Bratislava – mesto hudby (3). Od Panskej po Kapitulskú ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tretej časti seriálu objavujúceho hudobnú históriu Bratislavy, turistický sprievodca Ján Vyhnánek predstaví pozoruhodné pamiatky historickej časti mesta od Panskej po Kapitulskú ulicu.

Prv, než sa poberieme z Hviezdoslavovho námestia na Panskú ulicu, sa zastavíme na Rybnom námestí. Dnes už takmer vôbec nezodpovedá svojmu pôvodnému vzhľadu, o ktorý prišlo počas stavby priľahlého Mosta SNP. Tam, kadiaľ dnes vedú jeho nájazdové cesty, stál kedysi rad domov, medzi nimi aj Rohanov palác z 2. polovice 19. storočia, kam sa po 2. svetovej vojne presťahovalo z Reduty Konzervatórium. To sa však v roku 1967 kvôli chystanej stavbe mosta muselo vysťahovať – do provizórnych priestorov na Konventnej 4, kde sa však napokon zabývalo a sídli dodnes.

Rybné námestie v Bratislave, historická ilustrácia, zdroj: Archív OZ Bratislavské rožky

O niečo ďalej stál dom, ktorý v polovici 19. storočia vlastnil učenec Pál Szlemenics, jeden z najlepších uhorských odborníkov na občianske právo, riaditeľ bratislavskej právnickej akadémie. Bol starým otcom sestier-klaviristiek Serafíny a Štefánie Vrabélyiových a dobrý priateľ Franza Liszta. Ten krátko pred právnikovou smrťou (1856) navštívil Vrabélyiovcov v paláci na dnešnom Námestí SNP a veľmi sa tešil, keď sa tam stretol aj so Szlemenicsom, ktorému predviedol súkromný koncert a nechal si od neho „požehnať“.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby
(seriál)

Na rohu Rybného námestia a ulice Vydrica, takmer presne oproti vyústeniu Panskej ulice, stála kúria umeniamilovného grófa Antona Brunswicka. Jeho tri deti (všetky narodené v Bratislave) boli spojené s hudbou – syn Franz bol výborný violončelista a dcéry sa poznali s Ludwigom van Beethovenom – staršia Therese (inak priekopníčka predškolskej starostlivosti v Uhorsku) bola jeho žiačka, mladšia Josephine jeho intímna priateľka, o ktorej sa predpokladá, že by mohla byť ona neznáma nesmrteľná milenka, ktorej písal srdcervúce listy.

Napokon sa dostávame na Panskú ulicu, kde sa nachádza Csákyho palác (č. 33) postavený po zbúraní mestských hradieb (1775, projekt Matej Walch). Koncom 19. storočia v ňom sídlil Toldyho kruh, ktorý mal za cieľ propagovať maďarskú kultúru. Za týmto účelom organizoval rôzne kultúrne podujatia, na jednom z nich (6. marca 1898) koncertoval aj študent katolíckeho gymnázia Béla Bartók, ktorý stál na prahu veľkej kariéry.

Csákyho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Oproti palácu sa nachádza Rudnayovo námestie s Pomníkom Franza Liszta, ktorý odhalili v roku 1911 pri oslavách Lisztovej storočnice zásluhou Jána Batku, mestského archivára a výborného umelcovho priateľa. Bustu mal pôvodne vytvoriť Alojz Rigele, no napokon sa Batka (aj na popud verejnosti, ktorá si Liszta dobre pamätala z jeho početných návštev Bratislavy) rozhodol využiť staršiu bustu od Viktora Tilgnera, ktorý Liszta modeloval krátko pred smrťou.

Podľa spomienok Batkovej sestry Antónie mal už toho Liszt dosť a museli ho s vynaložením veľkého úsilia zabaviť, aby pózoval bez pohnutia. Práca sa podarila a podľa dobovej kritiky išlo o jedno z najvernejších Lisztových zobrazení vôbec. Toho názoru bol aj svetový dirigent Hans Richter, ktorý si pomník do Bratislavy niekoľkokrát prišiel obzrieť a tak sa mu páčil, že ho dokonca prezentoval svojej rodine, ktorú sem špeciálne za týmto účelom pozval.

Pomník Franza Liszta v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

V októbri 1918 odhalili v blízkosti Lisztovej busty aj bustu Jána Batku (autor Alojz Rigele) a tlač nadšene písala, že dvaja veľkí priatelia sa konečne stretli – v kamennej podobe – aj po smrti. Zakrátko sa však opäť rozlúčili – v apríli 1919 neznámy páchateľ odrazil Batkovej buste nos, pomník kvôli oprave z námestia odstránili, no viac ho na svoje miesto nevrátili.

Lisztov pomník obkolesuje mreža s notovou osnovou – úvodnými taktmi Korunovačnej omše, ktorej časť Liszt sám dirigoval v blízkom Dóme sv. Martina pri príležitosti osláv 50. výročia činnosti farára Karola Heillera, predsedu Cirkevného hudobného spolku. Spolok, ktorý si svojimi (nielen duchovnými) produkciami vyslúžil medzinárodné renomé, spolupracoval okrem Liszta s viacerými prvotriednymi umelcami, napr. Franzom von Suppé, Albertom Lortzingom, Antonom Rubinštejnom či Hansom Richterom, ktorí s ním v Bratislave vystúpili.

Dóm sv. Martina v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Dóm sv. Martina zažíval veľkú slávu aj v období, keď Bratislava bola korunovačným mestom uhorských kráľov (1563 – 1830). Počas korunovačného obradu v ňom účinkovala kráľovská kapela s najlepšími hudobníkmi monarchie; na jej čele dvakrát (1790, 1808) stál napr. skladateľ Antonio Salieri.

Dóm sa stal aj dejiskom dvoch svadieb spojených s hudbou – v roku 1809 sa tu vydala speváčka a vdova po W. A. Mozartovi Constanze za dánskeho diplomata Georga Nissena (inak autora jednej z prvých biografií W. A. Mozarta) a o polstoročie neskôr (1864) tu mali sobáš Carl Tausig (vynikajúci klavirista, žiak Franza Liszta) a Serafína Vrabélyiová (bratislavská rodáčka, taktiež klaviristka). Svedkami boli hudobní skladatelia Johannes Brahms a Peter Cornelius, sobášiacim už spomínaný farár Karol Heiller.

O čosi ďalej, na rohu Panskej a Strakovej ulice, stoji barokový Keglevičov palác. Podľa tradície v ňom býval (prípadne aj koncertoval) hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven, ktorý 23. novembra 1796 vystúpil v Bratislave, odkiaľ napísal list výrobcovi klavírov Streicherovi. V ňom mu ďakuje za doručený klavír, „forte-piano, ktoré sa vydarilo naozaj vynikajúco“, no plánuje ho predať „lebo mi nedáva slobodu, aby som mohol tvoriť vlastný tón.“ Beethovena s palácom historici spájajú kvôli jeho žiačke Babette Keglevičovej, ktorej aj venoval niektoré svoje diela.

Keglevičov palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia
Renesančný dom v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Oproti, za križovatkou s Ventúrskou ulicou, stojí výrazný renesančný dom (č. 16), na ktorého 2. poschodí bol v decembri 1837 ubytovaný francúzsky klavirista Louis Lacombe, patriaci medzi najžiadanejších umelcov svojej doby. So svojou sestrou, speváčkou Féliciou, koncertoval dvakrát v Župnom dome (tretí raz vystúpil bez nej so spomínaným Cirkevným hudobným spolkom) a na tieto vystúpenia si aj sám predával lístky vo svojom dočasnom bydlisku. Ide o vzácny doklad spôsobu, akým si kedysi sami umelci režírovali koncertné turné.

Na priľahlej Ventúrskej ulici (č. 1) stojí – oproti Keglevičovmu palácu – rokokový Erdődyho palác (1770, projekt Matej Walch). Umeniamilovný gróf Ján Erdődy si v ňom (podľa mienky iných v paláci na Laurinskej ulici) v rokoch 1785 – 1788 vydržiaval opernú scénu – divadlo, ktoré bolo „práve tak pravidelné, pekné a vkusné, ako aj bohaté na premeny.“

Jeho riaditeľom bol známy tenorista Hubert Kumpf, na čele divadelného orchestra spočiatku stál kapelník Jozef Chudý, bratislavský rodák a priekopník uhorskej opery. Za tri roky činnosti uviedlo 45 premiér (niektoré prvý raz v Uhorsku), prevažne s malým oneskorením po viedenskej premiére.

Erdődyho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Divadlo, vo svojej dobe najvýznamnejšie v Uhorsku, bolo pevne späté s osobou svojho zakladateľa: činnosť utlmilo so zhoršujúcim sa zdravotným stavom grófa (1788), definitívne zaniklo po jeho smrti v apríli 1789.

Málo sa hovorí o tom, že v 40. rokoch 20. storočia v paláci sídlil aj Ústav talianskej kultúry, pestujúci styky medzi Talianskom a Slovenskom. O. i. usporiadal aj koncert svetoznámeho klaviristu Guida Agostiho (1943 v dnešnej Moyzesovej sieni); menej známi umelci, ktorí neprilákali početnejšie publikum, vystúpili priamo v paláci (napr. tenorista Vito Miglietta, 1948).

Dome Labšanských (č. 5) sídlila na prelome 19. a 20. storočia redakcia novín Pressburger Zeitung, ktoré ako prvé bratislavské noviny začali v 19. storočí podrobnejšie informovať o hudobnom živote mesta.

Od roku 1855 v budove sídlila aj husliarska dielňa Josepha a Ferdinanda Hambergera (založená už v roku 1830), ktorú neskôr prevzal nástrojár Alois Kubescha (1869 – 1946). Ten dodával a opravoval hudobné nástroje bratislavského mestského divadla, neskôr SND. Venoval sa i obchodu s hudobnými nástrojmi, k jeho zákazníkom patril napríklad Mikuláš Schneider-Trnavský.

Dom Labšanských v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia
Illésházyho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

V susednom barokovom Illésházyho paláci (č. 7) z 30. rokov 18. storočia sídlila v rokoch 1844 – 1854 spomínaná dielňa husliara Josepha Hambergera, ktorý v roku 1830 prevzal dielňu po slávnom husliarovi Johannovi Georgovi Leebovi. Spočiatku zhotovoval klenuté nástroje podľa viedenskej tradície, potom si vytvoril vlastný, elegantný a detailne vypracovaný model vychádzajúci z nástrojov Antonia Stradivariho.

Po jeho smrti (1864) viedla dielňu jeho vdova Susanna a syn Ferdinand (neskôr ju prevzal Alois Kubescha), jeho druhý syn Joseph ml. sa presťahoval do Viedne, kde získal titul c. k. dvorného výrobcu husieľ a stal sa dodávateľom hudobných nástrojov aj pre viedenskú operu.

V dome v 70. rokoch 19. storočia býval aj skladateľ Carl Mayrberger, jeden z najvýznamnejších dirigentov Cirkevného hudobného spolku.

Oproti (č. 10) stojí barokový Pálffyho palác z roku 1747, na ktorého fasáde sa nachádza pamätná tabuľa (1959, Ervín Staník) informujúca, že v ňom v roku 1762 koncertoval Wolfgang Amadeus Mozart. Aj keď nie je jasné, či vtedy ešte len 6-ročný génius naozaj koncertoval práve v tomto paláci (naopak, je to veľmi nepravdepodobné), isté je, že aj spolu s rodinou do Bratislavy v decembri 1762 zavítal s úmyslom koncertovať (mať profit z výnosu z koncertov).

Pálffyho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Jeho otec, slávny huslista Leopold Mozart, napísal v liste svojmu priateľovi: „Zajtra teda odchádzame do Bratislavy. Pravda, viac ako 8 dní sa tam vôbec nemienime zdržať. (…) Pretože neviem, či budem v Bratislave až tak veľa profitovať.“ V ďalších listoch nepopisuje priebeh koncertov, no sťažuje sa napr. na nebývalú bolesť zubov, ktoré mu v Bratislave opuchli tak, že „vyzeral ako trúbiaci anjel“.

V posledných rokoch sa preto objavili názory, že W. A. Mozart v Bratislave nielen, že nekoncertoval, ale ju ani nenavštívil. Tieto pochybnosti vyvracia nedávno objavený list W. A. Mozarta svojej sestre Nannerl z roku 1773, v ktorom uvádza: „Mám tiež plno odkazov od pána Greibicha, ktorého sme najskôr spoznali v Bratislave a neskôr vo Viedni…“

Dvojposchodový dom č. 14 pochádza z konca 15. storočia a prestavaný bol v 2. polovici 18. storočia, má preto gotické jadro a barokovú fasádu. V apríli 1865 sa v ňom narodila operná speváčka a hudobná organizátorka Johanna Loisingerová, predsedníčka Viedenskej Mozartovej spoločnosti, Viedenského koncertného spolku a Viedenského symfonického orchestra, ktorá sa v roku 1889 vydala za bývalé bulharské knieža Alexandra I. Bulharského.

Dom v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia
Zichyho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Oproti (č. 9) stojí Zichyho palác, postavený v rokoch 1775 – 1776 (projekt Jakub Fellner) v duchu klasicizujúceho baroka. V rokoch 1817 – 1821 tam u Zichyovcov pôsobil v role domáceho učiteľa hudby skladateľ Heinrich Marschner. Počas tohto pobytu býval na Hlavnom námestí, o čom sme informovali v prvej časti seriálu.

U Zichyho mal týždenne organizovať a dirigovať jeden koncert a denne jednu hodinu vyučovať. V Bratislave sa realizoval umelecky aj inak – zúčastňoval sa na koncertoch konaných v byte dirigenta Heinricha Kleina (Klein mu bol aj za svedka na svadbe) a u huslistu grófa Guadányiho, ako dirigent pôsobil v kapele grófa Grassalkovicha, v tunajšom Mestskom divadle dokonca uviedli (v novembri 1818) jeho operu Saida a Zulima, komponovanú v duchu nastupujúceho romantizmu. U konzervatívneho publika však nemala valný úspech.

V roku 1821 sa odsťahoval do Drážďan, odkiaľ udržiaval korešpondenciu s českým historikom Františkom Palackým, s ktorým sa spriatelil v Bratislave. Z nej sa dozvedáme, že je síce šťastný, že opustil Bratislavu, no vždy si bude pamätať, že sa mu v nej po materiálnej stránke vodilo veľmi dobre a je vďačný za priateľov, ktorí ho tu všestranne podporovali.

Vedľa (cez Prepoštskú ulicu) stojí De Pauliho palác (č. 11), postavený v rokoch 1775 – 1776 staviteľom Franzom Römischom rovnako ako Zichyho palác v duchu klasicizujúceho baroka. Na jeho fasáde sa nachádza pamätná tabuľa (Pavol Chrťan, 1961) informujúca, že v paláci koncertoval v roku 1820 deväťročný Franz Liszt. Udialo sa tak v byte grófa Michala Esterházyho, ktorý sa nachádzal zrejme na prvom poschodí paláca.

De Pauliho palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

V recenzii novín Pressburger Zeitung sa píše: „Mimoriadna pohotovosť tohto umelca, ako aj jeho rýchly prehľad pri riešení tých najťažších kusov, tým že všetko, čo sa mu predloží, zahrá z listu, vzbudilo všeobecný obdiv a oprávňuje k tým najveľkolepejším nádejam.“ Keďže Lisztov otec nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mu mohol uhradiť vzdelanie v cudzine, po koncerte sa päť uhorských šľachticov (Amadé, Apponyi, Esterházy, Szapáry, Viczay) zaviazalo, že po 6 rokov budú chlapcovi vyplácať umelecké štipendium vo výške 600 zlatých a otvorili mu tak cestu do Viedne k pedagógovi Carlovi Czernému.

Liszt si to navždy zapamätal a aj preto si zachoval k Bratislave vrúcny vzťah, ktorý dokazoval viacerými návštevami a benefičnými koncertmi. Jedným z nich bolo aj vystúpenie v Mestskom divadle v prospech Pomníka J. N. Hummela (1881). Na nadväzujúcej recepcii v hoteli U zeleného stromu vyhlásil: „Už 60 rokov som mestu Prešporok a tunajším viacerým priaznivcom dlžný vďaku. Záväzok vďačnosti som nikdy nepremeškal a želám si, aby mi bolo dopriate môcť ešte niečím Prešporku prispieť.“

V štvrtej časti seriálu Bratislava – mesto hudby si predstavíme pamiatky hudobnej histórie od Kapitulskej po Zámočnícku ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku