. 3) postavený v 30. rokoch 20. storočia. Svojou exkluzívnou polohou do svojich bytov prilákal viacero známych osobností. Z tých hudobných ho v 60. rokoch obývali skladateľ Dezider Kardoš a spevák František Krištof Veselý, o niečo neskôr aj spevák Karol Duchoň. Všetci traja patrili v oblasti svojho pôsobenia medzi priekopnícke postavy slovenskej hudby; kým Kardoš s Duchoňom sú pochovaní na Cintoríne Vrakuňa, Veselý odpočíva na Martinskom cintoríne.

Jednou z dominánt Hodžovho námestia je hotel Crowne Plaza, postavený v rokoch 1986 – 1989 (projekt Julián Hauskrecht a kol.) ako Hotel Forum. V tom čase bol najmodernejší v Bratislave (každá izba mala napr. vlastný minibar, farebný televízor so samostatným hotelovým programom, rádio a telefón), preto sa v ňom krátko po otvorení ubytoval hudobník Stevie Wonder. Koncertoval na Tehelnom poli a potom sa v hoteli uskutočnilo hudobné stretnutie, kde si s ním zadžemovali napr. Peter Lipa či Marika Gombitová. Wondera nasledovali aj ďalší svetoznámi hudobníci: v hoteli bývali napr. Joan Baez (1989) Joe Cocker (1998), či skupiny The Fugees (2005) a Scorpions (2011).

Poza hotel zídeme na križovatku Obchodnej (č. 18) a Poštovej (č. 2) ulice k funkcionalistickému Nájomnému domu Eckstein-Weiss postavenom v roku 1935 (projekt Norbert Weinstock) pre obchodníka Samuela Ecksteina. V dome, ktorý tu stál predtým, býval v 80. rokoch 19. storočia Anton Hyrtl, učiteľ Bélu Bartóka po smrti už spomínaného L. Erkela. Bartók sa neskôr v jednom novinovom interview zdôveril, že u Hyrtla získaval cenné teoretické vedomosti v oblasti hudobnej teórie a základov kompozičnej techniky a pod jeho vplyvom prestal napodobňovať iných a začal si vytvárať vlastný hudobný rukopis. Hyrtl bol aj dobrým klavírnym pedagógom, pretože Bartók v jednom z listov svojej matke píše, že si želá, aby sa jeho sestra „učila od Hyrtla“, nech sa jej toto úsilie vyplatí.

Bytové a obchodné domy č. 14. a 18. na Obchodnej ulici v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

S domom susedí Obchodný a bytový dom Fehér (č. 14) postavený v rokoch 1932 – 35 (projekt Desider Quastler) na mieste 2 starších domov. Býval v ňom operný spevák (bas) Ondrej Malachovský, jeden z pilierov slovenskej opery, sólista Opery SND (1959 – 66 a 1969 – 98), disponujúci výrazným a mohutným hlasom i všestrannosťou prejavu; preslávil sa najmä stvárnením Svätopluka, medzi jeho ďalšie profilové úlohy patrili Štelina (Krútňava), Don Basilio (Barbier zo Sevilly), Sarastro (Čarovná flauta), Kecal (Predaná nevesta) a i. Pochovaný je v Urnovom háji krematória.

V prieluke oproti (približne tam, ako je dnes zastávka električky) stál kedysi rad domov, ktoré boli zničené bombardovaním v roku 1944. V jednom z nich (bývalé č. 15) vyrastal maďarský hudobný skladateľ a huslista János Lavotta. Býval tu so svojimi rodičmi (mali svadbu v Dóme sv. Martina) a súrodencami, z nich v roku 1769 pri požiari domu zhorel 9-mesačný Károly. Od svojho otca tu získal prvé hudobné vzdelanie, v ktorom sa zdokonalil u huslistu Josepha Zistlera (člena orchestra arcibiskupa Batthyányiho, o ktorom sme písali v 1. diele seriálu), neskôr v Bratislave študoval aj právo. Dnes je považovaný za jedného z čelných predstaviteľov ľudovej tanečnej hudby verbunk.

Pod č. 22 sa nachádza funkcionalistický objekt Royko-Passage, tvorený tromi bytovými domami prepojenými obchodnou pasážou, spájajúcou Obchodnú a Jedlíkovu ulicu. Postavený bol v roku 1931 podľa projektu Ernsta Steinera. V roku 1938 sa sem na krátky čas presťahoval z Petržalky hudobný skladateľ Eugen Suchoň. Z Petržalky odísť pôvodne nechcel, pretože na stavbu tamojšieho domčeka vynaložil nemalé prostriedky. Avšak po anexii Petržalky Nemeckom už veľmi na výber nemal.

Podľa vlastných spomienok na Obchodnej ulici „na ďalšiu prácu nebolo už ani pomyslenia. Skladateľskú robotu som musel odsunúť do úzadia“. Práve tu ho zastihla ponuka, aby sa stal tajomníkom Hudobnej a dramatickej akadémie, ktorá sa po exode českých profesorov zmietala v problémoch. „Rozhodoval som sa, uvažoval… Prijať? Neprijať? Teraz, keď som sa už naplno rozbehol po skladateľskej dráhe?“ Ponuku napokon prijal a už v roku 1940 sa presťahoval na Klobučnícku 2 (písali sme o tom v 5. diele seriálu).

Prechádzku ukončíme pri dome č. 41, v ktorého byte na prízemí (napravo vo dvore) bývala Paula Bartóková, matka skladateľa Bélu Bartóka. Hoci bola nadaná klaviristka, pred kariérou uprednostnila učiteľské povolanie, aby uživila deti. Zakrátko rozpoznala synov veľký hudobný talent a hľadala mu po celom Uhorsku vhodných učiteľov, až sa usadili v Bratislave. Našla si miesto učiteľky na Učiteľskom prípravnom ústave pre dievčatá na Lazaretskej ulici. Z bytu na Obchodnej, kde ju Béla pravidelne navštevoval, sa okolo roku 1929 odsťahovala do Budapešti. 

Máme za sebou 10 hudobných prechádzok po uliciach Bratislavy. Aj keď by ich, samozrejme, mohlo byť ešte viac (napr. v oblasti Palisád, Ulice Fraňa Kráľa a i.), bohato dokazujú opodstatnenosť názvu celého seriálu: Bratislava – mesto hudby.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku