Bratislava – mesto hudby (6). Od Námestia Ľudovíta Štúra po Štúrovu ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V šiestej časti seriálu po stopách hudobnej histórie Bratislavy, nám turistický sprievodca Ján Vyhnánek predstaví pozoruhodnosti vonkajšieho okruhu bratislavského Starého Mesta – od Námestia Ľudovíta Štúra po Štúrovu ulicu.

Z Laurinskej ulice, o ktorej sme písali v 5. časti seriálu, sa cez Rybársku bránu a Hviezdoslavovo námestie vyberieme na Námestie Ľudovíta Štúra, kde začneme prechádzku po vonkajšom okruhu Starého Mesta.

Ešte predtým sa však pristavíme na priľahlej Palackého ulici, kde vo funkcionalistickom dome č. 10 býval v 60. rokoch 20. storočia zbormajster Ján Strelec, profesor na VŠMU a jej prvý rektor (1949 – 50), riaditeľ Slovenskej filharmónie (1956 – 60), zakladateľ Spevokolu bratislavských učiteľov a vedúci Speváckeho zboru slovenských učiteľov, ktorý sa významne pričinil o rozvoj zborového spevu na Slovensku (napr. vypracovaním nových metód nácviku), spoluzakladateľ slovenskej hudobnej kritiky. Pochovaný je v Urnovom háji krematória.

Len o niekoľko krokov ďalej, za rohom na Kúpeľnej ulici, stojí eklektický bytový dom č. 2 postavený okolo roku 1900. Doň sa v roku 1910 nasťahovala rodina Rajterovcov z Pezinka. Ľudovít Rajter st. pôsobil ako zbormajster bratislavského evanjelického cirkevného zboru, ako aj spevokolu Liedesfreiheit, uplatnil sa aj ako skladateľ (kantáty, detské zbory a i.). Pochovaný je na Cintoríne pri Kozej bráne.

Eklektický bytový dom č. 2 na Kúpeľnej ulici v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Jeho syn Ľudovít Rajter ml. to mal ako chlapec odtiaľto cez Medenú či Palackého ulicu iba na skok do Reduty, kde v tom čase sídlila hudobná škola pod vedením riaditeľa Alexandra Albrechta. Neskôr, krátko pred smrťou, spomínal: „Dobre sa poznal (Alexander Albrecht, pozn, JV) s mojím otcom a tak som pred 80 rokmi, ako osemročný začal svoj umelecký život v tomto stánku kultúry. Nikdy by mi nebolo prišlo na um, ani vtedy, keď som tam dirigoval mestský orchester ako viedenský študent, že sa v nej raz aj skončí môj umelecký život.“ Ako je dobre známe, Ľudovít Rajter ml. bol spoluzakladateľom Slovenskej filharmónie, jej prvý dirigent (1949 – 1976) a čestný šéfdirigent (1999).

Zo strany Námestia Ľudovíta Štúra by sme v medzivojnovom období mohli vstúpiť do Café Redoute, ktorú sprístupnili krátko po dostavaní Reduty (1919), koncom júna 1921. Návštevníkov lákala svojimi okázalo veľkorysými priestormi – bola najväčšou v meste –, širokým výberom tlače a kvalitnou cigánskou hudbou (napr. primáš Béla Farkaš) hrajúcou foxtroty, či zmes maďarských a viedenských operiet. Populárnymi sa stali aj varietné predstavenia a hosťovanie rôznych jazzových skupín.

Bratislavská Reduta, sídlo Slovenskej filharmónie, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Senzáciu vzbudilo napr. vystúpenie nemeckej skupiny Weintraubs Syncopators (1932), „siedmich gentlemanov v siedmich bezvadných frakoch, obklopených celým krámom zlatom sa lesknúcich hudobných nástrojov“. V Redute sa večeralo aj po premiére prvej slovenskej národnej opery Detvan (1928). Podľa anekdoty vedľa jej skladateľa Viliama Figuša-Bystrého sedel Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý pri pohľade na jedálny lístok podotkol: „Vyzerá ako partitúra Detvana.“ „Prečo?“, pýta sa Figuš. „Lebo bol tiež taký dlhý, že museli z neho polovicu vytrieť.“

Kaviareň zrušili po 2. svetovej vojne, na istý čas sa z nej stala odbavovacia hala Československých aerolínií, v súčasnosti sa ako Stĺpová sieň Slovenskej filharmónie (o SF sme písali v 2. časti seriálu) využíva na príležitostné koncerty a iné spoločenské podujatia.

Oproti stojí nenápadný dom č. 8, v ktorom dnes sídli tanečné divadlo Ifjú Szivek, kedysi známy ako hotel U uhorského kráľa (neskôr Royal). Ťažil z výhodnej polohy, keďže na jeho dvore sa nachádzala konečná stanica konskej železnice a až do roku 1870 stál oproti na námestí Korunovačný pahorok.

Jedným z hostí, ktorých táto poloha prilákala, bol hudobný skladateľ Felix Mendelssohn Bartholdy. V Bratislave sa v septembri 1830 zúčastnil na korunovácii kráľa Ferdinanda V. a svoje zážitky zhrnul v liste svojmu bratovi, koncipovanom „v izbe, ktorej okno bolo priamo nad Korunovačným pahorkom pri Dunaji“. Bol ohromený nezvyklou atmosférou mesta, videl na jednej strane „orientálny luxus“, na druhej „barbarstvo“.

Dom č. 8. na Mostovej ulici v Bratislave, foto: internet

Najväčšiu slávu hotel zažil koncom 19. storočia, keď ho prestavali bratia Berlinovci a zaradil sa medzi najlepšie v meste. V jeho veľkej spoločenskej sieni organizovali bály a recepcie, v roku 1904 aj na počesť Bratislavčana Bélu Bartóka, ktorý sa už presadil v Budapešti a do svojho materského mesta sa vrátil na koncerte predviesť svoje umenie. V roku 1930 hotel prestavali a pri tej príležitosti aj zjednodušili jeho peknú ozdobnú fasádu.

Na rohu Námestia Ľ. Štúra a Rázusovho nábrežia stojí neorenesančný Esterházyho dom (palác), dnešné sídlo Slovenskej národnej galérie, ktorý si po vzniku ČSR vybral za bydlisko referent pre otázky štátnej správy Milan Ivanka. U neho sa v roku 1921 pri svojej návšteve Bratislavy ubytoval český spisovateľ Alois Jirásek. Hudobne sa síce neangažoval, ale z jeho iniciatívy vznikol Jiráskov fond určený na podporu SND, zápasiaceho s finančnými problémami. Preto bol pri príležitosti návštevy Jirásek (spolu s P. O. Hviezdoslavom) vymenovaný za prvého čestného člena Družstva SND.

Esterházyho palác v Bratislave, dnešné sídlo Slovenskej národnej galérie, foto: internet

Rázusovo nábrežie vyzeralo kedysi úplne inak ako dnes. Z pôvodnej zástavby sa dnes už zachovalo iba torzo Vodnej kasárne (dnes SNG), ktorej južné krídlo vyčnievalo až takmer k Dunaju. S týmto krídlom susedil klasicistický Benyovszkého palác, v ktorom 6. novembra 1919 otvorili Hudobnú školu pre Slovensko, základ celého slovenského hudobného školstva.

Od začiatku zápasila s nedostatkom financií, podľa dobovej tlače v 30. rokoch nebolo nielen na platy („učitelia sa od založenia hudobnej akadémie trasú, či dostanú na prvého plat a boli pauzy i niekoľkomesačné, že platov nedostávali”), ale ani na mobiliár: „Umenie sa rodí v budove, kde sú chlievy, kde sa nedá dýchať, kde je plieseň, kde sa vlhkom ničia klavíry, kde prší na klaviatúru, kde sa povaly prepadávajú a kde okná majú diery, že tam možno strčiť celú ruku.“

Škola sa preto v školskom roku 1934 – 1935 presťahovala do dôstojnejších priestorov na Františkánskom námestí, o čom sme písali v 1. časti seriálu. Dovtedy ju stihli absolvovať také osobnosti ako operná speváčka Helena Bartošová či hudobný skladateľ Eugen Suchoň. Pôvodnú školskú budovu – Benyovszkého palác – zbúrali v roku 1939 pri rozširovaní vozovky na nábreží.

Trochu ďalej za palácom, približne tam, kde je dnes električková zastávka, stáli od polovice 19. storočia neskoroklasicistické domy z dielne Ignaza Feiglera st. Boli to poschodové domy, ktoré svojou lukratívnou polohou pri Dunaji lákali najmä majetnejších mešťanov. V jednom z nich (kedysi č. 12) sa narodil tanečník a choreograf Rudolf von Laban, jeden z priekopníkov moderného tanca, autor prvého komplexného tanečného písma (spôsobu zápisu akéhokoľvek pohybu) Labanotation. Ako malý chlapec mal z okna na treťom poschodí dobrý výhľad na protiľahlý Sad Janka Kráľa a predstavoval si, že park je domovom rozprávkových bytostí. Podobná kreativita mu ostala vlastná po celý život.

V domoch bývala aj ďalšia bratislavská rodáčka, operná speváčka (mezzosoprán) Irma de Spányi (1860 – 1932). Jej matka, klaviristka Kornélia Spányiková, sa poznala s klaviristkou Clarou Schumannovou a dokonca zorganizovala jej koncert v Bratislave (1866), na ktorom aj sama vystúpila. Irma mala na prelome 19. a 20. storočia úspešnú medzinárodnú kariéru, uznanie jej vyslovili napr. skladatelia L. Delibes, C. Saint-Saëns, svoje postavy takmer výlučne naštudovala v originálnom jazyku. Vystupovala na mnohých európskych scénach, pozvanie do Metropolitnej opery v New Yorku odmietla, aby vyhovela matke, ktorá ju chcela mať doma. Vrátila sa do Bratislavy a až do smrti (1932) pôsobila pedagogicky. V roku 1926 vydala vlastným nákladom svoje memoáre, v ktorých prostredníctvom anekdot spomínala na svoju kariéru. Aj s matkou je pochovaná na Ondrejskom cintoríne.

C. Saint-Saëns: Samson und Dalila, 1902, Irma de Spányi (Dalila), foto: Spányi, Irma de. Bühnen-Erinnerungen. Im Selbstverlag, Pressburg 1926

V domoch vyrastal aj bratislavský rodák Eugene Lehner (1906 – 1997), violista svetoznámeho Kolischovho kvarteta, interpretujúceho prevažne modernú hudbu 20. storočia. Ako chlapec rozvíjal svoj talent aj na domácich koncertoch: „Prsty ľahko, s istotou kĺžu po klávesoch, z huslí prúdia plné, vrelé tóny. Nežný čistý zvuk, akoby hlaholili belasé zvony jari, striebristý a jasný ako žblnkot priezračného potôčika pretekajúceho cez rozkvitnuté lúky, hlboký a silný ako spev duše. Ľudia sedia a počúvajú. (…) Stojí tu malý chlapec s detskými husličkami v náručí a hlboko precítene hrá jednoduchú detskú pesničku…“ Po 2. svetovej vojne mal úspešnú kariéru v Bostonskom symfonickom orchestri, vyučoval komornú hudbu na Bostonskej univerzite. Domy zbúrali v roku 1969 pri stavbe Mosta SNP.

Na nábreží sa nachádza aj hotel Devín, otvorený v roku 1954. V tejto dobe bol najlepší v Bratislave, predčil dokonca aj hotel Carlton. Preto v ňom už o rok ubytovali legendárneho dirigenta Hermanna Abendrotha, vystupujúceho so Slovenskou filharmóniou. O úspešné predvedenie Beethovenovej 9. symfónie sa azda zaslúžil aj čašník Ján Šimko, ktorý dirigenta – nespokojného s nácvikom – rozosmial (dirigent sa sťažoval, že speváčky jedia málo vajec a čašník mu dal pripraviť vaječnú omeletu) a porozprával sa s ním o hudbe: „Abendrotha môj laický záujem tak dojal, že objednal fľašu červeného vína, ktorú sme po odchode hostí spoločne vypili.“

Koncert napokon dobre dopadol, Abendrotha uspokojil aj filharmonický zbor, ktorý „spieval s oduševnením a zvukovým čarom, aké si ideálnejšie ani neviem predstaviť“. Až do konca 60. rokov bol hotel Devín prilepený na starší dom s terasou, v ktorom až do roku 1945 bývali Albrechtovci (spomínaní vo 4. časti seriálu). Tam ich zvykol navštevovať aj dobrý priateľ, skladateľ Béla Bartók. Dom zbúrali pri stavbe Mosta SNP.

Pokiaľ by sme sa z Námestia Ľ. Štúra vybrali opačným smerom na Vajanského nábrežie, nesmeli by sme obísť neskoroklasicistický Jurenákov palác (č. 3). V ňom v 70. rokoch 19. storočia pravdepodobne viackrát súkromne koncertoval skladateľ Johannes Brahms u právnika Karola Jurenáka, s ktorým sa spriatelil vo viedenskej vile chirurga Theodora Billrotha a s ktorým udržiaval dnes už žiaľ stratenú korešpondenciu.

Jurenákov palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Neskôr palác vlastnila Živnostenská banka, ktorá prenajímala jeho priestranné byty. V 20. rokoch bol jedným z nájomníkov aj dirigent a riaditeľ SND Oskar Nedbal. Podľa pamätníkov dokonca činorodý umelec organizoval v prepychovom byte súkromné koncerty a posedenia. Odtiaľto rád chodieval do neďalekej kaviarne Reduta, kde sa rád začítal do čerstvej tlače, pričom vyhľadával najmä články o sebe. Pokiaľ sa o ňom nepísalo, dal noviny skontrolovať svojej spoločnosti alebo čašníkom a ak ani tí neuspeli, sklamane ich odhodil na vedľajšiu stoličku. Pobyty Brahmsa i Nedbala dnes pripomínajú jednoduché pamätné tabule na priečelí paláca.

Jednou z dominánt nábrežia je aj neoklasicistická budova Slovenského národného múzea, dostavaná v roku 1928, otvorená v roku 1930 ako Zemědělské muzeum (projekt Milan Michal Harminc). Jeho priestory sa sporadicky využívali aj na koncerty (napr. Břetislav Bakala v roku 1930) a recepcie – v roku 1929 tu napr. po koncerte Speváckeho družstva Obilič v Moyzesovej sieni pripil jeho slávny dirigent Lovro von Matačić na zdravie Oskarovi Nedbalovi.

Slovenské národné múzeum v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Už v novembri 1928 otvorili v zadnom trakte budovy kaviareň Muzeum. Jej interiéru dominovali veľké okná, farebné stĺpy, obklad z tešínskeho travertínu, pohodlné kožené klubovky a biliardové stoly. Vyhľadávaná bola pre svoju poobednú salónnu a večernú cigánsku či jazzovú hudbu (herec František Dibarbora v nej aranžoval varietný program, kde vystupovali mladí bratislavskí herci i tanečníci). V roku 1945 ju vypálila nemecká armáda.

Historickú budovu Filozofickej fakulty UK postavili v rokoch 1911 – 1912 ako sídlo Vojenského veliteľstva (projekt Josef Rittner). Jej súčasťou bola od začiatku aj secesná sieň, spočiatku známa ako Vojenské kasíno, neskôr Koncertná sieň Čs. rozhlasu, dnes Moyzesova sieň.

Moyzesova sieň v Bratislave, foto: fphil.uniba.sk

Počas celej svojej histórie sa hojne využívala na konanie koncertov. Vystupovali v nej aj svetoznámi umelci ako Eugen d’Albert (1916), Ernst von Dohnányi (1916, 1918), Robert Stolz (1917), Felix Weingartner (1920), Ottorino Respighi (1921) či Béla Bartók (1932), počas 1. ročníka festivalu Melos-Étos (1991) tu prednášal György Ligeti o klavírnych etudách, pričom interpretom jeho skladieb bol klavirista Pierre-Laurent Aimard. V rokoch 1986 – 2001 bola jednou z koncertných siení Slovenskej filharmónie.

V siedmej časti seriálu spoznáme hudobnú históriu vonkajšieho okruhu Bratislavy od Štúrovej ulice po Námestie SNP.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku