Bratislava – mesto hudby (7). Od Štúrovej ulice po Námestie SNP

V 7. časti seriálu oživujúceho hudobnú históriu metropoly Slovenska, nám turistický sprievodca Ján Vyhnánek predstaví zaujímavosti vonkajšieho okruhu bratislavského Starého mesta.

Ešte predtým, než dostaneme na Štúrovu ulicu, môžeme sa zo Šafárikovho námestia zahľadieť na budovu Umeleckej besedy slovenskej na Dostojevského rade. V budove – postavenej v roku 1926 v duchu nového smeru funkcionalizmu (projekt Alois Balán, Jiří Grossmann) – našli priestor všetky druhy umenia. Aktívny bol aj hudobný odbor, ktorý tam organizoval rôzne prednášky, ako aj komorné koncerty.

Pamätnými boli Večer najmladšej českej generácie skladateľskej, na ktorom sa bratislavské publikum zoznámilo s najnovšími tendenciami českej hudby v interpretácii Jaroslava Ježka a Išu Krejčího (1928), ale aj vystúpenia huslistu Roberta Soetensa, violončelistu Paula Grümmera (obe 1937) či Pražského dychového kvinteta (1938, na hoboj v ňom hral neskôr významný dirigent Václav Smetáček). Väčšie koncerty usporadúval hudobný odbor v iných sálach, napr. vo Veľkej sále Reduty (Česká filharmónia, 1925 a i.) či Moyzesovej sieni (Večer štvrťtónovej hudby za účasti Karla Hábu, 1928).

Aj keď má naša cesta primárne smerovať cez Štúrovu ulicu k Námestiu SNP, bola by škoda opomenúť iné zaujímavé budovy v okolí. Oproti besede stojí na Šafárikovom námestí negotický Grossmannov dom (č. 4) z roku 1904. Na jeho 3. poschodí býval od roku 1918 klavirista Charles Foerster, bratislavský rodák, ktorý dlhé roky pôsobil vo Francúzsku ako interpret aj ako pedagóg, za čo bol ocenený vysokým štátnym vyznamenaním (1902). Odtiaľ sa každoročne na letné prázdniny vracal do Bratislavy za svojou rodinou. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa definitívne vrátil do svojho rodiska, kde v Grassalkovichom paláci pôsobil ako učiteľ detí arcivojvodu Fridricha a až do svojej smrti (1925) pravidelne vystupoval na charitatívnych koncertoch. Jeho hrob sa dodnes nachádza na Cintoríne pri Kozej bráne.

Kto má chuť, môže sa vydať ďalej po Dostojevského rade a z neho odbočiť na Klemensovu ulicu, kde sa nachádza Herecký dom Slovenského národného divadla (č. 15 – 17, projekt Jindřich Merganc a Otmar Klimeš). Vo svojej dobe unikátna budova (jediná svojho druhu v Európe), financovaná z Jiráskovho fondu (o ktorom sme písali v 6. diele seriálu) a otvorená v roku 1923, vyriešila pálčivý problém Slovenského národného divadla – jeho zamestnanci nemali kde bývať, nezriedka prespávali po hoteloch a podnájmoch.

Bez problémov sa do nej zmestili všetci členovia umeleckého súboru SND, napr. riaditeľ Václav Jiřikovský, choreograf Achille Viscusi či dirigenti Zdeněk Folprecht a Josef Vincourek. Podľa spomienok tenoristu Romana Hübnera, sólistu Opery SND „veselo bylo v tom hereckém domě, když jednotlivci začali cvičit, každý svým způsobem a dle své potřeby. Bylo slyšet fagot, do toho ale v jiné tonině preludovaly housle, nějaký baryton zkoušel výšky a závodil s trumpetou ze třetího patra, do toho bylo slyšet Libuši, jak věští slávu Prahy a při tom drhne podlahu (…) a bylo krásné, jak každý měl pochopení pro druhého a nikdy nebylo hádek, že jeden rámusí víc, jak druhý. A spali jsme všichni znamenitě.“

Len o niečo ďalej za križovatkou s Klemensovou ulicou sa na Dostojevského rade nachádza rondokubistický Dom univerzitných profesorov (č. 13), postavený v roku 1925 podľa projektu Klementa Šilingera (ten v dome sám býval a mal v ňom aj kanceláriu).

V jeho priestranných bytoch v 30. rokoch nebývali len pedagógovia Univerzity Komenského, ale aj spevák (bas) Josef Egem, učiteľ sólového spevu na Hudobnej škole pre Slovensko (1925 – 1939), ktorý vychoval prakticky celú prvú generáciu slovenských operných spevákov (napr. Š. Hoza, M. Česányiová, H. Bartošová) a dirigent Karel Nedbal, umelecký šéf a dirigent Opery SND (1928 – 38), synovec Oskara Nedbala. O niekoľko desaťročí neskôr v dome býval aj spevák (bas) Stanislav Beňačka, dlhoročný sólista Opery SND (1957 – 1991).

Kto nechce ísť po Dostojevského rade, môže sa cez Šafárikovo námestie presunúť k neorenesančnému domu č. 14 na Štúrovej ulici, postavenom v roku 1892 podľa projektu Ľudovíta Eremita. V štvorizbovom byte na prízemí tam dlhé roky býval hudobný kritik a organizátor Gustav Mauthner, o ktorom sme písali aj v 1. diele seriálu. Po vzniku SND na stránkach denníka Grenzbote pravidelne informoval (zväčša pozitívne) o predstaveniach Opery SND, čím prispel k zvýšeniu povedomia medzi početným nemeckým obyvateľstvom Bratislavy. Zomrel predčasne (1928) a 10 rokov po ňom si v byte za záhadných okolností vzala život (obesením na kľučke) aj jeho manželka Eugénia.

Na budove sa od roku 1998 nachádza pamätná tabuľa, informujúca o tom, že tam v rokoch 1946 – 68 sídlila redakcia týždenníka Kultúrny život, ktorý prinášal aj správy o hudobnom živote Bratislavy. Z jeho stránok bolo možné dozvedieť sa o koncertoch Slovenskej filharmónie či Bratislavských hudobných slávností, kvalifikovanými recenziami doň prispievali napr. Peter Faltin, Naďa Hrčková či Pavol Landau.

Oproti (č. 9) stojí Dom Sigmunda Reidnera postavený v roku 1892 podľa projektu Alexandra Feiglera. V 2. polovici 20. storočia v ňom istý čas sídlili dekanáty Hudobnej a Divadelnej fakulty VŠMU, nachádzala sa tam aj Malá koncertná sieň. Škola od svojho založenia (1949) bojovala s nedostatkom priestorov, ktoré boli rozptýlené po celej Bratislave, pričom učebné pomôcky (napr. klavíry, organy) bolo nezriedka potrebné namáhavo prenášať. Problém sa načas vyriešil usadením v Reidnerovom dome, no napokon ani on kapacitne nestačil, a tak sa Divadelná fakulta v 70. rokoch presťahovala do bývalej Academie Istropolitany na Ventúrskej ulici a Hudobná fakulta v roku 1986 do bývalej Štátnej reálnej školy na Zochovej ulici (tzv. Starý rozhlas).

Na začiatku Štúrovej ulice (č. 2) stojí palác Československej národnej banky (1937 – 38, projekt Emil Belluš), dnes Generálna prokuratúra SR. Na jeho mieste stál od konca 18. storočia tzv. Labanov-Nittmannov dom, ktorý v 19. storočí vlastnil mäsiarsky majster a člen mestského zastupiteľstva Anton Laban. V roku 1846 si na prízemí otvoril kaviareň, patriacu k najvýznamnejším v meste. Kaviareň navštevoval aj Labanov vnuk Rudolf, ktorý sa neskôr preslávil ako riaditeľ Štátneho divadla v Berlíne a baletný majster Berlínskej štátnej opery, no predovšetkým ako vynálezca tanečného písma (písali sme o ňom v 6. diele seriálu).

V byte starého otca nad kaviarňou sníval v sieni s klavírom a zlatými tapetami o svojej budúcnosti: „Vo výklenku stála mramorová socha chlapca v životnej veľkosti. Chlapec držal v ruke lýru. V miestnosti mi dovolili robiť si, čo som chcel. Čoskoro som sa pokúšal hrať na veľkom krídle všetky možné známe pesničky, až mi začali schádzať na um vlastné melódie. Zlatá sieň sa zanedlho stala dejiskom zvláštnych snov.“

Zo Štúrovej ulice prejdeme na Námestie SNP, kde sa po pravej strane nachádza vyústenie Dunajskej ulice. Ako sám vojak v poli sa tam týči funkcionalistický dom č. 1 postavený v roku 1935 podľa projektu Endreho Steinera. Dlhé roky v ňom spolu s manželkou býval skladateľ Ján Cikker, ktorý prispel do kánonu slovenskej hudby viacerými operami. Využíval ho aj na komponovanie, aj keď mu postupne čoraz viac prekážal ruch z priľahlej cesty.

Nedokázal sa v ňom naplno sústrediť, a to až tak, že nad partitúrou strácal niť a unikali mu hudobné myšlienky. Napriek tomu si ho susedia pamätajú ako milého človeka: „My sme bývali oproti na dvojke nad Tetou a ráno, keď sme vetrali, tak sme sa zdravili. Ja som bola ešte dieťa a vždy som sa smiala, lebo on na noc spával v takej čiapke s dlhým brmbolcom.“ Situácia sa vyriešila až v roku 1967, keď sa presťahoval do vily v pokojnom prostredí Fialkového údolia, kde sa dnes nachádza Cikkerovo múzeum.

Na rohu Námestia SNP stoja tri funkcionalistické, tzv. Družstevné domy, postavené v rokoch 1934 – 1939 podľa projektu Emila Belluša na mieste starších budov. V prostrednej z nich (č. 14) býval začiatkom 20. storočia hudobník Ján Breiter-Szélessy, zbormajster bratislavských spevokolov Magnet, Liedsefreiheit a Typographenbund, organista a zbormajster blízkeho Kostola sv. Ladislava a hudobný pedagóg, ktorý patril vo svojej dobe k najvýraznejším postavám hudobného života mesta.

V blízkom Dome umenia (č. 12), postavenom v rokoch 1958 – 1965 podľa projektu Miloša Chorváta, otvorili 16. mája 1965 V-klub, jeden z prvých slovenských hudobných klubov, ktorý sa zakrátko stal kultovým miestom. Vo Véčku, ako ho prezývali, sa formovala slovenská bigbítová a jazzová scéna, konali prvé diskotéky, koncertovali prakticky všetci špičkoví interpreti československej scény (Karel Gott, Waldemar Matuška a i.). Uskutočnil sa v ňom prvý ročník festivalu Bratislavské jazzové dni, konávali sa tu jam sessions po oficiálnom konci programu Bratislavskej lýry, na ktorých hrali napr. skupiny The Tremeloes či The Beach Boys. Po dlhšej odmlke ho obnovili v roku 2013 pod kuratelou Národného osvetového centra.

Neďaleko (č. 8) stojí barokové krídlo Kláštora milosrdných bratov postavené v rokoch 1723 – 1728. V rokoch 1924 – 1925 doň vstavali (projekt Franz Wimmer, Endre Szőnyi) kino Atlon, po 2. svetovej vojne známe ako Praha. Jeho súčasťou boli aj kaviareň a bar, v roku 1932 prestavané na obchod ASO. V kine často uvádzali horúce novinky, najmä z nemeckej/rakúskej produkcie, v ktorých nezriedka účinkovali aj operní speváci (keď napr. v Bratislave v roku 1921 koncertoval basista Michael Bohnen, tak už vtedy ho tu ľudia viac poznali ako herca než speváka).

Jedným z nich bol aj svetoznámy tenorista Richard Tauber, ktorý sa v auguste 1931 v kine dokonca na pozvanie denníka Neues Pressburger Tagblatt osobne zúčastnil na premiére svojho filmu Veľká atrakcia a pomedzi premietanie tu aj usporiadal tlačovú konferenciu. Vyhlásil, že jeho otec pochádzal z Bratislavy, a preto sa tu cíti ako doma a v neďalekom obchode Richarda Beinhackera (č. 29) usporiadal autogramiádu. Sľúbil, že v budúcnosti bude hosťovať v Slovenskom národnom divadle, čo napokon aj trojnásobne splnil (1934, 1935, 1936). Poprechádzal sa po meste, navštívil napr. redakciu na Hviezdoslavovom námestí a Kaviareň Reduta (ktoré sme spomínali v druhom a šiestom diele seriálu) a všade bol búrlivo privítaný fanúšikmi.

Ôsma časť seriálu nám predstaví hudobnú históriu vonkajšieho okruhu Bratislavy od Námestia SNP po Konventnú ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby