Bratislava – mesto hudby (8). Od Námestia SNP po Konventnú ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ôsma časť seriálu po stopách hudobnej histórie Bratislavy, nám prostredníctvom turistického sprievodcu Jána Vyhnánka predstaví ďalšie zaujímavosti vonkajšieho okruhu Starého mesta.

Od bývalého Kina Atlon pokračujeme po Námestí SNP ku Kostolu kalvínov, ktorý postavili v rokoch 1912 – 1913 podľa projektu Franza Wimmera a Floriána Opaterného ml. Na jeho mieste stál pôvodne starší dom, známy ako soľný úrad, neskôr hlavná pošta. Jej riaditeľom bol umeniamilovný Karl Vrabély, ktorého sme spomínali v piatom diele seriálu. Ešte predtým, než sa aj s poštou presťahoval do Wachtlerovho paláca, sa mu tu narodili dve dcéry, Serafína (1841 – 1931) a Štefánia (1849 – 1919). Obe boli nadané klaviristky, staršia Serafína bola v Prahe žiačkou Alexandra Dreyschocka, s ktorým koncertovala v roku 1859 aj v Bratislave. V roku 1864 sa v Dóme sv. Martina vydala za klaviristu Karla Tausiga, žiaka Franza Liszta. Manželstvo nebolo šťastné, manželia neskôr žili oddelene.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby (seriál)

Mladšia Štefánia hudbu aj skladala, náklonnosť jej prejavoval Johannes Brahms, napokon sa vydala za grófa Ernsta von Wurmbrand-Stuppach. Kostol sa sporadicky využíval aj na koncerty, v auguste 1915 tu vystúpil organista Rezső Zsizsmann v prospech Červeného kríža, v novembri 1993 tu počas festivalu Melos-Étos koncertoval Komorný orchester fínskeho rozhlasu.

Na rohu Námestia SNP a Obchodnej ulice sa nachádza Gschnattlov dom z 1. polovice 20. storočia (koncom minulého storočia nadstavaný o jedno poschodie). V 30. rokoch 19. storočia mal na jeho 1. poschodí výrobca klavírov Karl Schmidt byt, dielňu aj koncertný salón. Svoje klavíry vyrábal podľa viedenského vzoru, pričom kvalitou sa im vyrovnali. Preto na nich počas návštev Prešporka neváhali koncertovať titani klavíra, ako boli Johann Nepomuk Hummel, Franz Liszt, Clara Schumannová či Sigismond Thalberg.

Gschnattlov dom v Bratislave, foto: archív OZ Bratislavské rožky

Keď navštívil Johann Nepomuk Hummel tri roky pred svojou smrťou (1834) posledný raz svoje rodné mesto, ubytoval sa práve u Schmidta. Tu v salóne viackrát súkromne koncertoval a uchvacoval najmä voľnými improvizáciami. Nemenej bezprostredný bol aj pri rozhovoroch: každý večer sa v župane a papučiach usadil v kruhu priateľov pri pohári dobrého prešporského vína a „nechal prýštiť svojho láskavého ducha“. Bol skromný, bez hviezdnych manierov, veď spával na starom diváne, so svojimi synmi v zásuvkách.

Schmidtove výrobky očarili aj Franza Liszta v roku 1839. Aj keď jeho nároky na konštrukciu klavíra spĺňala jedine firma Bösendorfer, pre svoje tunajšie vystúpenie si prekvapujúco zvolil Schmidtov klavír. Liszt bol Schmidtom a jeho výrobkami taký unesený, že ho navštívil a v salóne pred priateľmi na klavíri fantazíroval. Schmidt sa v roku 1840 presťahoval z Obchodnej ulice na Dunajskú ulicu (na miesto dnešného Maďarského gymnázia).

Na rohu Hurbanovho námestia (č. 6) a Michalskej ulice stojí funkcionalistický Dom služby Baťa, otvorený v roku 1931. Vladimír Karfík ho navrhol na mieste zbúraného hostinca (1. polovica 19. storočia) U krajinského palatína, známeho podľa svojho majiteľa aj ako Schmidt-Hansl. Ten profitoval najmä zo svojho dobrého vína a bol obľúbeným podnikom aj slávneho dirigenta Hansa Richtera, pod ktorého taktovkou sa odohrali napr. svetové premiéry opier Siegfried a Súmrak bohov Richarda Wagnera.

Hans Richter (1843 – 1916), zdroj: wikipedia

K Bratislave mal srdečný vzťah, veď v tunajšom divadle dirigovaním predohry k opere Nemá z Portici (1866) odštartoval dirigentskú kariéru, bol aj čestným členom miestneho Cirkevného hudobného spolku a udržiaval tu celoživotné priateľstvá, najmä s hudobným kritikom Jánom Batkom a opernou speváčkou Fanny Kovátsovou. Stalo sa tradíciou, že sa tu počas návštevy mesta zastavil pred svojím odchodom na obed, ktorý strávil v spoločnosti svojich priateľov, najčastejšie Jána Batku a mešťanostu Theodora Kumlika, „vo vysoko inšpiratívnom rozhovore“. Potom sa už s hostinca odobral na železničnú stanicu a poobedným vlakom odcestoval.

Opodiaľ Veľkého Baťu, na Župnom námestí, stojí klasicistická Historická budova NR SR, postavená v roku 1844 ako Župný dom (projekt József Hild) na mieste bývalého kláštora trinitárov z 18. stor. Jeho veľká zasadacia sála sa od 70. rokov 19. storočia využívala aj na koncerty, prichýlila až 500 divákov, preto sa tu konali väčšie podujatia. Tak sa tu Bratislavčania prvý raz prostredníctvom koncertu Meiningenskej kapely (dirigent a sólista Hans von Bülow) v roku 1884 zoznámili s prvotriednym symfonickým orchestrom.

Historická budova NR SR v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

O rok neskôr tu vystúpil Anton Rubinštejn spolu s Theodorom Leschetizkym, pričom medzi publikom sa objavili aj Franz Liszt a Anton Bruckner, ktorý sa tu v roku 1890 zúčastnil aj na uvedení svojej Symfónie č. 7. Pri odovzdávaní vavrínového venca na koncertnom pódiu sa Bruckner zdráhal tento prijať (bol skromný a hanblivý) a podal ho dirigentovi, ten, pochopiteľne, vrátil veniec skladateľovi a toto sa ešte niekoľkokrát za smiechu obecenstva opakovalo.

Na predvedení svojich diel sa tu zúčastnili aj skladatelia Johannes Brahms (kantáta Rinaldo, 1883) a Richard Strauss, ktorý v roku na klavíri sprevádzal barytonistu Franza Steinera. Noviny vtedy koncert Straussových piesní označili za hudobnú udalosť desaťročia. Z výnimočných interpretov nemožno vynechať Pabla Casalsa, jedného z najväčších violončelistov histórie (1911, 1913) či tenoristu Lea Slezaka (1903, 1904, 1906, 1915), ktorého druhý koncert prerušili nespratní oneskorenci – krátko po začiatku vpadli do sály a začali si hľadať svoje miesta. Slezáka to nerozhodilo, počkal, než sa usadia a začal spievať odznova. Tlač vtedy doslova písala o jeho galantnosti. Zástoj Župného domu pri usporadúvaní koncertov prevzala v 20. rokoch postupne Veľká sála Reduty.

So Župným domom susedil eklekticky dom architekta Carla Feiglera z 80. rokov 19. storočia. V 20. rokoch 20. storočia v ňom sídlil tradičný spevokol Pressburger Liedertafel. Dnes sa na jeho mieste nachádza budova Najvyššieho súdu SR.

Podchodom prejdeme popod Staromestskú ulicu a vyjdeme pred eklektickou budovou Štátnej reálnej školy (1893 – 94, projekt Ignác Alpár), na ktorej študovala (1925 – 33) dlhoročná sólistka Opery SND Mária Kišonová-Hubová. V objekte, známom aj ako Starý rozhlas, dnes sídli Hudobná a tanečná fakulta VŠMU. Po určitých adaptáciách je jej súčasťou aj moderná Koncertná sieň Dvorana.

Vysoká škola múzických umení v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Na mieste školy však pôvodne stála iná dvorana, prislúchajúca k renesančnému Pálffymu palácu (30. roky 17. storočia), rozprestierajúcemu sa od Palisád až po Zochovu ulicu. Využívala sa na bály a recepcie, od konca 18. storočia aj na koncerty. Medzi hudobnými osobnosťami, ktoré tu potešili bratislavské publikum, sa nachádzajú v prvom rade náš rodák Johann Nepomuk Hummel (1796, 1834), ako aj flautista Johann Sedlatzek (1825) či huslista Ede Reményi (1860).

Počas stavby Mestského divadla (dnes Historická budova SND) v 80. rokoch 19. storočia slúžila aj ako dočasná divadelná scéna. V tom čase (1886) tu napr. spolu koncertovali klavirista Alfred Reisenauer a violončelista David Popper. Z Pálffyho paláca sa už zachovala iba malá časť na dnešnej Zámockej ulici, využívaná o. i. taktiež na koncerty (napr. Dni starej hudby).

Pokiaľ schodmi popri torze Pálffyho paláca zídeme zo Zámockej ulice, ocitneme sa na Podjavorinskej ulici. V secesnom dome č. 6 vyrastal a žil Max Herzfeld, dramaturg nemeckého divadla, organizátor koncertov, majiteľ agentúry MUSA (písali sme o ňom v štvrtom diele seriálu).

Jedno z prvých podujatí, ktoré usporiadal, bol koncert klaviristu Alfreda Grünfelda (1920). Keď spolu s ním v predvečer koncertu sedel v hoteli Carlton, dorazila Herzfeldovi správa, že vykradli jeho byt na Podjavorinskej ulici. Grünfeld zareagoval pohotovo – vyhlásil, že bude hrať bez honoráru a ani po koncerte ho za žiadnu cenu nechcel prijať, aj keď ho Herzfeld presviedčal, že práve tieto peniaze zlodeji náhodou nenašli. Odvtedy týchto mužov spájalo priateľské puto a Herzfeld aj po rokoch spomínal, že Grünfeld bol jediný umelec, ktorý sa nikdy nepýtal na výšku honoráru. Po ďalšom koncerte (1922) si od neho iba prevzal obálku a úplne bez záujmu (bez toho, aby si prepočítal výšku honoráru) si ju uložil do kufríka.

Prejdeme na križovatku Podjavorinskej, Kozej a Panenskej ulice – v nájomnom bytovom dome na rohu Podjavorinskej (č. 13) a Kozej (č. 23) ulice z roku 1870 (projekt Ignaz Feigler ml.) bývala začiatkom 20. storočia obľúbená učiteľka hudby Etelka Zmertichová.

Oproti, na rohu Panenskej (č. 1) a Kozej ulice, stojí funkcionalistický Nájomný dom Kataríny Bondyovej (1937, projekt Fridrich Weinwurm a Ignác Vécsei). Na jeho mieste stál pôvodne barokový Fernolayov dom z roku 1755, v ktorom bol v roku 1808 ubytovaný hudobný skladateľ Antonio Salieri. Ako kapelník cisárskeho orchestra dirigoval 7. septembra v Dóme sv. Martina Te Deum počas korunovácie Márie Ludoviky za uhorskú kráľovnú (večer viedol aj hudobný banket v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca).

Antonio Salieri v roku 1821, zdroj: internet

Do Bratislavy dorazil pravdepodobne už 31. augusta spolu s viedenským dvorom a v dome sa ubytoval aj so svojím zástupcom, skladateľom Josephom Eyblerom. V dome strávil zrejme niekoľko týždňov, pretože po korunovácii sa kráľovský dvor ďalej zúčastňoval na sneme, zasadajúcom až do konca októbra.

Na rohu Kozej a Konventnej (č. 1) stojí eklektický palác, ktorý si pre seba v roku 1875 postavil kníhtlačiar Gustav Heckenast (1811 – 78) a strávil v ňom posledné roky svojho života. Od roku 1919 v ňom malo kancelárie Družstvo Slovenského národného divadlo, založené 8. novembra vo Vládnej budove (dnes Historická budova FiFUK). Ešte v tom mesiaci vypísalo súbeh na miesto riaditeľa divadla a do Bratislavy pozvalo Východočeskú divadelnú spoločnosť Bedřicha Jeřábka, ktorá začala pôsobiť v marci 1920 ako SND.

Ďalším výrazným úspechom Družstva bolo otvorenie Hereckého domu na Klemensovej ulici (1923, spomínali sme ho v siedmom diele seriálu), čím vyriešilo otázku ubytovania členov umeleckého súboru SND. V roku 1923 však Družstvu bola znížená štátna subvencia, čo vyústilo v dohodu s ministerstvom, v zmysle ktorej prešlo vedenie SND do rúk dirigenta Oskara Nedbala a z Družstva sa tak stal iba reprezentatívno-kultúrny orgán.

Heckenastov palác v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Ešte predtým, než sa vydáme Konventnou ulicou, zahľadíme sa na Koziu ulicu smerom k Staromestskej ulici. V dnes už zbúranom dome takmer na jej konci (č. 7) kedysi býval hudobník Marián Varga, zakladateľ legendárnej skupiny Collegium Musicum, držiteľ ceny Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (2016).

Deviata časť seriálu nám predstaví vonkajší okruh Bratislavy od Konventnej po Štefánikovu ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár