Bratislava – mesto hudby (5). Od Zámočníckej po Laurinskú ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prostredníctvom piatej časti seriálu spoznávajúceho hudobnú históriu Bratislavy, nás turistický sprievodca Ján Vyhnánek prevedie ďalšími ulicami Starého mesta.

Z Michalskej ulice, o ktorej sme písali v 4. časti seriálu, sa poberieme malebnou Zámočníckou uličkou k renesančnému domu č. 9 (2. polovica 16. storočia) s klasicistickou fasádou. Dodnes zachovanou pôvodnou dlažbou z mačacích hláv z 19. storočia tam kedysi chodievali aj zákazníci chýrneho nástrojára Franza Schöllnasta.

Podľa správy z dobovej tlače sa tento výrobca dychových a plechových hudobných nástrojov „teší veľkej priazni, že väčšina rakúskych cisárskych a kráľovských plukov si dáva zhotovovať svojej hudobné nástroje len u neho“. Preslávil sa aj vynálezom nového hudobného nástroja tritonikon. Po jeho smrti (1844) viedol obchod až do roku 1882 jeho syn Johann.

Renesančný dom č. 9 na Zámočníckej ulici v Bratislave, foto: wikimedia

Zámočnícka ulica vyúsťuje na Františkánskom námestí pred Kostolom františkánov. Vysvätený bol v roku 1297 a ide o najstaršiu funkčnú sakrálnu pamiatku Bratislavy. V 18. storočí v ňom pestovali mimoriadne kvalitnú chrámovú hudbu, keďže v tom čase medzi rehoľníkov patrili aj skladatelia Dismas Grapmayr, Pantaleon Roškovský či Gaudentius Dettelbach. Koncom 19. storočia sa v kostole počas svojich bratislavských návštev zvykol „zbožne modlievať“ skladateľ Franz Liszt, ktorý bol františkánskym konfrátrom (jeho diplom bol v roku 1857 vystavený práve v Bratislave).

V tom istom období v ňom robil svoje prvé kroky pod vedením pátra Feliciána svetoznámy hudobný skladateľ a bratislavský rodák Franz Schmidt, podľa ktorého bol zvuk tamojšieho organu „neopísateľne krásny“. Páter Felicián neskôr tvrdil, že v Schmidtových orchestrálnych dielach počuje práve zvuk toho organu.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby (seriál)

Poza kostol sa vydáme Františkánskou ulicou. Na ľavej (severnej) strane stojí renesančný dom s klasicistickou fasádou (č. 3), nazývaný aj Husitský podľa tradície, že sa v ňom (resp. v gotickom dome, ktorý tu stál pred ním) pripravoval v 15. storočí husitský puč odhalený františkánmi. V roku 2007 v ňom po rekonštrukcii otvorili prvý päťhviezdičkový bratislavský hotel – Arcadia, v ktorom nocovali aj rôzne hudobné osobnosti, napr. Jean-Michel Jarre, priekopník elektronickej hudby.

Hotel Arcadia, Bratislava, foto: wikimedia

O niečo ďalej sa nachádza zadná strana Poštového paláca, ktorý realizovali v rokoch 1909 – 12 (projekt Gyula Pártos) na mieste Wachtlerovho paláca z konca 18. storočia. Ten postavili na mieste zbúraných mestských hradieb a v polovici 19. storočia doň umiestnili poštový a telegrafný úrad. Poštový riaditeľ Karl Vrabély bol umieniamilovný človek, kontakty udržiaval s viacerými svetovými hudobníkmi (Franz Liszt, Johannes Brahms, Eduard Rappoldi, Ede Reményi a i.), pričom jeho dve dcéry – Serafína a Štefánia – boli taktiež nadané klaviristky.

Okolo roku 1856 ho v paláci navštívil samotný Franz Liszt. Podľa spomienok Štefánie Vrabélyovej sa u nich doma s blížiacou návštevou stupňovala aj upratovacia horúčka – vydrhli a upratali všetko, čo sa len dalo. Lisztova návšteva vyvrcholila stretnutím s Vrabélyiho svokrom Pálom Szlemenicsom, ktorého sme spomínali v treťom dieli seriálu. Liszt ho veľmi úctivo privítal a potom mu zahral súkromný koncert:

„A Liszt hral! Hral! Ale ako! To bola bohoslužba múz! Postupne padol tieň súmraku a on stále hral! Napokon iba uhorské melódie … Miestnosťou sa rozľahol vzlyk … Vtedy Liszt vyskočil, potriasol hrivou ako lev a vrátil sa späť na Zem; v kresle sedel so zloženými rukami starý pán, hlboko dojatý; žehnajúc položil svoje ruky na Lisztovo temeno a šeptal…“

Pošta, Bratislava, Poštový palác, foto Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

O niekoľko rokov, v máji 1864 palác navštívili aj skladatelia Johannes Brahms a Peter Cornelius s klaviristom Carlom Tausigom. Museli sa tu dobre cítiť, veď Tausig ešte o tri roky v liste Brahmsovi spomínal „ako sme sa v Bratislave opili“. V novembri toho roku si Tausig v Dóme sv. Martina zobral staršiu dcéru Serafínu (čo sme taktiež uviedli v 3. časti seriálu).

Oproti palácu, pri vyústení Uršulínskej ulice, stojí Bankový palác Tatra banky, postavený v rokoch 1922 – 25 podľa projektu Milana Michala Harminca na mieste staršieho Reidnerovho domu z 18. storočia, v ktorom sa v roku 1874 narodil hudobný skladateľ Franz Schmidt. V Bratislave získal hudobné vzdelanie predovšetkým u pátra Felicána a aj keď sa do Viedne odsťahoval už ako 14-ročný, na svoje rodisko nezabudol a vracal sa sem koncertovať aj ako svetová hviezda. Napr. v roku 1914 podporil v Župnom dome spevokol svojho bývalého učiteľa Feliciána a o. i. v bratislavskej premiére uviedol Zvonkohru zo svojej novej opery Notre Dame.

Bankový palác Tatra banky v Bratislave, des sídlo Ministerstva kultúry SR. Foto: wikipedia

Narodenie Franza Schmidta pripomína od decembra 1965 pamätná tabuľa s portrétnym reliéfom (autor Alexander Vika). O jej odhalenie sa zaslúžil dirigent Ľudovít Rajter, žiak Franza Schmidta. Na slávnostnej udalosti sa zúčastnila aj skladateľova mladšia sestra Emma.

Oproti cez Nedbalovu ulicu stojí renesančný Kostol uršulínok (1658 – 1659). V jeho lodi sa od roku 1923 nachádza pamätná tabuľa (zhotovená Alojzom Rigelem z kusov rozbitého Pomníka Márie Terézie), pripomínajúca tragický osud pátra Feliciána, toľko spomínaného učiteľa Franza Schmidta. Felicián bol aj zdatný zbormajster, v Bratislave založil a viedol chlapčenský spevokol, označovaný za najlepší súbor svojho druhu v celom Uhorsku.

S veľkým uznaním sa o ňom vyjadril aj pápež Pius X., pred ktorým mali speváčikovia tú česť koncertovať vo Vatikáne. No v jedno augustové ráno ho práve tu, pred vchodom do kostola, stretla smrť – krátko pred omšou ho pobodal bývalý staviteľ organov Anton Schönhofer. Páter ešte dva dni neúspešne bojoval v nemocnici o život. Jeho hrob sa dodnes nachádza na Ondrejskom cintoríne. Prípad vzbudil veľkú účasť verejnosti, čoho dôkazom je i spomínaná pamätná tabuľa.

Kostol uršulínok, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Popri kláštore pokračujeme Uršulínskou ulicou až na križovatku s Klobučníckou ulicou a Primaciálnym námestím, kde sa na neobarokovej fasáde nájomného domu magistrátnych úradníkov (1910, projekt Henrich Szántó) nachádza pamätná tabuľa bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela, svetoznámeho skladateľa, dirigenta a pedagóga, priekopníka klavírneho interpretačného umenia. Odhalili ju v októbri 1937 pri príležitosti 100. úmrtia umelca, jej autorom je Jozef Pospíšil (v októbri 1988 bola doplnená bronzovou doskou s Hummelovým podpisom, ktorú vyhotovil Oleg Fintora).

Mesto vtedy zásluhou historika Karla Benyovszkého (spomínaného v 1. časti seriálu) pripravilo skromné oslavy. Počas nich okrem odhalenia pamätnej tabule otvorili na nádvorí domu aj múzeum nášho rodáka, do ktorého sa vchádza trochu ďalej z Klobučníckej ulice cez obchod s hudobninami Hummel Music. O základ múzea sa začiatkom 20. storočia zaslúžil mestský archivár Ján Batka, ktorému sa od skladateľovej vnučky Johanny podarilo získať napr. krídlo, darované Hummelovi londýnskou spoločnosťou Pierre Érard v roku 1831.

Záhradný dom s múzeom býva prezentovaný ako rodný dom skladateľa. Proti tomu stoja názory, že domček sa nachádzal iba na nádvorí pôvodného rodného domu zo strany Nedbalovej ulice (dnes č. 8), zbúraného v roku 1910 pri stavbe súčasného objektu. Tento dom označil samotný Johann Nepomuk Hummel počas svojej poslednej návštevy Bratislavy (1834) a na tom základe na ňom (na fasáde zo strany Nedbalovej ulice) počas osláv 80. výročia narodenia (1858) odhalili Hummelovi pamätný nápis.

Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Podľa mienky iných sa síce pamätný nápis nachádzal na hlavnej fasáde domu z Nedbalovej ulice, ale samotný Hummel sa narodil v jeho dvorovom krídle – v dodnes zachovanom domčeku, ktorý bol vtedy stavebne spojený s hlavným traktom. Navyše, po postavení súčasného domu, samotní potomkovia Hummela poslali mestu ďakovný list za to, že na jeho nádvorí zachovalo rodný dom ich starého otca.

Neobarokový dom sa okrem J. N. Hummela spája aj s iným významným skladateľom – v rokoch 1940 – 48 v ňom býval Eugen Suchoň, venujúci sa v tomto období predovšetkým tvorbe opery Krútňava. Počas vojny to však poriadne nebolo možné: „Keď som sa vrátil do Bratislavy, bomby padali už aj tu. Dal som si odfotografovať hotové stránky Krútňavy a nosil som si ich (…) do krytu, kedykoľvek ohlásili sirény poplach.“

Po prechode frontu dokonca prišiel o celý svoj archív so vzácnymi listami i rukopismi. Priestor na komponovanie napokon našiel pod strechou ľudovej školy na susednej Nedbalovej ulici: „Dal som si tam vyniesť pianíno, malý stolík so stoličkou a (…) dostal som malú železnú piecku, ktorá mala iba dve nohy, namiesto tretej som podložil pod pec polovicu tehly.“ Napriek takýmto útrapám sa mu podarilo dokončiť dielo, ktoré patrí medzi klenoty slovenskej opery. Krátko pred jeho premiérou (1949) sa z Klobučníckej ulice presťahoval na Palisády 47.

Oproti domu stojí Kláštorná škola uršulínok z roku 1906 (projekt Ludwig Gratzl), zaberajúca časť Klobučníckej ulice od Primaciálneho námestia až po Nedbalovu ulicu. V jednom z domov, ktoré tú stáli pred ňou, býval v 50. a 60. rokoch 19. storočia dirigent Cirkevného hudobného spolku Josef Kumlik, spomínaný v 1. časti seriálu. Odtiaľto sa potom presťahoval na Františkánske námestie.

Bytový dom na Nedbalovej ulici v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Nedbalovou ulicou sa vydáme na nárožie s Laurinskou ulicou, kde stojí bytový dom (č. 19) postavený v 50. rokoch 20. storočia podľa projektu Jozefa Lacka a Milana Škorupu. Na jeho mieste sa nachádzal až do roku 1948 starší dom, známy ako Alchimistenhaus. Ten dlhé roky vlastnil (a aj v ňom býval) dirigent a skladateľ Karl Frajman von Kochlow, v rokoch 1837 – 43 dirigent Cirkevného hudobného spolku. Po tom, ako bol za nejasných okolností z tohto postu odvolaný, sa venoval už iba pedagogickej činnosti: medzi jeho žiakov patril napr. aj slávny vojenský kapelník Alphons Czibulka. Kvôli svojej dlhovekosti (zomrel v roku 1885 ako 85-ročný) ho nazývali aj doyen bratislavských hudobníkov. Jeho hrob sa dodnes nachádza na Ondrejskom cintoríne.

Oproti cez ulicu (Laurinská 13/Nedbalova 14) stojí neoklasicistický Grünebergov dom (1886, projekt A. Rausch). Jeho prízemie prestavali v roku 1950, keď tam zriadili Divadlo hudby. Bola to sála pre asi 60 ľudí, kde sa hrala hudba predovšetkým z gramofónových platní. Neskôr sa stala štúdiom Opusu, jediného slovenského hudobného vydavateľstva svojej doby.

Grünebergov dom v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Na druhej strane ulice stojí nájomný dom z 2. polovice 19. storočia (č. 16, projekt Ignaz Feigler ml.). V ňom sa v roku 1921 narodil – podľa synovho svedectva – chemik a hudobný historik Gabriel Dušinský, ktorý svojou publikačnou činnosťou významne prispel k poznaniu vzťahov Bratislavy k mnohým svetoznámym hudobným osobnostiam (napr. Bruno Walter, Hans von Bülow, Johannes Brahms, Anton Bruckner, Constanze Mozartová, Antonio Salieri, Felix Mendelssohn Bartholdy, Arthur Nikisch). Zomrel nečakane, pochovaný je v Slávičom údolí.

Na východnom konci ulice stojí Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava (1943 – 1955, projekt Eugen Kramár a Štefan Lukačovič), dlhé roky scéna Činohry SND. V budove sa však konávali aj hudobné predstavenia, napr. muzikál Na skle maľované. Od roku 2009 je vlastníkom divadla mesto, ktorého ho zapojilo aj do rôznych festivalov (v roku 2013 sa tu napr. počas festivalu Melos-Étos zúčastnila svetoznáma skladateľka Kaija Saariaho na koncerte zo svojich diel), divadlo je súčasne domovskou scénou Metropolitného orchestra Bratislava.

Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Jedným z objektov, ktoré tu stáli až do zbúrania v roku 1941, bol Scharitzerov dom z konca 18. storočia. Býval v ňom kontrabasista Georg Scharitzer (1801 – 1873), spoluzakladateľ a archivár Cirkevného hudobného spolku, ktorý sa významne pričinil o kultiváciu hudobného života v meste.

Scharitzerov dom postavili v miestach, kde až do 70. rokoch 18. storočia stávala východná mestská brána – Laurinská, súčasť mestského opevnenia. To dala zbúrať kráľovná Mária Terézia, pretože už stratilo opodstatnenie. Dôkazom je aj to, že byt v Laurinskej bráne („Logie am Laurenzerthore“) obýval krátko pred zbúraním klavirista Franz Paul Rigler, neskorší učiteľ Johanna Nepomuka Hummela (spomínali sme ho v 4. časti seriálu).

Vo februári 1777 v ňom usporiadal hudobnú akadémiu, na ktorej koncertovalo okolo 30 najšikovnejších znalcov hudby. Samotný Rigler vo svetovej premiére interpretoval Klavírny koncert skladateľa Antona Zimmermanna (kapelníka kapely arcibiskupa Batthyányiho – 1. časť seriálu). Laurinskú bránu dnes už pripomína iba replika padacej mreže zavesená pred vchodom do divadla (ateliér Bogár Králik Urban).

Scharitzerov dom, obraz maliara Karla Frecha z roku 1940, tempera, Galéria mesta Bratislavy, zdroj: webumenia.sk

Dodnes nie je známe, kde presne sa na Laurinskej ulici narodil v roku 1806 gitarista Joseph Kaspar Mertz. V Bratislave vyrástol (študoval na katolíckom gymnáziu v bývalom Kláštore klarisiek), získal hudobné vzdelanie a neskôr sa stal dvorným hudobníkom kráľovnej Karolíny Augusty. Aj keď sa v jeho ére už na gitaru ako hudobný nástroj pozeralo cez prsty, jeho vystúpenia dokázali nadchnúť inak skeptickú hudobnú kritiku v celej Európe.

Celý život ho sužovali zdravotné problémy, zomrel predčasne (1856) a potom sa na neho zabudlo. V súčasnosti jeho osobnosť prežíva renesanciu, jeho diela hrávajú významní svetoví interpreti, v Bratislave sa každoročne koná (od roku 1976) medzinárodný hudobný festival, nesúci od roku 1993 jeho meno.

V šiestej časti seriálu spoznáme hudobnú históriu vonkajšieho okruhu bratislavského Starého Mesta (od Námestia Ľ. Štúra po Štúrovu ulicu).

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku