Bratislava – mesto hudby (2). Od Hlavného námestia po Panskú ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V druhej časti seriálu Bratislava – mesto hudby, ktorý predstavuje pestrú hudobnú históriu nášho hlavného mesta, turistický sprievodca Ján Vyhnánek priblíži čitateľom Opera Slovakia ďalšie zaujímavé miesta spojené s hudbou, tento raz od Hlavného námestia po Panskú ulicu.

Dom na Hlavnom námestí 2 zaujme mohutným pilierom na nároží – ide o pozostatok pôvodného gotického vežového domu. Dom je dnes známy pod názvom Garzuliho alebo Schilsonov, začiatkom 19. storočia ho však domáci nazývali Niedermayerov a na jeho treťom poschodí býval hudobný skladateľ Heinrich Marschner, ktorý vtedy (1817 – 1821) pôsobil ako domáci učiteľ hudby u grófa Zichyho.

Do práce to nemal ďaleko – Zichyho palác sa dodnes nachádza na Ventúrskej ulici. Jeho opery v duchu romantizmu tu nemali valný úspech, a preto odišiel do Nemecka, kde sa stal dôležitým medzičlánkom medzi opernou tvorbou Webera a Wagnera (napr. opera Hans Heiling).

Garzuliho dom na Hlavnom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Krížom od Niedermayerovho domu stojí rokokový Kutcherfeldov palác (č. 7), postavený v rokoch 1761 – 62 pre správcu cisárskych majetkov v Mosonmagyaróvári Leopolda Kutscherfelda. Od začiatku 19. storočia ho vlastnila šľachtická rodina Esterházyovcov a zrejme práve tu (rodina v tom čase vlastnila v meste viacero objektov) býval niekoľko mesiacov roku 1847 18-ročný klavirista Anton Rubinštejn.

Umelec v tom čase pôsobil vo Viedni, kde prežíval existenčnú krízu. O jeho vystúpenia nebol záujem a mladík sa ledva uživil ako pedagóg. Uvažoval preto, že odíde do USA, kde by mohol začať odznova. Predtým ale prijal pozvanie Esterházyovcov do Bratislavy, kde niekoľkokrát s mimoriadnym úspechom koncertoval a bolo to pre neho takou vzpruhou, že sa rozhodol ostať v Európe a vypracoval sa na jedného z najuznávanejších hudobníkov svojej doby. Na túto anabázu však nikdy nezabudol – už ako zrelý umelec v jednom zo svojich listov matke uviedol, že nebyť jeho vystúpení v Bratislave, zrejme by sa bol jeho život vyvíjal inak a asi by odišiel za oceán.

Pobyt velikána pripomína od roku 1959 pamätná tabuľa (autor Ervín Staník) umiestená na bočnej fasáde zo strany Sedlárskej ulice.

Kutcherfeldov palác na Hlavnom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Na Sedlárskej ulici sa začiatkom 20. storočia nachádzali aj dve novinky – predajne gramofónov. Na č. 4 ich predával Andor Neuschloss. Kto si chcel u neho vopred dohodnúť termín, mohol tak urobiť telefonicky – na jednoduchom čísle 288. Na č. 8 sídlila konkurencia – obchod Emila Freistadta.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby
(seriál)

Na ceste z Hlavného k Hviezdoslavovmu námestiu sa dostaneme aj na križovatku Panskej a Laurinskej ulice s Rybárskou bránou, kde stojí Dom Zväzu slovenských spisovateľov (č. 2, postavený 1971 – 1975 podľa projektu Jozefa Lacka). Na jeho mieste kedysi stáli dva domy, z ktorých jeden (pôvodné č. 4, ďalej od Rybárskej brány) vlastnil mestský archivár a hudobný kritik Ján Batka. V tom dome písal svoje hudobné kritiky do novín Pressburger Zeitung, odtiaľ korešpondoval takmer s celým hudobným svetom, tam prijímal hostí, medzi ktorých patrili napr. Franz Liszt či Hans Richter. Batka v dome v roku 1917 zomrel a dom zbúrali v apríli 1942.

Dom Zväzu slovenských spisovateľov na križovatke Panskej a Laurinskej ulice s Rybárskou bránou v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Cez zvyšnú časť Rybárskej brány prejdeme na Hviezdoslavovo námestie, kde stojí neorenesančná historická budova Slovenského národného divadla (pôvodne Mestské divadlo v Prešporku) postavená v rokoch 1884 – 1886 podľa projektu Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera. Pôvodne na jej mieste stálo Mestské (tzv. Csákyovské) divadlo otvorené v roku 1776 – najstaršie kamenné divadlo v meste. Z jeho zadnej strany (kde sa dnes nachádza prístavba SND na Komenského námestí) bola o čosi neskôr pristavaná budova Reduty, ktorej javisko sa v prípade potreby dalo prepojiť s divadlom.

Prečítajte si tiež:
Stotridsať rokov historickej budovy divadla
Mestské divadlo v Prešporku (seriál)

Až do roku 1884, keď obe budovy kvôli havarijnému stavu zbúrali, sa v nich odohralo množstvo divadelných predstavení, ako aj koncertov a bálov. Z nich vynikajú najmä vystúpenia kapiel Johanna Straussa staršieho (1833, 1841, 1843) i mladšieho (1847, 1852, 1882), koncert Franza Liszta v prospech Cirkevného hudobného spolu (1874) a Pomníka J. N. Hummela (1881) či benefičné predvedenie opery Faust a Margaréta (Ch. Gounod, 1883), ktoré pohostinsky dirigoval Josef Hellmesberger st., pričom orchester bol posilnený o jeho synov Josefa ml. (husle) a Ferdinanda (violončelo) a na harmónium hral vtedy už svetoznámy dirigent Hans Richter.

Súčasná divadelná budova taktiež oplýva bohatou históriou – svoje diela v nej dirigovali či uvádzali skladatelia ako Ferenc Erkel (1886), Leoš Janáček (1923), Franz Lehár (1906, 1928), Pietro Mascagni (1925, 1927), Johann Strauss ml. (1888) a Richard Strauss (1929), hosťovali či koncertovali operné hviezdy Alessandro Bonci (1903), Maria Jeritza (1920), Lotte Lehmannová (1917, 1920), Elisabeth Schumannová (1921), Fiodor Šaľapin (1934), Richard Tauber (1934, 1935, 1936) a i., svoju kariéru v nej odštartoval svetoznámy dirigent Bruno Walter (1897 – 98).

Slovenské národné divadlo, historická budova na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Pamätnými boli i koncerty špičkových svetových orchestrov s výnimočnými dirigentmi – Českej filharmónie pod taktovkou Ludvíka Čelanského (1902), Václava Talicha (1920) a Nikolaja Malka (1931), Budapeštianskej filharmónie s Vilmosom Komorom a sólistom Bélom Bartókom (1925), Viedenskej filharmónie s Brunom Walterom (1936) a Wilhelmom Furtwänglerom (1938), ako aj Berlínskej filharmónie s Karlom Böhmom (1940) a Hansom Knappertsbuschom (1941, 1942).

Prečítajte si tiež:
Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
Pietro Mascagni v Bratislave

Pred 90 rokmi dirigoval v SND svoje opery excelentný majster Richard Strauss

Divadlo bolo spočiatku mestské, striedali sa v ňom nemecké a maďarské divadelné spoločnosti, od roku 1920 v ňom dominantnú úlohu zohráva Slovenské národné divadlo.

Neďaleko, na Námestí Eugena Suchoňa, sa nachádza ďalší hudobný svätostánok – Reduta. Postavená bola na mieste klasicistickej sýpky v rokoch 1911 – 19 (projekt Marcel Komor a Dezider Jakab), sprístupňovali ju po častiach, pretože celý proces sťažovala 1. svetová vojna.

Keď v roku 1916 otvorili menšiu koncertnú sálu, hudobná kritika bola uveličená a predpovedala jej veľkú budúcnosť. Naopak, keď v októbri 1919 otvorili koncertom Ericha Wolfganga Korngolda (neskôr svetoznámeho skladateľa filmovej hudby – držiteľa niekoľkých Oscarov) väčšiu koncertnú sálu (dnes Koncertná sieň SF), verejnosť nešetrila kritikou – výčitky smerovali najmä na hluk zvonku (okolo budovy dodnes jazdia električky) a balkón nad pódiom, ktorý deformoval zvuk (po 2. svetovej vojne odstránený a nahradený organom).

Reduta na Námestí Eugena Suchoňa v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Napriek týmto nedostatkom sa do nej prakticky ihneď prenieslo ťažisko koncertného života mesta – Korngold si svoj koncert zopakoval aj v roku 1920, okrem neho tu vystúpili Česká filharmónia s Václavom Talichom (1921, 1925, 1926, 1927, 1928, 1929) a Rafaelom Kubelíkom (1938), Viedenská filharmónia s Franzom Schalkom (1921), Richardom Straussom (1921) a Felixom Weingartnerom (1921, 1922, 1926), Béla Bartók (1920, 1926), Eugen d’Albert (1920) a i.

Prečítajte si tiež:
S Antonom Viskupom o Slovenskej filharmónii

Po 2. svetovej vojne sa Reduta stala sídlom Slovenskej filharmónie, ktorá tam od roku 1950 pravidelne koncertuje; od roku 1965 je každoročne dejiskom Bratislavských hudobných slávností – najvýznamnejšieho festivalu klasickej hudby na Slovensku.

Ďalšou dominantnou budovou Hviezdoslavovho námestia je hotel Carlton, ktorý vznikol zjednotením dvoch hotelov, nachádzajúcich sa pôvodne na jeho mieste: U zeleného stromu a National (Savoy). Hotel National dal v roku 1861 postaviť Franz Speneder – jeho dcéra Fanny (vydatá Kovátsová) patrila medzi klenoty Cirkevného hudobného spolku. Jej soprán očaril napr. aj velikánov hudby Franza Liszta, Hansa Richtera či Johanna Straussa ml., ktorí jej ponúkali lákavý angažmán v zahraničí; ten však vždy – predovšetkým z rodinných dôvodov – odmietla.

Pre Bratislavu to bolo len dobre – jej výnimočný hlas bol dlhé roky ozdobou tunajších produkcií. Salón na prvom poschodí hotela U zeleného stromu sa sporadicky využíval aj na komorné koncerty. Jeho priestory využili napr. vynikajúci klaviristi Carl Tausig (1865) či Rafael Joseffy (1870), no zrejme najvýznamnejšou postavou, ktorá v hoteli koncertovala, bol nemecký skladateľ Johannes Brahms (1867). Brahmsovo ďalšie stretnutie so Zeleným stromom priniesol rok 1883, keď sa na vrchole slávy v Župnom dome zúčastnil na koncerte spevokolu Pressburger Liedertafel, aby osobne uviedol predvedenie svojej kantáty Rinaldo.

Hotel Carlton na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Po koncerte sa večer uskutočnila na jeho počesť veľkolepá večera. Tá v dobrej nálade skončila až o polnoci, keď členovia spevokolu Brahmsa vyniesli na pleciach zo siene. Pravidelným návštevníkom hotela bol aj Franz Liszt, jeho služby využili aj Johann Strauss ml., Anton Rubinštejn, ale aj operná diva Pauline Lucca (1876), ktorej pred hotelom prevolávali na slávu tisíce ľudí.

Aj v zástavbe za hotelom Carlton na južnej strane námestia sa nachádzajú hudobne zaujímavé domy. Hneď oproti stoji dom fotografa Eduarda Koziča (č. 4), z ktorého ateliéru pochádza dodnes zachovaná fotografia Franza Liszta a jednorukého klaviristu Gézu Zichyho. Vznikla po ich spoločnom koncerte v Mestskom divadle v prospech Pomníka J. N. Hummela (1881).

O dva domy ďalej (č. 6) stojí neskorobarokový Csomov palác postavený v roku 1778 (projekt Georg Karl Zillack). Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia v ňom býval klavirista a riaditeľ Hudobnej školy pre Slovensko Frico Kafenda.

O ďalšie dva domy ďalej (č. 8) stojí neoslohový Adlerov dom (60. roky 19. storočia), ktorý obýval barytonista Johann Nepomuk Beck, dlhoročný sólista Dvorskej opery vo Viedni. Ten sa v roku 1894 presťahoval na dôchodok do Bratislavy. Aj keď už kvôli podlomenému zdraviu verejne nevystupoval, domáci jeho tunajší pobyt vnímali ako veľkú poctu. V roku 1897 ho tu navštívil jeho priateľ, svetoznámy dirigent Hans Richter. V dome býval aj so svojím synom Josefom (taktiež barytonistom), v Bratislave veľmi populárnym zo svojich pohostinských vystúpení. Ten ukončil kariéru, aby sa mohol o svojho otca starať. Ich bratislavský pobyt nemal veľmi dlhé trvanie – v roku 1903 zomrel syn a o rok aj opustený otec. 

Pred Nesterovým palácom (č. 10) stojí Pomník J. N. Hummela (autor Viktor Tilgner), odhalený v roku 1887 pri príležitosti 50. výročia úmrtia umelca pôvodne pred Mestským divadlom. Finančné prostriedky na jeho realizáciu boli získavané z benefičných koncertov, ktorých hybnou silou bol už spomínaný Ján Batka.

Do Bratislavy tak v rokoch 1879 – 87 prichádzali umelci zvučného mena, aby si uctili pomník bratislavského rodáka – o. i. huslisti Joseph Joachim (1879) a August Wilhelmj (1887; nevedel, že po maďarsky sa Bratislava – Pressburg – nazýva Pozsony, a tak sa vlakom previezol až do Galanty a zmeškal tak prvý koncert) či klaviristi Camille Saint-Saëns (1879), Franz Liszt (1881) a Anton Rubinštejn (1885). Pomník v roku 1911 spred divadla presunuli na dnešné Námestie E. Suchoňa a po niekoľkých ďalších zmenách miesta sa snáď definitívne usadil.

Nesterov palác na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Z radu domov na severnej strane námestia je dôležitý dom č. 14, pôvodne zadná strana Csákyho paláca na Panskej ulici, neskôr prestavaná na nájomné byty. Podľa pamätníkov v jednom z týchto bytov býval dirigent Bruno Walter, ktorý v sezóne 1897 – 98 na odporúčanie svojho mentora Gustava Mahlera pôsobil ako dirigent divadelného orchestra. Už vtedy sa prejavoval jeho perfekcionizmus, a tak sa bežne stávalo, že s orchestrom nacvičoval dlho do noci – keď ich poslali preč z divadla, pokračovali práve v dirigentovom byte. Bratislavská tlač Walterovi predpovedala hviezdnu budúcnosť a nemýlila sa – neskôr sa vyprofiloval na jedného z najvýznamnejších dirigentov histórie.

Prečítajte si tiež:
Bruno Walter – romantik medzi dirigentmi

Dom č. 13 je neoklasicistický Maldeghemov palác. V 1. polovici 20. storočia v ňom sídlila redakcia denníka Neues Pressburger Tagblatt, ktorá v roku 1931 zorganizovala v Kine Atlon premietanie filmu Veľká atrakcia (Die große Attraktion), ktorého hlavnou hviezdou bol svetoznámy operný spevák Richard Tauber. Ten sa na premietaní osobne zúčastnil a navštívil aj redakciu na Hviezdoslavovom námestí, kde sa odfotil s jej členmi, pričom pred domom sa zhromaždilo mnoho fanúšikov, ktorí ho pri odchode búrlivo pozdravili.

Wernerov dom na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, foto: wikipedia

Susedný úzky neorenesančný Wernerov dom (č. 12) bol postavený v rokoch 1902 – 03 pre tradičný obchod s klavírmi, založený už v roku 1840. Prízemie a mezanín domu boli výstavnými a predajnými priestormi, pričom na horných poschodiach býval majiteľ Ján Werner a iní nájomníci. Firma mala v tej dobe zvučné meno – jej klavír označil za znamenitý napr. aj Alfred Grünfeld, ktorý na ňom hral v roku 1914 v zimnej záhrade hotela Savoy (dnes Carlton).

Na rohu Hviezdoslavovho a Rybného námestia (č. 11) stojí neobarokový Dom Malatinszkých (1898). Na jeho mieste kedysi stál starší Bubenov dom, v ktorom počas svojho štúdia na právnickej akadémii býval klavirista Géza Zichy; ten ešte počas detstva prišiel o ruku, no napriek tomu sa nevzdal svojho sna a stal sa prvým profesionálnym jednorukým klaviristom na svete. A bolo to aj vďaka bratislavskému zázemiu – práve v tunajšej (starej) Redute absolvoval svoj prvý verejný koncert (1866), ktorým si získal srdce domáceho publika, okrem toho sa spriatelil s Jánom Batkom a ten ho všemožne podporoval. Do Bratislavy sa Zichy preto často a rád vracal. (Pozn. red.: o jednorukých klaviristoch, vrátane Gézu Zichyho, sme písali v článku Klaviristi so zlatou rukou.)

Prostredníctvom ďalšieho článku seriálu Bratislava – mesto hudby sa o týždeň prejdeme pamiatkami hudobnej histórie od Panskej po Kapitulskú ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku